znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 169/02-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. A. P., bytom N., zastúpeného advokátom JUDr. P. M., D. K., vo veci porušenia jeho základných práv   upravených v čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. zn. 5 C 2105/98-441 a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Co 2492/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. A. P. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 5. augusta 2002   doručené   podanie   Ing.   A.   P.,   bytom   N.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   P.   M.,   D.   K.,   označeného   ako   „Podnet“   vo   veci   porušenia   jeho základných práv upravených v čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu v Dolnom Kubíne zo 14. júna 2001 č. k. 5 C 2105/98-441, ktorým zamietol žalobu v konaní o ochranu osobnosti a o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch,   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   z 22.   januára   2002   sp.   zn.   13   Co 2492/01, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu v Dolnom Kubíne.

Sťažovateľ sa podnetom domáha, aby ústavný súd

„1. podľa § 18 ods. 2 a ods. 3 písm. b zákona č. 38/1993 Z. z. po predbežnom prerokovaní tento návrh prijal na konanie 2. v konaní vyslovil, že rozsudkami Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. z. 5 C 2105/98- 441 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Co 2492/01 boli porušené základné ústavné práva navrhovateľa a to najmä:

podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky 3. podľa § 57 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. svojím nálezom zrušil rozsudky, Okresného súdu v Dolnom Kubíne sp. z. 5 C 2105/98-441 a Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13 Co 2492/01 4. v zmysle § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. uložil, aby účastníci konania úplne uhradili moje trovy konania 5.   podľa   §   55   ods.   2   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   odložil   vykonateľnosť   napadnutých rozhodnutí“.

Ústavný súd   je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom   (ďalej   len   „základné   práva   a slobody“),   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a zisťuje,   či   nie   je   daný   niektorý   z dôvodov   na   jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ sa obrátil na ústavný súd podaním, ktoré označil ako podnet. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že inštitút podnetov bol s účinnosťou od 1. júla 2002 zrušený na základe ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. z 23. februára 2001, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Ústavný súd posúdil podanie sťažovateľa podľa jeho obsahu ako sťažnosť.

V súvislosti   so   žiadosťou   sťažovateľa   vysloviť   porušenie   základného   práva   na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti a na ochranu mena upraveného v čl. 19 ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života upraveného v čl. 19 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu a opierajúc sa o doterajšiu rozhodovaciu prax ústavného súdu (napr. I. ÚS 130/93, I. ÚS 50/96 a I. ÚS 2/00) uzavrel, že v danom prípade sa   nedá   vyvodiť   žiadna   spojitosť   medzi   postupom   všeobecného   súdu   (Okresného   súdu v Dolnom   Kubíne   a Krajského   súdu   v   Žiline)   a porušením   čl.   19   ods.   1   a 2   ústavy. Všeobecné súdy vykonávaním svojich ústavne vymedzených právomocí vôbec nezasahovali a ani   nemohli   zasiahnuť   do   základného   práva   podľa   čl.   19   ods.   1   a 2   ústavy,   pretože porušenie nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc a ktorý koná s cieľom ochranu základných práv a slobôd účastníkovi konania osobnosti   poskytnúť.   Preto   ústavný   súd   v súlade   aj so   svojou   doterajšou   rozhodovacou praxou sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že aj keď sťažovateľ nesúhlasí s rozhodnutiami všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej (I. ÚS 75/97). Neúspech v občianskoprávnom konaní a nesúhlas   účastníka takéhoto   konania   s prijatým   rozhodnutím   nie   je   bez   existencie   konkrétneho   porušenia základných   práv   a slobôd   dôvodom   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   tak,   ako   nebol dôvodom na začatie konania pred ústavným súdom o podnetoch (I. ÚS 3/95, I. ÚS 3/97).

Vzhľadom na vyššie uvedené bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2002