znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 168/2015-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a LadislavaOrosza   (sudca   spravodajca) predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jozefom   Podobom,   Bratislavská   354/32,Dubnica nad Váhom, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súduSlovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Tdo   28/2014   a jeho   uznesenímz 11. júna 2014, uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To 41/2013 z 30. mája2013 a rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2 T 90/2011 z 13. marca 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenéhoadvokátom JUDr. Jozefom Podobom, Bratislavská 354/32, Dubnica nad Váhom, ktorounamieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tdo 28/2014 a jehouznesením z 11. júna 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), uznesenímKrajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 41/2013 z 30. mája 2013(ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a rozsudkom Okresného súdu Trenčín(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 90/2011 z 13. marca 2013 (ďalej aj „napadnutýrozsudok okresného súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   napadnutým   rozsudkomokresného súdu uznaný za vinného zo spáchania pokračujúceho obzvlášť závažného zločinunedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ichdržania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) a ods. 2 písm. e)Trestného zákona spáchaného v bode 1 v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákonaa v bode 2 samostatne, za čo mu bol uložený nepodmienečný úhrnný a súhrnný trest odňatiaslobody vo výmere 15 rokov. Podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona súd zároveň zrušil výroko treste trestného rozkazu okresného súdu sp. zn. 8 T 130/2010 z 29. októbra 2010, ako ajvšetky   ďalšie   rozhodnutia   na   tento   výrok   obsahovo   nadväzujúce,   pokiaľ   vzhľadomna zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu sa okrem iného uvádza: «Trestná činnosť obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ v súlade s obžalobným návrhom bola preukázaná podľa názoru senátu Okresného súdu Trenčín nielen dôkazmi vykonanými v   prípravnom   konaní   (

),   prepisy   hovorov,   ale   usvedčujú   ho   najmä   výpovede   svedkov z prípravného konania (v súčasnej dobe už právoplatne odsúdených ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ ). ⬛⬛⬛⬛ v   prípravnom konaní vypovedal, že spoločne s obžalovaným ⬛⬛⬛⬛ nakupovali heroín v Českej   republike,   pričom   cez   ďalšie   osoby   odsúdený ⬛⬛⬛⬛,   ako   aj   obž. ⬛⬛⬛⬛ predávali prostredníctvom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ďalším osobám drogy (heroín). Drogy sa vo veľkom skladovali práve v rodinnom dome   obž. ⬛⬛⬛⬛ v ⬛⬛⬛⬛ s   tým,   že   drogy   pochádzajúce z Českej republiky sa balíčkovali, vážili a následne distribuovali práve z tohto rodinného domu.   Ods. ⬛⬛⬛⬛ následne   pred   súdom   v   pozícii   svedka   v   snahe   pomôcť obž. ⬛⬛⬛⬛ zmenil výpoveď,   pričom   túto   zmenu výpovede   súd   považuje za účelovú. Po vrátení veci krajským súdom súd opakovane po zákonnom poučení chcel prepočuť už odsúdeného ⬛⬛⬛⬛, ktorý využil svoje zákonné právo v zmysle § 130 ods. 2 Tr. poriadku a odmietol vypovedať. Taktiež ods. ⬛⬛⬛⬛ svojou výpoveďou z prípravného konania usvedčuje ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ohľadne nákupu drog v Českej republike, pričom mal vedomosť o tom, že pripravoval zmesi drog a obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ vyrábal tzv. skladačky. Do chodil často, vo svojej výpovedi z prípravného konania opisoval priebeh výroby a distribúcie heroínu od obž. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛. Pred súdom po zákonnom poučení v zmysle § 130 ods. 2 Tr. poriadku ⬛⬛⬛⬛ využil svoje právo   a   odmietol   vypovedať.   Taktiež   odsúdený ⬛⬛⬛⬛ vo   svojej   výpovedi z prípravného konania označil práve ⬛⬛⬛⬛ ako   človeka od ktorého kupoval drogy a že obž. ⬛⬛⬛⬛ drogy distribuuje. Na poslednom hlavnom pojednávaní po zákonnom poučení podľa § 130 ods. 2 Tr. poriadku nevyužil svoje zákonné právo a k veci vypovedal s tým, že čiastočne zmenil svoju výpoveď smerujúci k obžalovanému ⬛⬛⬛⬛, pričom odstraňoval rozpory vzhľadom na jeho výpoveď   z   prípravného   konania   a   z   pôvodného   konania   pred   súdom,   pričom   rozpory vysvetlil tým, že pri výsluchu na polícii v prípravnom konaní mal tzv. „absťák“ a policajti, ktorí ho vypočúvali, si upravovali výpovede podľa toho, ako potrebovali. Ods. taktiež vo výpovedi z prípravného konania označil obž. ⬛⬛⬛⬛ ako distribútora od ktorého práve aj on kupoval drogy, nakoľko bol dlhodobo drogovo závislý. Po zákonnom poučení podľa § 130 ods. 2 Tr. poriadku v konaní pred súdom tento využil svoje zákonné právo a odmietol vypovedať. K distribúcii heroínu tiež vypovedal svedok v prípravnom konaní ako aj pred súdom, ktorý potvrdil, že práve obž. ⬛⬛⬛⬛, ods. ⬛⬛⬛⬛ a ods. ⬛⬛⬛⬛ mu drogy predávali. Taktiež svedok vypovedal v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom, že bol svedkom viacerých nákupov drog v, ktoré kupovali práve obž. ⬛⬛⬛⬛ a ods. ⬛⬛⬛⬛. Podpornými   dôkazmi,   ktoré   svedčia   o   vine   obž. ⬛⬛⬛⬛ sú   aj   prepisy telefonických hovorov,, či už obžalovaného so spoluodsúdenými, alebo s ďalšími osobami, ktoré od obž. ⬛⬛⬛⬛ drogy nakupovali.

U   obž. ⬛⬛⬛⬛ znalci   z   odboru   zdravotníctvo,   odboru   psychiatria nepotvrdili závislosť na drogách.

Súd sa zaoberal tiež otázkou zákonnosti vykonaných dôkazov – neodkladných úkonov v rámci prípravného konania, ktoré namietal obžal. ⬛⬛⬛⬛ (vykonanie domových prehliadok,   postup   polície   pri   vykonávaní   domových   prehliadok   a   pod.).   Súd   viazaný právnym názorom Krajského súdu konštatuje, že boli dodržané všetky potrebné štandardy pri vykonaní domových prehliadok a teda nemožno ich označiť za nezákonné.»

Odsudzujúci   rozsudok   okresného   súdu   napadal   sťažovateľ   odvolaním,   o ktoromrozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 41/2013 z 30. mája 2013 tak, že odvolaniesťažovateľa zamietol.

V napadnutom uznesení krajského súdu sa okrem iného uvádza:„Po   splnení   prieskumnej   povinnosti   odvolací   súd   zistil,   že   súd   prvého   stupňa vo vzťahu k rozhodovaniu o vine a treste vykonal všetky dostupné a potrebné dôkazy, ktoré správne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti tak, ako mu ukladajú ustanovenia § 2 ods. 10, 12 Tr. por., preto dospel k správnym skutkovým zisteniam i právnym záverom, ktoré   v   súlade   s   ustanovením   §   168   ods.   1   Tr.   por.,   podrobne   a   vecne   správne   v napadnutom rozsudku odôvodnil. Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal všetky potrebné dôkazy, ako i tie, ktoré vykonať nariadil odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo dňa   15.   11.   2012,   sp. zn.   2   To/120/2012.   So   zreteľom   na   vykonané   dôkazy,   na   ktoré poukázal   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   okresný   súd,   ktoré   na   seba   nadväzujú, navzájom sa podporujú a dopĺňajú, nemal ani odvolací súd pochybnosti o vierohodnosti a správnosti skutkových zistení okresného súdu. Krajský súd sa plne stotožnil s hodnotením dôkazov prebratých na hlavnom pojednávaní tak, ako to vyjadril okresný súd v písomnom vyhotovení svojho rozsudku, mimo hodnotenia dôkazu prečítaním výpovedí z prípravného konania ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ako obvinených, ktorí v postavení svedkov odmietli na hlavnom pojednávaní ako svedkovia vypovedať a nebolo možné   vzhľadom   na rozhodnutie   NS   SR   č.   14/2012   prihliadať.   Napriek   absencií   týchto výpovedí   však   skutkový   stav   bol   jednoznačne   a nespochybniteľne,   ďalšími   dôkazmi vykonanými   na hlavnom   pojednávaní,   preukázaný.   Okresný   súd   náležitým   spôsobom preukázal, že obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ sa skutkov v rozsahu, ako boli tieto ustálené okresným   súdom,   dopustil.   Odvolací   súd,   poukazujúc   už   i na   svoje   predchádzajúce rozhodnutie, vo veci nevzhliadol porušenie ustanovení Trestného poriadku v súvislosti s vykonávaním domových prehliadok. Naopak tieto považuje za zákonné a ako i zaistenie dôkazového materiálu – drog.

Vychádzajúc zo správne zisteného skutkového stavu, okresný súd teda nepochybil, keď konanie obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ právne posúdil ako pokračujúci obzvlášť závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b/ c/, d/, ods. 2 písm. e/ Tr. zák. spáchaný v bode 1) formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák. a v bode 2) samostatne.

Odvolací súd teda dospel k rovnakým skutkovým a právnym záverom, ako súd prvého stupňa a osvojil si tiež dôvody a úvahy, ktorými rozviedol a vysvetlil svoje zistenia (mimo procesne nepoužiteľných výpovedí ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ako obvinených).“

Proti   právoplatnému   odsudzujúcemu   rozhodnutiu   (napadnutý   rozsudok   okresnéhosúdu   v spojení   s napadnutým   uznesením   krajského   súdu)   podal   sťažovateľ   dovolaniez dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku. Najvyšší súduznesením   sp.   zn.   6   Tdo   28/2014   z   11.   júna   2014   dovolanie   sťažovateľa   podľa   § 382písm. c) Trestného poriadku odmietol.

V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

„Pokiaľ ide o výhradu obvineného, spočívajúcu konkrétne v tom, že konajúce súdy v danom   prípade   nevykonali   žiadne   dôkazy   svedčiace   v   jeho   prospech,   nesprávne vyhodnotili   výpovede   svedkov,   listinných   dôkazov,   že   tieto   závery   nezodpovedajú predstavám obvineného, tak tu treba zdôrazniť tú skutočnosť, že nie je predmetom skúmania dovolacieho   súdu,   akým   spôsobom   sa   súdy   nižších   stupňov   vysporiadali   s   hodnotením jednotlivých dôkazov, resp. aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili, pretože tu ide o otázky   skutkového   charakteru,   ktoré   sú   z   dovolacieho   konania   vylúčené,   nakoľko správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Uvedené pritom rovnako platí tiež i pre odmietnutie vykonania obvineným navrhovaných dôkazov, ktorých vykonanie ani jeden z konajúcich súdov nepovažoval za potrebné z hľadiska náležitého zistenia   skutkového   stavu.   Len   s   poukazom   na   nesúhlas   s   hodnotením   dôkazov,   resp. odmietnutím vykonania navrhovaných dôkazov nemožno vyvodzovať žiadny dovolací dôvod. Z inštitútu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku je zrejmé, že trestné konanie   je   v   zásade   dvojinštančné,   a   že   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd rozhodujúci o dovolaní obvineného je viazaný zisteným skutkovým stavom veci tak, ako ho ustálili súdy nižšej inštancie. Dovolanie nie je prostriedkom určeným na revíziu či nápravu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa. Navyše uvedené námietky nezodpovedajú dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. najvyšší súd uvádza,   že   právo   na   obhajobu   patrí   k   základným   atribútom   spravodlivého   procesu, zabezpečuje rovnosť zbraní medzi obvineným na jednej strane a prokurátora na druhej strane.   Právo   na   obhajobu   je   potrebné   chápať   ako   vytvorenie   podmienok   pre   plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu.

Zákon pre uplatnenie dovolacieho dôvodu predpokladá len zásadné porušenie práva na obhajobu (teda nie každé porušenie práva na obhajobu).

Opätovne sa pritom v tejto súvislosti javí ako žiaduce poukázať na to, že to, aké dôkazy súdy vykonali, ako ich následne vyhodnotili a aké závery z vykonaného dokazovania vyvodili je otázka skutkových zistení, ktorú dovolací súd v predmetnom konaní už nemá oprávnenie preskúmavať a to aj vo vzťahu k tomu, akú výšku škody súdy ustálili, a či ustálili tú okolnosť, či k nehode došlo a v akom rozsahu bolo vozidlo poškodené.

V tomto smere považoval za potrebné dodať zároveň tiež to, že je výsostným právom súdu zvážiť,   akú   voľbu dôkazného   prostriedku   použije pri plnení   povinností podľa   § 2 ods. 10 Tr. por., resp. práva podľa § 2 ods. 1 Tr. por. a či určitú skutkovú okolnosť, ktorú považuje za dokázanú, bude overovať ďalšími dôkaznými prostriedkami.

Zo   spisového   materiálu   je   pritom   zrejmé,   že   právo   na   obhajobu   bolo   v   plnom rozsahu   zachované,   obhajca   aj   obvinený   svoje   práva   v   zákonnom   rozsahu   aj   patrične využili.

Závery   dovolacieho   súdu   možno   použiť   aj   pri   argumentácii   o   neexistencii dovolacieho   dôvodu   uvedeného   v   §   371   ods.   1   písm.   g/   Tr.   por.,   ktorý   mal   spočívať v nezákonnom vykonaní domových prehliadok.

Dovolací súd nezistil žiadne pochybenie pri vykonaní týchto, je zákonné, keď sa potenciálny obvinený nedozvie, s taktických dôvodov, vopred, že domová prehliadka bude vykonaná a nebude pri nej prítomný.

Dokazovanie   na   hlavnom   pojednávaní   bolo   vykonané   v   súlade   s   ustanovením Trestného   poriadku,   z   procesného   hľadiska   neboli   porušené   ustanovenia   Trestného poriadku pri vykonávaní dôkazov, a preto nie je daný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.

Nakoľko súdy ustálili, že skutok sa stal tak, ako je uvedený v skutkovej vete výrokovej časti   prvostupňového   rozsudku,   zodpovedala   tomu   i   právna   kvalifikácia,   bez   ohľadu na presvedčenie obvineného, že nebolo jednoznačne preukázané, že u neho nájdené drogy mu vlastne ani nepatrili.

Obvineného námietky voči nesprávne zistenému skutkovému stavu a následne zlého právneho posúdenia konania obvineného nenaplňuje dovolací dôvod tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.“

V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   odvolací   súd   poukazujena svoje predchádzajúce rozhodnutie v trestnej veci   sťažovateľa sp. zn. 2 To 120/2012z 15. novembra 2012, ktorým krajský súd zrušil predchádzajúci rozsudok okresného súduv predmetnej   veci   a   vec   mu   vrátil,   aby   ju   v   potrebnom   rozsahu   znovu   prerokovala rozhodol. Z uvedeného dôvodu sa ústavný súd oboznámil aj s predchádzajúcim uznesenímkrajského súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Okresný prokurátor v Trenčíne podal obžalobu, pod sp. zn. 1 Pv 382/10-244 zo dňa 13.   06.   2011   na   obžalovaných ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,

, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛. Okresný súd po vyhlásení o uznaní viny obžalovaných ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛ vylúčil na samostatné konanie.

Obžalovaných, ktorých okresný súd vylúčil na samostatné konanie, potom vo veci ďalej   vypočúval   na   hlavnom   pojednávaní   už   v   postavení   svedkov.   Takto   na   hlavnom pojednávaní ako svedkov vypočul ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛. V tejto súvislosti krajský súd dáva do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, č. 14/2012, ktorým tento zaujíma stanovisko k práve obvineného v pozícii svedka odmietnuť výpoveď a podmienky prečítania predchádzajúcej výpovede na hlavnom pojednávaní, kde vyslovil:

I.) Svedok, ktorý bol skôr obvinený, resp. je obvinený z účasti na trestnom čine obvineného, vo veci ktorého vypovedá, má vždy právo odmietnuť výpoveď podľa § 130 ods. 2   Tr.   por.   a   to   aj   vtedy,   ak   sa   trestné   stíhanie   proti   nemu   vedie   alebo   viedlo samostatne. Ak svedok toto svoje právo využije, jeho skoršiu výpoveď nemožno pre dikciu § 236 ods. 3 písm. a/ Tr. por. prečítať na hlavnom pojednávaní.

Predchádzajúcu výpoveď takéhoto svedka, na hlavnom pojednávaní, je však možné prečítať na hlavnom pojednávaní len podľa § 263 ods. 4 Tr. por. za podmienky, že svedok bol pred výsluchom, ktorého sa zápisnica týka, o svojom práve odoprieť výpoveď riadne poučený a výslovne vyhlásil, že toto právo nevyužíva a ak bol výsluch vykonaný spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniam Trestného poriadku.

II.) Právo svedka odoprieť výpoveď, ak by svojou výpoveďou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo osobám uvedeným v § 130 ods. 2, veta prvá Tr. por. je dôsledkom ústavnej ochrany a táto má prednosť pred dosiahnutím účelu trestného stíhania (§ 1 Tr. por.), a to aj vtedy, ak by v dôsledku jej uplatnenia dokazovanie v konkrétnej veci trpelo tzv. dôkaznou núdzou.

III.) V zmysle § 263 ods. 4 Tr. por. výslovné vyhlásenie svedka po poučení či svoje právo odoprieť vypovedať podľa § 130 ods. 2 Tr. por. využíva alebo nevyužíva musí byť vyjadrené takým spôsobom, aby neboli pochybnosti o jeho prejavenej vôli odoprieť výpoveď alebo vypovedať. Svedka nemožno nútiť, aby k tomu použil priamo formuláciu uvedenú v zákone.

Okresný súd výsluchy svedka ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ a nevykonal v súlade s Trestným poriadkom tak, ako to vyžaduje výklad uvedený v rozhodnutí Najvyššieho súdu.

Zo   zápisnice   z   hlavného   pojednávania   a   zo   zvukového   záznamu   na   CD   nosiči z hlavného pojednávania možno konštatovať, že svedok ⬛⬛⬛⬛ síce bol riadne poučený,   avšak   diametrálne   odlišne   vypovedal   v   súčasnosti   v   postavení   svedka   oproti výpovedi, ktorú učinil ako obvinený. Keďže svedok neodmietol na hlavnom pojednávaní výpoveď (§ 130 ods. 2 Tr. por.), bolo na odstránenie rozporov výpovede svedka z hlavného pojednávania s jeho výpoveďou ako obvineného z prípravného konania nutné prečítať jeho výpoveď z prípravného konania. K prečítaniu jeho výpovedí z prípravného konania ako obvineného na hlavnom pojednávaní nedošlo, teda výpoveď z prípravného konania nemohla byť použitá, lebo takýto dôkaz na hlavnom pojednávaní vykonaný nebol. Pokiaľ sa svedok vyjadroval k otázkam kladených mu na hlavnom pojednávaní k rozporom s výpoveďou z prípravného konania, je takýto postup nedostatočný. Obdobná situácia je i u svedkov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛.   Tento   stav   je   možné   napraviť   v   prípade   odlišností výpovedí   z   prípravného   konania   a   výpovedí   z   hlavného   pojednávania   len   naznačeným spôsobom, ako ho deklaruje rozhodnutie NS SR č. 14/2012.

Páchateľom   skutku   pod   bodom   1)   napadnutého   rozsudku   i   obžaloby   mal   byť i ⬛⬛⬛⬛, ktorý bol rovnako vylúčený na samostatné konanie. Ide o významného svedka, ktorý sa na trestnej   činnosti mal priamo podieľať a vypovedať o okolnostiach, týkajúcich   sa   skutku   ohľadom ⬛⬛⬛⬛. ⬛⬛⬛⬛ na   hlavnom pojednávaní vôbec vypočutý nebol, pričom jeho výpoveď, vzhľadom na jeho účasť na skutku, je potrebná najmä, ak sa na túto odvoláva i napadnutý rozsudok vo svojich dôvodoch. Ďalej   sa   krajský   súd   nestotožnil   s   úvahami,   na   podklade   ktorých   okresný   súd vyhodnotil výpovede svedkov z prípravného konania, ktorí z trestnej činnosti usvedčovali

, ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ako nevieryhodné z dôvodu, že títo svedkovia sú užívateľmi drog a neustále svoje výpovede menili. Krajský súd v tomto smere plne dáva za pravdu a stotožňuje sa s dôvodmi uvádzanými okresným prokurátorom, že títo svedkovia   zmenu   svojich   výpovedí   neboli   schopní   logicky   vysvetliť,   len   sa   odvolávali na nátlak zo strany bližšie neuvedených osôb z prostredia polície, keď mali prvý krát vo veci vypovedať. Ich tvrdenia o nátlaku zo strany polície nielenže nevyznievajú nevieryhodne, ale treba skonštatovať, že títo svedkovia boli v prípravnom konaní vypočúvaní i za prítomnosti niektorého z obhajcov obžalovaných. Naopak zmenu týchto výpovedí, krajský súd považuje výslovne za účelovú, v snahe pomôcť obžalovaným. Opäť, ak títo svedkovia zmenili výpoveď, bolo potrebné ich výpovede z prípravného konania prečítať, vyzvať svedkov na odstránenie rozporov   a   náležitým   spôsobom   tieto   výpovede   vyhodnotiť.   Konkrétne   možno   hovoriť ohľadom   obžalovaného ⬛⬛⬛⬛ o   svedkoch ⬛⬛⬛⬛,, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛.   Naviac k zákonnosti   a   regulárnosti   výsluchov   boli   vypočutí   i   vo   veci   konajúci   vyšetrovatelia. Závery okresného súdu, preto krajský súd považuje za predčasné a nedôvodné k výsledkom vykonaných dôkazov.

...   K   námietkam   vykonaných   domových   prehliadok   obžalovaným

, krajský súd uvádza, že nezistil také skutočnosti, ktoré by tieto domové prehliadky bolo   možné   označiť   za   nezákonné.   Boli   dodržané   všetky   potrebné   štandardy   pri   ich vykonávaní, ktoré osvedčili ich zákonnosť a pokiaľ obžalovaný ⬛⬛⬛⬛ namieta, že nebol prizvaný k domovej prehliadke bytu a pivničných priestoroch v, tak treba uviesť, že operatívny postup príslušníkov polície pri vykonaní tohto dôkazu v záujme, aby nedošlo k zmareniu výsledku domovej prehliadky, takýmto spôsobom i museli byť domové prehliadky vykonané, lebo inak by hrozila obava, že dôjde k likvidácii dôkazného materiálu – zaistenej drogy.“

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   už   v   rámci   prípravného   konania   došlok neprípustnému zásahu do jeho základných práv, a to vykonaním domových prehliadok takv rodinnom dome v ⬛⬛⬛⬛, ako aj v byte v. Sťažovateľ zastávanázor, že i keď sa v čase domovej prehliadky v rodinnom dome v

nachádzal,   nemal   možnosť   byť   prítomný   na   každom   mieste   vykonávanej   domovejprehliadky, čím nebola zaručená objektívnosť jej výkonu. K ďalšiemu pochybeniu podľasťažovateľa malo dôjsť tým, že pri domovej prehliadke bola prítomná ako nezúčastnenáosoba ⬛⬛⬛⬛,   občianska   zamestnankyňa   Krajského   riaditeľstva   Policajnéhozboru Trenčín, čo je podľa neho v rozpore s § 30 ods. 2 Trestného poriadku. K porušeniuzákladného práva na obhajobu sťažovateľa malo podľa jeho tvrdenia dôjsť aj v súvislostis domovou prehliadkou bytu na ulici v, keďže ako vlastník bytu nebolprítomný   pri   vykonaní   domovej   prehliadky,   nebol   mu   doručený   príkaz   na   vykonanieprehliadky   a   ani   mu   nebola   daná   výzva   na   dobrovoľné   vydanie   veci,   čím   malo   dôjsťk porušeniu § 105 ods. 1 Trestného poriadku.

Sťažovateľ ďalej namieta, že „Súdy sa vôbec nezaoberali ani tým, že vyšetrovateľom som   bol   až   po   cca   jednom   mesiaci   od   vzatia   do   väzby,   konkrétne   prípisom   zo   dňa 26. 07. 2010   pod   ČVS:   KRP-48/OVK-TN-2010   v   rámci   upozornenia   o   zmene   právnej kvalifikácie poučený o nutnej obhajobe v zmysle § 37 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, teda aj z toho vyplýva, že bolo porušené moje základné právo na povinnú obhajobu.“.

Sťažovateľ namieta aj použitie výpovedí svedkov ⬛⬛⬛⬛, a z prípravného konania, keďže títo využili pred súdom právo nevypovedať. Výpoveď svedkaVeselovského   považuje   sťažovateľ   za   nepoužiteľnú,   keďže   má   ísť   o svedectvo   drogovozávislej osoby a jeho vierohodnosť nebola podrobená znaleckému skúmaniu.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdo jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom upravené v čl. 47 ods. 2/ a základné právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu podľa čl. 50 ods. 3/ Ústavy Slovenskej republiky ako aj základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1/ Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a jeho rozhodnutím pod sp. zn. 6 Tdo/28/2014 zo dňa 11. 06. 2014, uznesením Krajského súdu v Trenčíne pod sp. zn. 2 To/41/2013-2536 zo dňa 30. 05. 2013 a rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne pod sp. zn. 2 T/90/2011 zo dňa 13. 03. 2013 porušené bolo.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   pod   sp.   zn.   6   Tdo/28/2014 zo dňa 11. 06. 2014 sa zrušuje.

3.   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   sa   prikazuje,   aby   vo   veci   podaného dovolania znovu konal a rozhodol a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva ⬛⬛⬛⬛ na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom, práva obvineného, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu a právo na súdnu a inú ochranu.

4. ⬛⬛⬛⬛ priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 284,08,- € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet advokáta JUDr. Jozef Podoba...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnomprerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorýchprerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy napadnutým rozsudkom okresného súdu, ako aj napadnutýmiuzneseniami krajského súdu a najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   toza podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

II.1   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 90/2011 z 13. marca 2013

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným   právam a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie(m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie(čo   aj   urobil),   o   ktorom   bol   oprávnený   a   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomockrajského   súdu   rozhodnúť   o   odvolaní   sťažovateľa   v   danom prípade   vylučuje   právomocústavného súdu.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.

II.2   K   namietanému   porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   2   To   41/2013   z   30.   mája   2013   a   uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 28/2014 z 11. júna 2014

Pri preskúmavaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či junemožno   považovať   za   zjavne   neopodstatnenú.   Z už   citovaného   §   25   ods.   2   zákonao ústavnom súde totiž vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovanísťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne   neopodstatnená.   V súlade   s konštantnoujudikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   prenedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pripredbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označenéhozákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšiekonanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   vychádzalz odôvodnení napadnutých   rozhodnutí   okresného   súdu,   krajského   súdu,   ako   ajnajvyššieho súdu a tiež vlastnej spisovej dokumentácie, ktorá tvorí obsah spisu vedenéhopod   sp.   zn.   IV. ÚS 523/2012   [pod   označenou   spisovou   značkou   bolo   vedené   konanieo predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich základných právrozhodnutiami všeobecných súdov o jeho opätovnom vzatí do väzby v predmetnej trestnejveci   potom,   čo   bol   prepustený   v   inej   trestnej   veci   z   výkonu   trestu   (ústavný   súdpredchádzajúcu   sťažnosť   sťažovateľa   týkajúcu   sa   tej   istej   trestnej   veci   uznesenímz 25. októbra   2012   odmietol,   pozn.)]   a spisu   vedeného   pod   sp.   zn.   Rvp   1188/2011(pod touto spisovou značkou bolo vedené konanie o podaní sťažovateľa, ktorým namietalpostup pri vykonaní domových prehliadok v tej istej trestnej veci).

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa súvisiacim s vykonaním domových prehliadokústavný súd poznamenáva, že ide o námietky, ktoré sťažovateľ vznášal od začiatku trestnéhokonania a boli opakovane predmetom prieskumu orgánov činných v trestnom konaní, ako ajv predmetnej   veci   konajúcich   všeobecných   súdov,   pričom   všetky   tieto   námietky   boliv priebehu trestného konania vyhodnotené ako nedôvodné.

Námietku   týkajúcu   sa   domovej   prehliadky   v   rodinnom   dome   v

, pri ktorej bol sťažovateľ prítomný a rovnako tak bola prítomná ako nezúčastnenáosoba ⬛⬛⬛⬛ (o jej nezaujatosti nemá ústavný súd dôvod pochybovať), založenúna argumentácii: „... nemal som možnosť byť prítomný na každom mieste vykonávanej domovej prehliadky, teda nebola zaručená objektívnosť jej vykonávania...“ ústavný súdhodnotí ako špekulatívnu, účelovú, a teda zjavne neodôvodnenú.

Pri domovej prehliadke bytu na ulici v sťažovateľ síce nebolprítomný, avšak v byte bola prítomná jeho priateľka ⬛⬛⬛⬛, ktorá bola v tomčase tehotná (čo sťažovateľ nespochybňuje), čím bola nepochybne naplnená dikcia § 105ods. 1 Trestného poriadku (Orgán vykonávajúci domovú prehliadku alebo prehliadku inýchpriestorov, alebo prehliadku pozemku je povinný umožniť osobe, u ktorej sa taký úkonvykonáva, alebo niektorému dospelému členovi jej domácnosti alebo v prípade prehliadkyiných priestorov aj jej zamestnancovi účasť pri prehliadke. O práve účasti pri prehliadke jepovinný   tieto   osoby   poučiť.),   a teda aj   korektnosť a zákonnosť   sťažovateľom namietanejdomovej prehliadky. Zároveň sa ústavný súd stotožňuje aj s argumentáciou najvyššiehosúdu (ako aj krajského súdu), podľa ktorej je postup, pri ktorom sa potenciálny obvinenýz taktických dôvodov vopred nedozvie, že domová prehliadka bude vykonaná, a nebude prinej prítomný, je zákonný, keďže v opačnom prípade by hrozilo, že dôjde k likvidácii drogako dôkazného materiálu.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa týkajúcej sa zásahu do jeho základného práva naobhajobu (a tiež základného práva na právnu pomoc) založenej na argumentácii, že „Súdy sa   vôbec   nezaoberali   ani   tým,   že   vyšetrovateľom   som   bol   až   po   cca   jednom   mesiaci od vzatia do väzby, konkrétne prípisom zo dňa 26. 07. 2010 pod ČVS: KRP-48/OVK-TN- 2010 v rámci upozornenia o zmene právnej kvalifikácie poučený o nutnej obhajobe v zmysle § 37 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, teda aj z toho vyplýva, že bolo porušené moje základné právo na povinnú obhajobu“, ústavný súd poukazuje na svoje zistenie zo spisuvedeného pod sp. zn. IV. ÚS 523/2012, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ bol v predmetnejtrestnej veci obvinený zo zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c)a d) Trestného zákona uznesením vyšetrovateľa z 26. júna 2010 a bol vzatý v predmetnejtrestnej   veci   do   väzby   uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   okresného   súdusp. zn. 0 Tp 75/2010 z 28. júna 2010. Z uvedeného vyplýva, že až označeným uznesenímz 28. júna 2010 vznikol dôvod povinnej obhajoby podľa § 37 ods. 1 písm. a) Trestnéhoporiadku, pričom v ten istý deň bol opatrením sudcu pre prípravné konanie okresného súdusp. zn. 0 Tp 75/2010 z 28. júna 2010 sťažovateľovi za obhajcu ustanovený podľa § 40 ods. 1Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 37 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku obhajca ⬛⬛⬛⬛.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   požiadavky   vyvoditeľnézo základného   práva   na   právnu   pomoc   podľa   čl.   47   ods.   2   ústavy   a základného   právana obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy boli v trestnej veci sťažovateľa naplnené a dodržanébezprostredne po tom, ako ich potreba vznikla. Ústavný súd zároveň podotýka, že zmenaprávnej kvalifikácie skutku vyplývajúca z uznesenia vyšetrovateľa z 26. júla 2010 na tomtozávere nič nemení, t. j. v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci nemala žiadny vplyvna zachovanie práva sťažovateľa na povinnú obhajobu v predmetnej trestnej veci.

Na základe uvedeného ústavný súd považuje za nedôvodnú aj námietku sťažovateľatýkajúcu sa porušenia jeho základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy,ku ktorému malo dôjsť v súvislosti s ustanovovaním obhajcu.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nezákonného   použitia   výpovedísvedkov ⬛⬛⬛⬛, a z   prípravného   konania   pri   rozhodovanípredmetnej trestnej veci ústavný súd poukazuje predovšetkým na rozhodnutia krajskéhosúdu z 15. novembra 2012 a najmä z 30. mája 2013, v ktorých odvolací súd uviedol, že„... sa plne stotožnil s hodnotením dôkazov prebratých na hlavnom pojednávaní tak, ako to vyjadril okresný súd v písomnom vyhotovení svojho rozsudku, mimo hodnotenia dôkazu prečítaním výpovedí z prípravného konania ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,, ako obvinených, ktorí v postavení svedkov odmietli na hlavnom pojednávaní ako svedkovia vypovedať a nebolo možné vzhľadom na rozhodnutie NS SR č. 14/2012 prihliadať. Napriek absencií týchto výpovedí však skutkový stav bol jednoznačne a nespochybniteľne, ďalšími   dôkazmi   vykonanými   na   hlavnom   pojednávaní,   preukázaný.“.   Z citovanéhovyplýva,   že   krajský   súd   na   sťažovateľom   namietané   svedecké   výpovede   pri   svojomrozhodovaní   neprihliadal.   Z uvedeného   zároveň   vyplýva   záver   ústavného   súdu,   že   ajnámietka   sťažovateľa   týkajúca   sa   použitia   výpovedí   svedkov ⬛⬛⬛⬛, a z prípravného konania je zjavne nedôvodná.

Sťažovateľ   namieta   aj   výpoveď   svedka ⬛⬛⬛⬛,   ktorá   je   podľa   nehonepoužiteľná,   keďže   ide   o   svedectvo   drogovo   závislej   osoby,   pričom   jej   vierohodnosťnebola podrobená znaleckému skúmaniu. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že otázkahodnotenia dôkazov patrí primárne do pôsobnosti všeobecných súdov, pričom postup, priktorom   príslušné   všeobecné   súdy   vyhodnotia   výpoveď   drogovo   závislej   osoby   akohodnovernú   bez   toho,   aby   jej   hodnovernosť   bola   podrobená   znaleckému   dokazovaniu,nemožno sám osebe považovať z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,že   medzi   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   a základnýmiprávami podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 4 a čl. 50 ods. 3 ústavy neexistuje taká príčinnásúvislosť,   na   základe   ktorej   by   ústavný   súd   po   prípadnom   prijatí   tejto   časti   sťažnostina ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časťsťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa s ďalšíminávrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015