znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 168/2013-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. júna 2013 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a Lajosa   Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť   B.   B.   a   mal.   F.   B.,   D.,   právne   zastúpených   advokátkou Mgr. A. S., D., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaniach vedených pod sp. zn. P 447/99 a sp. zn. 7 C 519/2001 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 519/2001   p o r u š i l základné právo B. B. a mal. F. B., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a ich   právo   na prejednanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. B. B.   a mal. F.   B.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie,   a to B.   B.   v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc eur) a mal. F. B. v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Trenčín   p o v i n n ý   vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. B.   B.   a   mal.   F.   B.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume 652,08 € (slovom šesťstopäťdesiatdva eur a osem centov), ktorú j e   Okresný súd Trenčín p o v i n n ý   vyplatiť   na   účet   ich   advokátky   Mgr.   A.   S.,   D.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 168/2013-15   z 28. februára   2013   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť B. B. (ďalej len „sťažovateľka“) a mal. F. B. (ďalej aj „mal. sťažovateľka“, hoci ústavnému súdu   je známe, že medzičasom   dovŕšila plnoletosť, pozn.; spolu len „sťažovateľky“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   aj   „okresný   súd“   alebo   „súd“)   v konaniach vedených pod sp. zn. P 447/99 a sp. zn. 7 C 519/2001.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) Konanie sp. zn. P 447/99 Sťažovateľka   2)   sa   narodila   dňa...   Sťažovateľka   1)   je   matkou   sťažovateľky   2). Sťažovateľka 1) sa na predvolanie dostavila dňa 24. 01. 1995 na Okresný súd v Považskej Bystrici   (ďalej   len   „OS   PB“),   kde   uviedla   základné   skutočnosti   rozhodné   pre   konanie vo veci určenia otcovstva k sťažovateľke 2). Bola s ňou spísaná zápisnica, označená č. kon. 13Nc 102/95-2. Konanie bolo vedené pred OS PB pod sp. zn. 13Nc 102/95 a z postupu OS PB mala sťažovateľka 1) za to, že pod sp. zn. 13Nc 102/95 je vedené konanie o určenie (uznanie) otcovstva k sťažovateľke 2).

Zápisnicu zo dňa 24. 01. 1995, s ohľadom na jej obsah, možno považovať za návrh vo veci samej, podaný formou spísania zápisnice podľa ust. § 42 O. s. p. (účinného ku dňu 24. 01. 1995).   A   to   aj   s   ohľadom   na   ďalšiu   nečinnosť/nečinnosť   OS   PB,   neskôr porušovateľa, ktorí by v prípade, ak by v danej veci išlo výlučne o činnosť súdu pred začatím konania (konanie o určenie otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov), v zmysle ust. §   73   ods.   3   ustanovili   sťažovateľke   2)   opatrovníka,   aby   tento   podal   návrh   na   určenie otcovstva a sťažovateľku 2) ďalej vo veci zastupoval. (...)

V   priebehu   rokov   1995-1999   OS   PB   (v   rámci   konania   vo   veci   samej)   rôznymi spôsobmi zisťoval pobyt sťažovateľkou 1) označeného otca (P. Š.). Dňa 31. 05. 1999 podala sťažovateľka 1) v rámci konania vo veci samej, na OS PB návrh na vydanie predbežného opatrenia,   v   ktorom   žiadala   OS   PB,   aby   uložil   P.   Š.   povinnosť   platiť   výživné   na sťažovateľku 2) po 1.000,- Sk mesačne od vydania rozhodnutia. (...)

Dňa 16. 06. 1999 vyzval OS PB prípisom označeným sp. zn. P 37/96(...) sťažovateľku 1),   aby   oznámila,   na   ktorý   súd   podala   návrh   na   určenie   otcovstva.   Sťažovateľka   1) telefonicky(...), ako aj písomne(...) oznámila OS PB, že na OS PB pod sp. zn. 13Nc 102/95 je vedené konanie o určenie otcovstva. (...)

OS PB postúpil prípisom zo dňa 02. 11. 1999(...) z dôvodu miestnej príslušnosti spis P 37/96 Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „porušovateľ“), ktorý spis bol porušovateľovi doručený dňa 08. 11. 1999. Neoddeliteľnou súčasťou spisu P 37/96 bol aj spis OS PB sp. zn. 13Nc 102/95 o určenie otcovstva. Spis je vedený u porušovateľa pod sp. zn. P 447/99, prípis o postúpení veci porušovateľ označil č. kon. P 447/99-42.

Porušovateľ   predvolal   na   deň   02.   05.   2000   sťažovateľku   1),   kedy   s   ňou   spísal zápisnicu,   označenú   č.   kon.   P   447/99-43,   v   ktorej   okrem   iného   uviedol:   „Beriem na vedomie, že súdu sa nepodarilo učiniť výsluch menovaného. Tiež beriem na vedomie, že sa   v   mieste   bydliska,   kde   som   určovala   adresy,   nezdržuje.   Beriem   na   vedomie   právne poučenie o tom, že ak chcem podať predbežné opatrenie, musím uviesť presnú adresu“. Dňa 26. 05. 2000 porušovateľ vydal uznesenie, č. kon. P 447/99-44, ktorým návrh na vydanie   predbežného   opatrenia   zamietol   s   odôvodnením,   že   „...   vo   veci   určenia otcovstva   má   sa   viesť   konanie   na   Okresnom   súde   v   Považskej   Bystrici...   súd   zistil,   že označený muž sa v   mieste bydliska   nezdržiava a   jeho pobyt je   neznámy...   súd   vypočul matku.   Vzala   na vedomie   právne   poučenie,   že   nemožno   podať   predbežné   opatrenie,   ak jeden z účastníkov je neznámy v mieste bydliska...“. Proti uzneseniu, č. kon. P 447/99-44 sťažovateľka 1) nepodala odvolanie a toto nadobudlo právoplatnosť dňa 20. 06. 2000. Číslo listu 44 je poslednou listinou v spise P 447/99, od 13. 07. 2000, kedy bolo uznesenie, č. kon. P   447/99-44   opatrené   doložkou   právoplatnosti,   porušovateľ   v   konaní   nevykonal   nijaký úkon. Sťažovateľky majú za to, že porušovateľ mal v konaní vo veci P 447/99 (konanie o určenie   otcovstva)   po   nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia,   ktorým   zamietol   návrh na nariadenie predbežného opatrenia, riadne pokračovať. Porušovateľ však od 13. 07. 2000 nevykonal nijaký úkon. (...)

Konanie, sp. zn. 7C 519/2001 Dňa   19.   06.   2001   podala   sťažovateľka   1)   návrh   na   začatie   konania   -   návrh na určenie otcovstva k sťažovateľke 2), ktoré konanie je vedené u porušovateľa pod sp. zn. 7C 519/2001. Sťažovateľka 1) nebola kvalifikovane zastúpená a pre zmätočnosť konania porušovateľa v konaní P 447/99 a jeho nečinnosť v priebehu uplynulých 2 mesiacov, podala ďalší návrh na začatie konania vo veci samej.

Už od začatia konania (7C 519/2001) konanie vykazovalo zjavné prieťahy v konaní, keď   porušovateľ   nekonal   plynulo   (aspoň   1   úkon   v   priebehu   3   mesiacov).   Od   prvého pojednávania   vo   veci   (dňa   30.   11.   2001)   sa   vo   veci   nevykonal   nijaký   úkon   až   do 20. 03. 2007. Dňa 17. 02. 2004 príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny požiadal porušovateľa   o   informáciu   o   stave   konanie,   na   ktorú   žiadosť   porušovateľ   nijako nereagoval. Dňa 21. 11. 2006 bol spis prerozdelený a pridelený na konanie JUDr. K. Až dňa 20. 03. 2007 bola podaná žiadosť na Ministerstvo spravedlnosti ČR ohľadne zisťovania pobytu P. Š.. Prieťahy v konaní, teda zjavná nečinnosť porušovateľa v tejto veci trvala od 30. 11. 2001 do 20. 03. 2007 (teda 5 rokov a 4 mesiace nepretržite).

Od   20.   03.   2007   porušovateľ   vo   viac-menej   pravidelných   intervaloch   zisťoval rôznymi spôsobmi pobyt P. Š. Až dňa 15. 01. 2010 (teda takmer 9 rokov od začatia konania) porušovateľ vydal uznesenie, ktorým sťažovateľke 2) ako maloletému účastníkovi konania ustanovil za kolízneho opatrovníka príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Na deň 12. 02. 2010 bol vo veci vytýčený druhý termín pojednávania od podania návrhu.

Dňa 08. 04. 2010 bola vo veci konajúca sudkyňa upozornená na prieťahy v konaní predsedníčkou porušovateľa. Následne bol opätovne zisťovaný pobyt P. Š. a jeho žijúcich príbuzných a pojednávanie vytýčené na 05. 11. 2010 bolo odročené na neurčito. Po dotaze na Obvodní soud Praha 6 dňa 30. 12. 2010 boli ďalšie úkony vykonané až po upozornení predsedníčky   porušovateľa   na   prieťahy   v   konaní   dňa   25. 11. 2011   (teda   nečinnosť porušovateľa v danej veci v uvedenom období od 30. 12. 2010, napriek predchádzajúcemu upozorneniu predsedníčky porušovateľa, trvala viac ako 11 mesiacov).

Dňa 25. 10. 2011 bola v konaní ustanovená znalkyňa za účelom vykonania DNA testov, toho času stále prebieha znalecké dokazovanie. Pre poriadok sa poznamenáva, že v apríli 2012 bolo porušovateľovi oznámené zo strany právnej zástupkyne rodičov P. Š., že P.   Š.,  ...zomrel.   DNA   testy   sú   toho   času   v   rámci   znaleckého   dokazovania   vykonávané so žijúcimi príbuznými P. Š. - jeho rodičmi.

Napriek   tomu,   že   s   ohľadom   na   neznámy   pobyt   P.   Š.   a   nutnosť   cezhraničnej spolupráce s dotknutými orgánmi v Českej republike sa musel porušovateľ s týmto procesne vysporiadať   a   úkony   porušovateľa   vyžadovali   odbornú   aj   časovú   náročnosť,   ani   táto skutočnosť neospravedlňuje porušovateľa za 11 rokov trvajúce prieťahy v súdnom konaní. (...) Sťažnosť sťažovateliek smeruje proti postupu porušovateľa v konaniach vedených pod spisovou značkou P 447/99 a spisovou značkou 7C 519/2001, v ktorých konaniach podľa názoru sťažovateliek došlo (a neustále dochádza) k neodôvodneným a neprimeraným prieťahom, pričom v konaniach nebolo rozhodnuté v primeranej lehote do dňa podania tejto sťažnosti. (...)

Vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   P   447/99,   predmetom   ktorej   je   v   merite   veci rozhodovanie   o   návrhu   sťažovateľky   1)   na   určenie   otcovstva   k   sťažovateľke   2),   ktoré konanie   bolo   vedené   v   období   rokov   1995-1999   pred   OS   PB,   od   08.   11.   1999   pred porušovateľom, porušovateľ od 26. 05. 2000 (kedy uznesením rozhodol o zamietnutí návrhu na   nariadenie   predbežného   opatrenia),   resp.   od   13.   07.   2000   (kedy   uznesenie   opatril doložkou   právoplatnosti),   nevykonal   nijaký   procesný   úkon.   Ako   vyplýva   z   odpovede predsedníčky   porušovateľa   na sťažnosť   sťažovateľky   1),   adresovanú   jej   pre   prieťahy   v konaní sp. zn. P 447/99, porušovateľ má za to, že „ide o výkon činnosti súdu pred začatím konania a od momentu podania žaloby o určenie otcovstva nebol dôvod v tomto spise vykonávať žiadne úkony. Nejde o „sporovú“ vec, ani o konanie vo veci samej. Až podľa výsledku sporu vedeného pod sp. zn. 7C 519/2001 bude možné ustáliť, či a ako sa bude v spise P 447/1999 pokračovať.“

Na   tomto   mieste   si   sťažovateľky   dovoľujú   poznamenať   a   zdôrazniť,   že   konanie vedené pod sp. zn. P 447/99 nebolo výlučne konaním o nariadení predbežného opatrenia pred začatím konania (a podľa obsahu úkonov OS PB ani konaním o určenie otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov). Ako vyplýva zo žurnalizácie celého spisového materiálu, súčasťou   spisu P   447/99   sú všetky   podania   sťažovateľky 1),   adresované od roku 1999 OS PB,   rovnako   ako   sú   súčasťou   spisu   všetky   úkony   OS   PB   vykonávané   za   účelom zisťovania pobytu P. Š(...) Porušovateľ po postúpení veci z OS PB kontinuálne pokračoval v žurnalizácii spisového materiálu. Z obsahu úkonov OS PB a vo veci urobených podaní zo strany   sťažovateľky   1)   jednoznačne   vyplývalo,   že   táto   sa   obrátila   na   súd   s návrhom na určenie otcovstva k sťažovateľke 2). Vo veci P 447/99 teda ide o konanie vo veci samej a po   nadobudnutí   právoplatnosti   uznesenia,   ktorým   porušovateľ   zamietol   návrh sťažovateľky 1) na nariadenie predbežného opatrenia, mal porušovateľ plynulo pokračovať v prejednávaní veci samej.

Ako vyplýva zo všetkých podaní sťažovateľky 1), táto od začiatku konania nebola kvalifikovane zastúpená nijakým právnym zástupcom a všetky informácie, ktoré o konaní mala,   získavala   priamo   od   pracovníkov   OS   PB,   neskôr   porušovateľa   a   pracovníkov príslušného   úradu   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny.   Zrejme   aj   vďaka   takýmto dezinformáciám, zmätočnosti postupu OS PB a predovšetkým porušovateľa a 12 mesiacov trvajúcej nečinnosti porušovateľa vo veci P 447/99, napokon sťažovateľka 1) pristúpila dňa 19. 06. 2001 k podaniu návrhu na určenie otcovstva k sťažovateľke 2), ktoré konanie je u porušovateľa vedené pod sp. zn. 7C 519/2001.

Nie   je   v   kompetencii   sťažovateliek   posudzovať   vzájomný   vzťah   konaní   P   447/99 a 7C 519/2001 a ich možnú (zrejmú) totožnosť v merite veci, prípadne hodnotiť správnosť právneho názoru porušovateľa. Bolo a stále je však zákonnou povinnosťou porušovateľa vysporiadať sa so všetkými odstrániteľnými i neodstrániteľnými prekážkami ktoréhokoľvek konania   a   procesne   postupovať   tak,   aby   meritum   veci   bolo   prejednané.   Podľa   názoru sťažovateliek je totiž bezprecedentným pochybením porušovateľa, ak dlhodobo (12 rokov), sú na jednom súde vedené 2 súdne konania s totožným predmetom konania, a to bez toho, aby sa súd s týmto procesne vysporiadal. Za procesné vysporiadanie sa s takouto prekážkou konania nemožno považovať 11 ročnú nečinnosť súdu v skôr začatom konaní a vykonávanie procesných úkonov v konaní neskôr začatom (v ktorom sú zistené taktiež 11 rokov trvajúce prieťahy v konaní). Obsahom práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   nie   je   len   garancia   rozhodnutia   v   merite   veci,   ale   aj   záruka   procesného rozhodnutia,   ktorým   sa   konanie   skončí   z   dôvodu   neodstrániteľnej   prekážky   konania. V danom   prípade,   ak   sťažovateľky   zjavne   neboli   kvalifikovane   zastúpené,   bol   práve porušovateľ   pre   nich   garanciou   správnosti   a   zákonnosti   procesov,   ktoré   oba   z dôvodu zmätočného postupu porušovateľa a vlastného nedostatku právneho vzdelania duplicitne sťažovateľka 1) svojimi návrhmi iniciovala. Nemôže však byť na ujmu sťažovateľky 1), že sa na porušovateľa obrátila s návrhom na začatie konania 7C 519/2001, predmet ktorého konania   bol   totožný   s   predmetom   konania   P   447/99.   Naopak,   bolo   povinnosťou porušovateľa procesne sa vysporiadať s neodstrániteľnou prekážkou konania.

Vo veci vedenej pod sp. zn. 7C 519/2001 v minulosti boli, a v súčasnosti pretrvávajú prieťahy(...)

Predmetom   oboch   konaní   vedených   pred   porušovateľom   je   určenie   otcovstva k sťažovateľke 2). Na posúdenie dôvodnosti nároku sťažovateliek v zásade v obdobných veciach postačuje výsledok znaleckého dokazovania z odboru genetiky (tzv. DNA testy). Doterajší neobyčajne zdĺhavý priebeh napadnutých konaní pred porušovateľom nemožno pripísať   na   vrub   faktickej   alebo   právnej   náročnosti   prerokovávanej   veci,   ale   žiaľ nesystematickému postupu samotného porušovateľa, ktorý v zásade už v prvotných štádiách oboch konaní mal vedomosť o existencii žijúcich príbuzných sťažovateľky 2), ktorí sa mohli podrobiť znaleckému dokazovaniu a odberu DNA vzoriek bez toho, aby súd zistil presné bydlisko domnelého otca P. Š. Až v roku 2011 porušovateľ pristúpil k takémuto spôsobu určenia   otcovstva   k   sťažovateľke   2)   napriek   tomu,   že   dovtedy   mu   v   takomto   postupe v zásade nebránila nijaká objektívna prekážka. Z popísaného postupu porušovateľa v oboch konaniach je zrejmé, že porušovateľ si v priebehu konania neobstarával potrebné dôkazy hospodárne a sám nekonal plynule. Napokon ani predsedníčka porušovateľa vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky 1), nenamietala zložitosť napadnutej veci vedenej pod sp. zn.   7C   519/2001,   naopak,   sama   uznala   neprimeranú   dĺžku   konania   a   za   prieťahy v konaní   sa   ospravedlnila.   V   konaní   7C   519/2001   bol   vo   veci   konajúci   sudca   2x predsedníčkou porušovateľa upozornený na prieťahy v konaní. (...)

Postup porušovateľa, vyplývajúci z obsahu oboch súdnych spisov, v priebehu oboch konaní   (predovšetkým   konania   7C   519/2011,   nakoľko   v   konaní   P   447/99   sa   fakticky nekonalo) nasvedčuje tomu, že porušovateľ nadbytočne opakovane a nehospodárne zasielal žiadosti o poskytnutie súčinnosti tretím osobám v rámci cezhraničnej spolupráce za účelom opakovaného zisťovania pobytu P. Š., možnosť vykonania znaleckého dokazovania s jeho žijúcimi príbuznými využil až po 10 rokoch vedenia konania (7C 519/2001), v konaní sp. zn. 7C 519/2001 sa v priebehu 11 rokov opakovane vyskytli aj niekoľko rokov trvajúce obdobia nečinnosti porušovateľa, v konaní sp. zn. P 447/1999 dokonca 12 rokov nepretržite trvajúce obdobie nečinnosti porušovateľa, ktorý v spise nevykonal nijaký procesný úkon. Uvedená nečinnosť porušovateľa nie je ničím odôvodnená, pričom ani úkony, ktoré boli vykonané mimo období nečinnosti (7C 519/2001), neboli vždy efektívne. Nemožno pripustiť, aby sa opakovane počas niekoľkých mesiacov (rokov) nevykonal prakticky žiadny úkon smerujúci k odstráneniu   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   sťažovateľky   vo   veci   určenia   otcovstva k sťažovateľke   2),   fakticky   od   narodenia   sťažovateľky 2),   nachádzajú,   čo   je   základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti porušovateľa bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať za zbytočné prieťahy   v   konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu   neospravedlniteľné   a netolerovateľné. K týmto zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci alebo správania sťažovateliek, ale preukázateľne v dôsledku postupu porušovateľa. Z   ústavnoprávneho   hľadiska   je   neprijateľné,   aby   právna   neistota   v   konaní   pred všeobecným súdom nebola odstránená ani po uplynutí fakticky viac ako 17 rokov od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08), naviac vo veci, v ktorej ide o takú zásadnú a statusovú vec, akou je otázka rodičovstva k maloletému dieťaťu, na ktorú matka dieťaťa (sťažovateľka 1) ani samotné dieťa (sťažovateľka 2), nedostanú zrejme odpoveď do nadobudnutia plnoletosti dieťaťa. (...)

Podľa   názoru   sťažovateliek   Občiansky   súdny   poriadok   poskytuje   porušovateľovi dostatok možností k tomu, aby pri dôslednom plnení svojich zákonných povinností prejednal vec v primeranej lehote. Dĺžka a priebeh súdnych konaní, ako je popísaná podrobne v tejto podanej   sťažnosti,   je   napriek   argumentácii   predsedníčky   porušovateľa   neprimeraná k zložitosti   prejednávanej   veci,   resp.   k   zložitosti   akejkoľvek   pred   súdom   prejednávanej právnej   veci,   vo   veci   P   447/1999   dokonca   alarmujúca.   Naviac,   sťažovateľky   svojim konaním nespôsobili nijaké prieťahy v konaní, na každé pojednávanie vo veci, na ktoré bola sťažovateľka   1)   predvolaná,   sa   osobne   zúčastnila,   rovnako   ako   obratom   odpovedala na každú jej doručenú výzvu zo strany porušovateľa.

Vyššie uvedeným postupom porušovateľa(...) boli porušené základné práva a slobody sťažovateliek. Výlučne Ústavný súd SR je na vnútroštátnej úrovni oprávnený konštatovať takéto porušenie práv a zásahov do slobôd sťažovateliek, rovnako ako vykonať nápravu nezákonného stavu a priznať sťažovateľkám primerané finančné zadosťučinenie. (...) Primerané finančné zadosťučinenie si sťažovateľky vyčíslili vo výške 52.000 €(...) na každú   z   nich,   teda   v   priemere   vo   výške   2.000   €(...)   za   každý   rok   každého   súdneho konania vedeného pred porušovateľom. Pri vyčíslení vychádzali sťažovateľky predovšetkým zo skutočností uvedených v podanej sťažnosti, z dĺžky konaní vedených pred porušovateľom, počtom   i   dĺžkou   období   nečinnosti   porušovateľa,   predmetu   konania   (určenie   otcovstva k sťažovateľke 2) a nepriaznivý vplyv dĺžky konania na kvalitu života oboch sťažovateliek. (...) Sťažovateľka 1) utrpela ujmu (ktorá neustále v dôsledku prebiehajúcich konaní trvá):

- sťažovateľka   1)   bola   nútená   ako   samoživiteľka   uspokojovať   všetky   potreby sťažovateľky   2),   bez   pomoci   otca   sťažovateľky   2),   počas   takmer   17   rokov   na   výživu sťažovateľky 2) nikto neprispieval, sťažovateľka nemala nárok ani na priznanie náhradného výživného

- sťažovateľka   1)   bola   nútená   v   kontakte   s   tretími   osobami   uvádzať,   že   otec sťažovateľky 2) je neznámy

- od narodenia sťažovateľky 2) tejto musela vysvetľovať, že jej otec je síce známy, avšak nie je možné jeho meno uvádzať v oficiálnom styku s tretími osobami

- už niekoľko rokov má status matky dieťaťa, ktorého otec je neznámy, napriek tomu, že od narodenia sťažovateľky 2) neustále podniká právne kroky k tomu, aby porušovateľ v merite veci rozhodol

- niekoľko   rokov   prebiehajúcimi   súdnymi   konaniami   bol   do   značnej   miery ovplyvnený jej osobný, rodinný aj spoločenský život.

Sťažovateľka 2) utrpela ujmu (ktorá neustále v dôsledku prebiehajúcich konaní trvá):

- od narodenia je jej sociálne postavenie ovplyvnené „neznalosťou“ toho, kto je jej otcom

- porušovateľom doposiaľ nepotvrdené otcovstvo P. Š. má zásadný vplyv na vývin jej osobnosti,   bola   v   priebehu   uplynulých   rokov   v   dôsledku   dĺžky   súdnych   konaní v rozhodujúcich   rokoch   jej   raného   veku   traumatizovaná   a   spoločnosťou   neustále konfrontovaná s tým, že „nemá“ otca

- v predškolskom a školskom kolektíve neustále musela v priebehu niekoľkých rokov čeliť otázkam, kto je jej otcom

- bola ukrátená v detstve o starostlivosť druhého rodiča

- neprispievaním   otca   na   jej   výživu   sú   materiálne   podmienky   a   životná   úroveň ovplyvnená

- v priebehu konaní v roku 2011 jej otec zomrel a ona nemala možnosť sa s ním počas jeho života stretnúť

- v dôsledku neskočených konaní nie je doposiaľ považovaná za zákonnú dedičku po neb. P. Š.

Sťažovateľky   na   záver   opakovane   zdôrazňujú,   že   v   danej   veci   ide   skutočne o niekoľkoročné prieťahy v konaní, u sťažovateľky v 2) rade ide o konanie, ktoré prebieha od jej narodenia. Vysporiadanie sa s otázku otcovstva je takým zásadným elementom pri výchove maloletého dieťaťa, že možno skutočne len s ťažkosťou vyčísliť primeranú výšku finančného nároku, ktorý by obe sťažovateľky za také dlhé obdobie odškodnil a bolo by to možné   považovať   za   primerané   zadosťučinenie.   Výpočet   jednotlivých   situácií a traumatizujúcich   zážitkov,   ktoré   v   uplynulých   rokoch   obe   sťažovateľky   v   dôsledku neprimerane dlho trvajúcich súdnych konaní, postretli, nie je ani možné v podanej sťažnosti uviesť.   Všetky   by   sa   však   dali   zhrnúť   pod   pojem   bezprecedentný   neoprávnený   zásah do osobnostných práv sťažovateliek a porušenie ich ľudských práv a základných slobôd. (...)»

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedníčkou,   listom   sp.   zn.   Spr   345/2013 z 28. marca 2013 a právna zástupkyňa sťažovateliek stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 18. apríla 2013.

2.1   Predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedla   tieto   relevantné skutočnosti:

„(...) Pokiaľ ide o namietané porušenie práva vo veci sp. zn. P/447/1999 je potrebné uviesť, že sa jedná o pôvodné konanie Okresného súdu Považská Bystrica.

Konanie vedené pôvodne pod spisovou značkou Okresného súdu Považská Bystrica 13Nc/102/1995   bolo   nesporovým   konaním,   ktorého   zmyslom   a   účelom   bolo   dosiahnuť možnosť určenia otcovstva súhlasným vyhlásením oboch rodičov. Toto konanie nemuselo byť návrhové. Začínalo sa ex offo tým, že príslušný obvodný úrad, ktorý vedie matriku, súdu oznámil, že sa narodilo dieťa bez označenia otca, a že teda nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením rodičov pred matrikou.

V danom prípade sa tak stalo a Okresný súd Považská Bystrica z úradnej povinnosti v zmysle vtedy platného O. s. p. (§ 73 a nasl.) predvolal matku dieťaťa, teda sťažovateľku, na 24. 01. 1995 z dôvodu, že mu matrika oznámila narodenie dcéry sťažovateľky. Spísal s ňou zápisnicu, v ktorej sťažovateľka označila za otca P. Š. s tým, že jeho adresu bydliska nepoznala. Súd teda začal zisťovať jeho pobyt. Zmyslom tohto konania bolo zabezpečiť stanovisko označeného otca a jeho vyjadrenie, či otcovstvo uznáva alebo nie.

Podľa vtedy platných predpisov išlo o osobitný prípad nesporového konania, ktoré malo charakter činnosti súdu pred začatím konania podľa druhej časti zákona. Jeho účelom bolo vyriešenie otcovstva, a teda osobného stavu dieťaťa spôsobom upraveným v § 91 vtedy platného Zákona o rodine.

V zmysle vtedy platného ustanovenia § 73 ods. 3 O. s. p., ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením a matka v primeranom čase nepodala návrh na určenie otcovstva, bolo povinnosťou predsedu senátu dieťaťu ustanoviť opatrovníka na podanie takéhoto návrhu.

V predmetnej veci sp. zn. 13Nc/102/1995 Okresného súdu Považská Bystrica (neskôr P/447/1999 Okresného súdu Trenčín) neboli žiadne prieťahy. Súd si plnil svoju povinnosť, ktorá spočívala iba v tom, že mal zisťovať, či označený otec uzná otcovstvo súhlasným vyhlásením a až keby k nemu došlo, bolo jeho povinnosťou ustanoviť dieťaťu opatrovníka na podanie žaloby o určenie otcovstva. Sťažovateľka však takúto žalobu podala sama dňa 19. 06. 2001, a preto súd vo veci sp. zn. P/477/1999 nemal o čom konať. Pokračovať by sa mohlo v predmetnom konaní iba vtedy, ak by bola žaloba o určenie otcovstva zamietnutá a sťažovateľka by označila za otca iného muža. Nie je teda pravdou, že súd bol nečinný a nevykonal žiaden úkon od 13. 07. 2000. Nemal totiž dôvod vo veci konať. Z opatrnosti poukazujem na to, že nároky sú od podania žaloby o určenie otcovstva premlčané. Pokiaľ ide o konanie vo veci sp. zn. 7C/519/2001 dávam do pozornosti, že vo veci bol dňa 18. 12. 2012 vyhlásený rozsudok, ktorým bolo určené otcovstvo k maloletej F. B. Dôležité je poukázať aj na skutočnosť, že na dĺžke predmetného konania sa podieľala aj sťažovateľka, ktorá nepoznala adresu bydliska žalovaného - označeného otca a súd teda musel pobyt žalovaného sústavne zisťovať.

Vzhľadom k tomu,   že vo veci už bolo súdom prvého stupňa rozhodnuté, nemôže obstáť požiadavka sťažovateliek ohľadne prikázania Okresnému súdu Trenčín konať bez prieťahov.

Keďže sa na prieťahoch podieľala nedostatočným označením bydliska žalovaného aj sťažovateľka   B.   B.,   nepovažujem   za   primeranú   výšku   zadosťučinenia,   ktorú   požaduje. Pri rozhodovaní o tejto výške navrhujem zohľadniť i to, že ihneď potom, ako sťažovateľka B. B. poukázala na prieťahy v konaní, došlo k náprave a vo veci sa začalo postupovať plynulo, vo veci bol vyhlásený rozsudok.

Pokiaľ ide o ústne pojednávanie, súhlasím s tým, aby ústavný súd od tejto formy upustil, nakoľko na tomto pojednávaní nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateliek v reakcii na uvedené vyjadrenie predsedníčky okresného súdu zaujala toto stanovisko:

«V právnej veci sťažovateliek 1./ B. B. a 2./ F. B.(...) si Vám touto cestou dovoľujem oznámiť, že sťažovateľky netrvajú na prejednaní veci na verejnom ústnom pojednávaní(...): Vo   vzťahu   ku   konaniu   vedenému   pred   porušovateľom   pod   sp.   zn.   P   447/1999 sťažovateľky   v   podanej   sťažnosti   uviedli,   že   Okresný   súd   Považská   Bystrica   postúpil prípisom zo dňa 02. 11. 1999 z dôvodu miestnej príslušnosti spis P 37/96 porušovateľovi, ktorý spis bol porušovateľovi doručený dňa 08. 11. 1999. Neoddeliteľnou súčasťou spisu P 37/96 bol aj spis OS PB sp. zn. 13Nc 102/95 o určenie otcovstva. Porušovateľ predvolal na deň 02. 05. 2000 sťažovateľku 1./, kedy s ňou spísal zápisnicu, v ktorej okrem iného uviedol:   „Beriem   na   vedomie,   že   súdu   sa   nepodarilo   učiniť   výsluch   menovaného.   Tiež beriem na vedomie, že sa v mieste bydliska, kde som určovala adresy, nezdržuje. Beriem na vedomie právne poučenie o tom, že ak chcem podať predbežné opatrenie, musím uviesť presnú adresu.“ Dňa 26. 05. 2000 porušovateľ vydal uznesenie, č. kon. P 447/99-44, ktorým návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol s odôvodnením, že,,... vo veci určenia otcovstva   má   sa   viesť   konanie   na   Okresnom   súde   v   Považskej   Bystrici...   súd   zistil,   že označený muž sa v   mieste bydliska   nezdržiava a   jeho pobyt je   neznámy...   súd   vypočul matku.   Vzala na vedomie právne poučenie, že nemožno podať predbežné opatrenie,   ak jeden z účastníkov je neznámy v mieste bydliska...“. Proti uzneseniu, č. kon. P 447/99-44 sťažovateľka   1./   nepodala   odvolanie   a   toto   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   20. 06. 2000. Číslo listu 44 je poslednou listinou v spise P 447/99, od 13. 07. 2000, kedy bolo uznesenie, č. kon.   P   447/99-44   opatrené   doložkou   právoplatnosti,   porušovateľ   v   konaní   nevykonal nijaký úkon.

K uvedenému porušovateľ vo svojom vyjadrení nezaujal nijaké konkrétne stanovisko, pričom výlučne uviedol, že

1.... v uvedenom konaní neboli žiadne prieťahy, keďže povinnosť súdu spočívala iba v tom, že mal zisťovať, či označený otec uzná otcovstvo súhlasným vyhlásením a až keby k nemu   došlo,   bolo   jeho   povinnosťou   ustanoviť   dieťaťu   opatrovníka   na   podanie   žaloby o určenie otcovstva. Je na mieste zo strany sťažovateliek nevyhnutné poznamenať najmä to, že v tomto konaní porušovateľ nevykonal nijaký úkon smerujúci k splneniu jeho povinnosti (zisťovanie,   či   označený   otec   uzná   otcovstvo),   nijako   nedotazoval   sťažovateľkou   1./ označeného otca ani nijakým spôsobom nezisťoval jeho pobyt. Naviac uvedené vyjadrenie porušovateľa je v rozpore s vtedy platným ust. § 73 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého je povinnosťou súdu ustanoviť dieťaťu opatrovníka na podanie návrhu na určenie otcovstva v prípade, ak nedošlo k určeniu otcovstva súhlasným vyhlásením a matka v primeranom čase   nepodala   takýto   návrh.   Porušovateľ   neurobil   NIČ   (!),   pričom   dokonca   tvrdí,   že v konaní nedošlo k nijakým prieťahom a svoj postup (resp. absolútnu nečinnosť) nepovažuje za porušenie práv sťažovateliek, keď porušovateľ tvrdí, že... nie je teda pravdou, že súd bol nečinný a nevykonal žiaden úkon od 13. 07. 2000. Nemal totiž dôvod vo veci konať...

2.... sťažovateľka však túto žalobu podala sama dňa 19. 06. 2001, a preto súd vo veci sp. zn. P 447/1999 nemal o čom konať, pričom porušovateľ zrejme zámerne opomenul uviesť

- aké úkony urobil v období od 13. 07. 2000 do 19. 06. 2001 (resp. že v uvedenom období takmer 12 mesiacov nevykonal nijaký úkon),

-   prečo   nesplnil   povinnosť   ustanoviť   dieťaťu   opatrovníka   na   podanie   návrhu na určenie otcovstva pred 19. 06. 2001 a

- ako konanie sp. zn. P 447/1999 po 19. 06. 2001 procesne ukončil. Podľa obsahu spisu P 447/1999 je totiž konanie stále prebiehajúcim a ku dnešnému dňu neskončeným konaním.

3.  ... z opatrnosti poukazujem na to,   že nároky sú od podania žaloby o určenie otcovstva premlčané..., pričom sťažovateľkám nie je úplne zrejmé, čo mal týmto porušovateľ na mysli. Je totiž zrejmé, že konanie P 447/1999 je samostatným konaním, ktoré začatím konania 7C 519/2001 neskončilo. Konanie P 447/1999 mohlo skončiť výlučne procesným rozhodnutím   súdu,   ktoré   však   do   dnešného   dňa   vydané   nebolo   a   v   sťažovateľkách, nemajúcich právne vzdelanie ani v konaní doposiaľ právne zastúpenie, duplicita konaní a postup   porušovateľa   vzbudili   zmätok,   právnu   neistotu   a   absolútnu   dezorientovanosť v tom, aké konanie vlastne prebieha, čo je jeho predmetom, ako porušovateľ postupuje alebo by postupovať mal. Aké premlčanie nárokov sťažovateliek má porušovateľ vo svojom vyjadrení na mysli, sťažovateľky netušia.

Za   zarážajúci   považujú   sťažovateľky   najmä   prístup   porušovateľa,   ktorý   bez akejkoľvek dávky sebareflexie zotrváva na stanovisku, že konanie vedené pred ním pod sp. zn. P 447/1999 bolo štandardným konaním, v ktorom si porušovateľ riadne splnil všetky svoje zákonom predpokladané povinnosti a nedopustil sa nijakého pochybenia, ktoré by malo byť na akúkoľvek ťarchu sťažovateliek. Sťažovateľky, ktoré uplynulých 18 rokov viedli súdne konanie, s jediným predmetom - určenie otcovstva k sťažovateľke 2./, po uplynutí takého   dlhého   obdobia   očakávajú   okrem   iného   najmä   otvorenejší   prístup   zo   strany porušovateľa a za súčasť zadosťučinenia, ktoré by mohlo zmierniť ich negatívne skúsenosti s nerešpektovaním ich práva na súdnu ochranu, by považovali samozrejme aj akúkoľvek formu ospravedlnenia zo strany porušovateľa. Z obsahu jeho písomného vyjadrenia je však zrejmé, že napriek jednoznačného obsahu- súdneho spisu P 447/1999 porušovateľ odmieta na   konanie   nahliadať   optikou   sťažovateliek   a   priznať   vlastné   pochybenie,   spočívajúce najmä v absolútnom zanedbaní svojich povinností vysporiadať sa s meritom veci a túto zákonným   spôsobom   ukončiť   tak,   aby   prebiehajúce   konanie   nebolo   pretrvávajúcim zmätočným postupom súdu, zneisťujúcim najmä sťažovateľky.

Vo vzťahu ku konaniu vedenému pred porušovateľom pod sp. zn. 7C 519/2001 si sťažovateľky   dovoľujú   reagovať   na   vyjadrenie   porušovateľa,   že   na   dĺžke   predmetného konania   sa   podieľala   aj   sťažovateľka,   ktorá   nepoznala   adresu   bydliska   žalovaného   - označeného otca a súd teda musel pobyt žalovaného sústavne zisťovať... Z obsahu spisu, ktorý si Ústavný súd SR pripojil, je zrejmá efektívnosť a frekvencia úkonov porušovateľa za účelom   zisťovania   pobytu   žalovaného,   ako   i to,   že   nakoniec   porušovateľ   pristúpil k odberu   vzoriek   DNA   priamych   pokrvných   príbuzných   žalovaného   (ktorí   boli porušovateľovi   známi   už   predtým   a   s   ktorými   mohol   znalecké   dokazovanie   z   odboru genetiky vykonať už skôr, nie až v roku 2012). Najmä je však potrebné poukázať na to, že od prvého   pojednávania   (dňa   30.   11.   2001)   sa   vo   veci   nevykonal   nijaký   úkon   až   do 20. 03. 2007,   že   zákonitý   sudca   bol   opakovane   predsedom   porušovateľa   upozornený na prieťahy v konaní a kedy porušovateľ pristúpil k ustanoveniu kolízneho opatrovníka sťažovateľke 2./ v konaní. (...)

Sťažovateľky trvajú na podanej sťažnosti, ako aj na nárokoch v nej uplatnených (s výnimkou nároku na prikázanie porušovateľovi konať v konaní sp. zn. 7C 519/2001 bez prieťahov). Samotné vyjadrenie porušovateľa sťažovateľky iba umocnilo v presvedčení, že ich sťažnosť je podaná oprávnene a nároky v nej uplatnené (najmä nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a jeho výška), sú s ohľadom na postup a prístup porušovateľa, ako aj na meritum prejednávanej veci, primerané.

S poukázaním na vyššie uvedené vecné a právne skutočnosti sťažovateľky navrhujú, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal nasledovný nález:

1. Základné práva

- B. B.(...)

- F. B.(...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) postupom Okresného súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. P 447/1999, porušené boli.

2. Základné práva

- B. B.(...)

- F. B.(...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru(...) postupom Okresného súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 7C 519/2001, porušené boli.

3.   Okresnému   súdu   v   Trenčíne   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. P 447/1999 konal bez zbytočných prieťahov.

4.   B.   B.(...)   a F.   B.(...)   priznáva   finančné   zadosťučinenie,   každej   v   sume 52.000 Eur(...), ktoré je Okresný súd v Trenčíne povinný zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Okresný súd v Trenčíne je povinný B. B.(...) a F. B.(...) uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume 430,62 Eur(...) na účet ich právnej zástupkyne, advokátky Mgr. A. S.(...) do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia. (...)».

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúcich súdnych spisov, ktoré boli ústavnému súdu doručené, ústavný súd zistil tento priebeh a stav konaní vedených na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. P 447/99 a sp. zn. 7 C 519/2001:

Dňa   8.   novembra   1999   bol   Okresnému   súdu   Trenčín „z   dôvodu   miestnej príslušnosti“ postúpený spis Okresného súdu Považská Bystrica sp. zn. P 37/96, ktorého súčasťou bol aj spis sp. zn. 13 Nc 102/95 vo veci uznania otcovstva. Pred Okresným súdom Považská   Bystrica   bolo „ex   offo“ vedené   nesporové   konanie,   ktorého   účelom   bolo dosiahnuť možnosť určenia otcovstva súhlasným vyhlásením oboch rodičov. Vec postúpená Okresnému súdu Trenčín bola zaevidovaná pod sp. zn. P 447/99.

Dňa 2. mája 2000 bola na okresnom súde so sťažovateľkou spísaná zápisnica, ktorá uviedla, že podala „návrh na predb. opatrenie, aby súd zaviazal P. Š. platiť výživné na mal. F.“. Sťažovateľka brala na vedomie poučenie súdu, že „ak chcem podať predbežné opatrenie, musím uviesť presnú adresu“.

Dňa 26. mája 2000 okresný súd uznesením sp. zn. P 447/99 návrh sťažovateľky na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

Dňa 19. júna 2001 podala sťažovateľka za účasti mal. sťažovateľky na okresnom súde proti P. Š. z P. (ďalej len „odporca“), žalobný návrh na určenie otcovstva.

Dňa 20. augusta 2001 súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku.   Dňa 3. septembra 2001 sťažovateľka uhradila súdny poplatok.Dňa 26. októbra 2001 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 30. november 2001.Dňa   30.   novembra   2001   bolo   pojednávanie   odročené   na   neurčito   s tým,   že   súd prostredníctvom dožiadaného súdu bude zisťovať bydlisko odporcu.

Dňa 20. marca 2007 okresný súd prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Českej republiky zisťoval pobyt odporcu.

Dňa   14.   augusta   2007   okresný   súd   prostredníctvom   Ministerstva   spravodlivosti Českej republiky opätovne zisťoval pobyt odporcu.

Dňa 3. októbra 2007 Ministerstvo spravodlivosti Českej republiky oznámilo súdu tú adresu odporcu, ktorú uviedla aj sťažovateľka na podanom návrhu.

Dňa 2. novembra 2007 okresný súd požiadal Obvodní soud pro Prahu 6 o doručenie žalobného   návrhu   s prílohami   odporcovi   a zároveň   požiadal   uvedený   súd   o vykonanie dôkazu (výsluchu odporcu).

Dňa   24.   januára   2008   Obvodní   soud   pro   Prahu   6   oznámil   okresnému   súdu,   že „adresáta nemožno lokalizovat“.

Dňa 6. marca 2008 okresný súd vyzval sťažovateľku, aby oznámila, na akej adrese sa zdržiava odporca.

Dňa 19. marca 2008 sťažovateľka oznámila súdu, že „v súčasnosti nemám žiadnu informáciu na akej adrese sa zdržiava“ odporca.

Dňa 8. apríla 2008 okresný súd dožiadal Obvodní soud pro Prahu 6 „o zistenie miesta pobytu príp. pracoviska odporcu“.

Dňa   5.   júna   2008   Obvodní   soud   pro   Prahu   6   oznámil   okresnému   súdu,   že o odporcovi nemožno zistiť požadované údaje, pretože „rozhodnutím Obvodního úřadu pro Prahu 6 byl jmenovanému zrušen údaj o trvalém pobytu“.

Dňa 19. júna 2008 okresný súd oznámil sťažovateľke, že „sa napriek vynaloženému úsiliu nepodarilo zistiť pobyt odporcu“, a požiadal ju, aby oznámila, či vzhľadom na tieto skutočnosti neberie svoj návrh späť.

Dňa   15.   augusta   2008   sťažovateľka   oznámila   súdu,   že   trvá   na   svojom   návrhu na určenie otcovstva.

Dňa   26.   augusta   2008   okresný   súd   prostredníctvom   Ministerstva   spravodlivosti Českej republiky a Mestského úradu P. zisťoval pobyt odporcu.

Dňa   25.   septembra   2008   Ministerstvo   spravodlivosti   Českej   republiky   zaslalo okresnému súdu výpis z centrálnej evidencie obyvateľstva a Mestský úrad P. oznámil súdu, že jeho žiadosť postúpil Ministerstvu vnútra Českej republiky.

Dňa 15. decembra 2008 Ministerstvo vnútra Českej republiky odporučilo okresnému súdu „postupovat ve smyslu mezinárodní Smlouvy mezi Českou republikou a Slovenskou republikou o právní pomoci“.

Dňa 22. januára 2009 okresný súd požiadal Obvodní soud pro Prahu 6 o „vykonanie dôkazov“.

Dňa 17. marca 2009 Obvodní soud pro Prahu 6 doručil okresnému súdu informácie o výsledku dožiadania.

Dňa   12.   mája   2009   okresný   súd   oslovil   listom   otca   odporcu   a požiadal   ho o informácie týkajúce sa pobytu odporcu, zásielka však bola súdu vrátená nedoručená.Dňa   15.   júla   2009   okresný   súd   oslovil   listom   sestru   odporcu   a požiadal   ju o informácie týkajúce sa pobytu odporcu.

Dňa 14. augusta 2009 bývalá manželka odporcu oznámila súdu, že adresa odporcu im nie je známa.

Dňa   18.   augusta   2009   okresný   súd   oslovil   listom   rodičov   odporcu   a opakovane Obvodní soud pro Prahu 6 a požiadal ich o informácie týkajúce sa pobytu odporcu.Dňa   31.   augusta   2009   rodičia   odporcu   dali   na   vedomie   okresnému   súdu,   že: „Naprosto nemáme žádné spojení na požadované osoby s důvodů rodinných problémů.“Dňa 17. septembra 2009 Obvodní soud pro Prahu 6 oznámil okresnému súdu, že proti odporcovi sa na uvedenom súde nevedie trestné konanie.

Dňa 22. októbra 2009 okresný súd uznesením č. k. 7 C 519/2001-71 rozhodol, že písomnosti určené odporcovi „sa budú doručovať uložením v spise“.

Dňa 19. januára 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 12. február 2010.Dňa 12. februára 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito pre účely vypočutia bývalej manželky odporcu a na účely ďalšieho dokazovania.Dňa 25. februára 2010 bola vo veci do zápisnice vypočutá svedkyňa A. P.Dňa 25. februára 2010 okresný súd požiadal Obvodní soud pro Prahu 6 o „vykonanie dôkazov“.

Dňa 8. apríla 2010 predsedníčka okresného súdu upozornila sudcu „na povinnosť konať vo veci plynulo, bez zbytočných prieťahov (§ 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich)“.

Dňa 13.   apríla   2010   okresný   súd   požiadal   obvodné   oddelenie   Policajného zboru „o informácie z databázy SIS“ týkajúce sa odporcu.

Dňa 9. augusta 2010 Obvodní soud pro Prahu 6 doručil okresnému súdu informácie o výsledku ostatného dožiadania.

Dňa 14. septembra 2010 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 5. november 2010.Dňa 22. septembra 2010 bolo okresnému súdu doručené oznámenie zamestnávateľa sťažovateľky o jej zárobkových pomeroch.

Dňa 5. novembra 2010 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito „za účelom zváženia možnosti uskutočnenia znaleckého dokazovania a výsluchu matky odporcu prostredníctvom dožiadaného súdu“.

Dňa   8.   novembra   2010   súd   požiadal   Obvodní   soud   pro   Prahu   10   o „vykonanie dôkazu“.

Dňa   30.   decembra   2010   Obvodní   soud   pro   Prahu   10   doručil   okresnému   súdu protokol o prevedení dôkazu dožiadaným súdom.

Dňa 26. mája 2011 podpredseda   okresného súdu upozornil sudcu „na povinnosť konať vo veci plynulo, bez zbytočných prieťahov (§ 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich)“.

Dňa 25.   októbra 2011 okresný   súd   uznesením   č.   k. 7 C 519/2001-133 ustanovil vo veci   znalkyňu   z odboru   genetiky,   odvetvia   analýzy   DNA.   Uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 11. mája 2012.

Dňa 27. apríla 2012 právna zástupkyňa rodičov odporcu oznámila okresnému súdu úmrtie odporcu.

Dňa 4. mája 2012 okresný súd oznámil sťažovateľke úmrtie odporcu a zároveň ju požiadal o oznámenie, či trvá na podanom návrhu.

Dňa   25.   mája   2012   sťažovateľka   prostredníctvom   svojej   právnej   zástupkyne oznámila súdu, že trvá na svojom návrhu a na vykonaní znaleckého dokazovania.

Dňa 29. júna 2012 právna zástupkyňa rodičov odporcu vzhľadom na ich pokročilý vek požiadala o odber biologických vzoriek v P.

Dňa 7. augusta 2012 predsedníčka okresného súdu upozornila sudcu „na povinnosť konať vo veci plynulo, bez zbytočných prieťahov (§ 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich)“.

Dňa 3. septembra 2012 súd požiadal Obvodní soud pro Prahu 10 o vykonanie dôkazu – odber krvi príbuzným odporcu.

Dňa 7. septembra 2012 okresný súd uznesením č. k. 7 C 519/2001-174 ustanovil vo veci zomrelému odporcovi opatrovníka.

Dňa 25. septembra 2012 sa uskutočnil „odber vzoriek“ rodičom odporcu v P. Dňa   9.   novembra   2012   bol   okresnému   súdu   doručený   vypracovaný   znalecký posudok.

Dňa 26. novembra 2012 bol znalecký posudok zaslaný na vyjadrenie účastníkom konania.

Dňa 5. decembra 2012 bolo vo veci nariadené pojednávanie na 19. december 2012.Dňa 19. decembra 2012 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktorom okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 519/2001-208 žalobnému návrhu sťažovateľky vyhovel.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   P   447/99 a   sp.   zn.   7   C   519/2001   dochádza k porušovaniu   základného   práva   sťažovateliek   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd predovšetkým poznamenáva, že predmet tohto   konania   bol   vymedzený   uznesením   č.   k.   II. ÚS 168/2013-15   z 28. februára   2013, pričom vec bola prijatá na ďalšie konanie iba vo vzťahu k Okresnému súdu Trenčín, pretože sťažovateľky – kvalifikovane právne zastúpené – iba tento súd označili (rovnako na rube, ako   aj   v petite   ústavnej   sťažnosti)   za   „porušiteľa“   označených   základných   práv,   teda za účastníka   konania.   V okolnostiach   danej   veci   pritom   Okresný   súd   Trenčín   nemôže zodpovedať   za   namietané zbytočné   prieťahy   v konaní   pred   Okresným   súdom   Považská Bystrica, pokiaľ toto konanie „o uznanie otcovstva“ nijakým spôsobom nemohol ovplyvniť.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v konaní o určenie   otcovstva   v prípade,   ak otec   je   zo   zahraničia,   pričom   jeho   pobyt   je úradom   neznámy, môže   predstavovať   určitý   stupeň   zložitosti   súvisiaci   so   zdĺhavejšou prípravou   pojednávaní   a uskutočňovaním   dožiadaní   v   cudzine.   Rovnako   aj   potreba znaleckého   dokazovania   prispieva   k zložitosti   prerokovania   veci.   Posudzovanú   dĺžku konania však v danom prípade nebolo možné pripísať iba zložitosti veci, ale, ako to bude v ďalšom vyhodnotené, správaniu (postupu) okresného súdu.  

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateliek v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ich   ťarchu   pri   posudzovaní otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Skutočnosť, že sťažovateľka nemala informácie o pobyte odporcu, nemožno pripísať na jej ťarchu, tieto informácie nemali ani príslušné úrady.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci opakovane a dlhodobo absolútne nečinný, a to konkrétne   od   30. novembra   2001   do   20.   marca   2007   (päť   rokov   a tri   mesiace)   a od 30. decembra   2010   do   25. novembra   2011   (jedenásť   mesiacov).   Uvedená   nečinnosť okresného   súdu   nie   je   ničím   ospravedlniteľná,   pretože   počas   viac   ako   6   rokov   súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľky ako navrhovateľky v predmetnej veci o určenie otcovstva nachádzali, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu netolerovateľné. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje,   že   v konaní došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu.

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateliek   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   Vzhľadom   na   to,   že   19.   decembra   2012   okresný   súd   rozsudkom   č.   k. 7 C 519/2001-208   vo   veci   rozhodol,   neprichádzalo   do   úvahy   v okolnostiach   danej   veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľky požadovali priznať finančné zadosťučinenie „každej v sume 52.000 Eur“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľky. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateliek,   ako   aj   vzhľadom   na   povahu   veci   považuje   za primerané sťažovateľke v sume 6 000 € a mal. sťažovateľke v sume 7 000 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľkám vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a   spísanie   ústavnej   sťažnosti z 10. septembra 2012 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 18. apríla 2013). Za dva úkony vykonané v roku 2012 patrí odmena v sume dvakrát po 127,16 € a režijný paušál dvakrát po 7,63 € a za jeden   úkon vykonaný v roku   2013 patrí odmena v sume 130,16 € a režijný paušál 7,81 €, preto trovy právneho zastúpenia pre jednu sťažovateľku predstavujú sumu 407,55 €. Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu 326,04 € v prípade jednej sťažovateľky. V prípade dvoch sťažovateliek tvorí náhrada trov právnej služby   advokátkou   sumu   652,08   €   v zmysle   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateliek rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. júna 2013