znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 168/2012-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť D. P., K., zastúpeného advokátom Mgr. D. T., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 29/2011 zo 17. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sžf   29/2011 zo 17. januára 2012 p o r u š i l   základné právo D. P. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Sžf   29/2011 zo 17. januára 2012 z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   nahradiť trovy konania D. P. v   sume   403,89   €   (slovom   štyristotri   eur   a   osemdesiatdeväť   centov)   na účet   advokáta Mgr. D. T., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 168/2012-19 zo 14. júna 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť D. P., K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   Sžf   29/2011   zo   17.   januára   2012   (ďalej   aj   „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 S 11657/2010 zo 7. apríla 2011 v sťažovateľovej veci o preskúmanie rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky,   neskoršie   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „colné riaditeľstvo“ a „finančné riaditeľstvo“) č. 1476/2010 z 9. apríla 2010 rozhodol v neprospech sťažovateľa a jeho žalobu zamietol.

Sťažovateľ v žalobe namietal nezákonnosť rozhodnutia colného úradu, pretože podľa neho pri jeho vyhotovovaní vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 S 11657/2010 zo 7. apríla   2011,   ktorým   krajský   súd   zamietol   jeho   návrh   na   preskúmanie   rozhodnutia colného riaditeľstva, podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sžf   29/2011   zo   17.   januára   2012   potvrdil rozhodnutie krajského súdu.

Sťažovateľ v ďalšom uviedol, že porušenie svojich práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom a najvyšším súdom namieta z dôvodu, že: „Závery všeobecných súdov nie sú dostatočne odôvodnené... Tak prvostupňový, ako odvolací súd však nedali sťažovateľovi odpoveď na právne a skutkovo relevantné otázky, pričom najmä sa riadnym spôsobom nevysporiadali s:

a) nepredložením úplného spisového materiálu týkajúceho sa opakovanej daňovej kontroly, a teda nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre neúplnosť spisov správneho orgánu;

b) nepredložením spisového materiálu týkajúceho sa riadnej daňovej kontroly, a teda nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre neúplnosť spisov správneho orgánu;

c) nedostatočným zistením skutkového stavu zo strany správcu, keď sa nezisťovalo ktorý daňový subjekt vyrobil, spracúval, skladoval, prijímal a odosielal lieh v zmysle zákona o spotrebnej dani z liehu, a či za predmetný tovar bola odvedená príslušná spotrebná daň, a ak áno, tak kým, čím došlo k porušeniu zásad upravených v § 2 a § 29 zákona o správe daní a poplatkov;

d) nesprávnym právnym posúdením pri aplikácií ustanovenia § 12 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebnej dani z liehu a § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov;

e)   nepreskúmateľnosťou   napadnutého   rozhodnutia   správcu   dane   pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, keďže z napádaného rozhodnutia nie je zrejmé,   či   vznik   daňovej   povinnosti   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   sa   týka   nespôsobilosti preukázať pôvod alebo spôsob nadobudnutia liehu;

f) porušenie zásady rovnosti účastníkov konania pri objasňovaní skutkového stavu, ktorý bol podkladom pre vydanie rozhodnutia zo strany správcu dane;

g) neexistencia žiadnych nových skutočností oproti skutočnostiam známym správcovi dane do ukončenia riadnej daňovej kontroly a tým nezákonnosti vykonania opakovanej daňovej kontroly pre jej nedôvodnosť, ako aj porušenia princípu právnej istoty...“Porušenie   princípu   rovnosti   zbraní   a   princípu   kontradiktórnosti   v   postupe všeobecných súdov vidí sťažovateľ v tom, že

«Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/11657/2010 bol dňa 07.04.2011 sa pokúsil o konvalidáciu zjavne nepreskúmateľného rozhodnutia   správneho orgánu,   ktorý s odkazom na ustanovenie § 12 ods. 2 písm. a) zákona o spotrebnej dani z liehu nevymedzil dôvod vzniku daňovej povinnosť u sťažovateľa, a to, či daňová povinnosť mu podľa záveru správneho orgánu vznikla z dôvodu, že nevie preukázať pôvod nadobudnutia liehu alebo spôsob nadobudnutia liehu alebo z oboch týchto dôvodov, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie   a   práva na súdnu   ochranu,   keďže Krajský súd   v   Košiciach v odôvodnení svojho rozsudku vlastnou argumentáciou nahradil nedostatok napadnutého správneho rozhodnutia. Súd teda založil svoj rozsudok na takých dôvodoch, ktoré ani jeden zo správnych orgánov v žiadnom rozhodnutí (v danej veci) neuviedol.   Procesné strany rozumne   tieto   dôvody   nemohli   predvídať   a   reagovať   na   ne   vo   svojich   stanoviskách   je porušením princípu rovnosti zbraní (I. ÚS 230/03,mutatis mutandis I. ÚS 5/00).

Ako je zrejmé z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR, žalovaný podal písomné vyjadrenie   k   odvolaniu   sťažovateľa   a   navrhol   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdiť. Taktiež   zaujal   stanovisko   k   námietkam   sťažovateľa,   pričom   z   odôvodnenia   rozsudku Najvyššieho   súdu   SR   je   zrejmé,   že   žalovaný   použil   aj   argumentáciu,   ktorú   vo   svojich predchádzajúcich,   či   už   písomných   alebo   ústnych   vyjadreniach   nepoužil   (napr.   vznik daňovej povinnosti z dôvodu, že žalobca nevedel preukázať pôvod liehu, alebo, že nevedel preukázať spôsob jeho nadobudnutia nemení nič na výsledku, t. j. vzniku daňovej povinnosti na   strane   sťažovateľa,   a   rovnako   nemá   žiaden   vplyv   ani   na   výšku   určenej   daňovej povinnosti; tvrdenie že sťažovateľ nepreukázal v daňovom konaní ani pôvod a ani spôsob nadobudnutia   spotrebiteľských   balení   liehu;   vo   vzťahu   k   výkonu   opakovanej   daňovej kontroly   nevzniesol   sťažovateľ v čase   jej realizácie žiadnu námietku a   nenamietal   voči postupu   správcu   dane;   spochybnenie   sťažovateľovho   tvrdenia   o   jeho   povinnosti   na duplicitnú úhradu spotrebnej dane; a pod.). Je nesporné, že žalovaný správny orgán vo svojom vyjadrení reaguje na odvolanie sťažovateľa. Toto vyjadrenie obsahujúce dôvody, pre ktoré správny orgán požadoval odvolanie sťažovateľa zamietnuť, malo vo svojom celku evidentne za cieľ (účel) ovplyvniť rozhodovanie najvyššieho súdu vo veci, či inak pri jeho rozhodovaní   zavážiť.   Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   aj „ESĽP“) nezáleží pritom na tom, aký bol jeho skutočný účinok na rozhodnutie najvyššieho súdu. Z   odôvodnenia   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   je   zrejmé,   že   tomuto   vyjadreniu žalovaného   venuje   rozsiahlu   pozornosť   (viď.   str.   3   a   4   rozsudku   NS   SR)   a   s dôvodmi uvedenými v tomto podaní žalovaného sa v ďalšom texte aj stotožňuje.».

Sťažovateľ v ďalšom poukázal na judikatúru ústavného súdu (I. ÚS 230/03), z ktorej vyplýva,   že   nie   je   rozhodujúce,   či   vyjadreniu   žalovaného   správneho   orgánu   konajúci všeobecný   súd   pripisuje   alebo   nepripisuje   nejaký   význam,   keďže   táto   skutočnosť   pri posúdení, či v okolnostiach danej veci bol alebo nebol dodržaný princíp kontradiktórneho konania, je právne bezvýznamná.

Sťažovateľ sa o existencii vyjadrenia žalovaného k jeho odvolaniu proti rozhodnutiu krajského   súdu   zo   7.   apríla   2011   dozvedel   len   z   obsahu   odôvodnenia   rozhodnutia najvyššieho   súdu,   pričom   mu   nebolo   umožnené,   aby   k   nemu   zaujal   svoje   stanovisko. Najvyšší súd ho nevyzval, aby sa pred vydaním rozhodnutia vyjadril k tomuto podaniu žalovaného, resp. nenariadil pojednávanie, kde by v súlade so zásadou ústnosti konania mohli účastníci rovnocenne prezentovať svoje stanoviská, prípadne reagovať na vyjadrenia druhého účastníka. Týmto postupom bola nepochybne vytvorená výhodnejšia pozícia pre žalovaný správny orgán, na stanovisko ktorého už sťažovateľ nemal možnosť reagovať.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné právo sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu v zmysle Čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj právo na spravodlivý proces Čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo porušené postupom a rozhodnutím Krajského súdu Košice v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6S/11657/2010   zo   dňa   07.04.2011   ako   aj   postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR v konaní vedenom pod sp. zn. 3Sžf/29/2011 zo dňa 17.01.2012.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   3Sžf/29/2011   zo   dňa   17.01.2012   ako   aj rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6S/11657/2010 zo dňa 07.04.2011 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu priznáva sa sťažovateľom   náhrada   trov   právneho   zastúpenia   splatnú   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“

II.

Na výzvu ústavného súdu sa k prijatej sťažnosti vyjadril najvyšší súd podaním č. k. KP 4/2012-28 doručeným ústavnému súdu 12. októbra 2012.

Najvyšší súd vo vyjadrení uviedol, že napadnutým rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 29/2011 potvrdil   rozsudok   krajského   súdu,   ktorý   zamietol   žalobu   sťažovateľa   o   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   colného   riaditeľstva   č. 1476/2010   z   9.   apríla   2010.   Týmto rozhodnutím   colné   riaditeľstvo   zamietlo   odvolanie   žalobcu   a   potvrdilo   prvostupňové rozhodnutie Colného úradu K. – platobný výmer zn. 37849/2009-5638/96PV z 3. septembra 2009, ktorým colný úrad podľa § 44 ods. 4 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   správe   daní“)   určil   sťažovateľovi   základ spotrebnej dane z liehu za zdaňovacie obdobie 24. august 2009 v množstve 26,872 hl 100 % alkoholu   a   vyrubil   mu   spotrebnú   daň   z   liehu   za   zdaňovacie   obdobie   24.   august   2009 vo výške 25 243,02 €.

Najvyšší súd ďalej uviedol: „Žalobcovi bola vyrubená spotrebná daň z liehu podľa § 12 ods. 2 zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z. z. z dôvodu,   že   bolo   zistené,   že   sa   u   neho   nachádza   lieh,   ktorého   pôvod   alebo   spôsob nadobudnutia nevedel preukázať.

Žalobca sa teda ocitol v dôkaznej núdzi ohľadne spôsobu nadobudnutia a súčasne pôvodu liehu v jeho držbe. Zákon pritom stanovil dôkazné bremeno na pôvod a spôsob nadobudnutia liehu držiteľovi liehu.

Nesplnenie   povinnosti   na   preukázanie   pôvodu   a spôsobu   nadobudnutia   liehu   je súčasne   správnym   deliktom.   Ide   o   prísne   kogentné   ustanovenie,   ktoré   je   odôvodnené povahou liehu ako komodity.

Podľa § 12 ods. 2, písm. a) zák. č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z. z. daňová povinnosť vzniká aj dňom zistenia liehu, ktorý sa nachádza alebo ktorý sa nachádzal u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ak táto právnická osoba alebo fyzická osoba nevie preukázať pôvod alebo spôsob nadobudnutia liehu v súlade s týmto zákonom, a to bez ohľadu na to, či nakladá alebo nakladala s liehom ako s vlastným. Podľa § 47 ods. 1, písm. písm. i) zák. č. 105/2004 Z. z. správneho deliktu sa dopustí právnická osoba alebo fyzická osoba - podnikateľ, ak nevie preukázať v súlade s týmto zákonom pôvod alebo spôsob nadobudnutia liehu u nej zisteného, ktorý sa u nej nachádza alebo ktorý sa u nej nachádzal, a to bez ohľadu na to, či nakladá alebo nakladala s liehom ako s vlastným.

V dôsledku týchto pravidiel obchodovania s liehom žalobca ako podnikateľ nesie objektívnu   zodpovednosť   za   preukázanie   pôvodu   a   spôsobu   nadobudnutia   liehu,   a   to v súlade so zákonom o spotrebnej dani z liehu. A zodpovedá tým za identifikáciu svojich dodávateľov. Reťazec osôb zúčastňujúcich sa na dodávke liehu musí byť transparentný.“

Podľa   najvyššieho   súdu   v postupe   správcu   spotrebnej   dane nezistil   nezákonnosť, preto: „V danom prípade nie je možné hovoriť o nedostatočne zistenom skutkovom stave, pretože   dôkazné   bremeno   bolo   na   sťažovateľovi   a   procesne   mu   bolo   umožnené   ho realizovať. Nepreukázal pôvod ani spôsob nadobudnutia liehu, ktoré okrem iného musia byť v súlade s povinnými evidenciami,   vedenými podľa   zákona   č.   105/2004   Z.   z.   Faktické, pochybné (nie v súlade s povinnými evidenciami) nadobudnutie liehu nie je spôsobilým predmetom dokazovania.

Podľa názoru najvyššieho súdu ustanovenie § 12 ods. 2 zákona č. 105/2004 Z. z. je dostatočne určité, nespôsobuje právnu neistotu subjektov nadobúdajúcich lieh o rozsahu ich povinnosti   a   špecifickej   zodpovednosti.   Uvedené   ustanovenie   je   v   súlade   s   ústavou. Obsahovo nezmenené toto ustanovenie bolo prevzaté i do § 10 ods. 2, písm. a) zák. č. 530/2011 Z. z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojov.“.

S   prihliadnutím   na   závery   najvyššieho   súdu,   že   v   danom   prípade   colné   orgány i všeobecné súdy postupovali v súlade s dikciou zákona, teda nie arbitrárne, najvyšší súd navrhol, aby ústavný súd ústavnej sťažnosti sťažovateľa nevyhovel.

Sťažovateľ v reakcii na vyjadrenie najvyššieho súdu v podaní doručenom ústavnému súdu 9. novembra 2012 uviedol:

«Vyjadrenie Najvyššieho súdu SR je okrem citácie § 12 ods. 2 písm. a) a § 47 ods. 1 písm. i) zák. č. 105/2004 Z. z. (ďalej aj „zákon o spotrebnej dani z liehu“) odôvodnené skutočnosťou,   že   sťažovateľ   v   konaní   neuniesol   dôkazné   bremeno.   Sťažovateľ   v   konaní uniesol   dôkazné   bremeno,   keď   predložil   podklady   a   dôkazy   na   náležité   a   nepochybné zistenie skutkového stavu, a to najmä:

- účtovné doklady preukazujúce nákup liehu od daňového subjektu T. Š.

-   riadne   a   včas   podané   oznámenia   správcovi   dane   podľa   §   44   ods.   18   zákona o spotrebnej dani z liehu (presným a určitým spôsobom identifikoval dodávateľa a množstvo prijatého liehu, keďže nemal žiadnu pochybnosť o pôvode, ako ani o spôsobe nadobudnutia spotrebných balení liehu)

- peňažný denník za rok 2007

- pokladňa výdaj rok 2007

- pokladňa príjem rok 2007

- daňové priznania k dani z pridanej hodnoty za 1. - 4. štvrťrok 2007 a 1. štvrťrok 2008

- daňové priznanie k dani z príjmu fyzických osôb za rok 2007 spolu s výkazom o majetku a záväzkoch a výkazom o príjmoch a výdavkov k 31.12.2007.

Sťažovateľ teda preukázal v súlade s § 15 ods. 4 zákona o spotrebnej dani z liehu daňovými   dokladmi   tak   pôvod,   ako   aj   spôsob   nadobudnutia   liehu.   V   predložených účtovných   dokladoch   sú   všetky   sporné   operácie   riadne   zaúčtované,   čo   potvrdzuje,   že sťažovateľ za dodaný tovar riadne zaplatil...

Argumentáciu   správcu   dane,   keď   vyrubil   sťažovateľovi   úhradu   spotrebnej   dane z liehu vo výške 25.243,02 EUR odkazuje na úpravu § 12 ods. 2 písm. a) zákon o spotrebnej dani z liehu v spojení s § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov. Aplikácia ustanovenia § 29 ods. 9 zákona o správe daní a poplatkov neprichádza do úvahy, keďže daňový subjekt T. Š., od ktorého sťažovateľ zakúpil lieh, existoval v čase vydania dokladu a stále existuje. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že jednostranne a bez akéhokoľvek relevantného dôvodu bolo   tvrdenie daňového subjektu   T.   Š.   vyhodnotené ako hodnoverné   a pravdivé a tvrdenie sťažovateľa ako nepravdivé a účelové, a to napriek tomu, že obidva daňové subjekty preukazovali svoje tvrdenia zhodne účtovnými dokladmi...

Sťažovateľ zotrváva na svojom stanovisku, že:

- závery Najvyššieho súdu SR nie sú dostatočne odôvodnené..., keďže odôvodnenie rozhodnutia   nedáva   odpoveď   na   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   nastolené sťažovateľom v priebehu konania, čím je založená arbitrárnosť uvedeného rozhodnutia;

-   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR   došlo   k   porušeniu   princípu   rovností   zbraní a princípu   kontradiktórnosti   súdneho   konania...,   keďže   v   rozhodnutí   správneho   orgánu nebol   vymedzený   dôvod   vzniku   daňovej   povinnosť   u   sťažovateľa,   a   až   súd   sa   svojou vlastnou   argumentáciou   pokúsil   nahradiť   tento   nedostatok   napadnutého   správneho rozhodnutia; sťažovateľovi nebolo umožnené reagovať na písomné vyjadrenie žalovaného správneho   orgánu   k   podanému   odvolaniu,   o   existencii   ktorého   sa   dozvedel   až   z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR;

- Najvyšší súd SR si nezadovážil potrebné dôkazy a podklady pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania..., keďže zo strany žalovaného správneho orgánu bol predložený len   neúplný   spisový   materiál   a   sťažovateľovi   nebolo   umožnené   reagovať   na   písomné vyjadrenie žalovaného správneho orgánu k podanému odvolaniu.»

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta,   že   prvostupňový   aj   odvolací   súd   mu   nedali odpoveď   na   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky,   nedostatočne   zistili   skutkový   stav zo strany správcu, čím došlo k porušeniu zásad upravených v § 2 a § 29 zákona o správe daní. V tomto smere ústavný súd pripomína, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Nie je preto v jeho právomoci zaoberať sa uvedenými námietkami sťažovateľa.

Ústavný   súd   však   preskúmal   námietku   sťažovateľa,   v   ktorej   tvrdí,   že „závery Najvyššieho   súdu   SR   nie   sú   dostatočne   odôvodnené...,   keďže   odôvodnenie   rozhodnutia nedáva odpoveď na právne a skutkovo relevantné otázky nastolené sťažovateľom v priebehu konania, čím je založená arbitrárnosť uvedeného rozhodnutia; rozhodnutím Najvyššieho súdu SR došlo k porušeniu princípu rovností zbraní a princípu kontradiktórnosti súdneho konania, keďže v rozhodnutí správneho orgánu nebol vymedzený dôvod vzniku daňovej povinnosť u sťažovateľa, a až súd sa svojou vlastnou argumentáciou pokúsil nahradiť tento nedostatok napadnutého správneho rozhodnutia; sťažovateľovi nebolo umožnené reagovať na písomné vyjadrenie žalovaného správneho orgánu k podanému odvolaniu, o existencii ktorého sa dozvedel až z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR;

Najvyšší súd SR si nezadovážil potrebné dôkazy a podklady pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania, keďže zo strany žalovaného správneho orgánu bol predložený len neúplný spisový materiál a sťažovateľovi nebolo umožnené reagovať na písomné vyjadrenie žalovaného správneho orgánu k podanému odvolaniu.“.

Porušenie   princípu   kontradiktórnosti   konania   sťažovateľ   vidí   najmä   v   tom,   že „žalovaný   podal   písomné   vyjadrenie   k   odvolaniu   sťažovateľa   a   navrhol   rozsudok   súdu prvého   stupňa   potvrdiť.   Taktiež   zaujal   stanovisko   k   námietkam   sťažovateľa,   pričom z odôvodnenia   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   je   zrejmé,   že   žalovaný   použil   aj argumentáciu,   ktorú   vo   svojich   predchádzajúcich,   či   už   písomných   alebo   ústnych vyjadreniach   nepoužil   (napr.   vznik   daňovej   povinnosti   z   dôvodu,   že   žalobca   nevedel preukázať pôvod liehu, alebo, že nevedel preukázať spôsob jeho nadobudnutia nemení nič na výsledku, t. j. vzniku daňovej povinnosti na strane sťažovateľa, a rovnako nemá žiaden vplyv   ani   na   výšku   určenej   daňovej   povinnosti;   tvrdenie   že   sťažovateľ   nepreukázal   v daňovom konaní ani pôvod a ani spôsob nadobudnutia spotrebiteľských balení liehu; vo vzťahu k výkonu opakovanej daňovej kontroly nevzniesol sťažovateľ v čase jej realizácie žiadnu námietku a nenamietal voči postupu správcu dane; spochybnenie sťažovateľovho tvrdenia o jeho povinnosti na duplicitnú úhradu spotrebnej dane; a pod.). Je nesporné, že žalovaný   správny   orgán   vo svojom   vyjadrení   reaguje   na   odvolanie   sťažovateľa.   Toto vyjadrenie obsahujúce dôvody, pre ktoré správny orgán požadoval odvolanie sťažovateľa zamietnuť, malo vo svojom celku evidentne za cieľ ovplyvniť rozhodovanie najvyššieho súdu vo veci, či inak pri jeho rozhodovaní zavážiť.“.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a   nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavný súd uvádza, že rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej musí predchádzať jeho postup zodpovedajúci garanciám spravodlivého súdneho   konania   v   zmysle   príslušných   ustanovení   ústavy   a   príslušnej   medzinárodnej zmluvy   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách,   najmä   garanciám   obsiahnutým v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania   jednotlivých   aspektov   „práva   na   spravodlivé   súdne   konanie“   (napr. I. ÚS 49/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 230/03).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť   sa   so   všetkými   ďalšími   dôkazmi   a   pripomienkami,   ktoré   boli   predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu, a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   najvyšší   súd   o   sťažovateľovom   odvolaní   proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 S 11657/2010 zo 7. apríla 2011 rozhodol bez nariadenia pojednávania   17.   januára   2011.   Pri   rozhodovaní   vychádzal   zo   skutkových   zistení žalovaného správneho orgánu – finančného riaditeľstva a spisového materiálu krajského súdu. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 29/2011 zo 17. januára 2011 vyplýva,   že   s   odvolaním   sťažovateľa   oboznámil   žalovaného,   ktorý   sa   k nemu   písomne vyjadril. Sťažovateľa však s obsahom jeho vyjadrenia neoboznámil.

Hoci v odôvodnení rozsudku najvyšší súd výslovne neodkazuje na dôvody, na ktoré poukazuje žalovaný   vo   svojom   vyjadrení   k   odvolaniu   sťažovateľa,   a   odkazuje   skôr   na „dokazovanie, ktoré bolo na správnom orgáne vykonané viacerými smermi a spôsobmi“ (vyhodnotenie skutkového stavu správnym orgánom i krajským súdom považuje najvyšší súd za správne), predsa vyjadrenie žalovaného tvorí pomerne veľkú časť odôvodnenia jeho rozsudku bez toho, aby bola súčasne známa aj reakcia sťažovateľa na toto vyjadrenie.

Vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa najvyšší súd nezaujal stanovisko k námietke sťažovateľa v otázke „rovností zbraní“ v konaní pred najvyšším súdom ani k tomu, čo ho viedlo k postupu, v ktorom sťažovateľovi neumožnil oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného k jeho odvolaniu.

Z princípu   kontradiktórnosti   konania však vyplýva, že samotný účastník konania musí mať možnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok na súdne rozhodnutie (napr. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. mája 2001; vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. júna 2001). Inak povedané požiadavka „kontradiktórnosti   konania“ sa   v   judikatúre   ESĽP   chápe čisto   formálne.   Z jej   hľadiska v podstate nezáleží alebo len málo záleží na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu (mutatis mutandis I. ÚS 230/03, II. ÚS 249/2012).

Podľa ustanovenia § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie,   rozhodol   o   opatrení   alebo   vydal   iný   zásah,   je   povinný   vec   prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Pretože sa sťažovateľ nedomáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia, ústavný súd o tom nerozhodoval.

Sťažovateľ žiadal priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia advokátom. Sťažovateľov právny zástupca vyčíslil trovy právneho zastúpenia vo veci sumou 496,77 € ako odmenu za štyri úkony právnej služby.   Ústavný   súd   priznal   úhradu   za   tri   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia   a   podanie   sťažnosti,   písomné   podanie   týkajúce   sa   veci   samej   –   stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu). V súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľovi za tri úkony 381 € (za jeden úkon po 127 €) a spolu s režijným paušálom 22,89 € (3 x 7,63 € podľa § 16 ods. 3 vyhlášky) bola úhrada priznaná v celkovej sume 403,89 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. apríla 2013