znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 168/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., a. s., zastúpenej JUDr. J. V. a I. K., T., oboch právne zastúpených advokátom JUDr. M. B., S., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb 27/09 (pôvodne vedenom Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 12 Cb 113/06) a rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove č. k. 7 NCb 7/2008-711 z 8. januára 2009 a č. k. 5 Cob 4/2009-719 z 9. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2010   doručená sťažnosť spoločnosti   A.,   a.   s.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   na základe zákona akcionármi JUDr. J. V. (ďalej len „akcionár v I. rade“ alebo „zástupca v I. rade“)   a I.   K.   (ďalej   len   „akcionár   v II.   rade“   alebo „zástupca   v II.   rade“),   v ktorej namietajú   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cb 27/09 (pôvodne vedenom Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 12 Cb 113/06) a rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 NCb 7/2008-711 z 8. januára 2009 a č. k. 5 Cob 4/2009-719 z 9. februára 2009 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“).

V záujme upresnenia   veci   ústavný   súd   upozorňuje,   že   je   nutné rozlišovať   medzi sťažovateľkou ako akciovou spoločnosťou   a jej menšinovými akcionármi v I.   a II. rade, ktorí v jej mene majú v zmysle zákonných ustanovení právo podávať návrhy na začatie súdnych   konaní.   Aj   v prípade   podanej   ústavnej   sťažnosti   sťažovateľka   bola   na   základe zákona zastúpená menšinovými akcionármi.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka zastúpená akcionármi v I. a II. rade podala 10. júla   2006   na   Okresnom   súde   Humenné   návrh   na   začatie   konania   o   zaplatenie 22 800 669,90 Sk s príslušenstvom proti členom predstavenstva spoločnosti.

Vo veci samej Okresný súd Humenné rozsudkom č. k. 12 Cb 113/06-326 z 18. mája 2007   návrh   sťažovateľky   zamietol.   Proti   rozhodnutiu   sťažovateľka   podala   odvolanie a krajský   súd   16.   januára   2008   rozsudkom   č.   k.   7   Cob   53/07-398   potvrdil   rozsudok o zamietnutí žaloby. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 21. februára 2008.

Dňa 26. marca 2008 sťažovateľka podala proti rozsudku krajského súdu dovolanie. Zároveň bol zástupcami v I. a II. rade podaný aj návrh na odklad vykonateľnosti týchto rozhodnutí a návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní.

Sťažovateľka uviedla, že v priebehu konania o podanom dovolaní došlo v procesnom postupe   súdov   a v ich   rozhodnutiach   k viacerým   pochybeniam   najmä   v súvislosti   so vznesenými námietkami zaujatosti a prikázaním veci okresnému súdu.

Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy postupom a rozhodnutiami v dovolacom konaní porušili ňou označené práva podľa ústavy a dohovoru aj tým, že „Napriek všetkým vyššie uvedeným ustanoveniam Ústavy SR a Občianskeho súdneho poriadku Okresný súd Humenné   a   v   súčasnosti...   Okresný   súd   Kežmarok   po   1   roku   a   8   mesiacoch   od právoplatnosti   uznesenia   o   priznaní   oslobodenie   od   platenia   súdnych   poplatkov v dovolacom   konaní...   nevysporiadal   sa   a   rozhodnutím   nevylúčil   zákonnú   zástupkyňu žalobcu v 2. rade... na základe ňou uplatnených návrhov na samostatné konanie v zmysle § 112 ods. 2 O. s. p. a spis neodposlal na dovolací súd NS SR Bratislava.... Porušenie základného práva ku dňu podania sťažnosti trvá...“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní návrhu vydal tento nález:

„Základné právo A., a. s., v zastúpení menšinovými akcionármi a. s. v 1. rade JUDr. J. V... a v 2. rade I. K... podľa čl. 48 Ústavy SR postupom Okresného súdu Humenné a v súčasnosti   na základe   prikázania veci   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove zo dňa 08. 01. 2009 sp. zn.: 7Ncb 7/2008-711 a uznesením KS Prešov zo dňa 09. 02. 2009 sp. zn.: 5 Cob 4/2009-719. Okresný súd Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn.: 8Cb 27/2009 porušené bolo.

Okresnému   súdu   Kežmarok   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.:   8Cb 27/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

Zrušujú sa: Uznesenie KS Prešov, sp. zn.: 7 NCb-7/2008-711... zo dňa 08. 01. 2009; Uznesenie KS Prešov, sp. zn.: 5 Cob 4/2009-719, 720... zo dňa 09. 02. 2009; Menšinovým   akcionárom   oprávneným   konať   za   spoločnosť   A.,   a.   s.  ...   priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000-€ (slovom desaťtisíc eur), ktoré im je porušovateľ povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľom trovy konania vrátane trov právneho zastupovania.“

Pre   účely   ďalšieho   postupu,   ako   aj   z dôvodu   značnej   nekonzistentnosti   samotnej sťažnosti,   napriek   právnemu   zastúpeniu   sťažovateľky   a jej   zástupcov   si   ústavný   súd vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 7 Cb 27/09, z ktorého zistil nasledujúce skutočnosti relevantné po podaní dovolania:

Dňa   10.   apríla   2008   Okresný   súd   Humenné   priznal   oslobodenie   od   súdnych poplatkov v dovolacom konaní zástupcovi v I. rade vo výške 50 % a zástupkyni v II. rade v celom rozsahu.

Dňa 29. apríla 2008 zástupca v I. rade podal odvolanie proti uzneseniu o priznaní oslobodenia od súdnych poplatkov.

Dňa 9. mája 2008 Okresný súd Humenné predložil vec na rozhodnutie o odvolaní krajskému súdu.

Dňa   23.   mája   2008   vyzval   krajský   súd   zástupcu   v I.   rade   na   doplnenie   svojho odvolania v tom zmysle, či ide aj o námietku zaujatosti vznesenú proti sudcovi JUDr. E. Dňa 4. júna 2008 zástupca v I. rade podal vyjadrenie.Dňa 10. septembra 2008 krajský súd opätovne vyzval zástupcu v I. rade na doplnenie svojho   odvolania   v   tom zmysle,   či   ide   o námietku   zaujatosti   vznesenú   proti   sudcovi JUDr. E.

Dňa 24. septembra 2008 zástupca v I. rade podal podanie (vyjadrenie).Dňa   30.   septembra   2008   krajský   súd   uznesením   vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa (Okresnému súdu Humenné) ako predčasne predloženú z dôvodu, že v spise sa nenachádza vyjadrenie dotknutého sudcu JUDr. E. k vznesenej námietke zaujatosti.

Dňa 19. novembra 2008 zástupca v I. rade podal návrh na vylúčenie na samostatné konanie o jeho odvolaní proti uzneseniu o oslobodení od súdnych poplatkov. Zástupkyňa v II. rade podala žiadosť o predloženie spisu dovolaciemu súdu.

Dňa 25. novembra 2008 Okresný súd Humenné po doplnení predložil vec krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti.

Dňa 8. januára 2009 krajský súd uznesením sp. zn. 7 Ncb 7/08 rozhodol o vylúčení sudcov Okresného súdu Humenné z prerokovávania a rozhodovania vo veci a prikázal vec okresnému   súdu   na   prerokovanie   a rozhodnutie.   Uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť 13. júla 2009.

Dňa 9. januára 2009 krajský súd uznesením sp. zn. 5 Cob 4/09 rozhodol o zrušení uznesenia   Okresného   súdu   Humenné   v napadnutom   rozsahu   a o jeho   vrátení   na   ďalšie konanie. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. júla 2009.

Dňa 6. februára 2009 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky si vyžiadala spis z dôvodu   podaného   podnetu   na   mimoriadne   dovolanie   zástupcov   v   I.   a II.   rade.   Dňa

15. apríla 2009 bol spis vrátený okresnému súdu, ktorý ho 22. apríla 2009 poslal krajskému súdu. Dňa 15. júla 2009 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za dovolanie.

Dňa 23. júla 2009 sťažovateľka podala vyjadrenie k výzve na zaplatenie súdneho poplatku.

Dňa 27. júla 2009 podal zástupca v I. rade žiadosť o meritórne rozhodnutie vo veci oslobodenia od súdnych poplatkov.

Dňa   18.   augusta   2009   okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   Cb   27/09-807   konanie o dovolaní zástupcov žalobcu zastavil.

Dňa 21. septembra 2009 zástupcovia žalobcu v I. a II. rade podali odvolanie proti uzneseniu   o zastavení   dovolacieho   konania okresným   súdom   a zároveň   podali   návrh   na vylúčenie z rozhodovania všetkých sudcov krajského súdu.

Dňa 25. septembra 2009 bola vec predložená krajskému súdu na rozhodnutie. Dňa   9.   októbra   2009   krajský   súd   predložil   vec   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o námietke zaujatosti proti všetkým sudcom krajského súdu.

Dňa   13.   októbra   2009   najvyšší   súd   rozhodol   o námietke   zaujatosti   vznesenej zástupcami. Dňa 18. novembra 2009 bol spis vrátený krajskému súdu.

Dňa 5. novembra 2009 zástupcovia podali „návrh na vrátenie spisu KS v Prešove vo veci vylúčenia sudcov... ako predčasne predloženú“.

Dňa   26.   novembra   2009   krajský   súd   uznesením   č.   k.   1   Cob   68/09-932   zrušil rozhodnutie okresného súdu o zastavení dovolacieho konania a vec vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie   nadobudlo   právoplatnosť   17.   januára   2010.   Zároveň   uznesením   uložil poriadkovú pokutu zástupcovi v I. rade za hrubo urážlivé podania.

Dňa 26. januára 2010 okresný súd uznesením vyzval sťažovateľku a jej zástupcov na odstránenie   nedostatkov   podania   označeného   ako   žiadosť   o oslobodenie   od   súdnych poplatkov.

Dňa 9. februára 2010 sa vyjadrila sťažovateľka.Dňa 9. marca 2010 podal zástupca v I. rade odvolanie proti poriadkovej pokute. Dňa   15.   marca   2010   okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   ako   akciovú   spoločnosť predložiť doklady pre účely oslobodenia od súdnych poplatkov.

Dňa 5. mája 2010 okresný súd uznesením č. k. 8 Cb 27/09-1106 zamietol návrh zástupcu v I. rade na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 1. júna 2010 zástupca v I. rade podal proti uzneseniu odvolanie. Dňa 21. júna 2010 bolo odvolanie predložené krajskému súdu. Dňa 9. júla 2010 krajský súd uznesením č. k. 1 Cob 42/2010-1129 potvrdil uznesenie súdu I. stupňa. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 3. augusta 2010.

Dňa 10. augusta 2010 okresný súd uznesením č. k. 8 Cb 27/2010-1135 rozhodol o zastavení dovolacieho konania.

Dňa 2. septembra 2010 zástupca v I. rade podal odvolanie. Dňa 11. októbra 2010 bola vec predložená krajskému súdu. Dňa   10.   decembra   2010   bola   vec   predložená   najvyššiemu   súdu   z dôvodu,   že obsahom odvolania boli aj námietky zaujatosti sudcov krajského súdu.

Dňa 14. decembra 2010 najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Ndob 67/2010 rozhodol o námietke zaujatosti.

Dňa 25. februára 2011 krajský súd uznesením č. k. 3 Cob 71/2010-1168 potvrdil uznesenie o zastavení dovolacieho konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

K namietaným uzneseniam krajského súdu č. k. 7 Ncb 7/08-711 z 8. januára 2009 a č. k. 5 Cob 4/09-719 z 9. februára 2009

Sťažnosť vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu krajského súdu č. k. 7 Ncb 7/08-711 z 8.   januára   2009,   ktorým   krajský   súd   rozhodol   o vylúčení   sudcov   Okresného   súdu Humenné   z konania   a rozhodovania   vo   veci   a vec   prikázal   okresnému   súdu,   ako   aj   vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu krajského súdu č. k. 5 Cob 4/09-719 z 9. februára 2009, ktorým krajský súd zrušil rozhodnutie okresného súdu o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku   za   dovolanie   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie,   treba   považovať   za   oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že sťažnosť smeruje proti napadnutým uzneseniam krajského súdu, ktoré obe nadobudli právoplatnosť 13. júla 2009.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva, t. j. v danom prípade najneskôr od 13. júla 2009. Predmetná sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 13. septembra 2010, teda jednoznačne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 8 Cb 27/09 (pôvodne vedenom pred Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 12 Cb 113/06)

A. Namietané prieťahy do podania dovolania

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Zo   samotnej   sťažnosti,   ako   aj   z predloženého   spisu   jednoznačne   vyplýva,   že napadnutý postup na okresnom súde v čase podania predmetnej ústavnej sťažnosti už dávno netrval, pretože konanie vo veci samej bolo ukončené rozsudkom krajského súdu, ktorý nadobudol právoplatnosť 21. februára 2008.

Sťažovateľka sa napriek uvedeným skutočnostiam na ústavný súd obrátila so svojou sťažnosťou   až   podaním   z 13.   septembra   2010,   t.   j.   v čase,   keď   porušenie   označeného základného práva na súdoch, ktoré označila za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd   poskytuje   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Ústavný   súd   napokon   poukazuje aj   na   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva, podľa ktorého je v súlade s praxou ústavného súdu preskúmavať podobné sťažnosti iba ak napadnuté konanie stále prebieha “... was in accordance with the Constitutional Court  s practice to examine similar complaints only where the proceedings complained of are pending...“ – Mazurek v. Slovenská republika, sťažnosť č. 16970/05, 3. marec 2009.

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti,   a pretože   sťažovateľka   sa   v predmetnej   veci domáhala   ochrany   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1 dohovoru   v čase,   keď   v označenom   konaní   pred   okresným   súdom   namietané   porušenie práva   už   netrvalo,   a   teda   bola   odstránená   jej   právna   neistota,   pripadalo   do   úvahy odmietnutie predmetnej ústavnej sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

B. Namietané prieťahy v dovolacom konaní

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv v dovolacom konaní ústavný súd uvádza, že   nie   každý   zistený   prieťah   v súdnom   konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48   ods.   2   ústavy   je   pojem   autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať predovšetkým   materiálne.   S ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   chronologického   prehľadu   podstatných úkonov okresného súdu po podaní dovolania sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú vzhľadom na to, že podľa jeho názoru, aj keď doterajší priebeh konania pred okresným súdom nebol celkom bez prieťahov, v zásade smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky   a nesignalizuje   reálnu   možnosť   zbytočných   prieťahov   v   konaní   v takom rozsahu a intenzite, ktoré by si vyžadovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   zobral   taktiež   do   úvahy,   že   rozhodovanie   o   procesných   návrhoch, o ktorých je podľa príslušných procesných kódexov (napr. Občianskeho súdneho poriadku) všeobecný súd povinný rozhodnúť ešte pred ďalším procesným postupom, je okolnosťou, na ktorú sa musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (to platí, aj pokiaľ ide o právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 128/03, II. ÚS 133/03). Využitie možností daných navrhovateľovi procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie   priebehu   konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I.   ÚS 31/01).   Sťažovateľka však v napadnutom   konaní pred okresným súdom   nesporne prispela   k   celkovej   dĺžke   konania   aj   svojimi   procesnými   návrhmi   (podanie   námietky zaujatosti,   podávanie   odvolaní   proti   procesným   rozhodnutiam   súdu),   preto   musela takpovediac počítať s jeho predlžovaním.

V danom štádiu napadnutého konania neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup   okresného   súdu   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie   konanie kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

C. Iné nedostatky sťažnosti

Okrem   uvedeného   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či   sú   splnené podmienky na konanie   pred   ním.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou judikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na   uplatnenie   ktorého   má   právo   podľa   §   17   ods.   1   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o štátnej   správe   súdov“)   v spojení   s § 6   zákona č. 335/1991   Zb.   o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o súdoch   a sudcoch“),   t.   j.   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   predsedovi prvostupňového súdu.

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), že účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   na   prieťahy v konaní   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, aj po nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so   základným právom   na konanie bez zbytočných   prieťahov (napr. IV.   ÚS   153/03). Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi   v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov,   ktorý   vo   viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona].

Keďže   z predmetnej   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   nevyplýva,   že   by sťažovateľka   –   ktorá   je   kvalifikovane právne zastúpená –   v napadnutom   konaní podala sťažnosť predsedovi okresného súdu na zbytočné prieťahy v konaní a ani netvrdí, že ju nepodala z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu jej sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom   súde), ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04) dospel   k záveru,   že   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   niet   dôvodu   predpokladať,   že   by využitie   sťažnosti   podľa   §   17   a nasl.   zákona   o štátnej   správe   súdov   (s   účinnosťou   od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov)   neumožnilo   účinnú   ochranu   základného   práva   sťažovateľky priznaného jej podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde bolo potrebné jej sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011