znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 168/05

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   novembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla prerokoval   sťažnosť Š.   K.,   bytom   Š.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   J.   O.,   L., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Levice   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 53/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 53/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Levice p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 53/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Š.   K.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Levice   p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Levice   j e   p o v i n n ý   Š. K. uhradiť trovy právneho zastúpenia 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva   slovenských   korún) na účet jeho právnej   zástupkyne JUDr. J. O., L., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2005 doručená sťažnosť Š. K., bytom Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal, že postupom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 53/99 bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Ústavný súd uznesením zo 6. júla 2005 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: «Návrhom zo dňa 12. 3. 1999 sa navrhovateľka (...) domáha, aby Okresný súd v Leviciach rozhodol, že sa účastníkom konania   zrušuje   právo   spoločného   nájmu   družstevného   bytu   v Š.   a určil,   že   výlučnou nájomníčkou a členkou družstva je naďalej navrhovateľka a zároveň odporcovi Š. K. (ďalej len odporcovi) uložil povinnosť vysťahovať sa z bytu do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd v Leviciach vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 25. 6. 1999 pod č. k. 8 C 53/99-17 tak, že zrušil právo spoločného nájmu družstevného bytu nachádzajúceho sa v Š. pozostávajúceho z 3 izieb a príslušenstva, určil, že výlučnou vlastníčkou a užívateľkou tohto bytu sa stáva navrhovateľka, odporcu zaviazal sa z bytu vysťahovať do 15 dní odo dňa pridelenia   náhradného   bytu   a navrhovateľke   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Proti rozsudku odporca podal v zákonnej lehote odvolanie.

Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 5 Co 463/99-30 zo dňa 29. 12. 1999 podľa § 222 ods.   1 OSP   zrušil   napadnutý   rozsudok   Okresného súdu v Leviciach a vec mu   vrátil   na ďalšie konanie, pričom zaujal právny názor že súd prvého stupňa pochybil, keď vo svojom rozhodnutí   určil,   že   výlučnou   vlastníčkou   sporného   bytu   je   navrhovateľka   a urobil   tak nielen v rozpore s petitom návrhu, ale aj v rozpore s ustanovením § 705 ods. 2 OZ, podľa ktorého mal v danom prípade rozhodnúť o tom, ktorý z bývalých manželov ako pokračujúci člen družstva bude ďalej nájomcom. (...)

V   ďalšom   konaní   Okresný   súd   v   Leviciach   rozsudkom   zo   dňa   10.   12.   2003 pod č. k. 8 C   53/99-78   zrušil   právo   spoločného   nájmu   družstevného   bytu   navrhovateľky a odporcu nachádzajúceho sa v Š. pozostávajúceho z troch izieb s príslušenstvom a určil, že byt   má   právo   naďalej   užívať   ako   nájomca   navrhovateľka,   odporcu   zaviazal   sa   z bytu vysťahovať do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia bez nároku na zabezpečenie bytovej náhrady a navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal. Uznesením pod č. k. 8 C 53/99- 83 zo dňa 24. 2. 2004 súd opravil výrok rozsudku Okresného súdu v Leviciach č. k. 8 C 53/99-754 zo dňa 10. 12. 2002 tak, že druhý odsek výroku má správne znieť: „súd určuje, že výlučnou vlastníčkou a užívateľkou bytu sa stáva navrhovateľka“.

V dôsledku odvolania odporcu Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 5 Co 83/2004 5 Co 84/2004-93 zo dňa 31. 1. 2005 napadnutý rozsudok a uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. a) a c) OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie v intenciách zaujatého právneho názoru, ktorý je pre súd prvého stupňa záväzný. (...) Preto treba postup súdu prvého stupňa v období odo dňa 27. 4. 2000 najmenej do dňa 10. 12. 2003, kedy vyniesol rozhodnutie nerešpektujúc záväzný právny názor odvolacieho súdu, považovať za postup vykazujúci zbytočné prieťahy v konaní a nerešpektujúci základné právo účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. (...) Ako sťažovateľ som sa riadil pokynmi okresného súdu a okrem jedného prípadu – neúčasti na prvom pojednávaní dňa 31. 3. 1999 –   som   pristupoval   ku   konaniu   aktívne   a v súčinnosti   so   súdom.   Okrem   pravidelného zúčastňovania   sa   pojednávaní,   som   sa   sťažnosťou   na   Okresnom   súde   Levice   domáhal odstránenia zbytočných prieťahov v konaní. Nemožno pričítať na môj vrub, že som využil procesné právo odvolaní proti rozsudkom Okresného súdu v Leviciach.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal „tento nález:

1. Základné právo Š. K. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom sp. zn. 8 C 53/1999, porušené bolo.

2. Ústavný   súd   SR   prikazuje   Okresnému   súdu   v Leviciach,   aby   vo   veci   vedenej sp. zn. 8 C 53/1999 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk (slovom: stotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Levice povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Levice je povinný nahradiť sťažovateľovi do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 5.302,- Sk na účet advokátky JUDr. J. O.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 53/99 ústavný súd zistil, že sťažovateľ je žalovaným v konaní vedenom na základe žaloby podanej 12. marca 1999 vo veci zrušenia práva spoločného nájmu bytu.

Pojednávanie nariadené na 31. marec 1999 bolo pre neúčasť sťažovateľa odročené na 19. apríl 1999 a toto pojednávanie bolo odročené na neurčito. Okresný súd 19. apríla 1999   vyzval   Okresné   stavebné   a   bytové   družstvo   v Leviciach   na   podanie   správy.   Na pojednávaní 25. júna 1999 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým zrušil právo spoločného nájmu   družstevného   bytu,   za   výlučnú   vlastníčku   a užívateľku   bytu   určil   žalobkyňu a zaviazal sťažovateľa sa z bytu vysťahovať do 15 dní od pridelenia náhradného bytu. Po podaní odvolania sťažovateľom proti rozsudku okresného súdu 21. septembra 1999   bol   7.   decembra   1999   spis   s opravným   prostriedkom   predložený   Krajskému   súdu v Nitre. Krajský súd v Nitre 29. decembra 1999 uznesením č. k. 5 Co 463/99-30 zrušil napadnuté   rozhodnutie   a vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Spis   bol okresnému súdu vrátený 27. apríla 2000.

Dňa 3. mája 2000 okresný súd odoslal zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Nitre účastníkom konania.

Pojednávanie   29.   septembra   2000   bolo   odročené   za   účelom   vyžiadania   správy od Okresného stavebného a bytového družstva v Leviciach. Okresný súd vyzval 4. októbra 2000   Okresné   stavebné   a   bytové   družstvo   v Leviciach   na   podanie   správy,   ktorá   bola doručená okresnému súdu 26. októbra 2000. Pojednávanie 23. februára 2001 bolo odročené na neurčito opakovane za účelom vyžiadania správy od Okresného stavebného a bytového družstva   v Leviciach.   Na   výzvu   okresného   súdu   z 21.   marca   2001   Okresné   stavebné a bytové družstvo v Leviciach reagovalo 5. apríla 2001.

Pojednávanie 22. júna 2001 bolo odročené na neurčito s tým, že právny zástupca žalobkyne oznámi okresnému súdu, či došlo k uzavretiu mimosúdnej dohody.

Dňa 28. augusta 2001 okresný súd vyzval žalobkyňu na podanie správy, či trvá na žalobnom návrhu, ktorého predloženie následne urgoval 15. decembra 2001.

Pojednávanie 17. apríla 2002 bolo odročené na neurčito. Pojednávanie 15. novembra 2002   bolo z dôvodu   ospravedlnenej neúčasti právneho zástupcu   žalobkyne odročené na neurčito. Právny zástupca okresnému súdu zároveň písomne oznámil, že medzi účastníkmi konania dôjde pravdepodobne k uzavretiu mimosúdnej dohody.

Dňa 18. novembra 2002 okresný súd vyzval žalobkyňu na podanie správy, či trvá na žalobnom návrhu. Predloženie odpovede na uvedenú výzvu urgoval 14. januára 2003 a 18. februára 2003. Právny zástupca žalobkyne na výzvu reagoval 25. februára 2003.

Pojednávanie   6.   mája   2003   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia znaleckého   dokazovania.   Uznesením   z   25.   augusta   2003   okresný   súd   nariadil   znalecké dokazovanie.

Okresný súd 23. septembra 2003 vyzval znalca na prevzatie spisu, ktorý bol znalcovi odovzdaný 13. októbra 2003. Znalec predložil 10. novembra 2003 znalecký posudok.Okresný   súd   19.   novembra   2003   zaslal   účastníkom   konania   znalecký   posudok a nariadil pojednávanie na 10. december 2003.

Na pojednávaní 10. decembra 2003 okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým zrušil právo spoločného nájmu družstevného bytu, určil, že byt bude užívať žalobkyňa, a zaviazal sťažovateľa   byt   vypratať   do   15   dní   od   právoplatnosti   rozhodnutia   bez   nároku   na zabezpečenie bytovej náhrady. Uznesením z 24. februára 2004 okresný súd opravil výrok rozsudku z 10. decembra 2003.

Po podaní odvolania sťažovateľom proti rozsudku okresného súdu 5. marca 2004 bol 25. marca 2004 spis s opravným prostriedkom predložený Krajskému súdu v Nitre. Krajský súd   v Nitre   31.   januára   2005   uznesením   č.   k.   5   Co   83/2004,   5   Co   84/2004-93   zrušil napadnuté   rozhodnutia   a   vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Spis   bol okresnému súdu vrátený 10. marca 2005.

Dňa 14. marca 2005 okresný súd doručil účastníkom konania zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Nitre. Pojednávanie 21. júna 2005 bolo odročené na 23. september 2005 za účelom doplnenia dokazovania a predvolania svedkov. Okresný súd 5. augusta 2005 urgoval   Okresné   stavebné   a bytové   družstvo   v Leviciach   na   podanie   správy,   ktorá   bola okresnému súdu doručená 18. augusta 2005.

Pojednávanie 22. septembra 2005 bolo po vypočutí svedkov odročené na neurčito za účelom predloženia spisu sp. zn. 8 C 53/99 ústavnému súdu.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každá osoba má právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci na všeobecnom súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej konštantnej   judikatúry   (napr.   II. ÚS   813/00,   IV.   ÚS   74/02)   skúma   vždy   s   ohľadom   na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

a) Ústavný súd konštatuje, že predmetom konania vedeného na okresnom súde pod sp.   zn.   8   C   53/99   je zrušenie   práva   spoločného   nájmu bytu   manželov   po   rozvode   ich manželstva. Okresný súd vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 819/05 zo 7. septembra 2005 nenamietal   skutkovú   alebo   právnu   zložitosť   posudzovaného   sporu.   Ústavný   súd nepovažoval tento spor za právne komplikovaný, pretože skutkový stav sa v týchto sporoch subsumuje pod ustanovenia občianskoprávnych predpisov, najmä Občianskeho zákonníka, ktoré sú dostatočne objasnené v stabilnej judikatúre všeobecných súdov. Spor nie je, ako to vyplýva   z doterajšieho   priebehu   konania,   ani   skutkovo   zložitý,   pretože   nevyžadoval osobitne   rozsiahle   a časovo   náročné   dokazovanie   (odvolací   súd   znalecký   posudok považoval za nadbytočný úkon), prípadne iné úkony spojené s časovou náročnosťou.

b) Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov   v konaní   sp.   zn.   8   C   53/99,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   tohto súdneho konania. Ústavný súd zhodnotil jeho prístup v zásade ako aktívny a súčinnostný. Doterajšia dĺžka konania pred okresným súdom však bola čiastočne ovplyvnená správaním sťažovateľa (viacnásobná neúčasť na pojednávaniach).   Za   takéto   správanie ústavný súd nepovažuje   podávania   riadnych   opravných   prostriedkov,   pretože   s ich   uplatnením   bol sťažovateľ vždy úspešný.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočných prieťahom, bol postup okresného súdu v spore.

Doterajší priebeh konania ústavný súd posudzoval v troch relatívne samostatných etapách.

V prvej etape okresný   súd   nariadil   tri   pojednávania   a   po   zadovážení   podkladov potrebných pre rozhodnutie 25. júna 1999 vo veci samej rozhodol. Proti rozsudku z 25. júna 1999 sťažovateľ podal odvolanie, spis bol odvolaciemu súdu po urgencii právneho zástupcu žalobkyne na vyjadrenie sa k podanému odvolaniu predložený 7. decembra 1999. Krajský súd v Nitre zrušil napadnutý rozsudok ako nepreskúmateľný pre jeho nezrozumiteľnosť. Takýto rozsudok okresného súdu preto ústavný súd nepovažuje za úkon, ktorý mal prispieť k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania, ale naopak, jeho unáhlené vynesenie bolo príčinou, prečo sa postup okresného súdu spomalil.

V druhej etape konania   bol   okresný   súd   nečinný,   hoci   mu   v postupe   nebránila zákonná prekážka podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, od 28. augusta 2001 (výzva právnemu zástupcovi žalobkyne) do 4. februára 2002 (nariadenie pojednávania na 17.   apríl   2002),   resp.   od 17.   apríla   2002   (dátum   pojednávania) do   15.   novembra 2002 (dátum   pojednávania).   Pri   hodnotení   tejto   etapy   ústavný   súd   v danom   štádiu   konania nevyhodnotil   opakované   výzvy   okresného   súdu   žalobkyni   na   oznámenie,   či   trvá   na podanom návrhu, za úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov.

Okresný súd po vykonaní dokazovania 10. decembra 2003 vyhlásil rozsudok, ktorý bol   Krajským   súdom   v Nitre   na   odvolanie   sťažovateľa   zrušený,   opätovne   s   poukazom na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, ako aj pre procesné pochybenia okresného súdu.   Preto   aj   pre   tento   rozsudok   platí   to,   čo   ústavný   súd   uviedol   o prvom   rozsudku okresného súdu.

Okresný   súd   sa   pritom   v   rozpore   s ustanovením   §   226   Občianskeho   súdneho poriadku neriadil právnym názorom vyjadreným v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Nitre z 29. decembra 1999 a opätovne rozhodol nad návrh (ultra petitum) a v nesúlade s príslušnými ustanoveniami hmotného práva, pričom na tieto skutočnosti bol okresný súd upozornený už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení. Krajský súd v Nitre vo svojom zrušujúcom   uznesení   zároveň   okresnému   súdu   vytkol   skutočnosť,   že   vypracovanie znaleckého   posudku   bolo   nadbytočné   a   v rozpore   so   zásadou   hospodárnosti   a účelnosti občianskoprávneho konania.

Od vrátenia spisu okresnému súdu sa vykonalo viacero úkonov, vec však nebola dosiaľ rozhodnutá.

Na   základe   uvedených   kritérií   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že nečinnosť, nesústredená činnosť (dva rozsudky, ktoré boli zrušené pre nepreskúmateľnosť) a procesne chybný postup okresného súdu (nerešpektovanie § 226 Občianskeho súdneho poriadku) sú vo   svojom   súhrne   zbytočnými   prieťahmi,   a   preto   aj   porušením základného   práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa odseku 3 citovaného článku ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal v zmysle §   56   ods.   3   písm.   a) zákona   o ústavnom   súde   okresnému súdu,   aby vo veci sp. zn. 8 C 53/99 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   100   000   Sk z dôvodu   nemajetkovej   ujmy,   ktorú   pociťuje v dôsledku stále pretrvávajúceho stavu právnej neistoty. Poukázal v tejto súvislosti na to, že „Nečinnosť súdu a jeho protiprávny postup, pre ktorý Krajský súd v Nitre musel dvakrát zrušiť rozsudok Okresného súdu Levice, vzbudzujú vo mne nedôveru v súdnictvo a právny štát. Následok postupu súdu je ťažko napraviteľný a ničím nemožno ospravedlniť doterajšie trvanie sporu“.

Pri   určení   výšky   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   aj   zo   zásad spravodlivosti, ktoré v podobných veciach uplatňuje Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je predovšetkým   zmiernenie ujmy v dôsledku dlhotrvajúceho súdneho konania.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C   53/99   berúc   do   úvahy,   že   sťažovateľ   sa   o   predĺženie   tejto   doby   zásadne nepričinil,   a   zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľa sprevádzanej pocitom právnej, ale aj skutkovej neistoty vyvolanej stavom sporu o zrušenie spoločného nájmu bytu trvajúceho viac než 6 rokov, ústavný súd považoval priznanie sumy 30 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešného sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom.   Podľa   §   36   ods.   2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania 5 302 Sk za dva   úkony   právnej   služby,   ktoré   považoval   za   účelne   vynaložené   trovy   konania   pred ústavným   súdom,   spolu   s   režijným   paušálom   za   tieto   úkony   (vyhláška   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).