znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 168/04-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   októbra   2004, v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla   a zo sudcov   Jána   Mazáka   a   Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti JUDr. J. M. a A. M., obaja bytom Ž. n/H., zastúpených advokátkou   JUDr.   L.   P.,   so sídlom   K.,   vo   veci   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 138/99 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   JUDr.   J.   M.   a A.   M.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 138/99   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e,   aby   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 138/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   JUDr.   J.   M.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   15 000   Sk   (slovom pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava   I   p   o v i n   n   ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. A. M.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 15 000 Sk (slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

  5. JUDr. J. M. a A. M. p r i z n á v a úhradu trov konania spolu 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý zaplatiť na účet advokátky JUDr. L. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

  Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. apríla 2004 doručené podanie JUDr. J. M. a A. M., obaja bytom Ž. n/H. (ďalej len „sťažovatelia“) označené   ako   „Sťažnosť   pre   porušovanie   základného   práva   podľa   čl.   127   Ústavy   SR“. Pretože   podanie   neobsahovalo   všetky   náležitosti   predpísané   zákonom   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd vyzval sťažovateľov, aby doplnili svoje podanie.

Sťažovatelia   doplnili   svoje   podanie   listom   doručeným   ústavnému   súdu 17. mája 2004, ku ktorému priložili aj splnomocnenie na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. L. P., so sídlom K..

Z obsahu podania a jeho doplnenia vyplýva, že ide o sťažnosť, v ktorej sťažovatelia namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom pod sp. zn. 8 C 138/99.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že okresnému súdu bol 29. marca 1993 odstúpený návrh ich nebohého syna na vydanie platobného rozkazu proti odporcovi ESPO, družstvo pre sprostredkovanie a predaj, Cukrová 14, Bratislava (ďalej len „odporca“), na zaplatenie 50 000 Sk s príslušenstvom (z dôvodu neuhradenia faktúry za poskytnuté právne služby). Po smrti   svojho   syna   sťažovatelia   ako   jeho   zákonní   dedičia   podaním   zo 14.   mája   1997 oznámili   okresnému   súdu   záujem   pokračovať   v súdnom   spore.   Okresný   súd   vyzval sťažovateľov na doplnenie návrhu o presné označenie odporcu a následne uznesením sp. zn. 24 Cb 614/95 z 23. júla 1999 konanie zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podali   sťažovatelia   odvolanie.   O odvolaní   rozhodol   Krajský   súd   v Bratislave,   ktorý uznesením č. k. 28 Cob 218/99-42 z 29. septembra 1999 odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Dňa 20. novembra 1999 sťažovatelia podali okresnému súdu nový návrh na vydanie platobného rozkazu proti odporcovi na zaplatenie 50 000 Sk s príslušenstvom, ktorý bol zaevidovaný pod sp. zn.   8 C 138/99. Sťažovatelia uvádzajú, že o návrhu okresný súd do podania sťažnosti ústavnému súdu nerozhodol, z čoho vyvodzujú porušenie ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   vo   veci   ich   sťažnosti   prijal   nasledovné rozhodnutie:

„Ústavná sťažnosť navrhovateľov je dôvodná. Porušovateľ Okresný súd Bratislava V. svojou nečinnosťou a prieťahmi porušil právo sťažovateľov na prejednanie podaného návrhu od 29. 3. 1993 do podania sťažnosti. Ústavný súd priznáva sťažovateľom nárok na primerané finančné odškodnenie v čiastke 163 000, - Sk (z toho 50 000, - Sk istina, 2 000,- Sk poplatky a úrok za 12 rokov vo výške 111 000,- Sk) za roky nečinnosti a zbytočných prieťahov vzhľadom na pravdepodobnú nevymožiteľnosť podlžnosti.“.

V záujme posúdenia opodstatnenosti   sťažnosti ústavný súd ešte pred predbežným prerokovaním   sťažnosti   požiadal   predsedu   okresného   súdu   o vyjadrenie   k   sťažnosti a predloženie súdneho spisu sp. zn. 8 C 138/99.

Vo vyjadrení predsedu okresného súdu sa okrem iného uvádza:„Neúplný návrh na začatie konania bol podaný na Okresný súd Bratislava I dňa 29. 1.   1999   bez   uhradenia   súdneho   poplatku   splatného   s podaním   návrhu   podľa zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení. Vec bola pridelená JUDr. T. K., ktorá   dňa   6.   12.   1999   požiadala   o pripojenie   spisu   sp.   zn.   24   Cb   614/95.   Spis   bol zapožičaný dňa 10. 12. 1999.

Navrhovatelia v 1. a 2. rade dňa 15. 12. 1999 doručili súdu výpis. Na základe výzvy konajúcej sudkyne z dňa 13. 12. 1999 boli navrhovatelia vyzvaní na oznámenie spisovej značky   dedičského   konania   po   zomrelom   JUDr.   J.   M..   Dňa   7.   2.   2000   navrhovatelia doručili súdu oznámenie a sudkyňa dňa 9. 2. 2000 požiadala Okresný súd Bratislava II o zapožičanie spisu sp. zn. D 146/97, Dnot 50/97. Dňa 22. 2. 2000 Okresný súd Bratislava II oznámil, že uvedený dedičský spis sa na ich súde nenachádza. Na zapožičanie spisu bol vyzvaný Okresný súd Bratislava V dňa 24. 2. 2000. Listom doručeným súdu dňa 3. 3. 2000 bolo   oznámené,   že   predmetný   spis   nie   je   možné   zapožičať   z dôvodu,   že   sa   nachádza u súdneho komisára.

V súlade s Rozvrhom práce na rok 2000 bola predmetná vec Dodatkom č. 9 dňa 30. 11. 2000 s účinnosťou od 1. 2. 2000 pridelená na rozhodnutie JUDr. B. B.. Sudkyňa dňa 17.   1.   2001   dala   pokyn   civilnej   kancelárii   na   doručenie   výzvy   na   zaplatenie   súdneho poplatku   v súlade   so   zák.   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   v znení   noviel.   Súdny poplatok   bol zaplatený   dňa 20.   2.   2001.   Zároveň dňa   18.   5.   2001 požiadala opätovne o zapožičanie   spisu   sp.   zn.   D   146/97,   Dnot   50/97   Okresný   súd   Bratislava   V a vyzvala navrhovateľov na špecifikáciu návrhu v časti týkajúcej sa úrokov a označenia obdobia pod hrozbou zastavenia konania.   Navrhovatelia výzvu súdu prevzali 30. 5. 2001, ale návrh nedoplnili a neopravili. Dňa 8. 6. 2001 Okresný súd Bratislava V oznámil, že dedičský spis sa   nachádza   na   Okresnom   súde   Bratislava   II   a z uvedeného   dôvodu   nie   je   možné   ho zapožičať.

Podľa   platného   Rozvrhu   práce   na   rok   2004   bola   predmetná   vec   pridelená   na prejednanie   sudcovi   tunajšieho súdu   JUDr.   I.   Š.   dňa   22.   1.   2004.   Sudkyňa opakovane žiadala o pripojenie dedičského spisu a vec predložila vyššiemu súdnemu úradníkovi na vyhotovenie   opätovnej   výzvy   pre   navrhovateľov   na   špecifikáciu   petitu   návrhu   v časti týkajúcej sa úrokov s tým, aby uviedli či sa jedná o úroky z omeškania, v akej výške a za aké obdobie. Zároveň vyzvala navrhovateľov na predlženie dokladu o nadobudnutí dedičstva k uplatnenej   pohľadávke.   Navrhovatelia   túto   opakovanú   výzvu   súdu   pod   hrozbou odmietnutia podania podľa ust. § 43 ods. 2 O. s. p.(uznesenie sp. zn. 8 C 138/99-18 zo dňa 17.   2.   2004)   prevzali   dňa   30.   3.   2004...   Dňa   6.   4.   2004   navrhovatelia   návrh   doplnili a pripojili osvedčenie o dedičstve. Sudkyňa vo veci rozhodla platobným rozkazom sp. zn. 8 C 138/99-24 zo dňa 7. 4. 2004. Poukazujúc na prehľad vykonaných úkonov a s poukazom na skutočnosť, že navrhovatelia neposkytli súčinnosť a boli v konaní napriek dvom výzvam nečinní dovoľujem si Vás požiadať, ctený Ústavný súd, aby ste v prípade, ak dospejete k záveru, že bolo porušené ústavné právo účastníka na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zvážili, či priznáte požadované finančné zadosťučinenie.

V roku 1999 bola predmetná vec pridelená na rozhodnutie JUDr. T. K., ktorá popri oddelení 8 C vybavovala veci napadnuté v oddelení Er.

Súd   napriek   pretrvávajúcemu   nízkemu   stavu   sudcov   na   občianskoprávnom   úseku popri   nápade   nových   vecí   v jednotlivých   oddeleniach   konal   a na   základe   Dodatku   č.   9 k Rozvrhu práce na rok 2000 predmetnú vec pridelil JUDr. B. B., ktorá vybavovala veci napadnuté   v oddelení   12   C,   a preto   v predmetnej   veci   vykonala   úkony   do   júna   2001. Vzniknuté   objektívne   prieťahy   v predmetnom   konaní   boli   zapríčinené   nedostatočným personálnym obsadením súdu vzniknutým odchodu sudkýň do starobného dôchodku,   na materskú dovolenku a na Krajský súd v Bratislave.  

Po pridelení veci novej zákonnej sudkyni JUDr. I. Š. na základe Rozvrhu práce na rok 2004 boli vykonané úkony smerujúce k vybaveniu veci bez prieťahov.

Ctený ÚS SR dovoľujem si Vás   požiadať, aby boli vzaté uvedené skutočnosti na vedomie a nebolo sťažovateľom priznané zadosťučinenie a to z dôvodu, že k zavinenému prieťahu v konaní zo strany konajúcich sudkýň nedošlo a na konanie súdu v predmetnej veci mali   vplyv   samotní   navrhovatelia,   ktorí   ako   účastníci   konania   podali   na   súd nekvalifikovaný   návrh   bez   zaplatenia   súdneho   poplatku   splatného   s podaním   návrhu a v konaní ostali aj napriek výzve súdu nečinní.“.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľov predbežne prerokoval 15. júla 2004 a uznesením č. k. II. ÚS 168/04-16 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu a právnu zástupkyňu sťažovateľov, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Zároveň ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   a predseda   okresného   súdu   oznámili   ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   uviedol,   že   trvá   na svojom   vyjadrení   k sťažnosti predloženom ústavnému súdu ešte pred jej predbežným prerokovaním a zároveň ho doplnil nasledovne:

«V nadväznosti na naše vyjadrenie zo dňa 28. 6. 2004 si dovoľujem poukázať na skutočnosť, že vydaný platobný rozkaz sp. zn. 8 C 138/99-24 zo dňa 7. 4. 2004 bol doručený sťažovateľom   v 1.   a 2.   rade   dňa   10.   5.   2004,   ale   zásielka   od   odporcu   sa   vrátila   súdu s oznamom   „adresát   neznámy“.   Dňa   21.   7.   2004   vyšší   súdny   úradník   pripojil   výpis z obchodného registra tunajšieho súdu vl. č. 364/B a uznesením sp. zn. 8 C 138/99-26 zo dňa 21. 7. 2004 právoplatným dňa 17. 8. 2004 platobný rozkaz sp. zn. 8 C 138/99-24 zo dňa 7. 4. 2004 v plnom rozsahu   zrušil (§ 173 ods. 2 O. s. p.). Na základe úpravy zo dňa 8. 9. 2004   bola   vec   predložená   zákonnej   sudkyni   na   ďalší   procesný   postup   v súlade s Občianskym súdnym poriadkom.

Šetrením som zistil, že vec vedená pod sp. zn. 8 C 138/99 nebola pôvodne vedená pod sp. zn. 24 Cb 614/95. Vec vedená pod sp. zn. 24 Cb 614/95 bola právoplatne skončená uznesením sp. zn. 24 Cb 614/95-37 zo dňa 23. 7. 1999 právoplatným dňa 17. 11. 1999. Predmetný spis Vám v prílohe zasielam.»

Právna zástupkyňa sťažovateľov doručila ústavnému súdu 9. septembra 2004 svoje stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu z 28. júna 2004, v ktorom okrem iného uviedla:

«Po   preverení   odporcom   tvrdených   skutočností,   je   nutné   konštatovať   závažné rozdiely v skutkovom stave (!).

Jediným   nekvalifikovaným   úkonom   navrhovateľov   totiž   v tomto   konaní   bolo   len nezaplatenie   súdneho   poplatku   priamo   pri   podaní   návrhu. Avšak   tento   odstrániteľný nedostatok   konania   navrhovatelia hneď po doručení výzvy súdu na zaplatenie súdneho poplatku   napravili   20.   2.   2001.   Okrem   iného   súd   môže   pokračovať   v konaní   aj   bez zaplatenia súdneho poplatku a zastavenia konania v prípade, kedy už začal konať vo veci samej (§ 10 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov). V tomto prípade súd ešte pred zaslaním výzvy na zaplatenie súdneho poplatku vo veci konal, keď listom zo dňa 27. 1. 2000 vyzval navrhovateľov oznámiť súdu číslo dedičského konania po zomrelom JUDr. J. M.. Tu upozorňujem na ďalšiu nezrovnalosť vyjadrenia odporcu, kedy tvrdí, že uvedený list bol s dátumom 13. 12. 1999.

Ďalšie tzv.   „neposkytnutie   súčinnosti“   spočíva podľa   tvrdenia   odporcu v tom,   že navrhovatelia na výzvu súdu zo dňa 21. 5. 2001 na špecifikáciu návrhu v časti týkajúcej sa úrokov a označenia obdobia pod hrozbou zastavenia konania neodpovedali. Uvedené sa nezakladá   na   pravde,   pretože   na   predmetnú   výzvu   súdu,   doručenú   navrhovateľom 30. 5. 2001, títo okamžite odpovedali listom zo dňa 4. 6. 2001 a špecifikovali svoj nárok ako 17,6 %-ný úrok z omeškania od 6. 1. 1993 do zaplatenia. Uvedený list bol odovzdaný na poštovú prepravu toho istého dňa – 4. 6. 2001.

Podotýkam, že práve navrhovatelia vždy promptne a okamžite reagovali na každú písomnosť im doručenú zo strany súdu.».

Následne   popísala   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   vo   svojom   vyjadrení chronologický sled doterajšieho priebehu konania a uviedla:

«... Na základe toho vyjadrenie odporcu, že práve navrhovatelia zavinili prieťahy v konaní,   považujem   za   absolútne   neprimerané,   účelové   a v neposlednom   rade   aj nedôstojné postaveniu súdu. Zároveň upozorňujem, že celé vyjadrenie sa vzťahuje len na konanie o opätovnom návrhu -   8 C 138/99,   pričom odporca sa nevyjadril k prvotnému konaniu vedenému na ObvS BA I. – 17 C 150/94.

V súvislosti so všetkými   vyššie citovanými okolnosťami navrhovatelia žiadajú súd, aby   im   priznal   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   163.000,-   Sk.   Predmetnú požadovanú výšku a teda rozsah primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňujú tým, že za cca 12 rokov nečinnosti porušovateľa pohľadávka ich právneho predchodcu narástla do   neúnosných   rozmerov   a momentálne   (t.   j.   v roku   2004)   by   predstavovala   sumu   cca 163.000,- Sk.

Navrhovatelia uvedenú sumu nežiadajú ako náhradu škody, nakoľko porušovateľ – OS   Bratislava   I.   tento   súdny   spor   musí   raz   ukončiť   a teda   v prípade   úspechu   zaviazať odporcu k úhrade žalovanej sumy s príslušenstvom, či už sťažovateľom bude ich právo na primerané finančné zadosťučinenie Ústavným súdom SR priznané alebo nie. Uvedenú sumu žiadajú navrhovatelia priznať ako finančné zadosťučinenie za to, že v ich vysokom veku a pri ich zdravotnom stave musia svoje práva vymáhať až podaním na Ústavnom súde, pričom právo na hladký priebeh súdneho konania bez zbytočných prieťahov majú zaručený Ústavou SR a práve toto právo porušovateľ svojou nečinnosťou absolútne znegoval. Na koniec okrem dôvodov vyššie uvedených navrhovatelia žiadajú priznať primerané finančné   zadosťučinenie   najmä   z toho   dôvodu,   aby   si   porušovateľ   uvedomil   svoje protiústavné   konanie,   z toho   sa   poučil   a do   budúcnosti   sa   takéhoto   postupu   resp. „nepostupu“ vystríhal.»

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   upravila   vo   svojom   vyjadrení   aj   návrh   na rozhodnutie ústavného súdu. Žiada, aby ústavný súd vo veci rozhodol nasledovne:

„Určuje sa, že právo navrhovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nečinnosťou odporcu (porušovateľa) Okresného súdu Bratislava I. v konaní o zaplatenie sumy 50.000,- Sk s príslušenstvom spis. zn.   17C   150/94   ako aj spis   zn.   8   C   138/99   a to   od   podania   návrhu 29.   3.   1993 bolo porušené.

Odporca (porušovateľ) – Okresný súd Bratislava I. je povinný pokračovať v konaní spis. zn. 8 C 138/99 a v uvedenej právnej veci ďalej konať a právoplatne rozhodnúť. Odporca   (porušovateľ)   –   Okresný   súd   Bratislava   I.   je   povinný   zaplatiť navrhovateľom primerané finančné zadosťučinenie vo výške 163.000,- Sk a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Odporca   (porušovateľ)   -   Okresný   súd   Bratislava   I.   je   povinný   nahradiť navrhovateľom trovy právneho zastupovania vo výške 9.340,- Sk (v súlade s § 13 ods. 8 z. č. 163/2002 Z. z. za 2 úkony právnej pomoci: 2 x 4.534,- Sk + 2 x paušál po 136, - Sk) na účet právnej zástupkyne JUDr. L. P., č. ú.:... a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.“.

Zo súdneho spisu sp. zn. 8 C 138/99 ústavný súd zistil nasledovné:

1. Návrh na vydanie platobného rozkazu bol okresnému súdu doručený 29. novembra 1999.

2. Dňa 6. decembra 1999 požiadala   konajúca sudkyňa o pripojenie   spisu sp.   zn. 24 Cb 614/95.

3. Podaním doručeným okresnému súdu 15. decembra 1999 sťažovatelia doplnili návrh o výpis z podnikového registra.

4. Prípisom   z 27.   januára 2000 okresný   súd   vyzval sťažovateľov,   aby do   troch   dní oznámili spisovú   značku dedičského konania po svojom nebohom synovi (výzva bola sťažovateľom doručená 3. februára 2000).

5. Dňa 7. februára 2000 sťažovatelia doručili okresnému súdu požadované údaje.

6. Dňa 9. februára 2000 okresný súd požiadal Okresný súd Bratislava II o zapožičanie dedičského spisu.

7. Okresný   súd   Bratislava   II   v liste   doručenom   okresnému   súdu   22.   februára   2000 oznámil, že dedičský spis sa u neho nenachádza.

8. Okresný   súd   listom   z 24.   februára 2000   požiadal   o zapožičanie   dedičského   spisu Okresný súd Bratislava V.

9. Okresný súd Bratislava V listom doručeným okresnému súdu 3. marca 2000 oznámil, že dedičský spis nemožno zapožičať z dôvodu, že sa nachádza u súdneho komisára.

10. Dňa   9.   februára   2001   okresný   súd   vyzval   sťažovateľov   na zaplatenie   súdneho poplatku (súdny poplatok bol uhradený 20. februára 2001).

11. Dňa   21.   mája   2001   okresný   súd   pod   hrozbou   zastavenia   konania   vyzval sťažovateľov, aby v lehote 10 dní špecifikovali svoj návrh v časti týkajúcej sa úrokov a obdobia,   za   ktoré   ich   uplatňujú.   Sťažovatelia   prevzali   výzvu   okresného   súdu

30. mája 2001.

12. Dňa 21. mája 2001 okresný súd požiadal opätovne o zapožičanie dedičského spisu Okresný   súd   Bratislava   V (z odpovede   doručenej   okresnému   súdu   8.   júna   2001 vyplýva, že dedičský spis sa nachádza na Okresnom súde Bratislava II).

13. V spise sa nachádza záznam o tom, že 22. januára 2004 bola vec pridelená sudkyni JUDr. I. Š. (spis prevzala 29. januára 2004).

14.   Listom z 19. marca 2004 okresný súd   požiadal o zapožičanie dedičského spisu Okresný súd Bratislava V.

15.   Uznesením   č.   k.   8   C   138/99-18   zo   17.   februára   2004   okresný   súd   vyzval sťažovateľov,   aby   v lehote   10   dní   odstránili   vady   návrhu   na   začatie   konania (špecifikácia,   či   uplatňujú   úrok   z omeškania,   v akej   výške   a za   aké   obdobie, a doloženie dokladu o nadobudnutí dedičstva k uplatnenej pohľadávke), pod hrozbou odmietnutia návrhu.

16. Sťažovatelia si   prevzali uznesenie okresného súdu 30. marca 2004 a svoj návrh doplnili podaním doručeným okresnému súdu 6. apríla 2004.

17.   Okresný   súd   vo   veci   rozhodol   platobným   rozkazom   č.   k.   8   C   138/99-24 zo 7. apríla 2004, ktorým návrhu sťažovateľov vyhovel (sťažovatelia si ho prevzali

2. augusta 2004).

18. Uznesením č. k. 8 C 138/99-26 z 21. júla 2004 okresný súd platobný rozkaz č. k. 8 C 138/99-24 zo 7. apríla 2004 v plnom rozsahu zrušil, keďže ho nebolo možné doručiť odporcovi.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 138/99, ako aj v konaní, ktoré mu predchádzalo (konanie vedené pod sp. zn. 17C 150/94).

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo   svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   (III.   ÚS   61/98),   pričom   k vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   na základe   svojich zistení   konštatoval,   že   vec   vedená   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   8   C   138/99   sa   týka zaplatenia 50 000 Sk z dôvodu neuhradenia faktúry za poskytnuté právne služby a nemožno ju považovať za právne ani fakticky zložitú, pretože tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy prvostupňových súdov, pričom na základe dokumentácie obsiahnutej v spise sa nedá predpokladať, že by bolo vo veci potrebné vykonať časovo náročné dokazovanie.

2. Pri posudzovaní podľa druhého kritéria sa ústavný súd zameral na to, či obstojí tvrdenie vyjadrené v stanovisku predsedu okresného súdu, podľa ktorého „... na konanie súdu   v predmetnej   veci   mali   vplyv   samotní   navrhovatelia,   ktorí   ako   účastníci   konania podali na súd nekvalifikovaný návrh bez zaplatenia súdneho poplatku splatného s podaním návrhu a v konaní ostali aj napriek výzve súdu nečinní.“.

Zo   zistení   ústavného súdu   vyplýva,   že sťažovatelia   skutočne   predložili   návrh   na začatie konania bez zaplatenia súdneho poplatku. Tento nedostatok sťažovatelia odstránili 20. februára 2001, t. j. bezprostredne po doručení výzvy okresného súdu na zaplatenie súdneho poplatku. Tvrdenie o tom, že sťažovatelia aj v ďalšom období neposkytovali súdu potrebnú súčinnosť, keď nereagovali na výzvu okresného súdu z 18. mája 2001 týkajúcu sa špecifikácie návrhu v časti týkajúcej sa úrokov a označenia obdobia, v ktorom si nárok uplatňujú, na základe zistení ústavného súdu ale neobstojí. Právna zástupkyňa sťažovateľov totiž doručila ústavného súdu kópiu odpovede na túto výzvu zo 4. júna 2001, ako aj kópiu podacieho lístka s odtlačkom poštovej pečiatky datovanej toho istého dňa.

Na tomto základe nemohol ústavný súd dospieť k záveru, na základe ktorého by bolo možno pripísať sťažovateľom podstatný podiel na doterajšej dĺžke namietaného konania.

3.   V rámci   tretieho   kritéria   posudzoval   ústavný   súd   postup   okresného   súdu v doterajšom priebehu konania vedeného pod sp. zn. 8 C 138/99.

Na   základe   svojich   zistení   zo   súdneho   spisu   a ďalšej   dokumentácie   predloženej sťažovateľmi   ústavný   súd   konštatoval,   že   v období   od   doručenia   návrhu,   t.   j.   od 29. novembra 1999 na začatie konania, až do 3. marca 2000, konal okresný súd vo veci plynulo,   keď   vykonal   viacero   nevyhnutných   procesných   úkonov   súvisiacich   so zabezpečovaním potrebnej dokumentácie. Zo súdneho spisu vyplýva, že od 24. februára 2000 do 9. februára 2001, t. j. cca jeden rok, nevykonal okresný súd vo veci žiaden úkon. Túto nečinnosť okresného súdu nemožno ospravedlniť ani pri zohľadnení skutočnosti, že na základe zmien   v rozvrhu práce na rok 2000 bola vec s účinnosťou od 1. februára 2000 pridelená   na   rozhodnutie   inej   sudkyni,   a preto   ústavný   súd   hodnotil   toto   obdobie   ako obdobie,   v ktorom   došlo   zo   strany   okresného   súdu   k zbytočným   prieťahom   v konaní a k porušeniu označeného základného práva sťažovateľov.

Zo súdneho spisu ústavný súd ďalej zistil, že ďalším obdobím nečinnosti okresného súdu, ktoré nemožno ospravedlniť žiadnym zákonným ani iným do úvahy prichádzajúcim relevantným dôvodom, je obdobie od 21. mája 2001 do 17. februára 2004, t. j. cca dva a trištvrte roka, v ktorom okresný súd vo veci nevykonal žiaden úkon. Na tomto základe už nepovažoval ústavný súd za nevyhnutné ďalej zisťovať, prečo sa odpoveď sťažovateľov na výzvu   okresného   súdu   z 21.   mája   2001   týkajúcu   sa   špecifikácie   návrhu   nenachádza v súdnom spise, a konštatoval, že aj toto obdobie je obdobím, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a teda k porušeniu základného práva sťažovateľov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Činnosť okresného súdu v ďalšom období, t. j. po 17. februári 2004, hodnotil ústavný súd ako plynulú a smerujúcu k právoplatnému skončeniu veci, a preto dospel k záveru, že v tomto období nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní.

V súvislosti   s požiadavkou   právnej   zástupkyne   sťažovateľov,   aby   ústavný   súd vo svojom   rozhodnutí   konštatoval   porušenie   ich   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy aj v období od 29. marca 1993, keď prebiehalo o vecne tom istom návrhu konanie vedené pod sp. zn. 17 C 150/94, ústavný súd nemohol akceptovať, pretože sťažovatelia podali nový návrh, a preto ústavný súd posudzoval konanie, ktoré začalo, na základe tohto návrhu.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne ukončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 138/99 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Pretože ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 8 C 138/99 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej   právomoci   za   dostatočné   na to,   aby   sa   dosiahla   vo   veci   účinná   náprava,   a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľov priznať im primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia žiadali, aby im bolo priznané finančné zadosťučinenie vo výške 163 000 Sk   z dôvodov   vyjadrených   vo   vyššie   citovanom   stanovisku   ich   právnej   zástupkyne z 9. septembra 2004.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.  

Vzhľadom na celkovú dobu doterajšieho priebehu konania okresného súdu vo veci sp. zn. 8 C 138/99 a dĺžku obdobia, ktoré ústavný súd hodnotil ako obdobie, v ktorom došlo postupom   okresného   súdu   k zbytočným   prieťahom,   berúc   do   úvahy   predmet   sporu a skutočnosť, že správanie sťažovateľov ako účastníkov konania nemalo zásadný vplyv na doterajšiu neprimeranú dĺžku konania, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti, ústavný súd   považoval   priznanie   sumy   30 000 Sk   sťažovateľom   (každému   po   15   000   Sk)   za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľom,   ktoré   im   vznikli   v súvislosti   s ich   právnym zastupovaním   advokátkou   JUDr.   L.   P.   v konaní   pred   ústavným   súdom,   ktoré   právna zástupkyňa vyčíslila sumou 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci, ktoré jej ústavný súd priznal v ňou požadovanej sume.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2004