znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 167/2013-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. R., P., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť   a   dediť   majetok   zaručeného   v   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a   jeho   rozsudkom   č.   k.   1   Sžr   3/2010-140 z 22. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. R. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2013 doručená sťažnosť J. R., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť a dediť majetok zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a jeho rozsudkom č. k. 1 Sžr 3/2010-140 z 22. novembra 2011.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozsudkom mal „odňať vlastnícke právo sťažovateľa   k   nehnuteľnostiam   a   toto   malo   byť   zapísané   neoprávneným   osobám“. Napadnutým rozhodnutím mal najvyšší súd porušiť základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 20 ústavy.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Získal som nový dôkaz o vlastníctve mojich predkov, ktorý nemohol byť použitý v konaní ROEP, pretože bol v maďarskom jazyku a preto som o ňom ani nevedel. Je to kúpnopredajná zmluva overená notárom poradové číslo: 1717/1918 a pripájam ju k tejto sťažnosti ako dôkaz č. 1.

Podľa dôkazu č. 1 na parcely č. 600 žili v minulosti dve rodiny,   Š.   P.,   ktorého manželka bola A. rodená R. a na druhej polovici dvora žil J. P. P., ktorého manželka bola A. rod. K. Boli to starý rodičia mojej manželky Z. rodenej P. a tí si odkúpili dvor od rodiny Š. P., ako je uvedené v dôkaze č. 1.

Zakúpený   dvor   v   osobnom   vlastníctve   podľa   nevyvrátiteľného   dôkazu   č.   1   pred mapovaním, teda pred rokom 1934 bol vedený v zápisniciach - hárkoch č. 2697 a 228, čo je v dôkaze č. 1 uvedené. Dvor bol potom predaný predajokúpnou zmluvou 2418 a zapísaný do vložky   č.   382   v   13/14-inách   -   496   m2   a   v   1/14-ine   =   38   m2,   podľa   skutočnej držby   /: 30. novembra   1946   čd.   2516   :/.   Páni   úradníci   katastra   v   konaní   ROEP nepostupovali podľa vložky č. 382, ani podľa uznesenie súdu 2516/46 uvedeného vo vložke č. 382, a odňali osobné vlastníctvo patriace : 1. A. R. rod. P. čp. 323 v 1/3-ine, 2. J. P., ktorého manželka je Z. rod. H. čp. 255 v 1/3-ine, 3. M. P. rod. P. čp. 709 v 1/3. Vložka č. 382 nachádzala sa v dokladoch ROEP. Najvyšší súd SR o vložke č. 382 vedel a napriek tomu porušil zákony a moju žalobu zamietol.

Dvor o výmere 534 m2 parcela č. 600, nadobudli zákonitým spôsobom po vyššie uvedených   predchodcoch   J.   R.   v   1/3-ine,   J.   R.   v   1/3-ine   a A.   H.   v   1/3-ine   dedením 14 D/1538/2002,   D   1089/90   a   kúpou   RI   218/80.   Vlastníctvo   bolo   protiprávne   odňaté úradníkmi katastra a čl. 20 Ústavy SR bol porušený.

Dňa   25. 10. 2012   doručil   mi   Okresný   súd   vo   Zvolene   overenú   kópiu   notárskej zápisnice NZ 13/59 - N 14/59 a pripájam ju k tejto sťažnosti ako dôkaz č. 2.

Notárska zápisnica v dôkaze č. 2 dokazuje, že spoluvlastníctvo dvora bolo zrušené. Na druhej strane zápisnice sa uvádza, že sa dohodli s ostatnými spoluvlastníkmi pri zrušení spoluvlastníctva dňa 17. marca 1955 u Ľudového súdu v K. pod č. Nc 44/55-5 sme sa dohodli a zrušili spoluvlastníctvo.

Je logické, že súd by nemohol povoliť odpredanie žiadnej čiastky dvora ak by bol dvor spoločný. Vedeli to aj páni úradníci Správy katastra Z., riaditeľka Ing. B. a úradníčka Ing. B., pretože v operáte katastra musela sa nachádzať kúpnopredajná zmluva vedená vo vl. 3028 zo 7. 10. 1959 čd. 169, ktorou 1/3 dvora bola odpredaná M. P. rod. P., ako osobné vlastníctvo. Uvedený úradníci uviedli do omylu Okresnú prokuratúru vo Zvolene dňa 19. 2. 2009,   že   dvor   je   spoločný.   Prokuratúra   bola   povinná   podľa   §   3   ods.   1   a   2   zákona   o prokuratúre č. 153/2001 Zz. chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických osôb, vykonať opatrenia na predchádzanie porušeniu zákonnosti, na obnovu porušených práv a vyvodenie   zodpovednosti   za   ich   porušenie.   Všetko   sa   konalo   poza   môj   chrbát   a   bol porušený § 3 ods. 2, 4, a § 32 ods. 1, 2 zákona č. 71/1967 Zb. správneho poriadku, bola porušená povinnosť postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania a dať im vždy   príležitosť   aby mohli   svoje práva a   záujmy účinne obhajovať.   Správne   orgány   sú povinné   zaoberať   sa   každou   vecou   ktorá   je   predmetom   konania.   Rozhodnutie   musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne   skutočný   stav   veci.   Podkladom   pre   rozhodnutie   sú   najmä   podania,   návrhy   a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy a čestné vyhlásenia. Nič z toho nebolo rešpektované a dodržané.

V proteste prokurátora Pd 21/09-5 zo dňa 17. 3. 2009 sa uvádza, že Správa katastra Z.   porušila   zákon.   Príslušný   prokurátor   to   odôvodňuje   tak,   že   Správa   katastra   Z.   by spôsobila duplicitu pri zápise vlastníckeho práva ohľadom parcely C-KN č. 600 o výmere 534 m2 (celý spoločný dvor) je zahrnutá aj parcela C-KN 600/2 o výmere 52 m2. Tento údaj je nepravdivý.

... Najvyšší súd SR bol uvedený do omylu, pretože parcela 600/2 bola vytvorená vložkárskou komisiou podľa rozdelenia čd. 1/47 dňa 2. 1. 1947 a preto som parcelu žiadal zapísať   vydržaním,   aby   som   ju   dostal   na   tom   mieste   pod   mojou   stavbou,   kde   mi   ju odovzdala odpredávateľka A. L. a mala k nej aj nákres rozdelenia ČD 1/47. Dvor dňa 17. 3. 2009, keď rozhodoval prokurátor, nebol spoločný, žiadna duplicita zápisov nevznikala. Pozemok pod mojou stavbou vytvorený vložkárskou komisiou ako parcela č. 600/2 patrí do mojej tretiny dvora riadne kúpeného a nemôže dôjsť k žiadnej duplicite zápisu, pretože parcela 600/5 v 13/14-inách a pozemky v držbe čd. 2516/46 nepresahujú 534 m2 dvora. K odňatiu vlastníckeho práva nezákonným konaním došlo nasledovným spôsobom: Po   roku   1945   dostal   sa   k moci   komunistický   režim,   ktorý   pozemky   bral,   ako   je každému   dobre   známe   a   dával   ich   do   užívania   družstvám   alebo   iným   občanom,   ale neukradol ich a v súčastnej dobe pozemky kradnú a lúpia novodobé orgány svojou mocou a podvodmi.

Po roku 1946 bolo nariadené pozemky vedené v hárkoch a zápisniciach zapísať do pozemnoknižných vložiek do vlastníctva alebo držby, tak ako komu patrili. Komunisti vydali aj Občiansky zákonník č. 141/1950.

Najvyšší   súd   SR   na   strane   11   rozsudku   chce   obnoviť   parcely   č.   600/3   a   600/4 zriadené vložkárskou komisiou rozdelením čd. 1/47 zo dňa 2. 1. 1947 ktoré boli v držbe od 2. januára 1947 do 17. marca 1955, keď boli súdom zrušené!

Ak by rozsudok Najvyššieho súdu SR nebol zrušený došlo by k porušeniu § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 141, ktorý nadobudol účinnosť od 1. 1. 1951 o neoprávnenej držbe   a   bol   by   porušený   aj   §   152   ods.   1   toho   istého   Občianskeho   zákonníka,   pretože neoprávnený držiteľ bol povinný vec vydať vlastníkovi a vlastník mohol každého, kto jeho vec neprávom zadržoval, žalovať aby vec vydal a domáhať sa ochrany proti každému, kto neprávom zasahuje do jeho vlastníckeho práva. M. P. rod. P. žalobu podala a u Ľudového súdu v K. a parcely č. 600/3 a 600/4 boli zrušené.

Katastrálny úradníci domnievajúc sa, že ako dôchodca v hmotnej núdzi nebudem sa môcť   brániť   pred   súdom   pre   nedostatok finančných   prostriedkov a   tak   moje vlastnícke práva k dvoru, ktoré sa podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nepremlčujú, kradli, lúpili podvodom a falšovaním a pozmeňovaním pozemkovej knihy tak, že pozemky v držbe, teda len v užívaní prepisovali na vlastníctvo a pozapisovali osobám, ktoré si tieto pozemky do vlastníctva nikdy nekúpili. Úradníci katastra chceli zapísať dve parcely č. 600/3 a 600/4 dvom   osobám,   ktoré   si   tieto   parcely   nikdy   nekúpil,   nikdy   neboli   uvádzané   v   žiadnej katastrálnej mape a nemohli ich ani zdediť, pretože si ich nekúpili ani ich predchodcovia a preto A. D. a M. G., uvádzané v rozhodnutí Po-1/2008-4 nemohli byť ani účastníčkami konania   ROEP.   Ja   som   dal   toto   nezákonné,   nepravdivé   a   zavádzajúce   rozhodnutie preskúmať súdom podľa poučenia v zmysle § 247 a nasl. OSP....

Krajský súd v Banskej Bystrici preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie a postup správneho   orgánu   žalovaného   podľa   §   250j   ods.2   písm.   c/   zrušil,   pretože   zistenie skutkového stavu je nedostačujúce pre zákonné a správne posúdenie veci.

... Najvyšší súd SR nemal právo moju žalobu zamietnuť, ale mal sa zaoberať dôkazmi pripojenými vo veci doplnenia žaloby zo dňa 8. 7. 2009, ktoré som k žalobe doručil dňa 26. 8.   2009,   že   v   identifikácii   č.   642/94   zo   dňa   7. 4. 1994   parcely   č.   600/3   a   600/4 v dedičskom konaní 589/93 sú už vedené ako dvor parcela č. 600 v katastri nehnuteľností na J. P. 356 m2 a na P. P. 178 m2, preto Najvyšší súd SR vo svojom nezákonnom rozsudku 1 Sžr/3/2010-140   nemal   právo   obnovovať   parcely   č.   600/3   a   600/4,   ale   mal   potvrdiť správny a zákonný rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici ktorý zistil pochybenia správnych orgánov a v súlade platných zákonov zrušil nezákonné rozhodnutie Po-1/2008 zo dňa 9. 6. 2009, aby som mohol pred Okresným súdom vo Zvolene dokázať moje vlastnícke práva. Identifikáciu č. 642/94 zo dňa 7. 4. 1994 mal najvyšší súd k dispozícii.

Ďalšie dôkazy k môjmu vlastníckemu právu sú nasledovné: Správa katastra Z., Z. doručila mi dňa 25. 4. 2008, Register obnovenej evidencie pôdy (ďalej len ROEP) v katastrálnom území P. s chybnou výmerou mojich pozemkov. Pozemky v registri nezodpovedali mojej tretine dvora kúpnej zmluvou RI 218/80 zo dňa 8. 7. 1980 ktorú vyhotovil advokát. Touto zmluvou zakúpili sme si s manželkou Z. rod. P. 1/3-inu dvora o výmere 178 m2 vedený v evidenčnom liste číslo 525, ktorého kópiu pripájam ako dôkaz č. 3.

Pozemky z parcely č. 600 sme si kúpili s manželkou v roku 1980 a evidenčné listy v tom období boli platné verejné listiny a platili do 1. 1. 2005. Najvyšší súd SR sa tými dôkazmi nezaoberal.

Najvyšší súd SR rozsudkom 1 Sžr/3/2010 zo dňa 22. 11. 2011 porušil § 6 ods. 1 a 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie   vlastníctva   k   pozemkom.   Podľa   tohoto   zákona   podklady   potrebné   na zostavenie   registra   sa   zisťujú   z   údajov   poskytnutých   nájomcami   pozemkov   alebo   inými oprávnenými   osobami,   z   archívov,   z   listín   predložených   účastníkmi   konania   a   z   iných dôkazov. Podľa ods. 2 tohoto zákona, Správny orgán zabezpečí zostavenie návrhu registra na základe údajov zistených podľa odseku 1 a ďalších podkladov, čo splnené nebolo. Štátne orgány nekonali na základe čl. 2 Ústavy SR v jej medziach a rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Predsedníčka komisie na obnovu evidencie pozemkov v k. ú. P. Bc. D. K. v prílohe registra zo   dňa   16. 4. 2008   doručila mi dňa 25. 4. 2008   listinu   v ktorej uvádza,   že pre vypracovanie   registra   boli   použité   podklady   z   operátu   pozemkovej   knihy,   dedičské rozhodnutia, listy vlastníctva a iné dostupné listiny. Toto sú nepravdivé údaje. Do omylu boli   uvedení   účastníci   konania,   spracovateľ   registra,   ale   aj   Najvyšší   súd   SR,   ktorý   na základe podvodu moju žalobu zamietol. Pre vypracovanie registra neboli použité všetky podklady z operátu pozemkovej knihy, pretože vložka č. 382, z ktorej pochádza moja tretina dvora 178 m2 bola v konaní ROEP obchádzaná. Účastník konania ROEP J. R. vložku č. 382 do konania predložil, ale úradníci katastra ju ignorovali, zámerne obchádzali a zrejme ju zatajili aj pred Najvyšším súdom SR keď o nej nerozhodol, preto rozsudok ktorým súd moju žalobu zamietol je neplatný!

Boli použité nezákonné pozmenené vložky, v ktorých pozemky v držbe boli prepísané na vlastníctvo pre osoby, ktoré nemohli byť účastníčkami konania ROEP.

Pokiaľ   predsedníčka   komisie   uvádza,   že   boli   použité   dedičské   rozhodnutia,   tak pravdivé   dedičské   rozhodnutia   použité   neboli,   ale   bolí   použité   chybné   a   zavádzajúce dedičské rozhodnutia a tými boli uvedený do omylu účastníci konania, komisia ROEP, aj Najvyšší súd SR. K tomu predkladám nasledovné dôkazy:

Ako dôkaz č. 4 pripájam kópiu z originálu Rozhodnutia D 1089/90, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 8. 1990 a podľa ktorého som zdedil okrem iných nehnuteľností podiel zo zastavanej plochy dvora parc. č. 600/2, 600/5 po mojej manželky Z. R. rod. P., naposledy bytom P... ktorá zomrela dňa 9. 7. 1990. ale v registri je vedená ako žijúca osoba a po smrti nadobudla 1/5 dvora, nevieme v ktorej časti parcely č. 600 sa jej vlastníctvo nachádza a prečo mám opakovane po manželke dediť? Je možné, aby Najvyšší súd SR podľa takýchto bludov a takéhoto podvodu moju žalobu zamietol?...

Najvyšší súd SR zamietol moju žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ako v odvolaní žiadal odvolateľ, ale nevyhovel odporcovi, že konanie zastavuje a nezrušil ani nepotvrdil   rozhodnutie   odvolateľa.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici 23 S/74/2009-96   zo   dňa   12. 8. 2010,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   dňa   9. 12. 2011 nezrušil.

Domnievam   sa,   že   nátlak   na   vôľu   poškodeného   bol   vykonaný   aj   tým,   že   bol pozmeňovaní obsah rozhodnutia súdov, notárstiev a iných listín a násilím bolo odoberané moje vlastnícke právo a právo mojej rodiny.

Ako   dôkaz   č.5   pripájam   k   tejto   sťažnosti   kópiu   z   originálu   OSVEDČENIE O DEDIČSTVE   č.   14 D/1538/2002   zo   dňa   25. 3. 2003,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť dňom 10. 4. 2003. Týmto rozhodnutím JUDr. A. M. notárka, ako súdna komisárka podľa čl. VI. ukladá, že Katastrálny úrad Banská Bystrica, Správa katastra Z. vykoná záznam tejto listiny v katastri nehnuteľností tak, že okrem iného ALV: vložka č. 382, vložka č. 3028 bez zmeny, BLV: J. R. a A. H. nadobúdajú po 1/6-ine.

Poručiteľ   J.   P.   nadobudol   dvor   kúpou   podľa   platne   registrovanej   zmluvy   dňa 1. 6. 1932 1/3-inu dvora z parcely č. 600 o výmere 534 m2 ako som už vyššie uviedol. Druhú tretinu si kúpil od svojej sestry z vložky 382 pod B. rad. č. 1 od A. R. rod. P. a to kúpnou zmluvou registrovanou pod RI. 105/68 dňa 1. 6. 1968 vo vl. č. 3028 na menách prevodkýň, vedené u Strediska geodézie vo Z. v ev. nehnuteľností pre obec P. ako EN 600 zast. pl. 534 m2. J. R. a jeho sestra A. H. sú zákonitý dedičia po J. P., pretože ich matka Z. R. rod. P. zomrela skôr ako ich starý otec J. P. a Najvyšší súd SR to zrejme nevie, keď sa pokúsil obnoviť parcele č. 600/3 a 600/4, ktoré neexistujú, pretože boli zrušené súdom. J. R. zákonným spôsobom nadobudol 1/6-inu z vložky č. 382 a 1/6-inu z vložky č. 3028, spolu 1/3-inu 178 m2 dvora a rovnakým spôsobom nadobudla dvor aj A. H. rod. R. 1/3 dvora. Predsedníčka komisie K. tiež uviedla, že pri spracovaní údajov boli spracovateľom odstránené zápisy z predchádzajúcich období. Vo veci ROEP nemohli byť odstraňované žiadne zápisy a listiny, bol by tým porušený § 6 zákona č. 180/1995 Z. z.

Nemalo byť odstránené ani Uznesenie Ľudového súdu v K. zo dňa 9. 10. 1959 Čd 169/59, ktorým súd povoľuje v pozemkovej knihe k. ú. Obce Pliešovce vo vložke č. 382 zápis na   základe   kúpnopredajnej   zmluvy   schválenej   ONV   v K.   dňa   29. 4. 1959   pod   č. Výst. 3386/59/28. Kópiu uznesenia Čd 169/59 pripájam k sťažnosti ako dôkaz č. 6.

Ľudový súd v K. povoľuje odpredať podiel dvora v 1/3-ine z vložky č 382 podľa B 3 patriaci M. P. rod. P. a to tiež dokazuje, že spoločný dvor na parcely č. 600 bol zrušený. Najvyšší súd porušil § 159 ods. 2) O. s. p. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; ak je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého a je záväzný aj pre katastrálnych úradníkov, aj pre Najvyšší súd SR.“

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd takto rozhodol: „Navrhujem   Ústavnému   súdu   SR   zrušiť   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR č. 1 Sžr/3/2010-140 zo dňa 22. 11. 2011 a navrhujem zákonný rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 23S/74/2009-96 zo dňa 12. 8. 2010 ako správny potvrdiť.

Navrhujem nahradiť J. R. trovy konania vo výške 350 Eur.... Navrhujem uhradiť škodu spôsobenú prieťahmi konania nezákonným zamietnutím mojej   žaloby,   a tým   neumožnenie   zápisu môjho   práva   do katastra   nehnuteľností   a tiež znemožnenia odpredania mojich nehnuteľností, čím mi škoda vznikla a stratu ušlého zisku z prenájmu mojich nehnuteľností, čo predstavuje sumu 1500 Eur.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva vlastniť a dediť majetok zaručeného v čl. 20 ústavy postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom č. k. 1 Sžr 3/2010-140 z 22. novembra 2011.

Ústavný súd podotýka, že podľa čl. 127 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde ústavnú sťažnosť môže podať len fyzická   osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí,   že právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom   boli   porušené   jej   základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavnú   sťažnosť   nemôže   podať   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta porušenie   základných   práv   a   slobôd   iných   osôb,   nie   svojich   (napr.   I.   ÚS   56/98, III. ÚS 137/03).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh   ústavný   súd   zistil, že sťažovateľ   namieta   postup najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Sžr   3/2010   a   jeho   rozsudok z 22. novembra 2011, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 18. februára 2013.Z uvedeného vyplýva, že nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako oneskorene podanú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a že návrh sťažovateľa na zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní finančného zadosťučinenia   a   úhrady   trov   konania   je   viazaný   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013