znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 167/2011-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   14.   septembra   2011 v senáte   zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa Mészárosa   prerokoval   prijatú   sťažnosť M.   J.,   K.,   J.   K.,   K.,   a M.   K.,   K., zastúpených advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 158/05 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 158/05 p o r u š i l základné právo M. J., J. K. a M. K., aby sa ich vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. M. J., J. K. a M. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému v sume po 2 500 €   (slovom   dvetisícpäťsto   eur),   ktoré   j e   Okresný   súd   Bratislava   I p o v i n n ý zaplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia M. J., J. K. a M. K. v sume 498 € (slovom štyristodeväťdesiatosem eur) na účet ustanovenej advokátky JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 498 € (slovom štyristodeväťdesiatosem eur) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 167/2011-18   z 20.   apríla   2011 prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť M.   J.,   J.   K.   a M.   K. (ďalej   len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 158/05.

Ústavný   súd   uvedeným   uznesením   zároveň   vyhovel   žiadosti   sťažovateľov o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a za právnu zástupkyňu im ustanovil advokátku JUDr. I. R.

2. Sťažovatelia v sťažnosti   uviedli, že ako poškodení   tichí spoločníci   spoločnosti N. K. podali 12. mája 2005 na okresnom súde žalobu o náhradu škody. „Keďže ale práce na vybavovaní našej žaloby sa na OS Bratislava I donekonečna preťahovali a odďaľovali výmyslami rôznych dotazov a doplňovaní, sme ako uvedení navrhovatelia sa dňa 1. 6. 2010 obrátili na predsedníčku OS Bratislava I listom(...) so sťažnosťou na prieťahy v súdnom konaní.“ Uvedená sťažnosť bola predsedníčkou okresného súdu vyhodnotená ako dôvodná.

Sťažovatelia na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhli, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 158/05, a navrhli tiež priznať každému z nich primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 000 €, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný   súd,   zastúpený jeho podpredsedníčkou,   listom   sp.   zn.   Spr.   3306/2011 z 26. júla   2011   a právna   zástupkyňa   sťažovateľov   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 11. augusta 2011.

3.1   Podpredsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   okrem   podrobného prehľadu úkonov súdu uviedla tieto relevantné skutočnosti:

„Predmetné konanie na tunajšom súde je poznačené prieťahmi, čo možno považovať v   danej   veci   za   objektívny   prieťah.   Nakoľko   zaťaženosť   súdneho   oddelenia,   resp. jednotlivých civilných sudcov nemôže byť dôvodom na porušenie práva účastníka konania garantovaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, mám za to, že predmetné konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi, avšak objektívneho charakteru.

V prípade, že ÚS SR dospeje, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, aby bolo vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní, prosím Ústavný súd Slovenskej republiky, aby uvedené skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní   finančného   zadosťučinenia   vzal   do   úvahy   a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške.“

3.2 Právna zástupkyňa sťažovateľov vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu podpredsedníčky   okresného   súdu   podrobne   poukázala   na   jednotlivé   obdobia   prieťahov v napadnutom súdnom konaní a uviedla:

„(…) vyjadrenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   obsahuje   chronológiu   vedeného konania a nijakým spôsobom nespochybňuje skutočnosť, že konanie vo veci od roku 2005, v roku   2011   nie   je   právoplatne   skončené.   Konanie   trvá   6   rokov,   počas   ktorých   úkony Okresného súdu Bratislava I nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov, ktorá sa s každým rokom zvyšovala. (...)

Výška finančného zadosťučinenia, ktorú sťažovatelia vo svojej sťažnosti označujú ako odškodné a ktorú požadujú v rozsahu: M. J. 1095,40 €, J. K. 297,78 € a M. K. 1294,36 €, je vzhľadom na dĺžku konania, ktoré trvá už 6 rokov, na význam ich chráneného záujmu, na intenzitu zásahu do ich práv, a tiež vzhľadom na, zaužívanú prax ústavného súdu pri priznávaní finančných zadosťučinení, neprimerane nízka.

Keďže v čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a v ust. § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. je uvedená skutočnosť, že ústavný súd môže priznať primerané finančné zadosťučinenie, no nie je v týchto ustanoveniach výslovne uvedené, že ústavný súd pri priznaní finančného zadosťučinenia   musí   vychádzať   zo   sumy,   akú   si   sťažovatelia   uplatňujú   v   sťažnosti, domnievam sa, že ústavný súd pri rozhodovaní vo veci samej môže, aj s prihliadnutím na to, že sťažovatelia podávali predmetnú sťažnosť sami,   a teda bez toho, aby boli zastúpení právnym zástupcom a vzhľadom na prax ústavného súdu, priznať sťažovateľom finančné zadosťučinenie vyššie, akého sa sťažovatelia vo svojej sťažnosti domáhajú.

Vzhľadom na tieto skutočnosti považujem za primerané, aby ústavný súd priznal sťažovateľom finančné zadosťučinenie, a to vo výške: M. J. 3 000 €, J. K. 3 000 € a M. K. 3 000 €.“

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl.   48   ods.   2 ústavy   a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 158/05:

Dňa 12. mája 2005 bol Okresnému súdu Košice I doručený návrh sťažovateľov na začatie   konania   proti   odporcovi   Ministerstvo   financií   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „odporca v I. rade“) označený ako „Žaloba uplatňujúca postih toho, kto zodpovedá za škodu spôsobenú zavinením iného“.

Dňa   18.   mája   2005   Okresný   súd   Košice   I postúpil   vec   v zmysle   §   105   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku okresnému súdu.

Dňa 10. júna 2005 okresný súd vyzval odporcu v I. rade na vyjadrenie sa k návrhu na začatie konania. Dňa 24. júna 2005 odporca v I. rade podal vyjadrenie k návrhu. Dňa   25.   augusta   2006   okresný   súd   vyzval   sťažovateľov   na   vyjadrenie   sa k vyjadreniu odporcu v I. rade.

Dňa 2. apríla 2007 okresný súd vyzval sťažovateľov na doplnenie návrhu na začatie konania.

Dňa 27. apríla 2007 sťažovatelia podali vyjadrenie vo veci.Dňa 4. júna 2007 okresný súd uznesením odmietol návrh na začatie konania. Dňa 26. júla 2007 sťažovatelia podali odvolanie proti uzneseniu o odmietnutí návrhu na začatie konania.

Dňa   26.   marca   2008   okresný   súd   vyzval   sťažovateľov   na   zaplatenie   súdneho poplatku za návrh.

Dňa 14. apríla 2008 sťažovatelia doručili okresnému súdu potvrdenia a osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 9. mája   2008 okresný súd uznesením priznal sťažovateľom oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.

Dňa 15. októbra 2008 sťažovatelia listom žiadali o stanovenie termínu pojednávania. Dňa 8. júna 2009 okresný súd uznesením v zmysle § 210a Občianskeho súdneho poriadku autoremedúrou zrušil svoje uznesenie o odmietnutí návrhu na začatie konania. Dňa 26. novembra 2009 okresný súd uznesením rozhodol o pristúpení žalovanej v 2. rade – D. K. – N. (ďalej len „odporca v II. rade“) a o zmene žaloby.

Dňa 4. decembra 2009 okresný súd určil termín pojednávania na 28. január 2010.Dňa 28. januára 2010 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo z dôvodu vypočutia účastníkov dožiadaním na príslušný súd odročené na neurčito.

Dňa   3.   mája   2010   okresný   súd   požiadal   Okresný   súd   Košice   I o   výsluch sťažovateľov.

Dňa   26.   júla   2010   bola   okresnému   súdu   doručená   zápisnica   Okresného   súdu Košice I o výsluchu sťažovateľov.

Dňa 23. augusta 2010 okresný súd určil termín pojednávania na 23. september 2010.Dňa   23.   septembra   2010   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 9. november 2010.

Dňa   9.   novembra   2010   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na 16. december 2010 z dôvodu nedostavenia sa účastníkov konania.

Dňa   16.   decembra   2010   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vyhlásený rozsudok vo veci samej. Dňa 10. januára 2011 sťažovatelia podali odvolanie proti rozsudku. Dňa 21. januára 2011 bola vec predložená Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní.  

Dňa   17.   júna   2011   krajský   súd   vrátil   okresnému   súdu   spis   z dôvodu   riadneho nedoručenia rozsudku odporcovi v II. rade.

Dňa 18. júla 2011 okresný súd uznesením č. k. 18 C 158/05-258 ustanovil odporcovi v II. rade opatrovníka.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 158/05 dochádza k porušovaniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...)

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná(...)

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka posudzovaného konania nebola závislá od zložitosti veci. Napokon ani podpredsedníčka okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   nepoukázala   na   skutkovú   alebo   právnu   zložitosť predmetnej veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanom konaní, ústavný súd zistil, že na celkovej dĺžke konania mali určitý svoj podiel   aj   sťažovatelia,   napr.   tým,   že   sa   na   okresný   súd   obrátili   s návrhom   na   začatie konania, ktorý mal z právneho hľadiska nedostatky (o ktorých svedčí aj skutočnosť, že svoj žalobný   návrh   museli   opakovane   upresňovať),   pričom   kvôli   odstraňovaniu   týchto nedostatkov nemohol okresný súd vždy plynulo postupovať. V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (pozri I. ÚS 41/02). Okrem uvedeného sťažovatelia neboli vždy s okresným súdom súčinnostní, keďže na výzvu súdu z 25. augusta 2006, aby zaujali stanovisko k vyjadreniu odporcu v I. rade, zareagovali až po ôsmich mesiacoch dňa 27. apríla 2007. Avšak v danom prípade, aj keď vznikol určitý podiel sťažovateľov   na   vzniknutých   prieťahoch,   podľa   názoru   ústavného   súdu   táto   skutočnosť neospravedlňuje neúmerne dlhé, už takmer šesť rokov trvajúce konanie okresného súdu. Na uvedené negatívne správanie sťažovateľov však ústavný súd nemohol neprihliadnuť pri úvahe o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   takmer   6-ročné   trvanie   preskúmavaného   konania (od podania návrhu 12. mája 2005 do rozhodnutia okresného súdu, t. j. do 16. decembra 2011) je už samo osebe najmä vzhľadom na povahu veci bezpochyby neprimerané.Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd bol v danej veci bez akýchkoľvek dôvodov nečinný, a to konkrétne v období od 24. júna 2005 do 25. augusta 2006 (štrnásť mesiacov), od 25. augusta 2006 do 2. apríla 2007 (osem mesiacov), od 26. júla 2007 do 26. marca 2008 (osem mesiacov), od 9. mája 2008 do 8. júna 2009 (trinásť mesiacov), od 8. júna 2009 do 26. novembra 2009 (päť mesiacov). Uvedená nečinnosť okresného súdu v trvaní štyroch rokov nie je ospravedlniteľná, pretože súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia v predmetnej veci   počas   súdneho   konania   nachádzali,   čo   je   základným   účelom   práva   zaručeného v citovanom   článku   ústavy   a   dohovoru   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   Uvedené   obdobie nečinnosti   bez akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   treba považovať za   zbytočné   prieťahy v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu   netolerovateľné.   Vzhľadom   na   uvedenú dlhodobú nečinnosť ústavný súd konštatuje, že v napadnutom konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu   súdu.   Ústavný   súd   opakovane   zdôrazňuje,   že   pri   posudzovaní   toho,   či   bolo porušené právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzoval postup okresného súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu   vybavujúceho danú vec. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol, že ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   veci,   a   teda   vykonanie spravodlivosti   bez   zbytočných   prieťahov.   I   keď   nie   všetky   nástroje   na   vyriešenie   tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno   systémové   nedostatky   v   oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu účastníkov súdneho konania (pozri napr. I. ÚS 119/03).

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľov   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4. Vzhľadom na to, že 16. decembra 2011 bolo napadnuté konanie na okresnom súde dosiaľ   neprávoplatne   skončené   vyhlásením   rozsudku   vo   veci,   neprichádzalo   do   úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, t. j. prikázať okresnému súdu konať vo veci.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia   požadovali   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   každému vo výške 3   000 €,   ktoré   odôvodňovali   celkovou   dĺžkou   trvania   napadnutého   konania (6 rokov) a všeobecne významom chráneného záujmu a intenzitou zásahu do ich práv.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, najmä vzhľadom na dlhodobú nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní, na celkovo dlhé trvanie napadnutého konania a na povahu veci považuje za primerané každému zo sťažovateľov v sume po 2 500 €.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou za dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a príprava   zastúpenia   z 20.   apríla   2011   a písomné stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu   z 11. augusta   2011).   Za   jeden   úkon   vykonaný v roku 2011 patrí odmena v sume 61,75 € (zníženie odmeny o 50 % pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb) a režijný paušál 7,41 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 20 % DPH, t. j. trovy právneho zastúpenia jedného sťažovateľa predstavujú sumu 82,99 €. V zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov   preto   trovy   právneho   zastúpenia   troch   sťažovateľov   predstavujú celkovú sumu 498 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 a 5 výroku tohto rozhodnutia.

7. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. septembra 2011