znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 167/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. B., P., Česká republika, zastúpenej advokátkou JUDr.   M.   T.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 53/2006 a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Co 154/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. M. B. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2009 doručená   sťažnosť   Mgr. M.   B.,   P.,   Česká   republika   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 53/2006 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 154/2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 10. februára 2006 podal žalobca J. B. (ďalej   len   „žalobca“)   na   okresnom   súde   žalobu,   ktorou   sa   domáhal   zriadenia   vecného bremena na nehnuteľnosti v k. ú. P., vedenej na LV č. 908, parc. č. 479/1. Konanie bolo vedené na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 53/2006, v ktorom bola sťažovateľka žalovanou. Sťažovateľka   nesúhlasila   so   zriadením   vecného   bremena   a žiadala   predmetnú   žalobu zamietnuť,   zároveň   namietala   procesnú   chybu   okresného   súdu,   ktorý   pripustil   zmenu žaloby, a to, že do konania boli namiesto pôvodného žalobcu pripustené jeho tri deti. Boli vykonané   štyri   pojednávania   a ohliadka   na   mieste,   po   ktorých   okresný   súd   rozsudkom z 10. marca 2008 rozhodol, že žalobcovia nadobudli právo vecného bremena zodpovedajúce právu   prechodu   na   spornej   parcele.   Proti   predmetnému   rozsudku   podala   sťažovateľka odvolanie, ktorým žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť.

Krajský   súd   na   pojednávaní 6.   októbra   2008   rozsudkom   sp.   zn.   5   Co   154/2008 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Sťažovateľka   proti   predmetnému   rozsudku   odvolacieho   súdu   18.   novembra   2008 podala dovolanie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý dovolanie sťažovateľky uznesením sp. zn. 4 Cdo 3/2009 z 27. januára 2009 odmietol.

Podľa   sťažovateľky   rozhodnutím   okresného   súdu   a krajského   súdu   došlo k neprirodzenému obmedzeniu jej vlastníckeho práva, čím podľa nej došlo k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   z uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, ktorým vysloví porušenie jej základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 53/2006 a postupom krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   154/2008   a   prizná   jej   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a trovy právneho zastúpenia v sume 245,70 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 53/2006 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 154/2008.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon na ochranu práva poskytuje, t. j. v danom prípade dňom právoplatnosti rozsudku okresného súdu č. k. 8 C/53/06-127 z 10. marca 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 5 Co/154/08-162 zo 6. októbra 2008, proti ktorým podala sťažovateľka dovolanie 18. novembra 2008, to znamená, že tieto napadnuté rozhodnutia museli byť právoplatné najneskôr 18. novembra 2008. Predmetná ústavná sťažnosť bola podaná až 9. apríla 2009, teda jednoznačne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Dovolanie sťažovateľky bolo v predmetnej veci odmietnuté uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   4   Cdo   3/09   z 27.   januára   2009   ako neprípustné,   pričom   v   tejto   súvislosti ústavný súd konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľky v danej veci nemohlo založiť plynutie predmetnej lehoty, pretože podanie neprípustného dovolania nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemožno   preto   považovať   za   kvalifikovanú   právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

V prípadoch,   keď   je   dovolanie   neprípustné,   nemožno   dovolanie   považovať   za procesný prostriedok, ktorý zákon na ochranu základných práv a slobôd poskytuje. V takých prípadoch lehota na podanie ústavnej sťažnosti plynie odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia   odvolacieho   súdu.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   o odmietnutí   dovolania z dôvodu jeho neprípustnosti treba považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy, ktoré autoritatívne konštatuje neexistenciu práva, v danom prípade práva podať dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavnou   sťažnosťou   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   ešte   predtým,   ako   sa sťažovateľka obrátila neprípustným dovolaním na najvyšší súd, predmetná sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd sa preto nemohol zaoberať opodstatnenosťou v sťažnosti uvedených námietok voči   týmto   rozhodnutiam   všeobecných   súdov.   Neprípustné   dovolanie   nemožno   totiž z hľadiska   čl.   127   ods.   1   ústavy   považovať   za   účinný   a dostupný   právny   prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti na ústavnom súde podľa tohto článku ústavy, a na jeho podanie nie je preto z hľadiska plynutia uvedenej lehoty na podanie sťažnosti na ústavnom súde možné prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03, I. ÚS 31/05).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009