znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 167/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. februára 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Sergeja   Kohuta   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Lajosa   Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti B., s. r. o., B., právne zastúpenej advokátom JUDr. D.   K.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3622/06 (predtým sp. zn. E 1958/98) a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3622/06 (predtým sp. zn. E 1958/98) p o r u š i l   základné právo spoločnosti B., s. r. o., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému súdu Bratislava II   p r i k a z u j e, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 39 Er 3622/06 (predtým sp. zn. E 1958/98) konal bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti B., s. r. o., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Spoločnosti B., s. r. o.,   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 248,71 € (slovom dvestoštyridsaťosem eur a sedemdesiatjeden centov), ktorú   j e   Okresný súd   Bratislava   II   p o v i n n ý   vyplatiť na účet advokáta JUDr.   D.   K.,   B.,   do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 10. apríla 2008 č. k. II.   ÚS   167/08-9 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   spoločnosti   B.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3622/06 (predtým sp. zn. E 1958/98).

1.   Zo   sťažnosti   a k nej   pripojených   dokladov   vyplynulo,   že: «Na   základe   nášho návrhu (ako oprávneného) na súdny výkon rozhodnutia vydal Okresný súd Bratislava II uznesenie zo dňa 20. 1. 1999 č. k. E 1958/98, ktorým voči povinnej E. O., bytom B., nariadil súdny výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí. Toto uznesenie na odvolanie povinnej potvrdil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29. 10. 1999 č. k. 14 Co 373/99-9. Dňa 23.4.2002 súd upustil od súpisu hnuteľných vecí a spísal zápisnicu o bezvýslednosti súpisu z dôvodu, že povinná sa nezdržuje na známej adrese. Dňa 27. 2. 2006 sme v súlade s prechodným   ustanovením   § 372m   O.   s.   p.   (účinným   od   1.   9.   2005)   podali   počas nariadeného súdneho výkonu rozhodnutia návrh na vykonanie exekúcie súdnej exekútorke JUDr. Z. D., so sídlom S. a zároveň sme podaním zo dňa 24. 2. 2006 oznámili súdu, že sme podali návrh na vykonanie exekúcie a požiadali sme o postúpenie veci súdnej exekútorke. Výzvou zo dňa 18. 10. 2006 č. k. 39Er 3622/2006 súd vyzval súdnu exekútorku, aby v lehote 10 dní vyčíslila výšku pohľadávky a uznesením zo dňa 29. 1. 2007 č. k. 39 Er 3622/2006-28 súd   žiadosť   súdnej   exekútorky   o   udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   zamietol z dôvodu   nevyčíslenia   pohľadávky.   Proti   tomuto   uzneseniu   sme   dňa   23. 2.   2007   podali odvolanie, o ktorom odvolací súd doteraz nerozhodol.

Ako vyplynulo z nahliadnutia do spisu č. k. 39 Er 3622/2006 priamo na Okresnom súde Bratislava II, súd po vydaní uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia dňa 20. 1. 1999 najskôr 3 roky vo veci nekonal vôbec (neurobil žiaden úkon) za účelom vymoženia našej pohľadávky, potom dňa 23. 4. 2002 upustil od súpisu hnuteľných vecí a až do výzvy zo dňa 18. 10. 2006 bol opäť úplne nečinný. Ďalšie zbytočné prieťahy v konaní súd „vyrobil“ tým, že vyzýval súdnu exekútorku na vyčíslenie vymáhanej pohľadávky a následne zamietol jej žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie   pre nevyčíslenie pohľadávky,   hoci pohľadávka   bola   presne   špecifikovaná   v   uznesení   o   nariadení   výkonu   rozhodnutia,   na podklade ktorého sa mal viesť súdny výkon rozhodnutia (vinou súdu sa nič nedialo), takže zo spisu bolo úplne zjavné aká pohľadávka sa má vymáhať; nebolo na to treba súdnu exekútorku vyzývať (súd má vedieť, čo vlastne vymáha, keď už raz právoplatne nariadil výkon   rozhodnutia)   a   nebol   žiadny   zákonný   dôvod   na   zamietnutie   žiadosti   exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Keďže v tejto veci išlo len o postúpenie veci súdneho   výkonu   rozhodnutia   na   exekúciu   súdnej   exekútorke   v   dôsledku   prechodného ustanovenia § 372m O. s. p. (účinného od 1. 9. 2005), mal sa súd týmto ustanovením dôsledne spravovať a vec v súlade s cit. ust. O. s. p. exekútorke postúpiť aj s písomným poverením.   Takto   vznikli   ďalšie   prieťahy   v   konaní   vydaním   rozhodnutia   (ktoré   priamo znemožňuje vymôcť našu pohľadávku), a ktoré vydané vôbec nemalo byť; dodnes nie je zrejmé, kedy sa naša pohľadávka bude môcť účinne vymáhať....

Za   tejto   situácie   v   konaní   Okresného   súdu   Bratislava II možno   vidieť   zbytočné prieťahy, spočívajúce v:

1. nečinnosti súdu vôbec (za obdobie od 20. 1. 1999 do 23. 4. 2002 (tzn. po dobu viac ako 3 rokov) a za obdobie od 23. 4. 2002 do 18. 10. 2006 (tzn. po dobu viac ako 4 rokov) súd vôbec nekoná,

2. robení úkonov a vydaní rozhodnutia znemožňujúceho vymôcť našu pohľadávku. V   danom   prípade   nás   súd   necháva   tápať   v   právnej   neistote   o   našich   právnych pomeroch....

Aj z hľadísk posudzovania prieťahov v konaní (právna a skutková zložitosť veci, správanie sťažovateľa v konaní a postup súdu v konaní) možno vyvodiť, že nejde o vec tak skutkovo a právne zložitú, aby súd nebol v stave o nej konať za dobu 4 rokov...

Podľa nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 10. 7. 2002 sp. zn.   I. ÚS 15/02 dĺžka konania viac ako 6 rokov môže byť akceptovaná len vo výnimočných prípadoch. Taktiež podľa   cit.   nálezu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ako   náhrady nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v   peniazoch   prichádza   do   úvahy   predovšetkým   v   tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, teda neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. V tomto prípade však súd vykonal posledný úkon pred viac ako 4 rokmi (upustenie od súpisu hnuteľných vecí), pričom predtým trvala nečinnosť súdu viac ako 3 roky a takéto zbytočné prieťahy už nemožno inak ako satisfakciou napraviť. V týchto pomeroch máme pocit   márnosti   celého   nášho   konania,   keď   sa   ako   oprávnený   z   právoplatného   a vykonateľného exekučného titulu nemôžeme domôcť exekučného výkonu rozhodnutia voči povinnému - neplatiacemu dlžníkovi. Nečinnosť súdu je o to závažnejšia, že v spoločnosti je hlboko zakorenené povedomie dlžníkov neplatiť s tým, že ak aj súdy vydajú rozhodnutie, veritelia sa napriek tomu s malým úspechom domôžu včasného výkonu rozhodnutia. Preto žiadame priznať nám podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy SR a § 56 ods. 4 zák. č. 38/1993 Z. z. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk, ako aj podľa § 36 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. uložiť Okresnému súdu Bratislava II uhradiť nám trovy konania vo   výške   7.492,-   Sk   (2   úkony   právnych   služieb   po   2.970,-   Sk,   1.   príprava   a   prevzatie právneho zastúpenia, 2. podanie ústavnej sťažnosti, podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z., a dva krát režijný paušál po 178,- Sk, všetko násobené 19 % sadzbou DPH podľa § 18 ods. 4 cit. vyhl.).

Keďže   dlhodobá   nečinnosť   súdu   vo   veci   ukončená   vydaním   rozhodnutia znemožňujúceho vymôcť našu pohľadávku je z hľadiska prieťahov v konaní nenormálny stav,   ktorý sa už nedá nijako napraviť, nemáme k dispozícii žiadny účinný prostriedok nápravy už vzniknutých prieťahov v konaní, ako má na mysli ust. § 53 ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z, Preto sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z.) na to, aby ústavný súd prijal túto ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zák. č. 38/1993 Z. z.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žiadame, aby Ústavný súd SR vydal podľa čl. 127 ods. 2 a 3 Ústavy SR a § 56 zák. č. 38/1993 Z. z. tento nález:

Základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 3622/2006 (predtým sp. zn. E 1958/98) porušené bolo.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 50.000,- Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Okresný súd Bratislava II je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy konania v sume 7.492,- Sk na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.»

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. A. R., listom z 19. júna 2008 sp. zn. Spr. 2066/08 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 30. júna 2008.

2.1 Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla chronológiu úkonov, ktoré okresný súd v napadnutej veci vykonal, ako aj tieto relevantné skutočnosti:

„... súd vo veci konal, k vymoženiu pohľadávky nedošlo vinou nečinnosti súdu, ale aj z dôvodu,   že   povinná   sa   zdržiavala   v zahraničí   a   tak   nebolo   možné   pristúpiť   k súpisu nehnuteľných   vecí   postihnuteľných   výkonom   rozhodnutia.   Sudca   dozorujúci   exekučné oddelenie má v senáte niekoľko tisíc spisov, veci pre zmeny v personálnom obsadení nie je možné preto vybaviť bez prieťahov v konaní. Viem, že to nie je na ospravedlnenie, ale mám za to, že priznanie odškodného v tomto prípade by bolo jednak nad rámec výšky vymáhanej pohľadávky a nedá sa jednoznačne konštatovať, že súd v tejto veci bol nečinný...

Zároveň   uvádzam,   že   upúšťam   od   ústneho   prejednania   veci,   nakoľko   by   to neprinieslo ďalšie objasnenie veci...“

2.2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedníčky okresného súdu uviedol, že:

„... oznamujem, že na vykonaní verejného ústneho pojednávania vo vyššie uvedenej veci netrvám a súhlasím s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od vykonania ústneho pojednávania. Pokiaľ ide o vyjadrenie predsedníčky Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19. 6. 2008 sp. zn. Spr. 2066/08, z neho jasne vyplýva, že ústavná sťažnosť bola podaná dôvodne, nakoľko Okresný súd Bratislava II bol od októbra 1999 do októbra 2006 úplne nečinný.

Trovy právneho zastúpenia si uplatňujeme tak, ako sme ich vyčíslili v našej sťažnosti zo dňa 15. 6. 2007 v sume 7.492,- Sk s DPH, ktorej prílohou je aj osvedčenie o registrácii pre DPH.“

3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať   ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 39 Er 3622/06 (predtým sp. zn. E 1958/98): Dňa 17. decembra 1998 podala sťažovateľka okresnému súdu návrh proti Ing. E. O. (ďalej len „povinná“) na výkon rozhodnutia predajom hnuteľných vecí v sume 1 400 Sk s príslušenstvom.

Dňa 20. januára 1999 súd nariadil na základe platobného rozkazu z 22. októbra 1997 sp.   zn.   32   Ro   5095/97   výkon   rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí   povinnej   na uspokojenie predmetnej pohľadávky sťažovateľky.

Dňa 17. februára 1999 žalovaná podala odpor proti uvedenému platobnému rozkazu. Dňa 25. februára 1999 súd vyzval povinnú, aby zaslala súdu kópiu odporu.Dňa 8. apríla 1999 povinná odpovedala na výzvu súdu. Dňa 21. júna 1999 povinná opätovne reagovala na výzvu súdu z 25. februára 1999.Dňa   22.   októbra   1999   bola   vec   doručená   Krajskému   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj „krajský súd“), aby rozhodol o opravnom prostriedku povinnej.

Dňa   29.   októbra   1999   krajský   súd   uznesením   č.   k.   14   Co   373/99-9   napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Dňa 23. apríla 2002 bola spísaná zápisnica o bezvýslednosti súpisu hnuteľností.Dňa   20.   decembra   2003   súd   požiadal   Register   obyvateľov   Slovenskej   republiky (ďalej len „register obyvateľov“) o zistenie trvalého pobytu povinnej.

Dňa 3. februára 2004 register obyvateľov súdu odpovedal, že zaslal údaje o trvalom pobyte povinnej.

Dňa 28. apríla 2004 súd opätovne požiadal register obyvateľov o zistenie trvalého pobytu povinnej.

Dňa 30. apríla 2004 súd požiadal Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „generálne riaditeľstvo“) o oznámenie, či je povinná vo výkone väzby alebo trestu odňatia slobody.

Dňa 11. mája 2004 generálne riaditeľstvo oznámilo okresnému súdu, že povinná sa nenachádza vo výkone väzby alebo trestu odňatia slobody.

Dňa 17. mája 2004 register obyvateľov opätovne súdu odpovedal, že zaslal údaje o trvalom pobyte povinnej.

Dňa 24. februára 2006 bol sťažovateľkou podaný návrh proti povinnej na vykonanie exekúcie.

Dňa 12. júna 2006 bol spis prevedený pod sp. zn. 39 Er 3622/2006. Dňa   18.   októbra   2006   okresný   súd   vyzval   súdnu   exekútorku   JUDr.   Z. D.   na vyčíslenie pohľadávky.

Dňa 29. januára 2007 okresný súd uznesením   č.   k. 39 Er   3622/2006-28 žiadosť o udelenie poverenia súdnej exekútorke JUDr. Z. D. na vykonanie exekúcie zamietol.Dňa   26.   februára   2007   sťažovateľka   podala   odvolanie   proti   uzneseniu   č.   k. 39 Er 3622/2006-28.

Dňa   30.   mája   2007   bola   sťažovateľka   vyzvaná   súdom   na   zaplatenie   súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa 12. júla 2007 sťažovateľka zaplatila súdny poplatok.Dňa   17.   júla   2007   krajský   súd   vyzval   povinnú   a JUDr.   Z.   D.,   aby   sa   písomne vyjadrili k odvolaniu.

Dňa 31. októbra 2007 krajský súd uznesením č. k. 18 CoE 169/2007-41 napadnuté uznesenie okresného súdu z 29. januára 2007 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   o výkon   rozhodnutia   predajom   hnuteľných   vecí   vedenom   pod   sp.   zn. 39 Er 3622/06   (predtým   sp.   zn.   E   1958/98),   v ktorom   sťažovateľka   vystupuje   ako oprávnená, došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (II.   ÚS   26/95).   Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia spravidla neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu.   Toto   základné   právo   sa   uplatňuje   aj   v nútenom výkone   súdnych   a iných   rozhodnutí.   V takom   druhu   civilného   procesu   je   účelom   tohto základného   práva   to,   aby   sa   po   nariadení   núteného   výkonu   bez   zbytočných   prieťahov uskutočnil tento výkon (prípadne súdna exekúcia) tak, aby vymáhaný nárok bol čo najskôr, ak   tomu   nebránia   dôvody   relatívnej   alebo   absolútnej   neprípustnosti   núteného   výkonu súdneho rozhodnutia, uspokojený (podobne II. ÚS 205/04).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka napadnutého konania vôbec nebola závislá od zložitosti veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľky.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   opakovane   nečinný   bez   akýchkoľvek   zákonných dôvodov minimálne v období od 29. októbra 1999 do 20. decembra 2003 (počas viac ako štyroch   rokov   vykonal   súd   iba   jediný   úkon   -   23.   apríla   2002   bola   spísaná   zápisnica o bezvýslednosti súpisu hnuteľností) a od 17. mája 2004 do 12. júna 2006 (viac ako dva roky) a treba dodať, že ani po roku 2007 nebol postup súdu v danej veci plynulý. Okresný súd   teda   počas   viac   ako   šiestich   rokov   vo   veci   nevykonal   žiadny   úkon   smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako navrhovateľka vo veci výkonu rozhodnutia počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom   článku   ústavy   (pozri   napr.   I.   ÚS   41/02).   K   prieťahom   pritom   nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk, t. j. 1 659,70 € aj z dôvodu, že „v týchto pomeroch máme pocit márnosti celého nášho konania,   keď   sa   ako   oprávnený   z   právoplatného   a   vykonateľného   exekučného   titulu nemôžeme   domôcť   exekučného   výkonu   rozhodnutia   voči   povinnému   -   neplatiacemu dlžníkovi.   Nečinnosť   súdu   je   o   to   závažnejšia,   že   v   spoločnosti   je   hlboko   zakorenené povedomie dlžníkov neplatiť s tým, že ak aj súdy vydajú rozhodnutie, veritelia sa napriek tomu s malým úspechom domôžu včasného výkonu rozhodnutia“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľke   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľky, najmä na viac ako šesťročnú nečinnosť okresného súdu v napadnutej veci považuje, za primerané priznať sťažovateľke 1 000 €. Ústavný súd pritom prihliadol aj na povahu danej veci, najmä na výšku istiny, ktorá je predmetom výkonu rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka si uplatnila trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za dva   úkony   právnej   služby (prevzatie   a príprava   zastúpenia   a   spísanie sťažnosti   podanej ústavnému súdu z 15. júna 2007). Za dva úkony vykonané v roku 2007 patrí odmena v sume dvakrát po 98,59 € a režijný paušál dvakrát po 5,91 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 209 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 39,71 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkovú sumu 248,71 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. februára 2009