znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 167/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď. a E. Ď., obaja bytom S., vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sž-o-KS 22/2006 z 22. marca 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď. a E. Ď. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2006 doručená sťažnosť J. Ď. a E. Ď. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sž-o-KS 22/2006 z 22. marca 2006.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovatelia   uviedli,   že   2. septembra 2002   podali   Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) „... žalobný návrh týkajúci sa nečinnosti obce S., ako príslušného stavebného úradu vo veci odstránenia nepovolenej, čiernej stavby lávky stavebníka J. Š. a spol., bytom S. na pozemku sťažovateľov, bez ich vedomia a súhlasu. Krajský   súd   žalobný   návrh   odmietol   a konanie   uznesením   zo   dňa 20. 12. 2002, č. k. 10 S 86/02,   zastavil   z toho   dôvodu,   že   rozhodnutím   C 56/02   zo   dňa   25. 7. 2002, ktoré preskúmaval, žalovaný správny orgán - obec S. - konanie vo veci návrhu žalobcov o odstránenie nepovolenej čiernej stavby lávky z pozemku KN 417 v zmysle § 29 odst. 1 zákona č. 71/67 Zb. o správnom konaní prerušil, a toto rozhodnutie je podľa § 250 odst. 3 O. s. p. vylúčené z konania pred správnym súdnictvom. (...)

S takýmto   rozhodnutím   súdu   sťažovatelia   1,   2   rade   nesúhlasili   z toho   dôvodu, že sporné rozhodnutie obce C 56/2002 zo dňa 25. 7. 2002 o prerušení konania, samotná obec na základe protestu prokurátora Okresnej prokuratúry v Žiline sp. zn. Pd 3028/02 zo dňa 15. 10. 2002, rozhodnutím č. Pd 3028/02 zo dňa 8. 11. 2002 zrušila, a preto mala v zmysle   § 29   odst. 4   zákona   č. 71/67   Zb.   v správnom   konaní   o odstránení   nepovolenej, čiernej stavby lávky, pokračovať. (...)

Preto sťažovatelia v 1 a 2 rade podali Krajskému súdu v Žiline dňa 24. 5. 2004 a dňa 4. 7. 2005 opätovné žalobné návrhy voči odporkyni obci S. na preskúmanie jej nečinnosti, resp.   zákonnosti   postupu   ako   príslušného   stavebného   úradu   vo   veci   odstránenia nepovolenej,   čiernej   stavby   lávky   (...),   ako   i náhradu   škody   spôsobenej   jej   nesprávnym úradným   postupom,   ktorá   vznikla   sťažovateľom   v   súvislosti   s výdavkami   za podávanie žalobných   návrhov,   cestovným,   poštovným,   kopírovaním   dokladov,   telefonovaním... a ďalších, ktoré však Krajský súd v Žiline opätovne uzneseniami 10 S 57/04 zo dňa 31. 1. 2005 a 10 S 151/05-57 zo dňa 18. 1. 2006 zamietol a konania zastavil“.

Sťažovatelia   podali   proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   10 S 151/2005 z 18. januára 2006   najvyššiemu   súdu   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   uznesením   sp. zn. 3 Sž-o-KS 22/2006 z 22. marca 2006 odmietol.

Keďže sťažovatelia sú toho názoru, že označeným uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy a základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, navrhujú, aby   ústavný   súd   prijal   ich   sťažnosť   na   ďalšie   konanie   a v merite   veci   rozhodol   týmto nálezom:

„Rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. marca 2006, č. k. 3 Sž-o-KS 22/2006, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľov proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 18. 1. 2006, č. k. 10 S 151/2005-57 o zamietnutí žalobného návrhu na súdnu ochranu proti nečinnosti a nesprávnemu úradnému postupu obce S., ako príslušnému stavebnému úradu, došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 12 odst. 1, 2, 4, čl. 46 odst. 1, 2, 3, čl. 47 odst. 2, 3, čl. 48 odst. 2 Ústavy SR a čl. 6 odst. 1, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd RE. Uznesenie Najvyššieho súdu SR v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline sa zrušuje.“

Sťažovatelia   zároveň   požiadali,   aby   im   ústavný   súd   v konaní   o ich   sťažnosti ustanovil právneho zástupcu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností ústavný súd zistil, že krajský súd o ich žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy (obci S.) rozhodol uznesením sp. zn. 10 S 151/2005 z 18. januára 2006 tak, že ju zamietol. V odôvodnení uvedeného uznesenia poukázal krajský súd okrem iného na to, že:

„V konaní podľa štvrtej hlavy piatej časti O. s. p. nie je možné, aby sa navrhovateľ návrhom   domáhal   voči   odporcovi   –   správnemu   orgánu   náhrady   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom tak,   ako to urobili navrhovatelia,   keď žiadali,   aby súd uložil odporcovi zaplatiť navrhovateľom sumu 29.739,54 Sk s príslušenstvom. Tiež nie je možné, aby sa navrhovatelia návrhom domáhali, aby súd zaviazal správny orgán odstrániť nepovolenú stavbu (v tomto prípade lávku) z pozemku navrhovateľov.

Z listín nachádzajúcich sa v spise, ako aj z vyjadrenia žalovaného správneho orgánu vyplýva, že žalovaný správny orgán sa podaniami žalobcov vo veci odstránenia lávky J. Š. a A. Š. priebežne zaoberal. Požadoval od žalobcu J. Ď. predloženie dokumentov potrebných pre ďalší postup v konaní,   ktoré žalobcovia zrejme v konaní nepredložili. Pokiaľ nie je možné   v konaní   pred   správnym   orgánom   pokračovať   pre   prekážky   na   strane   žalobcu, nemožno   hovoriť   o nečinnosti   správneho   orgánu.   Skutočnosť,   že   účastník   správneho konania nie je spokojný s priebehom, resp. výsledkom správneho konania, ešte neznamená, že   je   postupom   správneho   orgánu   ukrátený   na   svojich   právach   alebo   oprávnených záujmoch.

Vychádzajúc   z citovaných   zákonných   ustanovení,   vzhľadom   na   vyššie   uvedené skutočnosti, postupujúc podľa ustanovenia § 250t ods. 3 prvá veta a posledná veta O. s. p. súd návrh ako nedôvodný zamietol.“

Proti   citovanému   uzneseniu   krajského   súdu   podali   sťažovatelia   30. januára 2006 dovolanie.

Najvyšší   súd,   ako   už   bolo   uvedené,   uznesením   sp. zn.   3 Sž-o-KS 22/2006 z 22. marca 2006 predmetné dovolanie odmietol ako neprípustné.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že:

„Podľa § 250t ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (O. s. p.) súd o návrhu proti nečinnosti orgánu verejnej správy rozhodne bez pojednávania uznesením a v zmysle § 250t ods. 6 O. s. p. proti rozhodnutiu súdu nie je prípustný opravný prostriedok. Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 18. 10. 2006 zamietol predmetný návrh a účastníkov konania poučil, že proti uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Navrhovatelia však proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podali dovolanie, avšak v správnom súdnictve v súlade s § 246c O. s. p. opravný prostriedok je prípustný, len ak je to v piatej časti O. s. p. ustanovené. V súlade   s vyššie   citovaným,   keďže   ustanovenie   § 250t   ods. 6   O. s. p.   proti   rozhodnutiu v predmetnej veci   nepripúšťa   opravný   prostriedok,   nie je   teda   prípustné   ani   dovolanie, ktoré je jedným z opravných prostriedkov.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol v súlade s § 246c O. s. p. v spojení s § 250t ods. 6 O. s. p. tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

III.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 až 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sž-o-KS 22/2006 z 22. marca 2006.

Pokiaľ   ide   o napadnuté   uznesenie,   sťažovatelia   nesúhlasia   s právnym   názorom najvyššieho   súdu   o neprípustnosti   dovolania   v danej   veci,   avšak   bližšie   tento   nesúhlas nijako neodôvodňujú a nekonkretizujú.

1. K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a 2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa   čl. 46   ods. 2   ústavy   každý   kto   tvrdí,   že   bol   na   svojich   právach   ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).Citovaný čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (a v danom kontexte aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť   ho   pred   takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne i medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   dovolanie   v okolnostiach   veci   zmysle   § 246c v spojení s § 250t ods. 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) nebolo prípustné a najvyšší   súd   nezistil   ani   žiaden   z dôvodov   prípustnosti   dovolania   vyplývajúci z ustanovenia   § 237   písm.   a)   až   g)   OSP,   pričom   ani   sťažovatelia   v dovolaní   niektorý z týchto dovolacích titulov neuvádzali.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený síce stručne, ale napriek tomu vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo, a preto aj ústavný súd považuje tento právny názor za legitímny a dostačujúci.

Vzhľadom na uvedené vylučuje ústavný súd možnosť, že by napadnutým uznesením najvyššieho   mohlo   dôjsť   k   „denegatio   iustitiae“.   Odmietnutie   neprípustného   dovolania nemožno považovať za odmietnutie spravodlivosti.

Skutočnosť,   že najvyšší súd   kvalifikoval dovolanie sťažovateľov ako neprípustné a že pri tom vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy a dohovoru, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy

Podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   má   každý   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   čl. 46   ods. 3   ústavy   ústavný   súd   uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je s účinnosťou od   1. júla   2004   podľa   zákona   č. 514/2003   Z. z.   o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú pri výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   daná   právomoc   všeobecných súdov.   Takýto   prístup   zodpovedá   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu (napr. II. ÚS 71/04).

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu.

3. K námietke porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

Ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti je na prvý pohľad zrejmé, že zistenú celkovú dĺžku dovolacieho konania nemožno v danej veci považovať ani za takú, ktorá by pripúšťala   akékoľvek   úvahy   o eventuálnom   porušení   sťažovateľmi   označených   práv. O dovolaní proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 10 S 151/2005 z 18. januára 2006, ktoré sťažovatelia podali 30. januára 2006, rozhodol totiž najvyšší súd 22. marca 2006.

K tomu je potrebné ešte dodať, že v dovolacom konaní spravidla nedochádza k stavu právnej neistoty ohľadom uplatňovaných práv účastníka konania v tom zmysle, ako je tomu v prvostupňovom, resp. v odvolacom konaní. Je to tak preto, že v čase dovolacieho konania právna vec je už ukončená právoplatným rozhodnutím, keďže dovolanie ako inštitút je mimoriadnym   opravným   prostriedkom   smerujúcim   voči   právoplatnému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu.   Výnimkou   by   mohla   byť   napríklad   situácia,   keď   dovolací   súd   pred rozhodnutím o dovolaní odloží vykonateľnosť právoplatného rozhodnutia.

Navyše,   ústavný   súd   odkazuje   aj   na   svoju konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie   stavu   právnej   neistoty.   Tento   účel   spravidla   nie   je   možné   dosiahnuť po právoplatnom   skončení   napadnutého   konania.   Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na   ústavnom   súde   uplatnená   v čase,   keď namietané   porušenie   označeného   práva   ešte   trvalo   (napr.   I. ÚS 22/01,   I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02).   Ak   v čase,   keď   došla   sťažnosť   ústavnému   súdu,   už   nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z   informácie   krajského   súdu   vyplýva,   že   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn. 3 Sž-o-KS 22/2006   z 22. marca 2006   nadobudlo   právoplatnosť   6. apríla 2006,   teda najneskôr do uvedeného termínu trvalo napadnuté konanie, napriek tomu sťažovatelia sa na ústavný   súd   obrátili   so   svojou   sťažnosťou   podaním   doručeným   ústavnému   súdu až 20. apríla 2006, t. j. v čase, keď tvrdené porušenie označeného práva už nemohlo trvať a keď konanie o ich sťažnosti pred ústavným súdom nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a obdobne   aj   k právu   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03).

Vzhľadom   na uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľov   mať   účinné   právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Ústavný súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok   z   27. apríla 1988,   séria A,   č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému) porušeniu   práva   ústavný   súd   pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   nemôže všeobecný   súd   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. IV. ÚS 36/04).

Skutočnosť, že sťažovatelia neboli v konaní pred najvyšším súdom úspešní, nie je podstatná,   keďže   účinnosť   prostriedkov   nápravy   pre   účely   čl. 13   dohovoru   nezávisí na istote,   že   bude   rozhodnuté   v prospech   sťažovateľa   (napr.   Vilvarajah   a ďalší   proti Spojenému   kráľovstvu   –   1991,   Soering   proti   Spojenému   kráľovstvu   –   1989).   Preto napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   nesignalizuje   žiadnu   možnosť   priamej   príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľov mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   vo   vzťahu   k   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovatelia   namietali porušenie čl. 13 dohovoru, tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

5. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy a základných práv podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že ich porušenie sťažovatelia zakladajú výlučne na tvrdenej arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu. Z toho dôvodu už   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   zaoberať   sa   týmito   ďalšími   článkami   ústavy a dohovoru,   ktoré   mali   byť   podľa   sťažovateľov   porušené.   Pretože   ústavný   súd   nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím a sťažovateľmi označeným základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, resp. právom na spravodlivé   súdne   konanie,   v nadväznosti   na   to   nemohlo   dôjsť   ani   k namietanému porušeniu ich ďalších práv.

Z toho vyplýva, že sťažnosť je aj v zostávajúcej časti zjavne neopodstatnená, a z toho dôvodu ju ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde taktiež odmietol.

Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   ani   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti nemožno   odstrániť,   preto   ústavný   súd   nevyzýval   sťažovateľov,   aby   preukázali   svoje majetkové pomery za účelom ustanovenia právneho zástupcu v konaní o sťažnosti súdom, čo sťažovatelia vo svojej sťažnosti požadovali.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2006