znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 167/04-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2004 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. E. G., Neštátna zubná ambulancia, N. B., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., so sídlom B., vo veci porušenia jej základných práv upravených v čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva   vlastniť majetok upraveného   v čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, porušenia čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 300/03-53 z 27. apríla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. E. G. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2004 doručená   sťažnosť   MUDr.   E.   G.,   Neštátna   zubná   ambulancia,   N.   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., so sídlom B., vo veci porušenia jej základných práv upravených v čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva   vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dodatkový protokol k Dohovoru“), porušenia čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“) rozsudkom Krajského súdu Bratislava (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 300/03-53 z 27. apríla 2004.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   prevádzkovateľka   neštátneho zdravotníckeho zariadenia poskytovala zdravotnú starostlivosť aj poistencom Družstevnej zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA (ďalej len „Perspektíva“). Voči Perspektíve vznikla sťažovateľke pohľadávka vo výške 273 565 Sk.

Sťažovateľka   v sťažnosti   pripomína,   že   rozhodnutím   Ministerstva   zdravotníctva Slovenskej   republiky   č.   3215/1999-A   bolo   zrušené   povolenie   na   zriadenie   poisťovne Perspektíva a následne krajský súd uznesením č. k. 7 K 70/01-30 z 20. apríla 2001 vyhlásil na majetok Perspektívy konkurz. Opierajúc sa o   právny názor, že záväzky Perspektívy prešli na Všeobecnú zdravotnú poisťovňu, podala sťažovateľka žalobu Okresnému súdu Bratislava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   proti   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni,   ktorou   sa domáhala   zaplatenia   273   565   Sk   s príslušenstvom.   Okresný   súd   žalobu   sťažovateľky zamietol rozsudkom č. k. 16 C 224/01-36 z 5. augusta 2003. Proti rozsudku okresného súdu sa sťažovateľka odvolala. Krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 300/03-53 z 27. apríla 2004 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   okresný   súd   i krajský   súd   nesprávne   posúdili   vec po právnej   stránke,   keď   aplikovali   na   vec   ustanovenia   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia a o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) účinné v čase keď   rozhodovali, a nie tie, ktoré boli účinné v čase,   uplatnenia   jej   práv.   V   dôsledku   toho   boli   podľa   názoru   sťažovateľky   ich rozsudkami porušené jej základné práva upravené v čl. 35 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, právo vlastniť majetok upravené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru a zároveň boli porušené aj čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 Listiny.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej prijal tento nález:

„Zamietnutím   návrhu   na   zaplatenie   273.565,-   Sk   s príslušenstvom   rozsudkom Krajského   súdu   Bratislava   8   Co   300/03-53   v dôsledku   aplikácie   §   34   ods.   5   zákona č. 273/1994 Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní zdravotného   poistenia a o zriadení Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní   rezortných,   odvetvových,   podnikových a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení   neskorších   predpisov   došlo   k porušeniu základného   práva   sťažovateľa   na   rovnosť   garantovanú   čl.   11   Listiny   základných   práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň   došlo   aj   k porušeniu   ustanovenia   čl.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ktorý   je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. 04. 2004, č. k. 8 Co 300/03-53 sa zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 50. 000,- Sk k rukám navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“.

II.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného súdu   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

V odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu sa okrem iného uvádza:„Odvolací   súd   zvýrazňuje,   že   nemožno   stotožňovať   prechod   práv   a povinnosti zo zrušenej   poisťovne   v personálnom   poňatí   (prechod   poistencov)   s otázkou   prechodu zodpovednosti za dlhy (majetkovú sféru).

Prechod   záväzkov   zrušenej   poisťovne   na   odporcu,   resp.   na   inú   určenú   rezortnú zdravotnú   poisťovňu,   môže   nastať   podľa   §   34   ods.   3   zák.   č.   273/1994   Z.   z.   v znení neskorších predpisov až po ukončení likvidácie (§ 70 a nasl. ObZ) a po zániku poisťovne výmazom z obchodného registra.   Až po ukončení likvidácie bude totiž zrejmé,   či vôbec dôjde k prechodu záväzkov poisťovne na iné subjekty, resp. či veritelia boli uspokojení v rámci likvidácie.... Podľa názoru odvolacieho súdu prijatím tejto novely zák. č. 273/1994 Z.   z.   nedošlo   k žiadnemu   posunu   v relevantnej   otázke   okamihu   prechodu   záväzkov Perspektívy. Preto odvolací súd zhodne s prvostupňovým súdom nepovažoval odporcu za pasívne legitimovaného a návrh, podaný pred ukončením likvidácie poisťovne Perspektívy, považoval za podaný predčasne.“.  

Vychádzajúc z citovaného nemožno podľa názoru ústavného súdu dospieť k záveru, že by bol rozsudok krajského súdu zjavne neodôvodnený alebo arbitrálny. Bolo nepochybne v právomoci   krajského   súdu   príslušné   zákonné   ustanovenia   vyložiť.   Rovnako   nemožno dospieť   ani   k záveru,   že   by   bol   výklad   krajského   súdu   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný, tak aby jeho následkom došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, ktoré sťažovateľka namieta. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na tú skutočnosť, že krajský súd potvrdil zamietnutie žaloby z dôvodu jej predčasnosti. Nedošlo teda k tomu, že by krajský súd považoval nároky sťažovateľky za nedôvodné s konečnou platnosťou.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   aj   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (I. ÚS   57/03,   II.   ÚS   84/03, III.   ÚS172/04 atď.)   dospel   k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená, a preto ju   po jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na porušenie individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie   porušenia   čl.   1   a   čl.   12   ods.   1   a 2   ústavy   bez   vzťahu   ku   konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (I. ÚS 34/96).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2004