znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 167/03-52

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   12.   novembra   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Klučku   a zo   sudcov   Alexandra   Bröstla   a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti Mgr.   V. K., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. O. Sz., P., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 68/97 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Mgr.   V.   K.   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 68/97 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Komárno p r i k a z u j e,   aby v konaní sp. zn. 9 C 68/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr. V. K.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 40 000,-- Sk   (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Komárno p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Komárno   j e   p o v i n n ý   nahradiť Mgr. V. K. trovy konania vo výške   8 800,--   Sk   (slovom   osemtisíc   osemsto   slovenských   korún)   na   účet   advokátky JUDr. O. Sz., P., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 9. apríla 2003 doručené   podanie   Mgr.   V.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   bytom   K.,   ktorým   namietala zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu Komárno vedenom pod sp. zn. 9 C 68/97. Keďže po odstránení jeho vád (na základe výzvy ústavného súdu) podanie spĺňalo zákonom predpísané náležitosti sťažnosti podľa § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“),   sťažovateľka   si   zabezpečila   aj   požadované   právne   zastúpenie prostredníctvom advokátky JUDr. O. Sz., P., ústavný súd 10. septembra 2003 rozhodol o prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie. Z obsahu jej sťažnosti vyplynulo:

„Dňa 19. 12. 1995 som uzavrela Zmluvu o dielo s Vydavateľstvom NAP-NAP Kiadó spol. s r. o. Dunajská Streda, ul. Nám. slobody 1203, IČO 31442374 zastúpené p. B. L. (ďalej   len   dodávateľ)   na   prevedenie   prác   súvisiacich   s   vydaním   publikácie   Ha   majd a szeretet (ďalej len Szeretet Könyve - Kniha lásky) s tým, že za hotové dielo podľa zmluvy sa bude považovať vytlačená kniha, podľa dohodnutých parametrov a cena hotového diela je 150.000,-- Sk....

Podľa uvedenej zmluvy som poštovou poukážkou uhradila zálohu vo výške 75 % dohodnutej ceny t. j. 112.500,-- Sk v dvoch čiastkach: dňa 20. 12. 1995 sumu 90.000,-- Sk, dňa 4. 4. 1996 sumu 22.500,-- Sk....

Dňa 22. 4. 1996 som prevzala od riaditeľa Vydavateľstva NAP-NAP Kiadó knihu Szeretet könyve - Knihy lásky v počte 1.000 ks s tým, že do 30. 4. 1996 uhradím zvyšok dojednanej sumy t. j. 37.500,-- Sk....

Po prevzatí predmetu diela a zaslaní niekoľkých publikácií sponzorom, som zistila, že knihy majú značné vady, ktoré závažným spôsobom ovplyvňujú obsah diela, ale i grafickú úpravu samotnej publikácie. Na vady bol upozornený dodávateľ prípisom p. advokáta zo dňa 3. 5. 1996 č. Ko-35/96 a bol požiadaný o odstránení vád dodaním náhradného tovaru za tovar vadný. Napriek tomu ma dodávateľ telefonicky zavolal, a vyzval na zaplatenie 37.500,-- Sk. Som to odmietla, nakoľko knihy sú nepoužiteľné a rozpadávajú, majú veľmi závažné nedostatky. Žiadala som o zníženie ceny diela, resp. o dodanie náhradného tovaru. Upozornila som ho aj na to, že moje práva budem uplatniť na súde....

Na uvedené oznámenie dodávateľ reagoval dňa 23. 8. 1996 podaním návrhu na vydanie   platobného   rozkazu   o zaplatenie   37.500,--   Sk   s príslušenstvom   na   Okresný   súd v Komárne. Odpor proti platobnému rozkazu č. 9 C 151/96 som podala na príslušný súd dňa 27. 9. 1996....

Nakoľko nedošlo k dohode účastníkov konania v roku 1997 bol podaný vzájomný návrh....

V roku 1999 bol vynesený rozsudok Okresného súdu v Komárne, v ktorom súd návrh dodávateľa zamietal a zaviazal ho na zaplatenie 75.000,-- Sk s úrokom a uhradiť aj trovy konania....

Proti uvedenému rozsudku Okresného súdu v Komárne dodávateľ podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote dňa 21. 1. 2000....

Krajský súd v Nitre so svojim uznesením č. 8 Co 61/00-103 dňa 28. 8. 2000 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil, a vrátil vec Okresnému súdu v Komárne na ďalšie konanie.... Okresný súd v Komárne dňa 16. 5. 2001 vyzval na predloženie kópií dokladov, časť ktorých už raz bola odovzdaná súdu, na zabezpečenie dôkazov, ako aj na predloženie súdu k nahliadnutiu   200   ks!   spornej   knižnej   publikácie   v pôvodnom   balení.   Na   výzvu   som reagovala prípisom zo dňa 23. 5. 2001 a odovzdala som súdu aj 200 ks kníh....

Zdalo   sa   mi,   že   konanie   súdu   je   veľmi   zdĺhavé,   preto   som   sa   obrátila   na   pána prezidenta republiky o pomoc. Dozvedela som sa, že mám právo podať sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní....

Pre prieťahy v konaní v tejto veci som dňa 4. 4. 2001 podala sťažnosť ministrovi spravodlivosti,   ktorú však   ministerstvo postúpilo   na priame vybavenie   Okresnému   súdu v Komárne.   Od   predsedu   súdu   som   dostala   odpoveď,   že   moja   sťažnosť   bola neopodstatnená....

Nakoľko moje dielo sa zaoberá problematikou rómskej etnickej skupiny, obrátila som sa v tejto veci aj na splnomocnenca vlády SR na riešenie problémov rómskej menšiny.... Keďže som nedostala pomoc od nikoho, obrátila som sa na Kanceláriu prezidenta SR dňa 18. 12. 2001 ako aj na pána prezidenta SR dňa 21. 1. 2002....

Dňa 18. 4. 2002 bolo mi napísané oznámenie, že vec bude pridelená inému sudcovi, nakoľko konajúca sudkyňa nastupuje na MD ako aj upovedomenie o odročení pojednávania na neurčito....

Možno, podané sťažnosti a medializovanie uvedeného prípadu zapríčinili, že v tejto veci som bola predvolaná na Okresný súd Bratislava II, Drieňová 5, 827 02 Bratislava 212 na deň 28. 8. 2002. Od tej doby sa nič neudialo....

Okresný súd v Komárne do dnešného dňa vyniesol iba rozsudok, ktorý bol Krajským súdom v Nitre zrušený. Na to, aby zistil, že knihy rozpadávajú, sú nepoužiteľné, gramaticky nesprávne   musela   som   dodať   200   ks   kníh   a znalcami,   lektormi   dokázať,   že   práca dodávateľa bola vykonaná veľmi nekvalitne. Hoci, každý, kto ovláda slovenský jazyk aspoň na úrovni tretej triedy základnej školy môže zistiť gramatické chyby, každý, kto nie je slepý môže vidieť, že knihy rozpadávajú a majú aj iné, veľmi závažné vady. Zdravý sedliacky rozum hovorí, že za nekvalitné dielo treba platiť menej. Na zistenie uvedených skutočností Okresnému súdu v Komárne nestačilo 6 rokov a 9 mesiacov.

Som presvedčená, že konaním Okresného súdu v Komárne bola porušená Čl.   48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Okresný súd v Komárne zbytočne ťahal čas, zbytočne mi ukladal zabezpečiť nové a novšie dôkazy, niekedy aj duplicitne.

Tvrdím, že konaním Okresného súdu v Komárne bol porušený aj čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd podľa ktorého každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov...

Skoro   sedem   rokov   žijem   s tým,   že   nemôžem   odcestovať,   aby   som   nepremeškala súdne pojednávanie, neišla som na zahraničnú dovolenku, aby som nepremeškala nijakú lehotu, ktorú súd určí na zabezpečenie najnovších dôkazov.

Za uvedené roky som sa zúčastnila všetkých súdnych pojednávaní, musela som trpieť, že dodávateľ hovorí nepravdy, niekedy aj o mojej osobe, prežila som veľmi ťažký psychický proces, sústavne som bola duševne šikanovaná.“

Na základe uvedeného sťažovateľka požiadala, aby ústavný súd v jej veci nálezom rozhodol takto:

„Žiadam aby Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze v zmysle § 56 ods. 1   Zákona   č.   124/2002   Z.   z.   ktorým   sa   mení   a dopĺňa   zákon   NR   SR   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu SR,   o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   vyslovil,   že   moje   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo konaním Okresného súdu v Komárne porušené.

Žiadam ďalej, aby Ústavný súd v zmysle § 56 ods. 4 cit. zákona priznal pre mňa aj primerané finančné zadosťučinenie, ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch vo výške 300.000,– Sk, za každý rok omeškania od vrátenia veci Krajským súdom Nitra Okresnému súdu Komárno, ako aj za duševné šikanovanie počas súdneho konania.“

Na základe § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa k prijatej sťažnosti sťažovateľky 14.   októbra   2003   vyjadril   aj   predseda   Okresného   súdu   Komárno   (Spr.   617/03),   ktorý uviedol:

„Právna vec navrhovateľa: Vydavateľstvo NAP spol. s r. o. Dunajská Streda proti odporkyni:   V.   K.,   K.   o zaplatenie   37.500,-   Sk   s príslušenstvom,   došla   na   Okresný   súd Komárno dňa 10. 9. 1996 a bola zapísaná podľa rozvrhu práce do registra „C“ pod sp. zn. 9   C   151/96.   Dňa   13.   9.   1996   bol   vydaný   platobný   rozkaz.   Odporkyňa   proti   tomuto platobnému rozkazu podala v zákonnej lehote odpor, z ktorého dôvodu sa platobný rozkaz zrušil a dňa 4. 10. 1996 bol vytýčený termín pojednávania na deň 6. 11. 1996, na ktorý sa však účastníci konania nedostavili. Preto bolo pojednávanie odročené na termín 2. 12. 1996. Na tomto pojednávaní dňa 2. 12. 1996 odporkyňa podala vzájomný návrh, ktorým žiadala zaplatenie 50 % zľavy z dohodnutej ceny 150.000,- Sk. Protižalobu súd pripustil do tohto konania na pojednávaní dňa 2. 12. 1996. Právny zástupca odporkyne v podaní zo dňa 3.   5.   1996   namietal,   že   ide   o obchodnú   vec,   pretože   vady   diela,   vytýkal   v súlade s ustanoveniami   Obchodného   zákonníka,   zároveň   poukazoval   aj   na   to,   že   zmluva   bola uzatvorená v zmysle tohto zákona. Preto bola dňa 10. 1. 1997 vec prevedená do registra „Cb“ pod sp. zn. 15 Cb 39/97.

Prípisom   zo   dňa   20.   2.   1997   súd   požiadal   Okresný   úrad   odbor   živnostenský a ochrany   spotrebiteľa   o zaslanie   živnostenského   oprávnenia   odporkyne,   pričom   správa bola doručená súdu dňa 28. 2. 1997 a doplňujúca správa dňa 7. 3. 1997. Dňa 12. 3. 1997 bola vec prevedená späť do registra „C“, pod sp. zn. 9 C 68/97, z dôvodu, že podľa názoru sudkyne JUDr. V. P. nešlo o obchodnú vec. Následne bol vytýčený termín pojednávania sudkyňou JUDr. I. N. na deň 9. 4. 1997. Navrhovateľ sa potom mal k vadám, ktoré mu vytkla odporkyňa písomne vyjadriť do 10 dní, preto bol urgovaný dňa 3. 6. 1997, ako aj 22. 7. 1997. Napriek urgenciám takto neučinil, preto bol urgovaný termín pojednávania dňa 5. 9. 1997 na deň 17. 10. 1997, na ktoré sa právny zástupca navrhovateľa neustanovil, pričom svoju neúčasť ospravedlnil. Pojednávanie bolo odročené s tým, že do konania sa ustanovení znalec. Uznesením sp. zn. 9 C 68/97 zo dňa 25. 11. 1997 súd ustanovil znalca PhDr. F. P. Voči tomuto uzneseniu sa navrhovateľ dňa 16. 12. 1997 odvolal a spis bol predložený dňa 19. 1. 1998 na rozhodnutie Krajskému súdu v Nitre, ktorý uznesením sp. zn. 5 Co 34/98 zo dňa 30. 1. 1998 vo veci rozhodol o tomto odvolaní. Spis po rozhodnutí odvolacieho súdu bol vrátený Okresnému súdu Komárno dňa 18. 5. 1998. Po vrátení spisu, bol   spis   zaslaný súdnemu   znalcovi dňa   26.   5.   1998.   Nakoľko   súdny znalec   nepredložil v termíne stanovenom súdom znalecký posudok, bol výzvami a urgenciami zo dňa 9. 11. 1998,   10.   12.   1998,   15.   2.   1999,   16.   3.   1999,   15.   4.   1999   požiadaný   a urgovaný,   aby predložil vypracovaný znalecký posudok. Až vyjadrením zo dňa 19. 5. 1999 súdny znalec reagoval   na   výzvy   a urgencie   súdu.   Uviedol,   že   nie   je   schopný   znalecký   posudok vypracovať. Následne bol stanovený dňa 3. 6. 1999 termín pojednávania na deň 30. 6. 1999, ktoré bolo odročené na deň 27. 9. 1999. Právny zástupca navrhovateľa JUDr. Ľ. M. sa ospravedlnil, s poukazom na jeho povinnosti súvisiace s jeho funkciou v NR SR. Právna zástupkyňa odporkyne na pojednávaní 27. 9. 1999 žiadala, aby súd upustil od znaleckého dokazovania. Na tom istom pojednávaní,   bola súdom vyzvaná na špecifikáciu a úpravu petitu protinávrhu a na zaplatenie súdneho poplatku. Dňa 12. 9. 1999 bolo predložené súdu doplnenie vzájomného návrhu a návrh na zmenu petitu vzájomného návrhu a taktiež bol zaplatený súdny poplatok v kolkoch. Pojednávanie sa konalo dňa 25. 10. 1999 pričom bolo odročené na vyhlásenie rozsudku na deň 27. 10. 1999, kedy bol vyhlásený rozsudok vo veci samej.   Rozsudok   bol   vypracovaný   a vydaný   dňa   19.   11.   1999.   Proti   tomuto   rozsudku, v ktorom súd návrh zamietol a vzájomnému návrhu vyhovel, sa navrhovateľ odvolal dňa 13. 12. 1999 (odvolanie došlo súdu dňa 15. 12. 1999). Dôvody odvolania predložil právny zástupca navrhovateľa dňa 24. 1. 2000. Po doručení odvolania navrhovateľa odporkyni, súd spis predložil na rozhodnutie Krajskému súdu v Nitre dňa 10. 2. 2000. Z Krajského súdu v Nitre sa spis vrátil dňa 27. 11. 2000 s tým, že rozsudok Okresného súdu Komárno bol zrušený a vec sa vrátila na ďalšie konanie, pričom Krajský súd v Nitre tak rozhodol uznesením sp. zn. 8 Co 61/00 zo dňa 28. 8. 2000. V dôvodoch uznesenia odvolací súd poukázal   na   to,   že   v konaní   nebol   vypočutý   konateľ   navrhovateľa,   nebol   pripojený   list odporkyňou, nebol zistený postup pri korektúre knihy odporkyňou a nebolo zisťované tiež, či všetky   vydané   publikácie   majú   odporkyňou   tvrdené   nedostatky.   Odvolací   súd   ďalej poukázal na to, že následne na uvedené nedostatky súd prvého stupňa nijak nezdôvodnil dôvodnosť zľavy z ceny diela práve vo výške 75 %, t. j. z akých kritérií túto ustálil. Termín pojednávania bol stanovený na deň 24. 1. 2001, kedy sa právna zástupkyňa odporkyne ospravedlnila a žiadala pojednávanie odročiť, nakoľko bola práceneschopná. Termín pojednávania bol odročený na deň 12. 3. 2001, potom opäť na deň 30. 3. 2001, kedy boli účastníci konania podrobne vypočutí v zmysle uznesenia odvolacieho súdu (KS Nitra). Dňa 11. 5. 2001 predložil navrhovateľ návrh na výsluch svedkov, ako aj ďalšie listinné dôkazy. Medzičasom odporkyňa podala v maďarskom jazyku podanie, ktoré bolo potrebné pretlmočiť do slovenského jazyka, preto toto podanie bolo zaslané tlmočníkovi Dr. E. V. Dňa   8.   6.   2001   podala   podanie   odporkyňa,   aj   množstvo   ďalších   listinných   dôkazov. Medzičasom tlmočník pretlmočil podanie odporkyne a bolo priznané aj tlmočné. Nakoľko nebolo možné zistiť znalca, ktorý by bol schopný posúdiť vady vytknuté odporkyňou v knihe, ktorá bola predmetom zmluvy o dielo, dňa 2. 10. 2001 boli urobené dotazy na všetky krajské súdy, ako aj ministerstvo spravodlivosti, či v ich zozname súdnych znalcov sa nachádza znalec z odboru kníhviazačstva, alebo tlačiarenstva. Nakoľko prišli len negatívne správy, ako aj preto, že samotní účastníci takéhoto znalca zabezpečiť nevedeli súd zaslal dňa 11. 2. 2002 účastníkom konania výzvu, či majú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Právna zástupkyňa navrhovateľa dňa 18. 2. 2002, ako aj dňa 22. 2. 2002 predložila návrhy na doplnenie dokazovania, aj výsluchom svedkov, ktorých označila v podaní zo dňa 18. 2. 2002.   Dňa   8.   3.   2002   bol   vytýčený   termín   pojednávania   na   deň   6.   5.   2002.   Právna zástupkyňa   navrhovateľa   požiadala   o zmenu   termínu   z dôvodu   neodkladnej   zahraničnej cesty, preto bolo pojednávanie odročené na neurčito dňa 16. 4. 2002, nakoľko zákonná sudkyňa nastúpila na materskú dovolenku.

Opatrením   predsedu   Okresného   súdu   Komárno   zo   dňa   10.   5.   2002   bola   vec pridelená z dôvodu dlhodobej neprítomnosti zákonnej sudkyne inému sudcovi Mgr. P. M. Odporkyňa listom zo dňa 14. 2. 2002, ktorý doručila súdu 17. 4. 2002 žiadala o výsluch ďalších   6   svedkov   z Bratislavy.   Dňa   24.   6.   2002   bol   odoslaný   spis   Okresnému   súdu Bratislava 2 za účelom výsluchu týchto odporkyňou označených svedkov. Od tej doby sa spis   nachádzal   na   Okresnom   súde   Bratislava   2,   pričom   po   návrate   zákonnej   sudkyni z materskej dovolenky jej bol v marci 2003 spis znova pridelený na vybavenie. Medzičasom bolo urgované vybavenie dožiadania urgenciami konajúcich sudcov zo dňa 23. 1. 2003, 26. 3. 2003, 22. 5. 2003, 28. 7. 2003, avšak na tieto urgencie Okresný súd Bratislava 2 vôbec nereagoval.

Dňa   19.   8.   2003   v rámci   konania   vo   veci   sťažnosti   odporkyne   (Spr.   1509/03 Okresného   súdu   Komárno),   bolo   zaslané   vyjadrenie   poverenej   predsedkyne   Okresného súdu Bratislava 2, v ktorom predsedovi Okresnému súdu Komárno oznamuje, že vo veci je stanovený termín výsluchu na deň 22. 8. 2003. Spis bol následne vrátený Okresnému súdu Komárno   z dôvodu   jeho   predloženia   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   až   po telefonickej   urgencii   podpredsedu   Okresného   súdu   Komárno   zo   dňa   3.   10.   2003,   ako čiastočne nevybavený.

Úkony,   ktoré   boli   v tejto   veci   Okresným   súdom   Komárno   vykonané   a bližšie rozvedené, v tomto vyjadrení nespôsobili žiadne prieťahy, medzi jednotlivými úkonmi sú krátke   lehoty,   spis   bol   neustále   v obehu,   preto   navrhujem,   aby   podanie   odporkyne   na ústavnom súde bolo odmietnuté, s tým, že prieťahy v tomto konaní zo strany Okresného súdu Komárno zistené neboli.“

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd o sťažnosti sťažovateľky rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“),   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne   prerokovala   bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný súd v prípadoch sťažností namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy zohľadňuje svoju stabilnú judikatúru, v súlade s ktorou „odstránenie stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne   dosiahnuť právoplatným   súdnym   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

S použitím   uvedených   kritérií   ústavný   súd   preskúmal   doterajšie   konanie   pred Okresným súdom Komárno vedené pod sp. zn. 9 C 68/97 a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, zo sťažnosti sťažovateľky, ako aj z vyžiadaného   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   v konaní   sp.   zn.   9   C   68/97   pred Okresným súdom Komárno prebieha majetkový spor o návrhu na zaplatenie istiny 37 500,-- Sk   s príslušenstvom   a o vzájomnom   návrhu   (protinávrhu)   sťažovateľky   o zaplatenie 75 000,--   Sk   istiny   s príslušenstvom.   V tomto   spore   mala   sťažovateľka   zaplatiť vydavateľstvu NAP-NAP Kiadó, spol. s r. o., Dunajská Streda 150 000,-- Sk za vydanú knihu,   ktorej   je   autorkou.   Po   úhrade   112 500,--   Sk   (ako   zálohy)   však   po   dodaní   už vytlačenej   publikácie   sťažovateľka   zistila   jej   závažné chyby tlačiarenskej,   polygrafickej a viazačskej   povahy,   a preto   sa   protinávrhom   z 29.   novembra   1996   domáhala   zľavy z dohodnutej kúpnej ceny vo výške 50 % dohodnutej ceny. Po právnej stránke vec nie je právne   zložitá,   hoci   jej   faktickú   zložitosť   nemožno   vylúčiť,   pretože   v rámci   konania vyvstala   potreba   posúdenia   skutočností,   ktoré   si   vyžadujú   odborné   znalosti,   a teda nariadenia znaleckého dokazovania. Ako povaha veci, tak aj samotný predmet dokazovania však nesignalizujú jeho mimoriadnu organizačnú či technickú zložitosť, ktorá by mohla závažným spôsobom ovplyvňovať dobu súdneho konania. Celkovo možno uzavrieť, že pred Okresným súdom Komárno prebieha konanie, ktoré po právnej stránke zložité nie je, a hoci faktická   stránka   veci   vyžaduje   jej   odborné   posúdenie   prostredníctvom   znaleckého dokazovania,   pri   sústredenom   postupe   zákonného   sudcu   ju   bolo   možné   rozhodnúť v primeranej lehote a za rešpektovania základných práv účastníkov konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania (v pozícii odporkyne)   pred   Okresným   súdom   Komárno,   toto   bolo   po   celú   doterajšiu   dobu   jeho konania   aktívne   a súčinnostné   a neprispelo   k predĺženiu   doby   konania.   Z vyžiadaného súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   sa   zúčastnila   buď   osobne,   alebo prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   (zástupkyne)   každého   z   nariadených pojednávaní,   reagovala   bez   zbytočného   odkladu   na   žiadosti   súdu   o   dodanie   podkladov nevyhnutných na jeho rozhodnutie, navrhovala dôkazy a svojimi sťažnosťami adresovanými Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ktoré boli postúpené Okresnému súdu Komárno) sa domáhala odstránenia zbytočných prieťahov v konaní o svojej veci.

3.   Tretím   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   zbytočné   prieťahy v konaní,   bol   postup   samotného   Okresného   súdu   Komárno.   Ústavný   súd   predovšetkým zobral do úvahy, že konanie vo veci sp. zn. 9 C 68/97 začalo 10. septembra 1996, pričom do októbra 2003 v ňom ešte nebolo právoplatne rozhodnuté z dôvodov, ktoré zásadne nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľky.

Hoci Okresný súd Komárno vo veci rozsudkom z 27. októbra 1999 rozhodol (tak, že návrh žalobcu zamietol a zaviazal ho odporkyni zaplatiť 75 000,-- Sk s úrokmi), na základe odvolania navrhovateľa ho Krajský súd v Nitre 28. augusta 2000 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (8 Co 61/00), pričom v odôvodnení uviedol, že k jeho zrušeniu dochádza „z dôvodu jeho vydania na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a tiež jeho čiastočnej nepreskúmateľnosti danej nedostatkom dôvodov (jeho odôvodnenia)“, takže súd prvého stupňa „doplní dokazovanie (v prípade potreby aj znaleckým dokazovaním) a svoje nové rozhodnutie aj zákonným spôsobom odôvodní“. Z vyžiadaného súdneho spisu potom ústavný súd zistil, že Okresný súd Komárno od začiatku konania až do 17. októbra 1997 (keď nariadil znalecké dokazovanie) postupoval v zásade plynulo, pretože po tom, ako sa vysporiadal so zaradením veci do obchodného alebo civilného registra (Cb, resp. C v období decembra   1996   až   marca   1997),   pripustil   protinávrh   sťažovateľky   (2.   decembra   1996) a opätovne vyzýval právneho zástupcu navrhovateľa na vyjadrenie sa k vadám publikácie označeným sťažovateľkou a tiež strany vyzýval na navrhnutie svedkov. Napriek tomu, že vo svojom uznesení o nariadení znaleckého dokazovania 25. novembra 1997 súd stanovil jeho úlohu tak, aby určil, „o aké vady sa jedná a či dielo zodpovedá záväznej technickej norme po   všetkých   stránkach“,   a pre   prípad,   že   vytknuté   vady   sú   oprávnené,   tiež   „akú   zľavu z kúpnej ceny, resp. z ceny za vykonanie diela navrhuje“, za znalca bol pribraný odborník z „oboru umenia“, ktorý nemal požadované odborné predpoklady na splnenie tejto úlohy. Spis bol u znalca od 4. júna 1998 do 21. mája 1999 a tento ho napokon Okresnému súdu Komárno   vrátil   bez   toho,   že   by   bol   vôbec   nejaký   znalecký   posudok   vypracoval. Vychádzajúc z uvedeného Okresný súd Komárno preto vo veci rozhodol bez znaleckého posudku a v odôvodnení svojho rozsudku z 27. októbra 1999 argumentoval tým, že keďže znalec „nebol schopný zaujať zodpovedné stanovisko v tejto veci, súd netrval na vyhotovení znaleckého   posudku,   nakoľko   v podstate   sa   jedná   o vady,   ktoré   možno   voľným   okom posúdiť“, pretože z nahliadnutia do knihy je nesporné, že táto „je nekvalitne prevedená, že sa celá rozpadáva, že vady vytknuté odporkyňou sú všetky voľným okom viditeľné“.

Obdobie,   ktoré   Okresný   súd   Komárno   potreboval   na   vykonanie   znaleckého dokazovania   pred   svojím   rozhodnutím   z 27.   októbra   1999,   ústavný   súd   posúdil   ako zbytočné prieťahy v konaní, keďže ustanovenie kvalifikovaného znalca schopného odborne posúdiť   skutočnosti   nevyhnutné   pre   jeho   rozhodnutie   je   vecou   súdu,   a   preto   jeho „nekvalitný“ výber nemôže ísť na vrub účastníka súdneho konania.

Po zrušení rozsudku prvostupňového súdu Krajským súdom v Nitre sa uskutočnili iba dve pojednávania (24. januára 2001 a 30. marca 2001) a hoci sa Okresný súd Komárno snažil   nariadiť   nové   znalecké   dokazovanie,   ktoré   by   posúdilo   kvalitu   publikácie   po technickej stránke, napokon sa v rámci dokazovania rozhodol vypočuť svedkov označených sťažovateľkou, ktorí však tiež nemali požadovanú technickú kvalifikáciu, hoci jej dielo by mohli posúdiť z umeleckej stránky. Súdny spis bol za účelom ich vypočutia 1. júla 2002 postúpený Okresnému súdu Bratislava II so žiadosťou o zápisničné vypočutie svedkov a za prítomnosti účastníkov konania. Na uvedenom súde sa nachádzal až do 10. októbra 2003, keď   bol   vrátený   Okresnému   súdu   Komárno,   avšak   bez   vybavenia.   Ani   tento   spôsob dokazovania neprispel k zisteniu stavu veci a ústavný súd preto obdobie, počas ktorého sa vykonávalo, takisto posúdil ako zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 9 C 68/97.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že v konaní sp. zn. 9 C 68/97 nebol Okresný súd Komárno od jeho začatia schopný prostredníctvom znaleckého dokazovania zistiť   skutkový   stav,   na   základe   ktorého   by   mohol   rozhodnúť,   a tým   odstrániť   právnu neistotu sťažovateľky. Hoci účastníci konania sú povinní prispievať k tomu, aby sa dosiahol účel   konania aj   tým,   že označia   dôkazné   prostriedky,   v prípade,   ak súd   usúdi,   že   jeho rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, tak menovanie znalca   a zabezpečenie   splnenia   jeho   úlohy   riadnym   spôsobom   a v primeranej   dobe   je zásadne jeho vecou a nemôže ísť na vrub účastníkov konania. Uvedené sa týka aj návrhov účastníkov na vykonanie ďalších dôkazov. Berúc do úvahy nielen tieto skutočnosti, ale aj celkový doterajší postup Okresného súdu Komárno vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 68/97, ústavný   súd   rozhodol,   že   v ňom   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a tým   aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

1. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom Okresného súdu Komárno v konaní sp. zn. 9 C 68/97 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. V dôsledku toho sa tiež zaoberal   aj   žiadosťou   sťažovateľky   o   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy.   Uvedené   ustanovenie   uvádza: „Ústavný   súd môže   svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka požadovala primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000,-- Sk, ktorú jej právna zástupkyňa odôvodnila takto:

„Moja klientka má umelecký talent. Maľuje krajinky, pekné portrety, píše krásne rozprávky.   Ako   umelkyňa   je   veľmi   citlivá   a otvorená,   ako   učiteľka   veľmi   svedomitá a pedantná,   ako   človek   čestná.   Veľmi   ťažko   znášala   preto   nepravdy   a polopravdy prednášané   žalobcom   na   súde,   opakujúce   sa   dotazy   sudcu,   odročenia   pojednávania, zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Dlhé roky sa neopovážila ani odcestovať na dovolenku k priateľom a rodine,   vždy chcela byť pre súd zastihnuteľná.   Bola duševne šikanovaná, nemala pokoj. Pre ňu súdne konanie znamenalo veľmi ťažký psychický proces možno aj preto, lebo všetok ušetrených peňazí ako aj sponzorské dary investovala do vydania Knihy lásky dúfajúc, že sa tieto rýchlo vrátia. Žiaľ, peniaze už ôsmy rok ležia ľadom, prinášajú úžitok iným. Nedá sa vedieť, kedy bude vynesený rozsudok Okresného súdu v Komárne, i napriek   tomu,   že   vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie   ešte   v roku   2000.   Odvtedy   sa nekonalo   ani   jedno   pojednávanie.   Nečinnosť   súdu   zapríčinila   u mojej   klientky   nielen finančné, ale aj psychické problémy. Možno, mali vplyv aj na to, že v auguste t. r. sa potkla vo vlastnom byte tak, že sa jej zlomila pravá ruka a ľavá noha.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

V dôsledku toho (a aj vzhľadom na dobu nečinnosti) považoval preto za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľke v dôsledku toho vznikla, a to   priznaním   primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Vzhľadom   na   celkovú   dobu konania Okresného súdu Komárno poznačenú zbytočnými prieťahmi (nečinnosťou) vo veci vedenej   pod   sp. zn. 9   C   68/97   a berúc   tiež   do   úvahy   skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa o predĺženie tejto doby nijako nepričinila, a zohľadňujúc tiež konkrétne okolnosti prípadu rozhodol, že sumu 40 000,-- Sk možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

2. Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania, ktoré vznikli právnej zástupkyni sťažovateľky advokátke JUDr. O. Sz., ktoré vyčíslil sumou 8 800,-- Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811,-- Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 270,-- Sk a 130,-- Sk režijný paušál.

Trovy konania je Okresný súd Komárno povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2003