znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 167/02-71

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. apríla 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti M. Ch., bytom L., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. K., B., vo veci porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 54/89 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Ch. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 54/89   p o r u š e n é   b o l o.

2. M. Ch.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000,-- Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Levice p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný   súd   Levice   j e   p o v i n n ý   nahradiť   M.   Ch.   do   15 dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 12 000,-- Sk (slovom dvanásťtisíc slovenských korún) na účet advokátky Mgr. Z. K., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. júna 2002 doručené podanie M. Ch. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom L., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. K., B., označené ako „Sťažnosť (článok 127 ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a § 49 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 124/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov)“, ktorým namieta postup Okresného súdu Levice (ďalej aj „okresný súd“), ktorým porušil a porušuje základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 8 P 54/89.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval   na svojom neverejnom zasadnutí podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom skonštatoval, že účastníčkou súdneho konania o výživné pre maloleté deti [§ 176 v spojení s § 94 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] je aj matka maloletých detí (R 63/1974, R 18/75, R 32/96), ktorá je oprávnená namietať aj prieťahy v týchto konaniach. Z príloh priložených k sťažnosti sťažovateľky ústavný súd zistil, že v konaní vedenom pred Okresným súdom Levice o výživné pre maloleté deti sťažovateľky (8 P 54/89) sťažovateľka síce   podala   návrh   na   zvýšenie   ich   výživného   21.   marca   1996,   avšak   na   pojednávaní

22. apríla 1997 ho zobrala v plnom rozsahu späť, v dôsledku čoho Okresný súd Levice ďalšie konanie o ňom 22. apríla 1997 zastavil. V období rozhodovania o jej sťažnosti pred ústavným   súdom   ale   prebiehalo   konanie   sp. zn. 8 P 54/89   o návrhu   (protinávrhu)   jej bývalého   manžela   Ing.   J.   Ch.   na zníženie   výživného   z 30.   júla   1996,   ktorého   bola sťažovateľka tiež účastníčkou. Ústavný súd preto 2. októbra 2002 prijal na konanie sťažnosť sťažovateľky namietajúcu porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Levice v konaní sp. zn. 8 P 54/89 o tomto návrhu (protinávrhu) jej bývalého manžela. Sťažovateľka bola účastníčkou tohto konania ako   zákonná   zástupkyňa   svojho   syna   M.   Ch.   až do   dosiahnutia   jeho   plnoletosti (14. septembra 1997) a potom ako zákonná zástupkyňa svojho ďalšieho syna P. Ch.

Na   základe   argumentov   obsiahnutých   v sťažnosti   sťažovateľka   požiadala,   aby ústavný súd po jej prijatí na konanie nálezom rozhodol takto:

„I. Okresný súd Levice svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 54/1989 (správne malo byť uvedené 8 P 54/89 v celom texte sťažnosti) porušil základné právo M. Ch. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Okresnému súdu Levice sa zakazuje pokračovať v porušovaní práva M. Ch. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo veci vedenej pod sp. zn. 8 P 54/1989 a prikazuje sa mu, aby v tejto veci konal.

III.   M.   Ch.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhrada nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   v sume   200.000,-   Sk   (slovom   dvestotisíc slovenských korún).“

K prijatej   sťažnosti   sa   podľa   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadrila podpredsedníčka   Okresného   súdu   Levice   listom   z   12.   novembra   2002   (Spr.   1543/02), v ktorom uviedla:

„Sťažnosť podanú M. Ch. a M. Ch., zast. advokátkou Mgr. Z. K. proti Okresnému súdu v Leviciach považuje súd za neopodstatnenú z týchto dôvodov:

Matka mal. detí (sťažovateľka M. Ch.) podala dňa 21. 3. 1996 návrh na zvýšenie výživného na mal. deti. Prvé pojednávanie vo veci samej bolo vytýčené na deň 23. 4. 1996, ktoré bolo odročené z dôvodu vyžiadania správ ohľadom pracovného pomeru otca mal. detí. Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na deň 4. 6. 1996, kedy matka mal. detí žiadala odročiť pojednávanie z dôvodu, že si zoberie právneho zástupcu.

Dňa 2. 7. 1996 bolo pojednávanie odročené vzhľadom na prednesy rodičov mal. detí a zadováženie ďalších dôkazov potrebných na zistenie skutkového stavu.

Dňa 30. 7. 1996 otec mal. detí podal protinávrh na zníženie výživného. Pojednávanie dňa 13. 9. 1996 bolo odročené, nakoľko matka žiadala vyžiadať správy od zamestnávateľa na otca mal. detí a iné (čl. 272-273).

Pojednávanie   dňa   10.   12.   1996   po   podrobnom   vypočutí   rodičov   mal.   detí,   bolo odročené,   nakoľko   navrhovali   vyžiadať   rôzne   správy   a matka   žiadala   pripojiť   spis Okresného súdu Zvolen pod sp. zn. 14 C 234/93.

Dňa 22. 4. 1997 na pojednávaní matka mal. detí – sťažovateľka – zobrala návrh na zvýšenie výživného na mal. deti v plnom rozsahu späť (čl. 307 p. v.).

Okresný súd v Leviciach uznesením zo dňa 22. 4. 1997 pod č. k. 8 P 54/89-310 konanie   o zvýšenie   výživného   zastavil.   Proti   rozhodnutiu   v tejto   časti   odvolanie   nebolo prípustné,   nakoľko   sa   ho   účastníci   konania   výslovne   vzdali.   Rozhodnutie   v tejto   časti nadobudlo právoplatnosť dňom 27. 6. 1997.

Predmetným uznesením súd zastavil aj konanie o zníženie výživného, keďže otec na pojednávaní dňa 22. 4. 1997 návrh zobral späť, avšak späťvzatie nepodpísal.

Proti uzneseniu v časti týkajúcej sa zastavenia konania podal včas odvolanie otec, ktorý uviedol, že na pojednávaní dňa 22. 4. 1997 návrh na zníženie výživného nezobral späť a preto žiadal napadnuté uznesenie v tejto časti zrušiť a pokračovať v konaní.

Uznesením Krajského súdu Nitra zo dňa 18. 12. 1997 pod č. k. 6 Co 451/97-322 bolo napadnuté uznesenie v časti týkajúcej sa zastavenia konania o zníženie výživného zrušené a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Spis na Krajskom súde Nitra sa nachádzal od 19. 9. 1997 do 16. 1. 1998. Vzhľadom k tomu, že zo spisu nevyplývalo, že by matka po právoplatnosti uznesenia o zastavení   zvýšenia   výživného   podala   nový   návrh   na   zvýšenie   výživného   a ani prvostupňový súd z úradnej povinnosti nezačal sám konanie podľa § 81 O. s. p., súd ďalej konal len vo veci zníženia výživného, a to na návrh otca.

Po   návrate spisu z Krajského súdu Nitra bolo vytýčené pojednávanie dňa 17.   3. 1998, 17. 7. 1998, ktoré pojednávanie bolo odročené za účelom zadováženia a vyžiadania správ potrebných pre rozhodnutie vo veci.

Na pojednávaní dňa 4. 9. 1998 súd vo veci zníženia výživného rozhodol. Proti rozsudku Okresného súdu v Leviciach zo dňa 4. 9. 1998 pod č. k. 8 P 54/89-384 podala dňa 5. 10. 1998 odvolanie matka a dňa 7. 10. 1998 otec mal. detí.

Spis na Krajskom súde Nitra sa v dôsledku odvolania nachádzal od 16. 11. 1998 do 20. 10. 1999.

Uznesením Krajského súdu Nitra zo dňa 31. 8. 1999 pod č. k. 6 Co 569/98-409 bol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Po návrate spisu z Krajského súdu Nitra bolo vo veci vytýčené pojednávanie na dni 11. 2. 2000 a 19. 9. 2000, kedy súd zadovažoval dôkazy a správy podľa pokynu odvolacieho súdu. Na pojednávaní dňa 26. 1. 2001 bolo vo veci rozhodnuté. Rozsudok zo dňa 26. 1. 2001 pod č. k. 8 P 54/89-435 napadla odvolaním matka mal. detí.

Spis na Krajskom súde Nitra sa nachádzal v čase od 17. 5. 2001 do 6. 11. 2001. Uznesením Krajského súdu Nitra zo dňa 28. 9. 2001 pod č. k. 6 Co 197/01-455 bol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec sa mu vrátila na ďalšie konanie. Dňa 2. 9. 2001 zákonná sudkyňa vybavujúca predmetnú vec JUDr. E. K. nastúpila na materskú dovolenku. Dňa 7. 11. 2001 spis bol pridelený na ďalšie konanie sudcovi JUDr. A. I.

Sudca   dňa   5.   12.   2001   vo   veci   vytýčil   pojednávanie   na   deň   11.   4.   2002,   ktoré úpravou zo dňa 5. 4. 2002 zrušil.

Sudkyňa JUDr. E. K. dňa 8. 4. 2002 nastúpila po ukončení materskej dovolenky do zamestnania. Spis jej bol pridelený na ďalšie konanie.

Vo veci bolo vytýčené pojednávanie na deň 8. 10. 2002, do tej doby súd vykonával úkony na doplnenie dokazovania v zmysle pokynov odvolacieho súdu.

Medzitým   matka   podala   dňa   19.   8.   2002   návrh   na   zvýšenie   výživného   na nezaopatrené dieťa P. ako aj návrh na zrušenie kolízneho opatrovníka na mal. dieťa. Tento návrh zobrala späť dňa 9. 10. 2002.

Na pojednávaní dňa 8. 10. 2002 podala matka námietku zaujatosti voči kolíznemu opatrovníkovi.

Okresný súd v Leviciach dňa 8. 10. 2002 pod č. k. 8 P 54/89-493 prerušil konanie ohľadne zníženia výživného na M.

Vo veci bolo rozhodnuté na pojednávaní dňa 4. 11. 2002. Účastníci konania sa na pojednávaní   voči   rozsudku   výslovne   vzdali   odvolania.   Rozhodnutie   Okresného   súdu v Leviciach   zo   dňa   4.   11.   2002   pod   č.   k.   8   P   54/89-508   bolo   doručované   účastníkom konania dňa 11. 11. 2002.

Na základe uvedeného chronologického postupu ako i oboznámením sa so spisom je zrejmé, že konaniu sa venovala mimoriadna starostlivosť, vo veci sa priebežne konalo, pojednávania   boli   odročované   z dôvodu   vznášania   námietok   rodičov   maloletých   detí, zadovažovania dôkazov a správ potrebných pre rozhodnutie veci.

Súd nemá vedomosť o tom, že by spôsobil nejakú majetkovú ujmu matke detí a taktiež M. Ch., nakoľko otec výživné pravidelne platí, čo priznala aj matka ale nie v takej výške, ako   by   si   to   predstavovala.   Pri   poslednom   rozhodnutí,   kedy   súd   presne   špecifikoval, rozhodol   o vyššom   a nižšom   výživnom   podľa   toho   obdobia   kedy   otec   pracoval   a kedy poberal len dôchodok. Matka ani s týmto nebola spokojná, ona sama proti rozhodnutiu podala   odvolanie.   Stav   neistoty,   úzkosti,   nepríjemnosti,   poníženosti   vyplývajúce   podľa tvrdenia sťažovateľov nespôsobil súd, ale si spôsobovala sama matka sebe aj deťom. Keď matka   neustále   predlžovala   súdne   pojednávanie   tým,   že   neustále   podávala   námietky zaujatosti, žiadala nové správy, neustále podávala odvolania proti rozhodnutiu súdu, hoci jej návrh na zvýšenie výživného bol právoplatne skončený 27. 6. 1997. Súd chce poukázať na tú skutočnosť, že nemá vedomosť o tom, že by svojím konaním vyvolával u matky a jej deťoch stav neistoty, úzkosti, nepríjemnosti a poníženosti.“

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd vo veci sťažnosti sťažovateľky konal a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý   má právo na to,   aby   jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním postupu Okresného súdu Levice v konaní sp. zn. 8 P 54/89 ústavný súd zistil tieto skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu   Okresného   súdu   Levice   zistil,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   P   54/89   išlo o posúdenie   podmienok   zmeny   výšky   už   určeného   výživného   pre   neplnoleté   deti sťažovateľky vzhľadom na zmenu majetkových pomerov, na ktorú poukázal vo svojom návrhu z 30. júla 1996 na zníženie výživného jej bývalý manžel. Ide o konanie, ktoré právne zložité   nie   je,   pričom   metodika   postupu   všeobecných   súdov   vo   veciach   starostlivosti o maloletých je dostatočne jasná a podporená ich stabilizovanou judikatúrou. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že pred Okresným súdom Levice išlo o konanie, ktoré nebolo možné považovať za právne a fakticky zložité, takže pri jeho sústredenom postupe bolo možné rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. Na právnu ani faktickú zložitosť veci vedenej pod sp. zn. 8 P 54/89 nepoukázal ani Okresný súd Levice vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky, pretože za dôvod dĺžky trvania sporu označil postup sťažovateľky ako jeho účastníčky.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 8 P 54/89, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky tohto súdneho konania. Ústavný súd hodnotil jej prístup ako aktívny a súčinnostný, pretože sa pravidelne   zúčastňovala   nariadených   pojednávaní,   nahliadala   do   spisu   (t.   j.   prejavovala záujem   o priebeh   konania)   a v termínoch   3.   apríla   2001   a 12.   júna   2002   sa   svojimi sťažnosťami   na   Ministerstve   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   a na   Okresnom   súde Levice   domáhala   odstránenia   zbytočných   prieťahov   v konaní.   Doba   konania   pred všeobecnými   súdmi   vzniknutá   v dôsledku   využitia   procesných   oprávnení   sťažovateľky (odvolanie   proti   rozsudkom   Okresného   súdu   Levice,   návrh   na   zrušenie   kolízneho opatrovníka a pod.) takisto nepredstavovala rozhodujúci podiel na dĺžke konania Okresného súdu Levice v konaní sp. zn. 8 P 54/89.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného Okresného súdu Levice vo veci sp. zn. 8 P 54/89.

Pred tým, ako ústavný súd pristúpil ku skúmaniu jeho postupu, zobral do úvahy, že po uznesení o zastavení konania o návrhu sťažovateľky o zvýšenie výživného 22. apríla 1997, uznesení o zastavení konania o návrhu bývalého manžela sťažovateľky na zníženie výživného z 22. apríla 1997, ako aj rozhodnutiach vo veci samej zo 4. septembra 1998 a 26. januára   2001   sa   v prvom   prípade   bývalý   manžel   sťažovateľky,   následne   bývalý manžel sťažovateľky a sťažovateľka a napokon samotná sťažovateľka odvolali na Krajský súd v Nitre. V dôsledku toho v obdobiach od 19. septembra 1997 do 16. januára 1998, ďalej od 16. novembra 1998 do 20. októbra 1999 a napokon od 17. mája 2001 do 6. novembra 2001 sa vec nachádzala na Krajskom súde v Nitre, pričom sťažovateľka dobu tohto konania (zhruba 21 mesiacov) vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu nenapadla. Ústavný súd takisto zobral do úvahy, že v priebehu konania o sťažnosti sťažovateľky pred ústavným súdom sa konanie pred Okresným súdom Levice právoplatne skončilo 4. novembra 2002, v dôsledku čoho ústavný súd skúmal prieťahy v konaní Okresného súdu Levice od podania návrhu (protinávrhu) bývalého manžela sťažovateľky na zníženie výživného 30. júla 1996 do   4. novembra   2002   s výnimkou   období,   keď   sa   vec   v dôsledku   podaných   odvolaní nachádzala na Krajskom súde v Nitre.

Ústavný súd rozdelil celkovú dobu konania pred Okresným súdom Levice na dve obdobia, a to od podania návrhu bývalého manžela sťažovateľky na zníženie výživného 30. júla   1996   do   prvého   rozhodnutia   Okresného   súdu   Levice   vo   veci   samej   (t.   j.   do 4. septembra 1998) a obdobie po tomto rozhodnutí až do   právoplatného ukončenia veci 4. novembra 2002. Za prvé obdobie Okresný súd Levice nariadil celkom šesť pojednávaní (13. septembra 1996, 10. decembra 1996, 22. apríla 1997, 17. marca 1998, 17. júla 1998 a 4. septembra 1998), v rámci ktorých konal o návrhu sťažovateľky na zvýšenie výživného do 22. apríla 1997 (keď svoj návrh zobrala späť) a okresný súd o ňom konanie zastavil, a po tomto dátume ako o protinávrhu bývalého manžela sťažovateľky na zníženie výživného. Okresný   súd   Levice   po   zastavení   konania   o návrhu   na   zníženie   výživného   po   podaní odvolania   samotným   bývalým   manželom   sťažovateľky   spis   postúpil   na   rozhodnutie Krajskému súdu v Nitre. Po zrušení uznesenia o zastavení konania Okresný súd Levice vo veci   návrhu   bývalého   manžela   sťažovateľky   prvýkrát   meritórne   rozhodol   4.   septembra 1998. V uvedenom období postup Okresného súdu Levice v zásade smeroval k rozhodnutiu vo   veci   samej,   keďže   sa   sústreďoval   na   získanie   podkladov   nevyhnutných   na   svoje rozhodnutie   dožiadaniami   a žiadosťami   týkajúcimi   sa   majetkových   pomerov   bývalého manžela sťažovateľky, ako aj samotnej sťažovateľky u zamestnávateľov bývalého manžela, ako   aj   na   iných   orgánoch   (Daňový   úrad   Levice,   obchodný   register   Okresného   súdu Bratislava – vidiek, obchodný register Okresného súdu Nitra, Úrad práce Nitra, Daňový úrad Nitra) a na základe takto získaných podkladov o ich príjmoch aj rozhodol.

V odlišnej situácii sa Okresný súd Levice ocitol po svojom prvom rozhodnutí zo 4. septembra 1998, ako aj po druhom rozhodnutí z 26. januára 2001, keďže aj proti jednému aj proti druhému boli podané odvolania na Krajský súd v Nitre, pričom tento vo svojich uzneseniach, ktorými jeho rozhodnutia zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (uznesenie Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   6   Co   569/98   z 31.   augusta   1999,   resp.   6   Co   197/01 z 28. septembra 2001), poukázal na procesné pochybenia, ktorých sa Okresný súd Levice dopustil a ktoré bolo potrebné po vrátení veci na ďalšie konanie odstrániť. V situácii, keď po zrušení rozsudkov prvostupňového súdu mu odvolací súd opakovane vytkol jeho chyby v procesnom postupe, pričom tento je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP), treba za jeho postup nevykazujúci zbytočné prieťahy v konaní považovať len taký, ktorým rešpektuje právny názor odvolacieho súdu vzťahujúci sa na jeho ďalší procesný postup. Takýto postup súdu tiež zodpovedá základnému právu účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z tohto hľadiska ústavný súd posúdil postup Okresného súdu Levice po 4. septembri 1998 a zistil, že napriek upozorneniu na jeho procesné pochybenia v uznesení Krajského súdu v Nitre z 31. augusta 1999 aj po ďalšom rozhodnutí z 26. januára 2001 Krajský súd v Nitre vo svojom ďalšom zrušovacom uznesení z 28. septembra 2001 opätovne dospel k záveru, že: „prvostupňový súd sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu   vysloveného   v zrušujúcom   uznesení   zo   dňa   31.   8.   1999“.   V dôsledku   toho   bolo potrebné aj druhé rozhodnutie Okresného súdu Levice vo veci samej zrušiť, pričom Krajský súd v Nitre opätovne zaviazal Okresný súd Levice, ako má ďalej postupovať vo veci. Po tomto rozhodnutí Okresný   súd Levice rozhodol   tretíkrát 4. novembra 2002,   avšak voči tomuto jeho rozhodnutiu sa sťažovateľka a jej bývalý manžel už vzdali odvolania, a preto nadobudlo právoplatnosť.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol, že doba konania Okresného súdu Levice od 20. októbra 1999 až do právoplatného rozhodnutia 4. novembra 2002, v rámci ktorej opätovne nerešpektoval záväzný právny názor Krajského súdu v Nitre týkajúci sa jeho ďalšieho procesného postupu, mala za následok zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 8 P 54/89.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže   v priebehu   konania   o sťažnosti   sťažovateľky   pred   ústavným   súdom   bolo konanie sp. zn. 8 P 54/89 (4. novembra 2002) právoplatne ukončené, ústavný súd vyslovil porušenie práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Bolo už totiž bez právneho významu, aby ústavný súd ukladal všeobecnému súdu povinnosť vo veci konať a následne rozhodol o primeranom finančnom zadosťučinení sťažovateľky.

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy:   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde: „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.“   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka požadovala finančné zadosťučinenie vo výške 200 000,-- Sk, pričom túto výšku vo svojej sťažnosti odôvodnila tak, aby ústavný súd «zohľadnil „aj utrpenú nemajetkovú ujmu, najmä stav neistoty, úzkosti, nepríjemnosti a poníženosti, vyplývajúci z predlžovania súdneho konania,   a to najmä trojnásobne chybným postupom Okresného súdu   Levice,   ako   aj   psychickej   a fyzickej   náročnosti   a vyčerpanosti   sťažovateľky   pri zabezpečovaní finančných prostriedkov na výchovu, výživu a vzdelávanie svojich detí, ako aj na chod domácnosti... berúc do úvahy, že túto nemajetkovú ujmu nie je možné dostatočne vykompenzovať konštatovaním porušenia práva sťažovateľky...“»

Na základe výzvy ústavného súdu o spresnenie sťažnosti podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažovateľka 28. októbra 2002 uviedla:

„Nemajetková ujma sťažovateľky spočíva v týchto konkrétnych okolnostiach prípadu (okrem tých, ktoré už uviedla v sťažnosti doručenej Ústavnému súdu SR dňa 18. júna 2002):

a)   v pocitoch   neistoty,   krivdy   a úzkosti   vyplývajúcich   zo   situácie,   keď   súd   za neprimeranú dobu nerozhodol a ani plynulo nekonal v spore, ktorého predmetom je výživné potrebné   pre   každodenný   dôstojný   život   sťažovateľky   a jej   detí.   V tejto   súvislosti   je nevyhnutné poukázať aj na účel výživného, ktoré slúži nielen na uspokojovanie všetkých odôvodnených   hmotných   potrieb   detí   (jedlo,   ošatenie,   obuv,   atď.),   ale   aj   ďalších odôvodnených   potrieb   dôležitých   pre   výchovu   a vývoj   dieťaťa   (vzdelanie,   príprava   na povolanie, kultúrne, športové, rekreačné potreby atď.). Navyše treba mať na zreteli, že v konaní o výživnom súd nie je viazaný návrhom a že rozhodnutie súdu má význam vtedy, keď je ním výživné priznané včas. Len včas priznané výživné plní riadne svoj účel.

b)   sťažovateľka   je   50-ročná   žena,   12   rokov   rozvedená   a starajúca   sa   o tri nezaopatrené deti. Napriek tomu, že trpí viacerými zdravotnými problémami, je nútená ako samostatne zárobkovo činná osoba pracovať už päť rokov 12 – 16 hodín denne 7 dní v týždni, aby za chýbajúce výživné zaobstarala aspoň čiastočnú náhradu, čo pochopiteľne veľmi ťažko znáša fyzicky i psychicky. Náhradu za chýbajúce výživné si sťažovateľka musí čerpať aj   z prostriedkov určených na podnikanie (napr.   musela čerpať z prevádzkových zásob materiálu, ktoré sú dnes takmer vyčerpané, hoci v minulosti dosahovali v priemere 100.000.- až 120.000,- Sk) alebo si tieto požičiavať od svojej matky. Aby mohla uspokojovať životné potreby svojich detí musela napr. použiť aj peniaze zo životných poistiek oboch synov i dcéry M.

c)   sťažovateľka   má   eminentný   záujem   na   riešení   otázok   osobného   i majetkového statusu jej detí, otázok, ktoré, pokiaľ ide o rýchlosť konania, vyžadujú mimoriadnu rýchlosť. Dohoda s jej bývalým manželom pritom možná nie je a otec detí prispieva už 6 rokov na ich výživu len zálohovo od 500,- do 1.200,- Sk na všetky tri deti.

d)   vychádzajúc   z účelu   výživného,   treba   poukázať   aj   na   to,   že   syn   P.   nastúpil v septembri 2002 do tretieho ročníka gymnázia a syn M. pokračuje v štúdiu štvrtého ročníka Slovenskej technickej univerzity – fakulty elektrotechniky a informatiky. So štúdiom oboch detí sú spojené nie zanedbateľné finančné náklady (napr. len náklady na ubytovanie syna M. predstavujú mesačne sumu 850,- Sk, za užívanie internetu /ktoré treba považovať za súčasť prípravy na budúce povolanie/ 1.400,- Sk ročne a za stravu 700,- Sk týždenne). Okrem toho obaja synovia majú rôzne mimoškolské aktivity (napr. počítače), ktoré opäť „financuje“ ich matka. Bolo by preto nespravodlivé, keby im ich sťažovateľka upierala len preto,   že   nemá   dostatok   finančných   prostriedkov,   hoci   napr.   navštevovanie   kurzu anglického jazyka bola u syna P. nútená pred dvoma rokmi prerušiť práve pre finančné problémy.

e) zanedbateľný nie je napr. ani fakt, že obaja synovia sťažovateľky musia často navštevovať stomatológa, pričom každá návšteva stojí cca 200,- Sk. Obom synom robili aj väčšie stomatologické práce (korunky), za ktoré sťažovateľka musela zaplatiť celkovo okolo 7.500,- Sk.

f) nakoniec treba ešte zdôrazniť, že konanie trvá už 6 rokov (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 15/2002-38 z 10. júla 2002), pričom Krajský súd v Nitre musel trikrát zrušiť rozsudok   Okresného   súdu   Levice   pre   chybný   postup   Okresného   súdu   Levice.   V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 6/2002-68, z ktorého   vyplýva,   že ak   konanie prvostupňového   súdu nemohlo   vyústiť   do rozhodnutia spôsobilého nadobudnúť právoplatnosť (a tým odstrániť stav právnej neistoty sťažovateľky) je   potrebné   dobu   konania   pred   prvostupňovým   súdom   od   podania   návrhu   na   začatie konania   do   vynesenia   chybného   rozsudku   prvostupňového   súdu   posúdiť   ako   zbytočný prieťah   v konaní   porušujúci   právo   sťažovateľky   podľa   článku   48   ods.   2   Ústavy   SR. V takýchto prípadoch ako je sťažovateľkin už potom je dokonca bez právneho významu to, aby sa Ústavný súd SR bližšie zaoberal právnou a faktickou zložitosťou veci, správaním sťažovateľky, ako aj ďalšími faktormi, ktoré Ústavný súd SR berie do úvahy pri rozhodovaní o zbytočných prieťahoch v súdnom konaní.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   Okresného   súdu   Levice   v konaní   sp.   zn. 8 P 54/89, berúc do úvahy, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinila, a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľky   sprevádzanej pocitom neistoty, utrpenia a krivdy, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy 50 000,-- Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom Mgr. Z. K., ktoré vyčíslil sumou 12 000,-- Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb),   pričom   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2001, ktorá bola 11 963,-- Sk. Náhrada bola priznaná za tri úkony právnej pomoci po 3 900,-- Sk a po 100,-- Sk režijný paušál.

Trovy konania je Okresný súd Levice povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2003