znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 166/2023-16

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho a zo sudcov Jany Laššákovej a Petra Molnára (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľov ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛,, a

, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátskou kanceláriou ALENA ZADÁKOVÁ − advokát s. r. o., Kováčska 32, Košice, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. Alena Zadáková, proti uzneseniu Okresného súdu Košice I č. k. 35 C 436/2011 z 20. decembra 2022 takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavná sťažnosť sťažovateľov a skutkový stav veci

1. Sťažovatelia sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 17. februára 2023 domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozhodnutím okresného súdu označeného v záhlaví tohto uznesenia. Napadnuté rozhodnutie navrhuje zrušiť, vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a žiada priznať náhradu trov konania.

2. Z ústavnej sťažnosti, jej príloh a napadnutého rozhodnutia vyplýva nasledujúci stav veci:

Sťažovatelia vystupovali v napadnutom konaní ako žalobcovia, ktorí sa žalobou domáhali určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva ich spoločného predka ⬛⬛⬛⬛, zomrelom 14. 4. 1980. Okresný súd žalobe vyhovel rozsudkom z 19. marca 2019 a priznal sťažovateľom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 1 Co 224/2019 z 30. septembra 2021 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal sťažovateľom nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Okresný súd po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej rozhodol o výške trov uznesením vydaným vyššou súdnou úradníčkou z 18. októbra 2022 tak, že žalovaného zaviazal na náhradu trov konania v sume 135 839,17 eur. Na základe sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o výške trov rozhodol okresný súd napadnutým uznesením tak, že zmenil uznesenie vydané vyššou súdnou úradníčkou a žalovanú zaviazal nahradiť sťažovateľom sumu 2 619,62 eur.

3. Z obsahu napadnutého uznesenia okresného súdu vyplýva, že okresný súd zmenil výrok o náhrade trov konania z toho dôvodu, že podľa jeho názoru predmet konania nebol oceniteľný v peniazoch, pretože sťažovatelia sa návrhom domáhali určenia, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po nebohom, čiže určenia právneho vzťahu poručiteľa k nehnuteľnosti, a nie určenia vlastníckeho práva sťažovateľov k nehnuteľnosti.

II.

Argumentácia sťažovateľov

4. Sťažovatelia v sťažnosti vyslovujú nesúhlas a argumentujú v prospech porušenia svojich práv napadnutým uznesením okresného súdu, pričom odôvodnenie a závery okresného súdu považujú za arbitrárne a nedostatočné. Svojím obsahom ide o totožnú argumentáciu, ktorú uplatnili už v priebehu rozhodovania o výške trov konania pred okresným súdom. Jej podstatou je názor, že okresný súd mal vychádzať pri určení náhrady trov z hodnoty nehnuteľnosti, ku ktorej sa určovalo vlastnícke právo v predmetnom konaní.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

5. Podstatou ústavnej sťažnosti je posúdenie, či okresný súd dal dostatočné a ústavne konformné odpovede na relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany, ako aj na tam uplatnenú argumentáciu.

6. Ústavný súd po preskúmaní veci, vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu, považuje riešenie a výsledok rozhodovania o výške trov konania v napadnutej veci za spravodlivý, pričom na rozdiel od sťažovateľov považuje odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu za dostatočné, argumentačne konzistentné, rešpektujúce na vec dopadajúcu právnu úpravu a judikatúru v kontexte samotného obsahu predmetu konania pred všeobecným súdom. III.1. K namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie:

7. Podstatou ústavnej sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že okresný súd pri rozhodovaní o výške trov konania aplikoval nesprávnu právnu normu, pretože v jej veci išlo o konanie, ktorého predmet bol oceniteľný peniazmi, a teda opodstatňoval použitie § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení (ďalej len „vyhláška“).

8. Ústavný súd v súlade so svojou stabilnou judikatúrou v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že rozhodovanie o náhrade trov konania je integrálnou súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny), resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže rozhodnutím, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu, resp. jeho právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. II. ÚS 56/05, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 23. 9. 1997, Robins proti Spojenému kráľovstvu Veľkej Británie a Severného Írska).

9. V prípadoch, keď sťažovatelia namietajú porušenie svojich ústavou, resp. dohovorom zaručených práv rozhodnutím všeobecného súdu týkajúcim sa náhrady trov konania, je však ústavný súd (aj vo svojej doterajšej judikatúre) zdržanlivý, vychádzajúc z toho, že problematika trov konania má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickú povahu, a preto k zrušeniu napadnutého výroku o trovách konania pristupuje iba výnimočne (porovnaj m. m. IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, IV. ÚS 583/2018). To však ale neznamená, že takýmito rozhodnutiami by nemohlo dôjsť k porušeniu práv sťažovateľov. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prepiateho formalizmu) či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia.

10. V súvislosti s vymedzeným predmetom ústavnej sťažnosti považuje ústavný súd za potrebné zvýrazniť, že vyhláška rozlišuje, kedy je predmet právnej služby, o ktorom prebieha civilný proces, oceniteľný (vyjadriteľný) v peniazoch (§ 10 ods. 2 vyhlášky) a kedy tomu tak nie je (§ 11 ods. 1 vyhlášky). Zásadný význam má otázka, ktoré z dvoch možných ustanovení vyhlášky pre výpočet základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta aplikovať v konkrétnej veci.

11. Ústavný súd si je vedomý toho, že rozhodovanie všeobecných súdov v otázke oceniteľnosti predmetu sporu pre účely výpočtu trov právneho zastúpenia je pestré a všeobecné súdy podobné situácie posudzujú rozdielne, zvlášť pokiaľ ide o určovacie žaloby. Za peniazmi oceniteľný predmet konania sú považované spory, v ktorých ide o určenie vlastníckeho práva k veci (II. ÚS 478/2014, I. ÚS 119/2012). Naopak, za peniazmi neoceniteľný predmet konania sa považujú napríklad konania o určenie neplatnosti právneho úkonu (3 M Cdo 9/2009, 2 M Cdo 8/2009), konania o určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok (1 Obdo V 43/2011) alebo incidenčné konania (1 M Obdo V 17/2006, 5 Obo 48/2014, porovnaj tiež III. ÚS 534/2011).

12. Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach považoval za kľúčový aspekt pri aplikácii vyhlášky a rozhodovaní o výške trov konania vyjadrenie hodnoty veci alebo práva, o ktoré v konaní ide. V tejto súvislosti opakovane konštatoval, že vyjadriť hodnotu predovšetkým znamená vysporiadať sa so skutočným obsahom predmetu konania, t. j. s tým, aké účinky má pre účastníkov (resp. strany sporu) meritórne rozhodnutie súdu v tomto konaní, resp. aký vplyv má na zmenu hmotnoprávneho postavenia účastníkov tohto konania (II. ÚS 492/2013, IV. ÚS 187/2018, I. ÚS 92/2020, I. ÚS 111/2020).

13. Okresný súd v okolnostiach posudzovanej veci dospel k záveru, že predmetom napadnutého konania bolo určenie vlastníckeho práva právneho predchodcu sťažovateľov ku dňu jeho smrti, preto považoval samotný predmet konania z hľadiska dopadu na sťažovateľov za nevyčísliteľný. Výsledok napadnutého konania má len nepriamy materiálny dosah na sťažovateľov, pretože až v dôsledku rozhodnutia v dedičskom konaní bude možné dospieť k záveru o materiálnom dosahu na sťažovateľov. V tejto súvislosti v napadnutom uznesení označil viaceré rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých aplikáciu vyhlášky (konkrétne § 11 ods. 1 vyhlášky) v obdobných prípadoch posúdil ako ústavne konformnú.

14. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, konštatuje, že okresný súd v okolnostiach posudzovanej veci náležite a ústavne konformne aplikoval vyhlášku, preto dospel k záveru, že neexistuje relevantný súvis medzi namietanými právami sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivý proces na jednej strane a napadnutým uznesením okresného súdu na strane druhej. Na základe uvedeného sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

III.2. K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok a práva na ochranu vlastníctva:

15. Sťažovatelia tiež namietali, že napadnutým uznesením okresného súdu došlo aj k porušeniu týchto označených práv.

16. Slovné spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité ústavnom zakotvení základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 ústavy), implikuje v sebe podľa stabilnej rozhodovacej praxe ústavného súdu aj potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení práva na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 a nasledujúcich ústavy (I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05, III. ÚS 260/07, PL. ÚS 6/2016, I. ÚS 395/2016, III. ÚS 109/2020). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pri rozhodovaní o porušení čl. 1 dodatkového protokolu hovorí o „inherent procedural requirements“ (základných procesných požiadavkách) označeného ustanovenia (napr. rozsudok z 21. 5. 2002 vo veci Jokela v. Fínsko, sťažnosť č. 28856/95).

17. Napadnuté uznesenie okresného súdu sa bezprostredne dotýka práva sťažovateľov ako úspešnej strany konania na náhradu trov konania v konkrétnej výške, čo nepochybne zasahuje do ich majetkovej sféry. Keďže ale spôsob určenia výšky náhrady trov konania odzrkadľoval garancie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri časť III.1 tohto rozhodnutia, pozn.), bolo potrebné odmietnuť aj túto časť sťažnosti sťažovateľov podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona ústavnom súde.

III.3. K namietanému porušeniu práva na rovnaké zaobchádzanie:

18. V neposlednom rade sťažovatelia namietali, že bolo porušené ich základné právo na rovnaké zaobchádzanie napadnutým uznesením okresného súdu bez toho, aby ozrejmili, resp. vysvetlili, v čom má spočívať porušenie tohto ich práva.

19. Je nutné konštatovať, že sťažnosti v tejto časti chýba podstatná náležitosť podľa § 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde, a to odôvodnenie porušenia označeného práva, ktoré vzhľadom na povahu nedostatku v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu nie je odstrániteľný doplnením sťažnosti na základe výzvy na odstránenie nedostatkov podľa § 56 ods. 3 ústavného súdu (I. ÚS 155/2019, II. ÚS 138/2019, III. ÚS 87/2019).

20. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľov odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde.

21. V dôsledku odmietnutia ústavnej sťažnosti v celom rozsahu sa už ústavný súd ostatnými návrhmi obsiahnutými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2023

Ľuboš Szigeti

predseda senátu