SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 166/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Marcelom Vasilišinom,Advokátska kancelária OLEXOVA VASILISIN, s. r. o., Dunajská 18, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 515/2014a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojhozákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej aj „krajský súd“)v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 515/2014 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Z obsahu sťažnosti vyplynulo najmä, že: «(...) Dňa 23.07.2010 bol na Okresnom súde Senica podaný návrh sťažovateľa na začatie konania proti odporcom ⬛⬛⬛⬛ (...) a SILVER spol. s.r.o.(...), o náhradu škody za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 14.742,- EUR. Konanie bolo vedené na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 5C/102/2010. (...)
Dňa 07.04.2014 vydal Okresný súd Senica v tejto veci rozsudok, ktorým priznal sťažovateľovi časť náhrady, no zaviazal ho na zaplatenie ešte vyšších trov konania. Následne bolo v zákonom stanovenej lehote podané odvolanie zo strany sťažovateľa Okresnému súdu Senica. (...)
Na základe telefonického dohovoru sme zistili, že spis spolu s podaným odvolaním bol dňa 07.08.2014 predložený Krajskému súdu Bratislava, kde je vedený pod sp. zn. 11Co 515/2014.
V následnosti na to, sťažovateľ telefonicky urgoval Krajský súd Bratislava, aby vo veci rozhodol, avšak do dnešného dňa sa tak nestalo. (...)
Predmetom odvolania je odlišný právny názor Sťažovateľa, ktorý má za to, že má od odporcu právo na náhradu škody za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v celom rozsahu.
Vec nie je zložitá, sústreďuje sa len na otázky právneho výkladu niekoľkých ustanovení zákona, pričom k nim existuje ustálená súdna prax, ktorú súd pri riešení veci nerešpektoval. V odvolaní poukazujeme na medzery v logike odôvodnenia rozhodnutia Okresného súdu Senica.
Ide teda len o konania, ktoré majú právnu stránku veci bez skutkovej, nevykonáva sa teda akékoľvek dokazovanie, a môže sa rozhodovať tzv. „od stola“. (...)
Navrhovateľ je napriek svojmu mladému veku invalidným dôchodcom s mierou zníženia pracovných schopností viac než 70 %, a to v dôsledku zranení, ktoré žiadnym spôsobom nezavinil. Tieto mu preukázateľne zabránili ďalej študovať a úplne ho pripravili o plnohodnotný pracovný a súkromný život, na ktorý sa ako mladý pripravoval. Je doživotne odkázaný len na príjem z nízkeho invalidného dôchodku (momentálne 249,10 EUR). Akékoľvek vecne neopodstatnené nároky voči nemu neprimerane sťažujú jeho životné podmienky.
Dovoľujeme si poznamenať, že ku skutočnosti zakladajúcej žalobcovi nárok na finančné vyrovnanie došlo dňa 14.07.2007 - odvtedy neoprávnený zásah do jeho zdravia nie je ničím vyvážený a navrhovateľ napriek svojej situácii 8 rokov úveruje odporcov. (...) Ako vyplýva už z vyššie uvedeného, Porušiteľ do dnešného dňa po takmer 7 mesiacoch nevykonal vo veci ani jeden úkon, čo presahuje všeobecnú dobu zakladajúcu neprimeranosť dĺžky konania podľa praxe Ústavného súdu. (...)»
Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd poprijatí veci na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Krajský súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 11Co 515/2014 porušil právo Sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6(zrejme ods. 1, pozn.) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Krajskému súdu Trnava, v konaní vedenom pod sp. zn. 11Co 515/2014 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000, - € (slovom: dvetisíc eur) (zrejme päťtisíc, pozn.), ktoré je Krajský súd Trnava povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 355,73 € (slovom: tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov), ktoré je Krajský súd Bratislava (zrejmeTrnava, pozn.) povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu OLEXOVA VASILISIN, s.r.o.(...) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každéhonávrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdenebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, naktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonompredpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavneneoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva naprerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva naprejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Krajského súduv Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 515/2014.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ideo „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožnovidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie jeprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktorému zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitieje sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa citovanéhoustanovenia zákona o ústavnom súde v danej veci skúmal, či sú splnené podmienky nakonanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný súd v súlade so svojou doterajšoujudikatúrou vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých jenamietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovv konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, nauplatnenie ktorého má sťažovateľ právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej radyč. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákonač. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono súdoch a sudcoch“), t. j. podanie sťažnosti na prieťahy v konaní predsedoviprvostupňového súdu.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 34/98, I. ÚS 16/99, I. ÚS 21/99), žeúčelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahyv konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stavzapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právneprostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení so zákonom o súdoch a sudcoch,alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitnéhozreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch naďalej, ajpo nadobudnutí účinnosti nového čl. 127 ústavy, zásadne považuje za účinný prostriedokochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, akoaj so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03).Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konanípotvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniachzdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy ajdisciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a §118 ods. 1 citovaného zákona].
Keďže zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu vyplýva, že sťažovateľ, ktorý jekvalifikovane právne zastúpený, sťažnosť na prieťahy v konaní nepodal (pričom telefonickúurgenciu za takú sťažnosť považovať nemožno) a ani netvrdí, že ju nepodal z dôvodovhodných osobitného zreteľa, a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahujeho sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný súd, opierajúc sa o svojustabilnú judikatúru (napr. IV. ÚS 44/03, II. ÚS 7/04, II. ÚS 107/04), dospel k záveru, ževzhľadom na okolnosti prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa§ 17 a nasl. zákona o štátnej správe súdov (s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 62 a nasl.zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) neumožniloúčinnú ochranu základného práva sťažovateľa priznaného mu podľa čl. 48 ods. 2 ústavya práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákonao ústavnom súde bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť aj z dôvodu neprípustnosti.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015