znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 166/2012-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. P., B., zastúpeného advokátom Mgr. I. F., PhD., L., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 45 Cbi 87/2003-205 z   1.   decembra   2006,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   l   Obo 71/2010 zo 6. októbra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV 46/2011 z 29. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2012   doručená   sťažnosť   Ing.   L.   P.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   45   Cbi   87/2003-205   z   1.   decembra   2006,   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. l Obo 71/2010 zo 6. októbra 2010 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 46/2011 z 29. februára 2012.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   správca   konkurznej   podstaty úpadcu   J.   S.,   Ž.,   je   žalovaným   v   konaní   o   zaplatenie   3 000 000   Sk   (99   581,76   €)   s príslušenstvom. Žalobkyňou je manželka úpadcu.

Z   obsahu   sťažnosti   a   priložených   dôkazov   vyplýva,   že   žalobkyňa   sa   podanou žalobou domáhala zaplatenia peňažnej sumy, ktorá predstavovala polovicu ceny budovy, ktorá   bola   sťažovateľom   ako   správcom   konkurznej   podstaty   predaná,   pričom   táto nehnuteľnosť   bola   pôvodne   nadobudnutá   do   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov (žalobkyne a úpadcu).

V sťažnosti sa uvádza: „V predmetnej právnej veci Krajský súd v Banskej Bystrici konal   ako   súd   prvého stupňa o   návrhu   navrhovateľky na   zaplatenie   3.000.000,00   Sk   s príslušenstvom   zo   dňa   13. 08. 2001.   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   rozsudkom   č.   k. 45 Cbi/87/2003-205   zo   dňa   01. 12. 2006   konanie   v   časti   týkajúcej   sa   zaplatenia   sumy 500.000,-Sk   zastavil   a sťažovateľovi   (ako   odporcovi)   uložil   povinnosť   zaplatiť navrhovateľke sumu 2.500.000,- Sk...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   konal   ako   odvolací   súd...   rozsudkom   č.   k. 1 Obo 71/2010 zo dňa 06. 10. 2010 o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa   rozhodol   tak,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil...   a   zároveň   rozhodol o povinnosti sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   následne   konal   ako   dovolací   súd   o   dovolaní sťažovateľa...   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   zo   dňa   06.   10.   2010.   Porušovateľ   1) (najvyšší súd, pozn.) uznesením sp. zn. 1 Obdo V/46/2011 zo dňa 29. 02. 2012... dovolanie sťažovateľa proti uvedenému rozsudku porušovateľa 1) odmietol.“

3. Sťažovateľ ďalej uviedol: „Týmto odmietnutím dovolania uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   zo   dňa 29.   02.   2012   pre jeho   neprípustnosť,   hoci   dovolanie prípustné bolo... došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa... sťažovateľ dovolanie... odôvodnil tým, že v konaní pred odvolacím súdom došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., keďže sťažovateľovi sa postupom a rozhodnutím odvolacieho súdu odňala možnosť konať pred súdom /§ 241 ods. 2 písm. a) v spojení s § 237 písm. í) O. s. p./. Sťažovateľ dovolanie odôvodnil aj tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a v nadväznosti na túto vadu konania došlo aj k vyneseniu rozsudku, ktorý spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Sťažovateľ videl odňatie možnosti konať pred súdom v zásade v tom, že sa odvolací súd (porušovateľ 1/) vôbec nezaoberal meritom odvolania, nevysporiadal sa s odvolacími dôvodmi, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a arbitrárne...

Sťažovateľ   má   za   to,   že   ním   podané   dovolanie   bolo   prípustné   a   postupom porušovateľa 1), ktorým odmietol dovolanie ako neprípustné, bola sťažovateľovi odňatá možnosť   konať   pred   dovolacím   súdom   a   zároveň   bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na spravodlivý   proces,   právo   na   prístup   k   dovolaciemu   súdu   a   právo   na   účinný   opravný prostriedok.“ Tie isté vady má podľa sťažovateľa aj napadnutý rozsudok krajského súdu.Sťažovateľ   považuje   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   ObdoV 46/2011 z 29. februára 2012 za prísne formalizované a vydané bez ohľadu na skutkové a právne okolnosti danej veci.

V súvislosti s uvedeným rozhodnutím sťažovateľ uvádza: „Napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu nepochybne bola takýmto postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.   Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   sťažovateľ   vidí   v   tom,   že   dovolací   súd (predchádzajúcim   uznesením   zo   dňa   24.   02.   2010)   a   následne   aj   odvolací   súd   sa   v napadnutom   rozsudku   zo   dňa   06.   10.   2010   absolútne   nezaoberali   ďalšou   obranou sťažovateľa (okrem obrany týkajúcej sa skutočnosti či nehnuteľnosti patria do BSM) a teda ďalšími odvolacími dôvodmi... Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zo dňa 06. 10. 2010 je teda arbitrárny, nepreskúmateľný, čo podľa ustálenej judikatúry zakladá dovolací dôvod podľa   §   237   písm.   f)   O. s. p.   Je   nevyhnutné,   aby   sa   súdy   zaoberali   celou   obranou sťažovateľa a nie len jej parciálnou (a podľa názoru sťažovateľa nevýznamnou) časťou. Dovolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení zo dňa 24. 02. 2010 a následne aj odvolací súd v odvolaním napadnutom rozsudku zo dňa 06. 10. 2010 sa absolútne nezaoberali (ani len okrajovo) konzekvenciami vo vzťahu k Zákonu o konkurze a vyrovnaní a záložnému právu.   V   dôsledku   takéhoto   postupu   a   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   došlo   aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.

V takomto postupe odvolacieho súdu a následne na ňom založenom rozhodnutí vidí sťažovateľ pochybenie odvolacieho súdu majúce za následok odňatie možnosti sťažovateľa konať pred odvolacím súdom, keďže sťažovateľovi bolo postupom odvolacieho súdu odňaté právo   na   preskúmanie   záverov,   ktoré   sťažovateľ   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   vytýkal. Zároveň   došlo   takýmto   postupom   odvolacieho   súdu   aj   k   porušeniu   princípu   rovnosti účastníkov konania a jeho dvojinštančnosti, keďže odvolacie námietky sťažovateľa, ktoré naviac   vymedzili   samotný   rámec   odvolacieho   konania,   zostali   pochybením   súdu v neprospech sťažovateľa, avšak v prospech navrhovateľky, neprejednané.

Vzhľadom   na   uvedené   je   rozsudok   odvolacieho   súdu   nielenže   arbitrárny,   ale skutočnosťou, že sa odvolací súd vôbec nezaoberal ďalšou obranou sťažovateľa odvolací súd   odňal   sťažovateľovi   možnosť   konať   pred   súdom   a   preukázať   tak   neodôvodnenosť nároku navrhovateľky.“

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 ObdoV/46/2011 zo dňa 29. 02. 2012, Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 71/2010 zo dňa 06. 10. 2010 a Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 45 Cbi/87/2003-205 zo dňa 01. 12. 2006, boli porušené základné práva sťažovateľa Ing. L. P..., podľa článku 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, článku 6 ods. 1 a článku 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.).

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   1   Obdo   V/46/2011   zo   dňa   29.   02.   2012,   rozsudok   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 71/2010 zo dňa 06. 10. 2010 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 45 Cbi/87/2003-205 zo dňa 01. 12. 2006 a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na nové konanie a rozhodnutie.“

II.

5.   Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7.   Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8. Podľa § 53 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu.

9.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

11. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

12.   Podstatou   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru v konaní o zaplatenie peňažnej sumy, a to:

-   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   45   Cbi 87/2003-205   z 1.   decembra   2006   ako prvostupňového súdu,

-   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Obo   71/2010   zo   6.   októbra   2010 v odvolacom konaní,

-   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   ObdoV   46/2011   z   29.   februára   2012 v dovolacom konaní.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práv podľa čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 45 Cbi 87/2003-205   z 1. decembra   2006   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 Obo 71/2010 zo 6. októbra 2010

13. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 45 Cbi 87/2003-205 z 1. decembra   2006   ako   prvostupňového   súdu   a   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 Obo 71/2010 zo 6. októbra 2010 v odvolacom konaní. Rozsudok najvyššieho súdu ako odvolacieho sp. zn. 1 Obo 71/2010 zo 6. októbra 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 45 Cbi 87/2003-205 z 1. decembra 2006 ako prvostupňového súdu nadobudol právoplatnosť 22. októbra 2010.

14. Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   a   právnických   osôb,   ktorými   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, je založená na princípe subsidiarity.Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   uplatneniu   právomoci   ústavného súdu.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   vo   vzťahu   k označeným rozhodnutiam   všeobecných   súdov   k dispozícii   opravné   prostriedky,   ktoré   aj   využil. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu č. k. 45 Cbi 87/2003-205 z 1. decembra 2006 riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp.   zn.   1   Obo   71/2010   zo   6.   októbra   2010.   Proti   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 Obo 71/2010 zo 6. októbra 2010 podal sťažovateľ mimoriadny opravný prostriedok –   dovolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1 ObdoV 46/2011 z 29. februára 2012.

15.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti   namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   45   Cbi   87/2003-205   z   1.   decembra   2006 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 71/2010 zo 6. októbra 2010 po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práv podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 ObdoV 46/2011 z 29. februára 2012

16. Sťažovateľ nesúhlasí s právnym posúdením prípustnosti dovolania v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 ObdoV 46/2011 z 29. februára 2012 a namieta, že napadnuté rozhodnutie dovolacieho súdu   bolo vydané bez ohľadu   na skutkové a právne okolnosti danej   veci.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   v   sťažnosti   uvádza   argumenty   týkajúce   sa nesprávneho   právneho   posúdenia   predmetu   konania   (merita   veci)   v   konaní   pred všeobecnými súdmi.

17. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

18.   Podľa   stabilnej judikatúry   ústavného súdu   je jedným   z   dôvodov   odmietnutia návrhu jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú v konaní o sťažnosti možno vysloviť v prípade, ak   ústavný   súd   nezistil   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi   postupom   orgánu   štátu a namietaným   porušením   základných   práv.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   možno   hovoriť vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti alebo z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na konanie (napr. II. ÚS 67/06, II. ÚS 399/2010).

19.   Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   ústavný   súd   za   potrebné uviesť,   že   nie   je   opravnou   inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I.   ÚS   31/05),   a   preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   rozhodnutím   (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

20. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 ObdoV 46/2011 z 29. februára 2012 v prvom rade konštatoval, že žalovaný (sťažovateľ) napadol dovolaním rozsudok odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 1 až 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v tomto prípade nie je daná. Ďalej poukázal na ustanovenie § 242 ods. 1 OSP, podľa ktorého dovolací súd prihliada na procesné   vady   taxatívne   vymenované   v ustanovení   §   237   OSP,   a   konštatoval: „Dovolateľ v dovolaní namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom   tým,   že   sa   súd   dôsledne   nevysporiadal   s   otázkou   relevantnosti   jeho   tvrdení, obsiahnutých v odvolaní.

Pre prípad, že dovolateľ spochybňuje správnosť toho, ako súdy vyhodnotili jednotlivé dôkazy, dovolací súd uvádza, že dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach. Pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O. s. p.). Pri hodnotení   dôkazov   ide   o   činnosť   súdu,   pri   ktorej   vykonané   procesné   dôkazy   hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie   je   obmedzovaný   právnymi   dôkazmi   v   tom,   ako   a   s   akým   výsledkom   z   hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotil. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie   súdu,   ktorého   podkladom   sú   dôkazy   nesprávne   vyhodnotené,   môže   byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (viď R 42/1993). Z prieskumnej povahy dovolacieho konania a z charakteru dovolacieho konania vyplýva, že dokazovanie sa v ňom nevykonáva   a   preto   dovolaciemu   súdu   neprislúcha   prehodnocovať   dôkazy   vykonané v konaní na súdoch nižších stupňov.

Žalovaný tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom   posúdení   veci.   Právnym   posúdením   je   činnosť   súdu,   pri   ktorej   zo   skutkových zistení   vyvodzuje   právne   závery   a   na   zistený   skutkový   stav   aplikuje   konkrétnu   právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový   stav.   O   nesprávnu   aplikáciu   právnych   predpisov   ide   vtedy,   ak   súd   nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd sa ale právnym posúdením veci nedopúšťa procesnej vady konania v zmysle § 237 O. s. p. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je Najvyšším súdom Slovenskej republiky považované za relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne odôvodniť len procesne prípustné   dovolanie   (§   241   ods.   2   písm.   c/   O.   s.   p.),   zároveň   je   zastávaný   názor,   že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nezakladá procesnú prípustnosť dovolania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, dovolací súd dospel k záveru, že postupom súdov nižších stupňov žalovanému nebolo odňaté právo konať pred súdom.

Dovolací sú nezistil, že by konanie súdu prvého stupňa a odvolacieho bolo postihnuté procesnou vadou podľa § 237 písm. f O. s. p., na ktorú poukazuje žalovaný v dovolaní a ani inými závažnými vadami v zmysle ustanovenia § 237 písm. a/, b/, c/, d/, e/ O. s. p., preto dovolanie žalovaného pre jeho neprípustnosť podľa § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol.“

21. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnosti návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti,   dodržania   zákonných   lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02).   V   tejto súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   alebo   nie   sú   splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Otázka   posúdenia   prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (napr. II. ÚS 324/2010).

22.   Ústavný   súd   posúdil   obsah   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 1 ObdoV 46/2011 z 29. februára 2012 z ústavne významných hľadísk a dospel k záveru, že najvyšší   súd   primeraným   spôsobom   preskúmal   prípustnosť   dovolania   a   dostatočne   sa vysporiadal s dovolacími námietkami sťažovateľa.

Najvyšší súd preskúmal dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP tak, ako   ich   namietal   sťažovateľ.   Podľa   názoru   ústavného súdu   je postup   najvyššieho   súdu v sťažovateľovom   prípade   v   súlade   s   procesno-právnou   úpravou   (v   danom   prípade s Občianskym súdnym poriadkom), keď po zistení, že nie je daný žiaden z dôvodov podľa § 237 a § 238 OSP, dovolací súd napadnutým uznesením sťažovateľovo dovolanie odmietol pre neprípustnosť.

Právny   názor,   na   ktorom   je   založené   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu odmietajúce dovolanie sťažovateľa z dôvodu jeho neprípustnosti, ako aj celé odôvodnenie napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   sú   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľné a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi   najvyššieho súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama osebe   viesť k   záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   čl.   13   dohovoru,   ústavný   súd   uvádza,   že   toto ustanovenie   zaručuje   právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   pred   vnútroštátnym orgánom   každému,   kto   sa   dovoláva   základných   práv   a   slobôd   uvedených   v   dohovore. Ústavný súd konštatuje, že v súvislosti s namietaným porušením svojich základných práv mal sťažovateľ k dispozícii účinné právne prostriedky nápravy (tak riadne – odvolanie, ako aj mimoriadne – dovolanie), ktoré aj využil a ktorými sa domáhal dosiahnutia nápravy. Všeobecné súdy   o podaných   opravných   prostriedkoch   riadne konali a rozhodli.   Ústavný súd konštatuje,   že   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   ObdoV   46/2011 z 29. februára 2012 nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 13 ods. 1 dohovoru.

Vo   vzťahu   k   námietkam   týkajúcim   sa   vo   svojej   podstate   vecnej   nesprávnosti rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci konania   o   predmetnej   sťažnosti   sa   vzhľadom   na   už   uvedené   mohol   zaoberať   iba namietaným porušením práv napadnutým uznesením najvyššieho súdu v dovolacom konaní, a   nie   prípadným   porušením   práv   rozsudkom   krajského   súdu   ako   prvostupňového   súdu a rozsudkom najvyššieho súdu v konaní o odvolaní.

23.   S   odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

24. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2012