znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 166/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť V. B., B., zastúpeného advokátom Mgr. G. C., B., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   v čl. 20   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 134/2008-293 z 27. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. B. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 11. marca 2009 doručená sťažnosť V. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Cob 134/2008-293 z 27. novembra 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv rozsudkom krajského súdu č. k. 1 Cob 134/2008-293 z 27. novembra 2008, ktorým krajský   súd   potvrdil   rozsudok   Okresného   súdu   Bratislava   III   č.   k.   23   Cb   103/06-239 z 2. apríla 2008, pričom týmto rozhodnutím prvostupňový súd zaviazal sťažovateľa zaplatiť spoločnosti R., s. r. o., B. (ďalej len „navrhovateľ“), sumu 829 293 Sk s prísl. v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Podľa sťažovateľa krajský súd sa v napadnutom konaní v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku prvostupňového súdu, vyslovil, že sťažovateľ sa mal svojho práva vo veci vyplatenia splatného podielu na zisku navrhovateľa za rok 2005 domáhať aj súdnou cestou, kde by predmetom posúdenia boli aj námietky navrhovateľa, resp. jeho spoločníkov k spôsobu rozdelenia zisku, jeho výšky a pod., ako aj sťažovateľove námietky produkované v konaní pred krajským súdom o nemožnosti rozhodnutia dvoch spoločníkov o rozdelení zisku. Z uvedeného vyplýva, čo sťažovateľ považuje za nelogické, že sa mal svojho práva domáhať v samostatnom súdnom konaní.

Skutočnosť, že sa krajský súd stotožnil s právnym názorom prvostupňového súdu, ktorý svoje rozhodnutie neoprel o listinné dôkazy, vyhol sa výkladu a odôvodneniu čl. VI bodu   3   spoločenskej   zmluvy   navrhovateľa,   nevysporiadal   sa   s listinným   dôkazom z 24. marca 2006 o rozdelení čistého zisku navrhovateľa medzi všetkých troch spoločníkov a následne k jeho zdaneniu spoločníkmi, je podľa sťažovateľa právny záver krajského súdu v napadnutom rozsudku zjavne neodôvodnený a arbitrárny.

Sťažovateľ   ďalej   namieta   absenciu   náležitého,   zákonom   zodpovedajúcemu odôvodneniu   súdneho   rozhodnutia,   čím   je   podľa   neho   napadnutý   rozsudok nepreskúmateľný a z tohto dôvodu ním malo dôjsť k porušeniu označených práv zaručených v ústave, listine a dohovore.

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že rozsudkom krajského súdu bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy, základné právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy, základné právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 36 ods. 1 listiny a právo v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ďalej navrhol zrušiť označený rozsudok krajského súdu a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.   46   ods.   1   ústavy,   základného   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného v čl. 36 ods.   1   listiny a práva   v čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 1 Cob 134/2008-293 z 27. novembra 2008.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl.   46   až   50   ústavy).   Z takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj   k posúdeniu napadnutého porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, v čl. 36 ods. 1 listiny a práva v čl. 6 ods. 1 dohovoru predmetným rozsudkom krajského súdu.

Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   č.   k.   1   Cob   134/2008-293 z 27. novembra 2008 uviedol najmä, že:

„Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal odvolanie odporcu v zmysle ust. § 214 ods. 1 O.   s.   p.   na   odvolacom   pojednávaní   a po   oboznámení   sa   s obsahom   spisu,   dôkazmi vykonanými   súdom   prvého   stupňa   a dôvodmi   odvolania   odporcu   dospel   k záveru,   že rozsudok prvého stupňa je vecne správny.

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovým stavom zisteným pred súdom prvého stupňa, ktorý ani nebol medzi účastníkmi sporný. Rovnako odvolací súd sa stotožnil aj s právnym záverom   súdu   prvého   stupňa,   že   v danom   prípade   ide   u žalovaného   o získanie bezdôvodného   obohatenia   na   úkor   žalobcu.   Nepochybne   žalobca,   ktorý   v čase   prevodu obchodného podielu bol verejnou spoločnosťou, mal uzavretú spoločenskú zmluvu, v ktorej v čl. VI bod 3 mal upravený spôsob rozdelenia čistého zisku spoločnosti na spoločníkov v rovnakom pomere. Rovnako bol v spoločenskej zmluve určený dátum vyplatenia zisku do 30   dní   od   skončenia   ročnej   uzávierky.   Ani   takéto   znenie   spoločenskej   zmluvy   však žalovaného (ako jedného zo spoločníkov, ktorý bol podľa čl. V. bod 1 spoločenskej zmluvy aj jedným zo štatutárnych orgánov) neoprávňovalo na to, aby z účtu spoločnosti dal príkaz na prevod zisku na svoj účet a to aj napriek tomu, že v tom čase (05. 05. 2006) už bolo vyplatenie podielu na zisku podľa spoločenskej zmluvy splatné. Tohto svojho práva sa mal žalovaný domáhať aj súdnou cestou, kde by predmetom posúdenia boli aj námietky žalobcu, resp. spoločníkov k spôsobu rozdelenia zisku, jeho výšky a pod. ako aj námietky žalovaného produkované   v tomto   konaní   o nemožnosti   rozhodnutia   dvoch   spoločníkov   o rozdelení zisku.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd dostatočným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok okresného   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľovi   potvrdil.   V každom   prípade   tento   postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľa „nesprávnou   a svojvoľnou   aplikáciou a výkladom   práva“. Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto právomoci   krajského   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

V časti,   v ktorej   sa   sťažovateľ   domáhal   vyslovenia   porušenia   práva   zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu, ústavný súd jeho návrhu nevyhovel,   pretože   nezistil   medzi   týmito   článkom   ústavy   a tvrdeným   porušením   tohto základného práva ústavne relevantnú (priamu) súvislosť. Z tohto dôvodu bola sťažnosť aj v tejto časti odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009