znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 166/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť M. L., bytom R., Ing. E. B., bytom B., a P. O., bytom B., zastúpených advokátom JUDr. L. L., P., ktorou namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom   Okresného súdu   Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 97/97, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L., Ing. E. B. a P. O.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. apríla 2006 doručená   sťažnosť   M. L.,   Ing. E. B.   a P. O.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 97/97.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že „My, navrhovatelia dňa 1. 12. 1997 sme podali na Okresnom súde v Prešove žalobu o náhradu škody. Uznesením zo dňa 24. 2. 1998 bolo konanie   zastavené   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku,   súdny   poplatok   bol   zaplatený dňa 26. 2. 1998.   Napriek   tomu   súd   vo   veci   nekonal   a   až   po   výzve   právneho   zástupcu dňa 24. 2. 1999 zrušil uznesenie o zastavení konania. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo dňa 7. 4. 1999,   bolo   odročené   na   19. 5. 1999,   toto   odročené   na   23. 6. 1999,   neskôr na 6. 10. 1999 a na 10. 11. 1999. Dňa 21. 2. 2000 súd uznesením nepripustil do konania ďalšieho žalovaného a o odvolaní rozhodol Krajský súd v Prešove až 18. 10. 2000 tak, že zmenil   napadnuté   uznesenie   a   vyhovel   odvolaniu.   Ďalšie   pojednávanie   bolo   určené na deň 21. 2. 2001. Uznesením zo dňa 23. 2. 2001 bolo nariadené znalecké dokazovanie a proti výroku o zaplatení preddavku bolo podané odvolanie. O tomto odvolaní rozhodoval krajský súd až 8. 3. 2002. Po zmene znalcov bol znalecký posudok vypracovaný a doručený 10. 7. 2002.   Proti   uzneseniu   o   odmene   znalca   zo   4. 7. 2002   žalovaní   podali   odvolanie a o odvolaní   rozhodol   krajský   súd   až   20. 8. 2003.   Termín   pojednávania   bol   okresným súdom určený na deň 12. 11. 2003. Dňa 12. 11. 2003 bol vydaný rozsudok a proti tomuto rozsudku 18. 12. 2003 žalovaní podali odvolanie. Až dňa 5. 8. 2005, teda viac ako po roku a pol   bol   nášmu   právneho   zástupcovi   doručený   termín   pojednávania   na   odvolacie pojednávanie, kedy bol dňa 14. 10. 2005 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený.

Zbytočné prieťahy súdov v tejto veci boli podľa nášho názoru najmenej šesťročné. Spor, ktorý začal v roku 199,7 sa tak mohol ukončiť v roku 1999 a nie v roku 2005“.

Na základe uvedeného sťažovatelia tvrdia, že okresný súd vo veci riadne nekonal, resp.   nečinnosťou   spôsobil   zbytočné   prieťahy   v konaní   v období   od   1. decembra 1997 do 14. októbra 2005.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vo svojom rozhodnutí vyslovil, že „Právo navrhovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   SR   nečinnosťou   Slovenskej   republiky   zastúpenej   Okresným   súdom   v Prešove v konaní sp. zn. 11 C 97/97 o náhradu škody v čase od 1. 12. 1997 do 14. 10. 2005 porušené bolo“, a aby im bola priznaná „nemajetková ujma každému po 200.000,- Sk“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   každej   sťažnosti   pravidelne   skúma   aj   to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označili   sťažovatelia,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho,   že   porušenie   uvedeného   práva   sa   namieta   v   takom   konaní pred   všeobecným súdom, v ktorom už okresný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a po začatí konania pred ústavným súdom toto rozhodnutie okresného súdu bolo   potvrdené   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   (m. m.   IV. ÚS 248/04 - uznesenie o predbežnom prerokovaní sťažnosti, IV. ÚS 46/05).

V sťažnosti je zreteľne oddelený návrh na rozhodnutie vo veci samej (petit) od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovatelia   domáhajú.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len o tom,   čoho   sa   sťažovatelia   domáhajú   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k   tomu subjektu,   ktorý   označili   za   porušovateľa   svojich   práv   (čl. 2   ods. 2   ústavy),   keď   navyše formuláciu   petitu   sťažnosti   vzhľadom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľov nemá ústavný súd dôvod spochybňovať. Konanie pred ústavným súdom je okrem iného ovládané princípom dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľov.

Tieto   pravidlá   ústavný   súd   zohľadnil   aj   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľov.   V   danom   prípade   to   znamenalo,   že   ústavný   súd   predbežne   prerokoval sťažnosť iba z hľadiska možného porušenia ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom).

Zo   sťažnosti   sťažovateľov   vyplýva,   že   namietajú   porušenie   ich   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 97/97.

Okresný   súd   v namietanej   veci   rozhodol   rozsudkom   z   12. novembra 2003. Vyhlásením   prvostupňového   rozsudku   a   jeho   doručením   (ako   aj   úkonmi,   ktoré   musel okresný súd vykonať v spojitosti s podaním odvolania podľa § 209 a § 210 Občianskeho súdneho   poriadku   v znení   účinnom   do   1. septembra 2005)   okresný   súd   vykonal   všetky zákonom   predpokladané   a   dovolené   úkony   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty sťažovateľov.   Ďalšie   úkony   alebo postupy   už   okresný   súd   nemohol   vykonávať,   a preto možno posudzovať záležitosť so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej neistoty sťažovateľov skončila rozhodnutím vo   veci   samej   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému   súdu,   pričom   označené   rozhodnutie okresného súdu je aj právoplatným rozhodnutím, pretože podľa zistenia ústavného súdu bolo 14. októbra 2005   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   potvrdené   ako   vecne   správne (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 1/05). Vo veci samej už okresný súd po doručení sťažnosti ústavnému súdu nemohol konať.

Ústavný súd vychádzal aj zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   podaná   ústavnému   súdu   uplatnená   v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte dochádza alebo porušenie v tom čase ešte trvá (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05). Sťažovatelia namietali prieťahy v konaní toho súdu (okresného súdu), ktorý o ich veci v okamihu podania sťažnosti už nekonal.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v čase podania sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh konania, prípadne prieťahy v ňom, a teda nemohol ani porušiť sťažovateľmi označené základné právo.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. mája 2006