znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 166/05-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   októbra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána Mazáka, zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Alexandra   Bröstla   o   sťažnosti   M.   S.,   bytom   K.,   M.   J.,   bytom   K.,   a J.   P.,   bytom   B., zastúpených advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 309/92 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. S., M. J. a J. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a ich   právo   na   prejednanie   veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 309/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice   - okolie p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom   pod sp. zn. 14 C 309/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. S. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice - okolie p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. M. J. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice - okolie p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. J. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice - okolie p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Okresný súd Košice - okolie j e   p o v i n n ý   uhradiť M. S., M. J. a J. P. trovy právneho zastúpenia 12 905 Sk (slovom   dvanásťtisícdeväťstopäť slovenských   korún) na účet advokáta JUDr. M. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. júna 2005 doručené   podanie   M.   S.,   bytom   K.,   M.   J.,   bytom   K.,   a J.   P.,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   zastúpených   advokátom   JUDr.   M.   K.,   K.,   ktoré   bolo   označené   ako „Sťažnosť   podľa   článku   127   ods.   1   Ústavy   SR“. Z obsahu   sťažnosti   vyplynulo,   že sťažovatelia   namietajú   porušenie   ich   základného   práva   na   konanie   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   -   okolie (ďalej len „okresný súd“) ako žalovaní vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 309/92 o určenie neplatnosti darovacej zmluvy o prevode nehnuteľností.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli:„... Žaloba bola podaná u odporcu 19. júna 1992. Odporca rozhodol rozsudkom z 28.   januára   1994.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   odvolanie   žalobca   J.   P.   Uznesením z 29. novembra 1995 krajský súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odporca opätovne rozhodol vo veci 23. mája 1997. Proti   tomuto   rozsudku   podal   odvolanie   žalobca   J.   P.   Uznesením   z 18.   novembra   1999 sp. zn. 14 Co 524/97 Krajský súd v Košiciach opätovne zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spis spolu so zrušujúcim uznesením krajského súdu bol vrátený odporcovi 18. mája 2000.

Od   zrušenia   prvostupňového   rozhodnutia   krajským   súdom   sa   uskutočnili   štyri pojednávania, a to 10. januára 2002, 14. februára 2002, 23. apríla 2003 a 30. novembra 2004. Podaním z 21. apríla 2005 podali sme predsedovi odporcu sťažnosť na prieťahy v konaní, pričom okrem namietaných celkových prieťahov v konaní ako takom, osobitne sme poukázali   na   prieťahy   súvisiace   s pojednávaniami   určenými   na   02.   februára   2005, 20. apríla   2005   a 28.   septembra   2005.   Predseda   odporcu   nám   listom   z 25.   mája   2005 oznámil, že došlo k preročeniu termínu pojednávania 01. júla 2005. V dôsledku žiadosti právneho   zástupcu   žalobcu   bolo   toto   pojednávanie   odročené   na   28.   septembra   2005. K prieťahom v konaní ako takom, teda v celosti, sa predseda odporcu nevyjadril vôbec.“

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález: „Právo   sťažovateľov   1,   2   a   3   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie veci v primeranej lehote v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo   postupom Okresného   súdu   Košice -   okolie   vo veci   sp.   zn.   14 C   309/1992 porušené.

Okresnému súdu Košice - okolie sa prikazuje, aby vo veci sp. zn. 14 C 309/1992 konal v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľom   1,   2   a 3   finančné zadosťučinenie vo výške po 200.000,- Sk každému z nich, ktoré je povinný vyplatiť Okresný súd Košice - okolie do 2 mesiacov od právoplatnosti.

Okresný súd Košice - okolie je povinný nahradiť sťažovateľom 1, 2 a 3 trovy tohto konania na účet právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže nezistil dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona,   rozhodol   uznesením č. k. II. ÚS 166/05-7 zo 6. júla 2005 o jej prijatí na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 27. júla 2005 právneho zástupcu   sťažovateľov   a predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili   k otázke   vhodnosti ústneho   pojednávania,   a predsedu   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   aj k sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľov v odpovedi na výzvu oznámil ústavnému súdu listom z 2.   augusta   2004   (doručeným   ústavnému   súdu   3.   augusta   2005),   že   netrvá   na ústnom pojednávaní ústavného súdu.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 15. augusta 2005 (sp. zn. Spr. 728/05 doručenom ústavnému súdu 16. augusta 2005) okrem iného uviedol:

„... Čo sa týka predmetu sťažnosti je pravdou, že vec je na súde 13 rokov. Od 17. 8. 2001 je vec sledovaná predsedom súdu na základe sťažnosti J. P. Vo veci sa pravidelne konalo. Navrhovatelia boli vyzývaní na odstraňovanie vád, ako aj doplnenie čiastočnej zmeny žalobného petitu.

Vo veci boli vytýčené termíny pojednávania, avšak termíny pojednávania na deň 2. 2. 2005 a 20. 4. 2005 boli odročené z dôvodu práceneschopnosti pojednávajúcej sudkyne, ako aj z dôvodu žiadosti právneho zástupcu sťažovateľov.

Posledný termín pojednávania bol stanovený na deň 28. 9. 2005, avšak z dôvodu, že právny zástupca odporcov požiadal o skorší termín, bol preročený na deň 1. 7. 2005, ktorý však bol na základe žiadosti právneho zástupcu sťažovateľov opätovne preročený na deň 28. 9. 2005.

Oznamujeme Vám, že netrváme na ústnom pojednávaní.“

II.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   ich   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“,   a porušenia   práva   upraveného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 14 C 309/92.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II.   ÚS   813/00, I. ÚS 20/02,   III. ÚS 111/02,   IV.ÚS   74/02)   zohľadňuje   tri   základné   kritériá,   ktorými   sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 14 C 309/92 podľa uvedených kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1.   Pokiaľ ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný súd   konštatuje,   že spor o určenie   platnosti   darovacej   zmluvy   tvorí   súčasť   štandardnej   rozhodovacej   agendy všeobecných   súdov,   preto   vec   nemožno   posúdiť   ako   právne   a skutkovo   zložitú.   Pri sústredenom postupe okresného súdu ju bolo možné uzavrieť bez zbytočných prieťahov. Na právnu   alebo   skutkovú   zložitosť   veci   nepoukázal   ani   predseda   okresného   súdu.   Podľa názoru ústavného súdu žiadna skutková zložitosť súvisiaca s potrebou dokazovania nemôže ospravedlniť doterajšiu dĺžku konania (viac ako trinásť rokov).

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov ako účastníkov súdneho konania, ústavný súd konštatuje, že správanie sťažovateľov ako odporcov žiadnym právne významným spôsobom neprispelo k zbytočným prieťahom v označenom konaní a k doterajšej dĺžke konania.

V súvislosti s označeným konaním, ktoré začalo 19. júna 1992, ústavný súd v súlade so   svojou   doterajšou   rozhodovacou   činnosťou   (I.   ÚS   49/03)   uvádza,   že   ústavný   súd ochraňuje   ústavnosť   spôsobom,   ktorý   upravuje   ústava   a zákon   o ústavnom   súde,   ktorý nadobudol účinnosť 15. februára 1993. Neobsahuje ustanovenie o spätnej účinnosti, preto ústavný   súd   nemá   oprávnenie   konať   a rozhodovať   o porušení   práv   fyzickej   osoby,   ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993, a preto sa ústavný súd v danom prípade sústredil len na posúdenie správania sťažovateľov i postupu okresného súdu po tomto dátume.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní sp. zn. 14 C 309/92, bol postup okresného súdu.

Žaloba o neplatnosť darovacej zmluvy o prevode nehnuteľností bola okresnému súdu podaná   19.   júna   1992   Po   prípravných   úkonoch   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na 27. január 1993   a za účelom   vypočutia   svedkov   na 21.   apríl   1993.   Po   rozšírení žaloby 17. mája   1993   okresný   súd   neurobil   8   mesiacov   žiadny   úkon   a na   treťom   pojednávaní 28. januára 1994 rozhodol rozsudkom vo veci samej.

Žalobca sa proti rozsudku odvolal 28. apríla 1994 (odôvodnenie 25. mája 1994). Okresný súd po 5 mesiacoch dal pokyn na zaslanie odvolania žalovaným a spis postúpil 4. novembra 1994 Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“).

Krajský súd uznesením sp. zn. 15 Co 304/94 z 29. novembra 1995 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie (spis bol doručený okresnému súdu 24. januára 1996).

Po pridelení veci 19. marca 1996 okresný súd nariadil pojednávanie na 14. november 1996,   ktoré   bolo   odročené   na   12.   december   1996.   Ďalšie   pojednávanie   nariadené   na 23. január 1997 bolo preročené na 13. február 1997. Okresný súd ďalej na pojednávaní 23. mája 1997 vyhlásil rozsudok. V tomto období okresný súd konal relatívne plynulo a bez prieťahov v konaní. Právny zástupca žalobcu sa proti rozsudku okresného súdu odvolal 14. júla 1997.

Odvolací spis bol krajskému súdu doručený v októbri 1997. Krajský súd nariadil pojednávanie na 18. november 1999, na ktorom uznesením č. k. 14 Co 524/97-217 zrušil rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie   (spis   bol   doručený okresnému súdu 18. mája 2000).

Od zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa krajským súdom, t. j. od 18. mája 2000, sa   uskutočnilo   päť   pojednávaní,   a to   10.   januára   2002,   14.   februára   2002,   23.   apríla 2003, 30. novembra 2004 a 20. apríla 2005. Tieto pojednávania sa opakovane týkali zmeny žalobného petitu zo strany žalobcu, ako aj doplnenia dokazovania. Piata sudkyňa vo veci urobila prvý úkon po roku od pridelenia spisu (spis pridelený 19. mája 2003, prvá výzva urobená 27. mája 2004). Okresný súd sa až na pojednávaní 30. novembra 2004, t. j. po 12 a pol roku od začatia konania, začal zaoberať posudzovaním možnosti nariadiť znalecké dokazovanie.   Ostatné   z   uvedených   pojednávaní   bolo   odročené   pre   práceneschopnosť sudkyne. V tejto súvislosti ústavný súd dospel k záveru, že predovšetkým v tomto období okresný súd bol opakovane nečinný (počas druhej polovice roku 2000 a celého roku 2001, počas celého priebehu roku 2002), resp. konal so zbytočnými prieťahmi, keďže neefektívne opakoval úkony, ktoré už predtým urobil, čo znamená, že jeho procesné úkony nesmerovali k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľov a k rozhodnutiu vo veci samej).

Činnosť okresného súdu bola okrem uvedenej nečinnosti po opätovnom zrušení jeho rozsudku od roku 2000 (a nečinnosti počas obdobia ôsmich mesiacov pred vydaním prvého rozsudku vo veci počas roku 1993) aj v obdobiach, keď konal, neefektívna a nesústredená. Okresný súd síce dvakrát rozhodol o návrhu žalobcu, avšak žalobca dvakrát podal proti jeho rozsudkom   odvolanie,   ktorému   súd   vyššieho   stupňa   vždy   vyhovel.   Ústavný   súd   tiež konštatuje,   že   nezistil   žiadne   prekážky,   ktoré   by   bránili   tomu,   aby   procesné   úkony okresného súdu nemohli byť vykonané skôr, a to aj s ohľadom na celkový doterajší priebeh konania (aj na skutočnosť, že o odvolaniach krajský súd rozhodoval spolu asi tri roky).

Ústavný súd so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti konštatoval, že okresný súd vo veci namietanej sťažovateľmi ani po viac ako trinástich rokoch právoplatne nerozhodol vo veci samej. Doterajší postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 309/92 je   poznačený   zbytočnými   prieťahmi   v konaní,   čím   bolo porušené   aj   základné   právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

1.   V nadväznosti   na svoje rozhodnutie o porušení základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 14 C 309/92 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 309/92 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   ich   žiadosťou   o priznanie finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.

Hoci   ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci.   V dôsledku   toho považoval za potrebné rozhodnúť aj o priznaní finančného zadosťučinenia.

Sťažovatelia   požadovali   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   po 200 000 Sk každému z nich, pričom svoju žiadosť odôvodnili takto:

„Domnievame sa, že doba, ktorá uplynula jednak od podania žaloby na súde 19. júna 1992, jednak od posledného vrátenia veci krajským súdom na nové rozhodnutie 18. mája 2000 až doposiaľ je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná. Právna neistota, v ktorej sa nachádzame už 13 rokov, trvá doposiaľ, keďže vo veci stále nebolo právoplatne rozhodnuté.“

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vzhľadom na doterajší priebeh konania okresného súdu, ktorý vykazoval znaky   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a zohľadňujúc   tiež   konkrétne   okolnosti   prípadu rozhodol, že sumu 60 000 Sk pre každého sťažovateľa možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania,   ktoré   sťažovateľom   vznikli v súvislosti   s ich   právnym   zastúpením   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. M. K. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov konania 12 905 Sk za dvakrát tri úkony po 2 501 Sk (s uplatnením zníženia o 20 %, pretože išlo o právne úkony urobené spoločne pre tri fyzické osoby) a po 150 Sk režijný paušál (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. októbra 2005