znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 166/02-71

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. apríla 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti M. Ch., bytom L., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K., B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 54/89 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Ch. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 54/89   p o r u š e n é   b o l o.

2. M. Ch.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000,-- Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Levice p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný   súd   Levice   j e   p o v i n n ý   nahradiť   M.   Ch.   do   15 dní   od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 12 000,-- Sk (slovom dvanásťtisíc slovenských korún) na účet advokátky Mgr. Z. K., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. júna 2002 doručené podanie M. Ch. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom L., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K., B., označené ako „Sťažnosť (článok 127 ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov a § 49 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 124/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov)“.   Z jeho   obsahu   vyplynulo,   že   sťažovateľ   ním   namieta   zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu Levice (ďalej aj „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 8 P 54/89.

Ústavný súd sťažnosť podanú podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) 2. októbra 2002 predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom   zasadnutí,   pričom   zisťoval,   či   neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Z   príloh   pripojených   k sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   dovŕšil 14. septembra   1997   plnoletosť,   v dôsledku   čoho   nadobudol   spôsobilosť   byť účastníkom konania starostlivosti súdu o maloletých vo veci sp. zn. 8 P 54/89 [§ 7 ods. 1 a § 8 ods. 1 Občianskeho   zákonníka   a   §   19   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)] a namietať aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Ústavný súd preto rozhodol o prijatí jeho sťažnosti na prieťahy v označenom súdnom konaní od momentu dosiahnutia jeho plnoletosti.

Na   základe   argumentov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   požiadal,   aby ústavný súd rozhodol takto:

„I. Okresný súd Levice svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 8 P 54/1989 (správne malo byť uvedené 8 P 54/89 v celom texte sťažnosti) porušil základné právo M. Ch. na prerokovanie jej (správne malo byť uvedené jeho) veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Okresnému súdu Levice sa zakazuje pokračovať v porušovaní práva M. Ch. na prerokovanie jej (správne malo byť uvedené jeho) veci bez zbytočných prieťahov podľa článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo veci vedenej pod sp. zn. 8 P 54/1989 a prikazuje sa mu, aby v tejto veci konal.

III.   M.   Ch.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   ako   náhrada nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej   v peniazoch   v sume   200.000,-   Sk   (slovom   dvestotisíc slovenských korún).“

K prijatej   sťažnosti   sa   podľa   §   29   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde   vyjadrila podpredsedníčka   Okresného   súdu   Levice   listom   z   12.   novembra   2002   (Spr.   1543/02), v ktorom uviedla:

„Sťažnosť podanú M. Ch. a M. Ch., zast. advokátkou Mgr. Z. K. proti Okresnému súdu v Leviciach považuje súd za neopodstatnenú z týchto dôvodov:

Matka mal. detí (sťažovateľka M. Ch.) podala dňa 21. 3. 1996 návrh na zvýšenie výživného na mal. deti. Prvé pojednávanie vo veci samej bolo vytýčené na deň 23. 4. 1996, ktoré bolo odročené z dôvodu vyžiadania správ ohľadom pracovného pomeru otca mal. detí.

Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na deň 4. 6. 1996, kedy matka mal. detí žiadala odročiť pojednávanie z dôvodu, že si zoberie právneho zástupcu.

Dňa 2. 7. 1996 bolo pojednávanie odročené vzhľadom na prednesy rodičov mal. detí a zadováženie ďalších dôkazov potrebných na zistenie skutkového stavu.

Dňa 30. 7. 1996 otec mal. detí podal protinávrh na zníženie výživného. Pojednávanie dňa 13. 9. 1996 bolo odročené, nakoľko matka žiadala vyžiadať správy od zamestnávateľa na otca mal. detí a iné (čl. 272-273).

Pojednávanie   dňa   10.   12.   1996   po   podrobnom   vypočutí   rodičov   mal.   detí,   bolo odročené,   nakoľko   navrhovali   vyžiadať   rôzne   správy   a matka   žiadala   pripojiť   spis Okresného súdu Zvolen pod sp. zn. 14 C 234/93.

Dňa 22. 4. 1997 na pojednávaní matka mal. detí – sťažovateľka – zobrala návrh na zvýšenie výživného na mal. deti v plnom rozsahu späť (čl. 307 p. v.).

Okresný súd v Leviciach uznesením zo dňa 22. 4. 1997 pod č. k. 8 P 54/89-310 konanie   o zvýšenie   výživného   zastavil.   Proti   rozhodnutiu   v tejto   časti   odvolanie   nebolo prípustné,   nakoľko   sa   ho   účastníci   konania   výslovne   vzdali.   Rozhodnutie   v tejto   časti nadobudlo právoplatnosť dňom 27. 6. 1997.

Predmetným uznesením súd zastavil aj konanie o zníženie výživného, keďže otec na pojednávaní dňa 22. 4. 1997 návrh zobral späť, avšak späťvzatie nepodpísal.

Proti uzneseniu v časti týkajúcej sa zastavenia konania podal včas odvolanie otec, ktorý uviedol, že na pojednávaní dňa 22. 4. 1997 návrh na zníženie výživného nezobral späť a preto žiadal napadnuté uznesenie v tejto časti zrušiť a pokračovať v konaní.

Uznesením Krajského súdu Nitra zo dňa 18. 12. 1997 pod č. k. 6 Co 451/97-322 bolo napadnuté uznesenie v časti týkajúcej sa zastavenia konania o zníženie výživného zrušené a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Spis na Krajskom súde Nitra sa nachádzal od 19. 9. 1997 do 16. 1. 1998. Vzhľadom k tomu, že zo spisu nevyplývalo, že by matka po právoplatnosti uznesenia o zastavení   zvýšenia   výživného   podala   nový   návrh   na   zvýšenie   výživného   a ani prvostupňový súd z úradnej povinnosti nezačal sám konanie podľa § 81 O. s. p., súd ďalej konal len vo veci zníženia výživného, a to na návrh otca.

Po   návrate spisu z Krajského súdu Nitra bolo vytýčené pojednávanie dňa 17.   3. 1998, 17. 7. 1998, ktoré pojednávanie bolo odročené za účelom zadováženia a vyžiadania správ potrebných pre rozhodnutie vo veci.

Na pojednávaní dňa 4. 9. 1998 súd vo veci zníženia výživného rozhodol. Proti rozsudku Okresného súdu v Leviciach zo dňa 4. 9. 1998 pod č. k. 8 P 54/89-384 podala dňa 5. 10. 1998 odvolanie matka a dňa 7. 10. 1998 otec mal. detí.

Spis na Krajskom súde Nitra sa v dôsledku odvolania nachádzal od 16. 11. 1998 do 20. 10. 1999.

Uznesením Krajského súdu Nitra zo dňa 31. 8. 1999 pod č. k. 6 Co 569/98-409 bol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Po návrate spisu z Krajského súdu Nitra bolo vo veci vytýčené pojednávanie na dni 11. 2. 2000 a 19. 9. 2000, kedy súd zadovažoval dôkazy a správy podľa pokynu odvolacieho súdu. Na pojednávaní dňa 26. 1. 2001 bolo vo veci rozhodnuté. Rozsudok zo dňa 26. 1. 2001 pod č. k. 8 P 54/89-435 napadla odvolaním matka mal. detí.

Spis na Krajskom súde Nitra sa nachádzal v čase od 17. 5. 2001 do 6. 11. 2001. Uznesením Krajského súdu Nitra zo dňa 28. 9. 2001 pod č. k. 6 Co 197/01-455 bol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušený a vec sa mu vrátila na ďalšie konanie. Dňa 2. 9. 2001 zákonná sudkyňa vybavujúca predmetnú vec JUDr. E. K. nastúpila na materskú dovolenku. Dňa 7. 11. 2001 spis bol pridelený na ďalšie konanie sudcovi JUDr. A. I.

Sudca   dňa   5.   12.   2001   vo   veci   vytýčil   pojednávanie   na   deň   11.   4.   2002,   ktoré úpravou zo dňa 5. 4. 2002 zrušil.

Sudkyňa JUDr. E. K. dňa 8. 4. 2002 nastúpila po ukončení materskej dovolenky do zamestnania. Spis jej bol pridelený na ďalšie konanie.

Vo veci bolo vytýčené pojednávanie na deň 8. 10. 2002, do tej doby súd vykonával úkony na doplnenie dokazovania v zmysle pokynov odvolacieho súdu.

Medzitým   matka   podala   dňa   19.   8.   2002   návrh   na   zvýšenie   výživného   na nezaopatrené dieťa P. ako aj návrh na zrušenie kolízneho opatrovníka na mal. dieťa. Tento návrh zobrala späť dňa 9. 10. 2002.

Na pojednávaní dňa 8. 10. 2002 podala matka námietku zaujatosti voči kolíznemu opatrovníkovi.

Okresný súd v Leviciach dňa 8. 10. 2002 pod č. k. 8 P 54/89-493 prerušil konanie ohľadne zníženia výživného na M.

Vo veci bolo rozhodnuté na pojednávaní dňa 4. 11. 2002. Účastníci konania sa na pojednávaní   voči   rozsudku   výslovne   vzdali   odvolania.   Rozhodnutie   Okresného   súdu v Leviciach   zo   dňa   4.   11.   2002   pod   č.   k.   8   P   54/89-508   bolo   doručované   účastníkom konania dňa 11. 11. 2002.

Na základe uvedeného chronologického postupu ako i oboznámením sa so spisom je zrejmé, že konaniu sa venovala mimoriadna starostlivosť, vo veci sa priebežne konalo, pojednávania   boli   odročované   z dôvodu   vznášania   námietok   rodičov   maloletých   detí, zadovažovania dôkazov a správ potrebných pre rozhodnutie veci.

Súd nemá vedomosť o tom, že by spôsobil nejakú majetkovú ujmu matke detí a taktiež M. Ch., nakoľko otec výživné pravidelne platí, čo priznala aj matka ale nie v takej výške, ako   by   si   to   predstavovala.   Pri   poslednom   rozhodnutí,   kedy   súd   presne   špecifikoval, rozhodol   o vyššom   a nižšom   výživnom   podľa   toho   obdobia   kedy   otec   pracoval   a kedy poberal len dôchodok. Matka ani s týmto nebola spokojná, ona sama proti rozhodnutiu podala   odvolanie.   Stav   neistoty,   úzkosti,   nepríjemnosti,   poníženosti   vyplývajúce   podľa tvrdenia sťažovateľov nespôsobil súd, ale si spôsobovala sama matka sebe aj deťom. Keď matka   neustále   predlžovala   súdne   pojednávanie   tým,   že   neustále   podávala   námietky zaujatosti, žiadala nové správy, neustále podávala odvolania proti rozhodnutiu súdu, hoci jej návrh na zvýšenie výživného bol právoplatne skončený 27. 6. 1997. Súd chce poukázať na tú skutočnosť, že nemá vedomosť o tom, že by svojím konaním vyvolával u matky a jej deťoch stav neistoty, úzkosti, nepríjemnosti a poníženosti.“

Keďže   obaja   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania, ústavný súd vo veci sťažnosti sťažovateľa konal a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo na to,   aby   jeho vec bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním postupu Okresného súdu Levice v konaní sp. zn. 8 P 54/89 ústavný súd zistil tieto skutočnosti a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu   Okresného   súdu   Levice   zistil,   že   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   P   54/89   išlo o posúdenie podmienok zmeny výšky už určeného výživného pre neplnoleté deti matky sťažovateľa M. Ch. (vrátane v čase podania návrhu maloletého M. Ch.) vzhľadom na zmenu majetkových pomerov, na ktorú poukázal vo svojom návrhu z 30. júla 1996 na zníženie výživného bývalý manžel M. Ch. Ide   o konanie, ktoré právne zložité nie je, pričom   aj metodika postupu všeobecných súdov vo veciach starostlivosti o maloletých je dostatočne jasná a podporená ich stabilizovanou judikatúrou. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že pred Okresným súdom Levice išlo o konanie, ktoré nebolo možné považovať za právne a fakticky zložité, takže pri jeho sústredenom postupe bolo možné rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. Na právnu ani faktickú zložitosť veci vedenej pod sp. zn. 8 P 54/89 nepoukázal ani Okresný súd Levice vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa, pretože za dôvod dĺžky trvania sporu označil postup jeho matky M. Ch. ako účastníčky tohto konania.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v konaní   sp.   zn.   8   P   54/89,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   tohto súdneho   konania.   Ústavný   súd   zobral   do   úvahy,   že   do   dosiahnutia   svojej   plnoletosti 14. septembra 1997 bol sťažovateľ v konaní sp. zn. 8 P 54/89 zastúpený svojou zákonnou zástupkyňou matkou M. Ch. Od doby svojej plnoletosti nadobudol právo byť pribraný do konania, t. j. zúčastňovať sa konania vo svojom mene, byť vypočutý k uplatneniu svojich nárokov na výživné po dosiahnutí plnoletosti a pod. Takejto účasti bol sťažovateľ M. Ch. postupom   Okresného   súdu   Levice   zbavený,   keďže   aj   po   dosiahnutí   plnoletosti   s ním okresný súd nejednal ako s účastníkom konania. Toto pochybenie mu opakovane vytkol Krajský súd v Nitre vo svojich zrušovacích uzneseniach sp. zn. 6 Co 569/98 z 31. augusta 1999   a sp.   zn.   6   Co   197/01   z 28.   septembra   2001.   Z uvedeného   dôvodu   konaním sťažovateľa (a za takýchto okolností) ani nemohlo dôjsť k predĺženiu celkovej doby konania pred Okresným súdom Levice vedeného pod sp. zn. 8 P 54/89.

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného Okresného súdu Levice vo veci sp. zn. 8 P 54/89.

Pred tým, ako ústavný súd pristúpil ku skúmaniu jeho postupu, zobral do úvahy, že po   uznesení   o zastavení   konania   o návrhu   matky   sťažovateľa   o zvýšenie   výživného z 22. apríla 1997 a uznesení o zastavení konania o návrhu otca sťažovateľa o jeho návrhu na zníženie výživného z 22. apríla 1997, ako aj rozhodnutiach vo veci samej zo 4. septembra 1998   a 26. januára   2001   sa   v prvom   prípade   otec   sťažovateľa,   následne   otec   a matka sťažovateľa a napokon matka sťažovateľa odvolali na Krajský súd v Nitre. V dôsledku toho v obdobiach od 19. septembra 1997 do 16. januára 1998, ďalej od 16. novembra 1998 do 20. októbra 1999 a napokon od 17. mája 2001 do 6. novembra 2001 sa vec nachádzala na Krajskom súde v Nitre, pričom sťažovateľ dobu tohto konania (zhruba 21 mesiacov) vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu nenapadol. Ústavný súd takisto zobral do úvahy, že   v priebehu   konania   o sťažnosti   sťažovateľa   pred   ústavným   súdom   sa   konanie   pred Okresným súdom Levice právoplatne skončilo 4. novembra 2002, v dôsledku čoho ústavný súd   skúmal   prieťahy   v konaní   Okresného   súdu   Levice   od   momentu   nadobudnutia plnoletosti   sťažovateľa,   t.   j.   od   14.   septembra   1997,   do   4. novembra 2002 s výnimkou období, keď sa vec v dôsledku podaných odvolaní nachádzala na Krajskom súde v Nitre.

Ústavný súd rozdelil celkovú dobu konania pred Okresným súdom Levice na dve obdobia, a to od 14. septembra 1997 do prvého rozhodnutia Okresného súdu Levice vo veci samej   (t.   j. do   4. septembra   1998)   a obdobie   po tomto rozhodnutí až do   právoplatného ukončenia veci 4. novembra 2002. Za prvé obdobie Okresný súd Levice nariadil celkom tri pojednávania   (17.   marca   1998,   17.   júla   1998   a 4.   septembra   1998)   o návrhu   matky sťažovateľa na zvýšenie výživného (do 22. apríla 1997, keď svoj návrh zobrala späť a súd konanie   o ňom   zastavil),   následne   konal   o protinávrhu   otca   sťažovateľa   na   zníženie výživného   z 30.   júla   1996   a po   zastavení   konania   o ňom   22.   apríla   1997   na   základe odvolania otca sťažovateľa postúpil vec na rozhodnutie Krajskému súdu v Nitre. Po zrušení uznesenia   o zastavení   konania   vo   veci   návrhu   otca   sťažovateľa   Okresný   súd   Levice 4. septembra 1998 vo veci po prvýkrát meritórne rozhodol. V uvedenom období postup Okresného   súdu   Levice   v zásade   smeroval   k rozhodnutiu   vo   veci   samej,   keďže   sa sústreďoval   na   získanie   podkladov   nevyhnutných   na   svoje   rozhodnutie   dožiadaniami a žiadosťami týkajúcimi sa majetkových pomerov otca a matky sťažovateľa, dožiadaniami a žiadosťami   u ich   zamestnávateľov,   ako   aj   na   iných   orgánoch   (Daňový   úrad   Levice, obchodný register Okresného súdu Bratislava – vidiek, obchodný register Okresného súdu Nitra, Úrad práce Nitra, Daňový úrad Nitra) a na základe takto získaných podkladov o ich príjmoch 4. septembra 1998 aj rozhodol.

V odlišnej situácii sa ale Okresný súd Levice ocitol po svojom prvom rozhodnutí zo 4. septembra 1998, ako aj po druhom rozhodnutí z 26. januára 2001, keďže aj proti jednému aj proti druhému boli podané odvolania na Krajský súd v Nitre, pričom tento vo svojich uzneseniach   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   zrušil   a vec   mu vrátil   na ďalšie konanie (uznesenie   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   6   Co   569/98   z 31.   augusta   1999,   resp. 6 Co 197/01 z 28. septembra 2001), poukázal na procesné pochybenia, ktorých sa Okresný súd Levice dopustil a ktoré bolo potrebné v jeho ďalšom konaní odstrániť. Tieto procesné pochybenia o. i. spočívali v tom, že so sťažovateľom po dosiahnutí jeho plnoletosti Okresný súd Levice nezaobchádzal ako s účastníkom konania. V situácii, keď po zrušení rozsudkov prvostupňového súdu mu odvolací súd opakovane vytkol jeho chyby v procesnom postupe, pričom tento je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 OSP), treba za jeho postup nevykazujúci zbytočné prieťahy v konaní považovať len taký, ktorým rešpektuje právny názor odvolacieho súdu vzťahujúci sa na jeho ďalší procesný postup. Takýto postup súdu tiež zodpovedá základnému právu účastníka súdneho konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z tohto hľadiska ústavný súd posúdil postup Okresného súdu Levice po 4. septembri 1998 a zistil, že napriek upozorneniu na jeho procesné pochybenia v uznesení Krajského súdu   v Nitre   z 31.   augusta   1999   aj po   jeho   ďalšom   rozhodnutí   z 26.   januára   2001   mu Krajský súd v Nitre vo svojom zrušovacom uznesení z 28. septembra 2001 opätovne vytkol, že:   „prvostupňový   súd   sa   neriadil   právnym   názorom   odvolacieho   súdu   vysloveného v zrušujúcom   uznesení   zo   dňa   31.   8.   1999“.   V dôsledku   toho   bolo   potrebné   aj   druhé rozhodnutie   Okresného   súdu   Levice   vo   veci   samej   zrušiť,   pričom   Krajský   súd   v Nitre opätovne   zaviazal   Okresný   súd   Levice,   ako   má   ďalej   postupovať   vo   veci.   Po   tomto rozhodnutí Okresný súd Levice rozhodol tretíkrát 4. novembra 2002 a keďže voči tomuto jeho rozhodnutiu sa účastníci konania vzdali odvolania, toto nadobudlo právoplatnosť.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol, že doba konania Okresného súdu Levice od 20. októbra 1999 až do právoplatného rozhodnutia 4. novembra 2002, v rámci ktorej opätovne nerešpektoval záväzný právny názor Krajského súdu v Nitre týkajúci sa jeho ďalšieho procesného postupu, mala za následok zbytočné prieťahy v konaní sp. zn. 8 P 54/89, a tým aj porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Keďže   v priebehu   konania   o sťažnosti   sťažovateľa   pred   ústavným   súdom   bolo konanie sp. zn. 8 P 54/89 (4. novembra 2002) právoplatne ukončené, vyslovil porušenie práva   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy   a čl.   6 ods.   1   dohovoru.   Bolo   už totiž bez právneho významu, aby ústavný súd ukladal všeobecnému súdu povinnosť vo veci konať a následne rozhodol o primeranom finančnom zadosťučinení sťažovateľa.

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy:   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde: „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.“   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľ požadoval finančné zadosťučinenie vo výške 200 000,-- Sk, pričom túto výšku   vo   svojej   sťažnosti   odôvodnil   tak,   aby   ústavný   súd «zohľadnil   „aj   utrpenú nemajetkovú ujmu, najmä stav neistoty, úzkosti, nepríjemnosti a poníženosti, vyplývajúci z predlžovania súdneho konania,   a to najmä trojnásobne chybným postupom Okresného súdu   Levice,   a   berúc   do   úvahy,   že   túto   nemajetkovú   ujmu   nie   je   možné   dostatočne vykompenzovať   konštatovaním   porušenia   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“»

Na základe výzvy ústavného súdu zo 14. októbra 2002 sťažovateľ spresnil, že jeho nemajetková ujma spočíva:

„a)   v pocitoch   neistoty,   krivdy   a úzkosti   vyplývajúcich   zo   situácie,   keď   súd   za neprimeranú dobu nerozhodol a ani plynulo nekonal v spore, ktorého predmetom je výživné potrebné   pre   každodenný   dôstojný   život   sťažovateľa,   jeho   matky   i súrodencov.   V tejto súvislosti je nevyhnutné poukázať aj na účel výživného, ktoré slúži nielen na uspokojovanie všetkých odôvodnených hmotných potrieb detí (jedlo, ošatenie, obuv, atď.), ale aj ďalších odôvodnených   potrieb   dôležitých   pre   výchovu   a vývoj   dieťaťa   (vzdelanie,   príprava   na povolanie, kultúrne, športové, rekreačné potreby atď.). Navyše treba mať na zreteli, že v konaní o výživnom súd nie je viazaný návrhom a že rozhodnutie súdu má význam vtedy, keď je ním výživné priznané včas. Len včas priznané výživné plní riadne svoj účel.

b)   matka   sťažovateľa   je   50-ročná   žena,   12   rokov   rozvedená   a starajúca   sa   o tri nezaopatrené deti. Napriek tomu, že trpí viacerými zdravotnými problémami, je nútená ako samostatne zárobkovo činná osoba pracovať už päť rokov 12 – 16 hodín denne 7 dní v týždni, aby za chýbajúce výživné zaobstarala aspoň čiastočnú náhradu, čo pochopiteľne veľmi ťažko znáša fyzicky i psychicky. Náhradu za chýbajúce výživné si matka sťažovateľa musí čerpať aj z prostriedkov určených na podnikanie, alebo si požičiavať od svojej matky. Aby mohla uspokojovať životné potreby sťažovateľa a jeho súrodencov musela napr. použiť aj peniaze zo životných poistiek sťažovateľa a jeho súrodencov.

c) sťažovateľ má eminentný záujem na riešení otázok týkajúcich sa jeho osobného i majetkového statusu, otázok, ktoré, pokiaľ ide o rýchlosť konania, vyžadujú mimoriadnu rýchlosť.   Dohoda   s jeho   otcom,   bývalým   manželom   jeho   matky,   o riešení   týchto   otázok nebola možná. Otec prispieva už 6 rokov na výživu len zálohovo od 500,- do 1.200,- Sk, a to spoločne na neho i jeho dvoch súrodencov.

d)   sťažovateľ   pokračuje   od   septembra   2002   v štúdiu   štvrtého   ročníka   Slovenskej technickej univerzity – fakulty elektrotechniky a informatiky, s čím sú rovnako spojené nie zanedbateľné finančné náklady (napr. len náklady za ubytovanie predstavujú mesačne sumu 850,-   Sk,   za   užívanie   internetu   /ktoré   treba   považovať   za   súčasť   prípravy   na   budúce povolanie/ 1.400,- Sk ročne a za stravu 700,- Sk týždenne). Okrem toho má sťažovateľ aj rôzne mimoškolské aktivity súvisiace s prípravou na jeho budúce povolanie, ktoré mu opäť musí „financovať“ jeho matka, resp. si na ich realizáciu musí brigádnicky zarobiť sám.

e)   zanedbateľný   nie   je   napr.   ani   fakt,   že   sťažovateľ   musí   často   navštevovať stomatológa, pričom každá návšteva stojí cca 200,- Sk. Tento rok sťažovateľovi robili aj väčšie stomatologické práce (korunky), za ktoré musela matka sťažovateľa zaplatiť celkovo 5.000,- Sk.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   Okresného   súdu   Levice   v konaní   sp.   zn. 8 P 54/89, berúc do   úvahy, že sťažovateľ sa   o predĺženie tejto doby zásadne nepričinil, a zohľadňujúc   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície   sťažovateľa   sprevádzanej pocitom neistoty, utrpenia a krivdy, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy 50 000,-- Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom Mgr. Z. K., ktoré vyčíslil sumou 12 000,-- Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb),   pričom   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2001, ktorá bola 11 963,-- Sk. Náhrada bola priznaná za tri úkony právnej pomoci po 3 900,-- Sk a po 100,-- Sk režijný paušál.

Trovy konania je Okresný súd Levice povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2003