SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 165/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Rešutíkom,Advokátska kancelária, M. R. Štefánika č. 29/36, Brezno, vo veci namietaného porušeniajeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súduv Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 NcC 16/2014 a jeho uznesením z 26. novembra2014, ako aj postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.3 NcC 16/2014 a jeho uznesením z 10. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vedené pod sp. zn. Rvp 1176/2015 a sp. zn.Rvp 1177/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.Rvp 1176/2015.
2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12. februára2015 doručené sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), doplnené podanímdoručeným ústavnému súdu 19. februára 2015, ktorými namietal porušenie svojhozákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konanívedenom pod sp. zn. 1 NcC 16/2014 a jeho uznesením z 26. novembra 2014, ako ajpostupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 NcC 16/2014 a jeho uznesenímz 10. decembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. Sťažovateľ v úvode svojich sťažností zhrnul skutkový stav takto: „Som navrhovateľom vo veci vedenej na Okresnom súde v Kežmarku pod sp. zn. 2C 166/2011. Pôvodný návrh som podal ešte v roku 2008, ale okresný súd vec po dlhšom čase postúpil z príslušnosti na Okresný súd v Brezne. Tento súd vec neprijal a vyslovil nepríslušnosť v dôsledku čoho sa moja vec vrátila na OS Kežmarok a je zapísaná pod novým číslom. Nakoľko som v dobe od roku 1997 do roku 2003 pôsobil ako advokát v Kežmarku boli všetci sudcovia aj bez mojich námietok v dobe od roku 2005 do 2007 v konaniach kde sú účastníkmi manželia a ⬛⬛⬛⬛ vylúčení. Aj v mnohých iných nasledujúcich konaniach kde som podal námietky zaujatosti voči sudcom OS Kežmarok, resp. oni sami namietali svoju zaujatosť k mojej osobe došlo opakovane k vylúčeniu všetkých sudcov tamojšieho súdu. V prípade osoby sudkyne ⬛⬛⬛⬛ boli dôvody na jej vylúčenie v tom, že má k mojej osobe nepriateľský vzťah, ktorý okrem iného vyplýva aj z toho, že ústavný súd nálezom v konaní sp. zn. III. ÚS 167/2009 vyslovil, že zavinením samosudkyne ⬛⬛⬛⬛ došlo k porušeniu mojich základných práv a priznal mi aj finančné zadosťučinenie. Následkom toho bola sudkyňa disciplinárne potrestaná rozhodnutím kárneho senátu NS SR a mala zrážky z platu. Sama táto skutočnosť je tak závažná, že nie je možné aby sudkyňa konala o mojich nárokoch v iných veciach. Naviac došlo k dvom súdnym sporom kde v jednom bola mnou priamo žalovaná a v druhom bola dôvodom pre podanie mojej žaloby na ochranu osobnosti voči SR zastúpenej MS SR a tie veci nie sú do dnešného dňa právoplatne rozhodnuté. Okrem toho som podal na sudkyňu ⬛⬛⬛⬛ tri trestné oznámenia a to okrem iného pre ohováranie a krivú výpoveď a tým sa zoberal aj ÚS pod sp. zn. I ÚS 469/2014. Naviac som podal na sudkyňu opakované podnety na disciplinárne konania, ktoré za dobu viac ako pol roka od júna 2014 do dnešného dňa predseda KS Prešov účelovo nevybavil, aby bolo zdanie nestrannosti sudkyne k mojej osobe! Je absolútne netolerovateľné aby sudkyňa vedome v mojich ôsmych veciach viac rokov nevykonala žiaden úkon. V iných takých prípadoch je to pritom u sudcov dôvod pre začatie trestného stíhania pre prečin podľa § 327 Tr. zák. Odvolací súd sa však s takýmto konaním sudkyne evidentne stotožnil a dokonca sa s ním ani v napadnutom uznesení nezaoberal hoc to bol jeden z dôvodov námietky! Tvrdenia, že sa dôvody zaujatosti pre uplynutie troch rokov od preverovania konania sudkyne OČTK stratili, sú právne neprijateľné lebo zaujatosť nie je choroba a pretrváva aj napriek plynutiu času. Tým viac ak nastanú nové okolnosti odôvodňujúce zaujatosť sudcu. Uznesenie zo dňa 26.11.2014 vôbec nevysvetľuje to, či odvolací súd považoval disciplinárne potrestanie sudkyne v roku 2011 pre zavinené prieťahy za dôvod na jej zaujatosť a vylúčenie z konania. Rozhodnutie porušovateľa práva nedáva odpovede na podstatné okolnosti podanej námietky a je teda arbitrárne a svojvoľné. Ak by malo uznesenie porušovateľa práva zostať v platnosti, stačilo by aby zaujatý sudca nekonal viac rokov a bránil by sa, že uplynutím času sa jeho zaujatosť stratila či vyliečila. ⬛⬛⬛⬛ však sama naďalej tvrdí, že je zaujatá a to dokazuje aj jej nezákonný postup v mojich veciach.“
3. Pokračujúc vo svojich sťažnostiach, sa sťažovateľ vyjadril k samotnému konaniukrajského súdu a uviedol námietky proti napadnutým uzneseniam takto: „Odvolací súd v mnohých veciach jasne prejudikoval, že vzťah ⬛⬛⬛⬛ k mojej osobe je nezlučiteľný s tým, aby v mojich veciach konala ako zákonná sudkyňa. Naviac krajský súd napríklad vo veci sp. zn. 19 NcC 79/2012 uviedol na stane 3, že nestranným sudcom sa rozumie taká osoba, ktorá je nezávislá na prejednávanej veci, stranách sporu, ich právnych zástupcoch v tom zmysle, že je voči nim neutrálna, nemá predsudky, sympatie ani antipatie, strany sú v jej očiach úplne rovné, žiadna z nich nemá apriórne žiadnu výhodu ani nevýhodu, prednosť či nedostatok. V uznesení sp. zn. 4 NcC 37/2006 odvolací súd v Prešove uviedol, že skutočnosť, že niektorí sudcovia daného súdu už boli v iných konaniach vylúčení je dôvodom na ich vylúčenie aj v iných veciach. Poukázal pritom na judikatúru [ESĽP]v zmysle ktorej spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale sa musí tiež javiť, že je poskytovaná.
Napriek tomu v situácii keď už všetci sudcovia OS Kežmarok boli aj v iných mojich veciach vylúčení, odvolací súd odrazu v uznesení sp. zn. 1 NcC/16/2014 zo dňa 26.11.2014 nepochopiteľne trvá na tom, že sudkyňa ⬛⬛⬛⬛ ako jediná na OS Kežmarok môže spravodlivo a nestranne v mojej veci konať! Ako dôvod uviedol, že neexistujú ani subjektívne ani objektívne dôvody spochybňujúce jej nezaujatosť, a to napriek tomu, že sama o svoje vylúčenie z konania žiadala z dôvodu, že sa cíti voči mne zaujatá a deklarovala ku mne svoj negatívny vzťah opretý o relevantné dôkazy.
Okrem množstva občianskoprávnych vecí došlo k vylúčeniu sudkyne
aj v mojich dvoch trestných veciach vedených na OS Kežmarok pôvodne ako sp. zn. 1T 74/05 a 6T 166/09. Vo veci 1 T 74/05 som obvineným už jedenásty rok, dva roky som bol vo väzbe a ani raz vec nebola OS Kežmarok ani OS Stará Ľubovňa prejednaná a dvakrát už ÚS rozhodol o porušení mojich práv. Naposledy dňa 24.7.2014 pod sp. zn. II. ÚS 627/2013. Na OS Brezno kde bola vec 1T 74/05 prikázaná NS SR pre absolútne porušenie práva obhajoby /okrem iného som nemal od vznesenia obvinenia dňa 15.7.2004 tri mesiace obhajcu a to ako úplne hluchý, pričom som bol vzatý OS Kežmarok dňa 17.7.2005 do väzby !/ bola moje trestná vec dnes pod sp. zn. 3T 25/2014 z predbežného prejednania obžaloby dňa 4.2.2015 vrátená OČTK na došetrenie. Druhá vec osem rokov stará dnes pod sp. zn. 1T 41/2014 nebola zatiaľ OS Brezno prijatá a zrejme bude tiež obžaloba odmietnutá hoc na OS Kežmarok ma istá sudkyňa odsúdila trestným rozkazom! Moje civilnoprávne veci v každom z prípadov sú podmienené práve mojimi dvoma trestnými vecami, ktoré boli voči mne vykonštruované OČTK. Ako bývalý prokurátor, sudca a advokát nepochybne musím mať právo sa nezmyslom brániť, a to na nezávislom a nestrannom súde!“
4. Ďalej sťažovateľ poukázal na judikatúru ústavného súdu a doplnil: „Podľa uznesenia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 241/2004 z 25. 8. 2004 sa za diskriminačný postup v zmysle práva na spravodlivý súdny proces považuje taký postup súdu, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup nemožno rozumne odôvodniť. Nie je pravdou tvrdenie na strane 6 uznesenia, že mojimi námietkami a dôvodmi sa odvolací súd vysporiadal už v uznesení sp. zn. 15 NcC 24/2010 z 1.12.2010. V tom čase sa ešte nekonali súdne spory, neboli podané moje tri trestné oznámenia na sudkyňu a naviac ešte nebol podaný môj nepochybne opodstatnený návrh na disciplinárne potrestanie sudkyne... pre viacnásobné dlhodobé prieťahy v ôsmych mojich veciach !!!
Tvrdím, že odvolací súd správne, dôvodne a opakovane vylúčil sudkyňu
z množstva mojich konaní a svoje rozhodnutia v minulosti opakovane aj explicitne odôvodnil nielen v súlade s OSP, ale aj v súlade s ústavou, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj v súlade s judikatúrou ESĽP. Následné uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 26.11.2014 pod sp. zn. 1 NcC/16/2014, ktorým nebola samosudkyňa ⬛⬛⬛⬛ z konania v mojej veci sp. zn. 2 C 166/2011 vylúčená, je závažným zásahom do mojich základných práv. Rozhodnutie odvolacieho sudu je nepochybne svojvoľné a arbitrárne, odporuje zaužívanej judikatúre a má nepriaznivý dopad na moje základné práva.
Situácia, ktorá zavinením Krajského súdu v Prešove, ale aj samotnej samosudkyne ⬛⬛⬛⬛ vznikla je okrem porušenia môjho práva na spravodlivé súdne konanie aj dôvodom nových a zbytočných prieťahov. Vec je fakticky stará už sedem rokov a do dnešného dňa sa v nej nezačalo ani konať !!!
Účelom vylúčenia sudcov je prispieť k nestrannému prejednávaniu veci a k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom konania. Porušovateľ práva jednoznačne konal v rozpore s opísanými ustanoveniami a princípmi. Konal aj v rozpore s prechádzajúcimi judikátmi Krajského súdu v Prešove týkajúcimi sa mojej osoby a osoby sudkyne
a z toho pohľadu je uznesenie odvolacieho súdu zo dňa 26.11.2014 nespravodlivé, svojvoľné, diskriminačné a možno ho považovať za nezlučiteľné s princípmi právneho štátu.“
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „Základné práva
na nestranný a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní sp. zn. 1 NcC/16/2014 a 3 NcC 16/2014 porušené boli.
Zrušuje uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 NcC/16/2014 zo dňa 26. 11. 2014 a sp. zn. 3 NcC 16/2014 zo dňa 10. 12. 2014 a prikazuje tomuto súdu aby vo veci opätovne konal a rozhodol.
priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2x 9.000,- € /slovom deväťtisíc eur/, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný uhradiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastupovania
...“.
II.
6. Krajský súd napadnutými uzneseniami nevylúčil sudkyňu z prerokovávania a rozhodovania veci sp. zn. 2 C 166/2011 a veci sp. zn. 8 C 167/2011vedených Okresným súdom Kežmarok.
7. V odôvodneniach napadnutých uznesení krajský súd uviedol, že v predmetnej vecikonajúca sudkyňa oznámila dôvody, pre ktoré by mala byť z prerokovávania a rozhodovaniapredmetnej veci vylúčená, pričom tieto sa týkajú jej vzťahu k účastníkovi konania, tedak sťažovateľovi. Podľa krajského súdu však nemožno konštatovať, že by tieto konajúcousudkyňou uvádzané dôvody mohli byť akceptovateľné z pohľadu konštatovania nedostatkusubjektívnej alebo objektívnej nestrannosti tejto sudkyne. Podľa krajského súdu navyše,pokiaľ ide o dôvod týkajúci sa toho, že sťažovateľ je navrhovateľom vo veci ochranyosobnosti, kde ako účastníčku na strane odporcov označil aj konajúcu sudkyňu, nejde ookolnosť novú, pretože tento dôvod na vylúčenie z konania uvádzala konajúca sudkyňa už vpredchádzajúcich štádiách tohto konania, pričom krajský súd v uznesení č. k. 15 NcC24/2010-50 z 1. decembra 2010 sa s týmito dôvodmi vysporiadal a nevylúčil konajúcusudkyňu z prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci. V súčasnosti sa krajský súdstotožňuje s týmto názorom toho istého súdu vysloveným v uvedenom uznesení a je nímpodľa krajského súdu aj viazaný.
8. Ako novú okolnosť uviedla konajúca sudkyňa to, že 4. októbra 2011 bola vypočutána Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Brezno, odbore kriminálnej polície, oddelenívšeobecnej kriminality, a taktiež v konaní ČVS: ORP-433/OVK-BR-2011 bola vypočutáako svedkyňa v dôsledku trestného oznámenia sťažovateľa týkajúceho sa údajnej krivejvýpovede a krivej prísahy, ohovárania a zneužívania právomoci verejného činiteľa.Konajúca sudkyňa poukázala aj na to, že nevie, v akom štádiu sa tieto veci vybavovanéorgánmi polície nachádzajú. Rovnako poukázala aj na konanie o ochranu osobnostia uviedla, že nemá vedomosť, v akom štádiu sa toto konanie nachádza. Z uvedeného podľakrajského súdu vyplýva, že podnet na orgány polície zo strany sťažovateľa vo vzťahuku konajúcej sudkyni bol uskutočnený v dávnejšej minulosti (pred viac ako tromi rokmi),z čoho podľa krajského súdu vyplýva, že nie je možné túto okolnosť považovať zarelevantný dôvod na vylúčenie konajúcej sudkyne z predmetnej veci v súčasnosti. Podľakrajského súdu navyše oznámenie podozrenia o trestnom čine je právom každého občana,pričom nie je zrejmé, aký má táto okolnosť súvis s výkonom funkcie sudcu a s konkrétnymkonaním a rozhodovaním konajúcej sudkyne v predmetnej veci. Krajský súd konštatoval, žez pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) pri riešení otázkynestrannosti sudcu v skutočnosti neboli zistené žiadne dôvody na konštatovanie nedostatkuobjektívnej alebo subjektívnej nestrannosti u konajúcej sudkyne, preto krajský súd ako súdnadriadený konajúcu sudkyňu ⬛⬛⬛⬛ z prerokúvania a rozhodovaniapredmetnej veci nevylúčil.
III.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľnevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranujeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľoprávnený podľa osobitných predpisov.
IV.
1. K spojeniu veci
10. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povahaveci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniazákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj„OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť naspoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.
11. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlades citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavypoužiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP. S prihliadnutím na obsahsťažností uvedených vo výrokovej časti tohto uznesenia a z tohto obsahu vyplývajúcuprávnu a skutkovú súvislosť týchto sťažností, a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobesťažovateľa a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
2. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami krajského súdu
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený
13. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy sa nachádzajú v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnuochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
14. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnejochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inúprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa stálejjudikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako ajpráva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomuzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu, vo veci konaťa rozhodnúť (porov. II. ÚS 88/01). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovýma právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladanéa umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavneakceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov.v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmäs ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.
15. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Tútoochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovenýchzákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavno-procesných princípov konania pred uvedenýmiorgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústava) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho vecitým sudcom, ktorého určuje zákon.
16. Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľačl. 46 ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované aj prostredníctvomvylúčenia sudcu z jej ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).
17. Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy však nieje povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť označeného sudcu z ďalšiehoprerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súduprerokovať každý návrh oprávnenej osoby a rozhodnúť o ňom.
18. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorýchvšeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoréústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje, preto jeprávomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomocvšeobecných súdov (porov. I. ÚS 9/00, II. ÚS 592/2013, III. ÚS 375/2010, IV. ÚS 26/04).Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojichzákladných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinnýchprostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuťz dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (porov. I. ÚS 22/03, II. ÚS 349/08,II. ÚS 421/2013, III. ÚS 152/03, IV. ÚS 177/05). Za situácie, ak právny poriadok pripúšťainé možnosti nápravy uplatnením riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľaObčianskeho súdneho poriadku, nemožno sa domáhať ochrany svojich práv v konaní predústavným súdom.
19. Na účely čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 14 až § 16 OSP pod vylúčenýmsudcom treba rozumieť nielen sudcu, ktorý bol skutočne vylúčený na základe rozhodnutiakrajského súdu, ktorý rozhodoval o námietke zaujatosti, ale aj sudcu, ktorý vylúčeným malbyť na základe objektívneho posúdenia jeho pomeru k veci alebo k účastníkom konania,alebo k ich zástupcom (porov. IV. ÚS 26/04).
20. Na tomto mieste ústavný súd odkazuje (a plne sa stotožňuje) na uznesenieNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 M Cdo 17/2009z 29. októbra 2009, podľa ktorého „je rozhodovanie vylúčeným sudcom takou vadou konania, ku ktorej odvolací i dovolací súd, v rámci preskúmavania zákonnosti celého konania na základe podaného riadneho alebo mimoriadneho opravného prostriedku, je povinný prihliadať z úradnej moci (§ 212 ods. 3 a § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.), a ktorá je dôvodom kasačného rozhodnutia. O takúto vadu ide bez ohľadu na to, či o vylúčení sudcu bolo alebo nebolo rozhodované nadriadeným súdom podľa § 16 ods. 1 O.s.p. a bez ohľadu na to, že takýmto prípadným rozhodnutím sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Inštitút vylúčenia sudcu je totiž objektívnou procesnou kategóriou a tým aj zásadne nezávislou na rozhodovaní podľa uvedeného ustanovenia. Niet žiadnej vecnej ani procesnej prekážky, aby v odvolacom alebo v dovolacom konaní nemohla byť otázka vylúčenia sudcu otvorená nanovo a prípadne aj inak zodpovedaná, a to bez ohľadu na to, aké skutkové dôvody boli skôr namietané alebo hodnotené.“.
21. Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania predvšeobecnými súdmi a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesnépochybenia (vrátane porušenia základných práv podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom napodanie odvolania (§ 201 a nasl. OSP), príp. (za splnenia zákonom ustanovenýchpodmienok) aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri napr. II. ÚS 595/2013,IV. ÚS 26/04, ale aj mutatis mutandis II. ÚS 130/02, IV. ÚS 31/03)].
22. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutými uzneseniami rozhodolzjavne neodôvodnene a vo veci samej rozhoduje sudkyňa, ktorá mala byť podľaobjektívneho posúdenia jej pomeru k veci alebo k účastníkom konania alebo k ichzástupcom z ďalšej účasti na prerokúvaní veci a rozhodovaní vylúčená, potom sa jehosťažnosti podané ústavnému súdu javia ako predčasné, keďže v ďalšom konaní v merite vecipred všeobecnými súdmi môže sťažovateľ postupovať už uvedeným spôsobom a domáhať saochrany svojich práv podaním odvolania proti rozhodnutiam prvostupňového súdu,prípadne dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu. V tomto prípade tedav predmetných konaniach existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp. najvyšší súd, povolanýna poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa. V tejto súvislosti odkazuje ústavnýsúd na identické závery, ktoré vyslovil v obdobnej veci už v uznesení sp. zn.II. ÚS 342/2014 z 24. júna 2014.
23. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutia najvyššieho súdusp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 a sp. zn. 6 Cdo 210/2010 z 20. apríla 2011,v ktorých sa inter alia uvádza: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) OSP posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto zastáva názor,že v posudzovaných veciach sťažovateľa sú sťažnosti podané predčasne, a preto súneprípustné.
24. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby účastník konaniadomáhajúci sa ochrany svojich základných práv sám rozhodol o tom, či sa jej bude domáhaťv konaní pred všeobecnými súdmi alebo ústavným súdom. Naopak, z čl. 127 ods. 1 ústavyzjavne vyplýva, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu musí účastník konania vyčerpaťvšetky riadne i mimoriadne opravné prostriedky, resp. iné prostriedky nápravy, ktoré sú mudostupné v konaní pred všeobecnými súdmi.
25. Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľa v tejto časti pri ichpredbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde preneprípustnosť.
3. K namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu
26. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že konanie o námietkezaujatosti, nezávislé na konaní, v ktorom bola námietka uplatnená, sa týka predovšetkýmprocesných práv účastníka konania a netýka sa civilných práv a záväzkov podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. Aj keď konanie o námietke zaujatosti môže mať vplyv na konanie vo veci samej,ide o nedostatočné spojenie a vzdialené následky, aby mohol čl. 6 ods. 1 dohovoru vstúpiťdo hry, a preto čl. 6 ods. 1 dohovoru je na takéto konanie neaplikovateľný (pozri Schreiberand Boetsch v. Francúzsko, č. 58751/00, rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 11. 12. 2003;Mianowicz v. Nemecko, č. 37111/04, 55440/07, 55443/07, rozhodnutie ESĽPo prijateľnosti z 19. 5. 2009, oddiel 1a).
27. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené odkazuje na svoju ustálenú judikatúru,podľa ktorej o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniuzákladného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandisI. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
28. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti sťažovateľa v tejto časti pri ichpredbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015