znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 165/2012-45

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   februára   2013 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja Kohuta o sťažnosti spoločnosti M., a. s., L., zastúpenej advokátom JUDr. M. L., L., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 417/2011 z 23. januára 2012 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   spoločnosti   M.,   a.   s.,   vlastniť majetok   zaručené   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   5   Co   417/2011   z 23. januára   2012 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 417/2011 z 23. januára 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Žiline j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia spoločnosti M., a. s., v sume 404,37 € (slovom štyristoštyri eur a tridsaťsedem centov) na účet jej advokáta JUDr. M. L., L., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2012   doručená   sťažnosť   spoločnosti   L.,   a.   s.,   L.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   Co 417/2011 z 23. januára 2012 a rozsudkom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 75/2011 zo 7. septembra 2011.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   ako   povinná účastníčkou exekučného konania vedeného pod sp. zn. EX 12/2009, ktoré bolo zastavené na základe námietok sťažovateľky (povinnej) z dôvodu, že dobrovoľne splnila to, čo jej ukladal   vykonateľný   exekučný   titul.   Krajský   súd   po   podaní   odvolania   oprávneným a súdnym exekútorom v odvolacom konaní sp. zn. 7 CoE 46/2009 prvostupňové uznesenie Okresného súdu   Liptovský   Mikuláš o zastavení exekúcie a náhrade trov exekúcie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Okresný súd Liptovský Mikuláš následne uznesením sp. zn.   6   Er   26/2009   z   11.   februára   2010,   ktoré   sa   stalo   právoplatné   a vykonateľné 18. februára 2010, námietkam sťažovateľky ako povinnej proti trovám exekúcie vyhovel len v nepatrnej   časti   2,50   €   a vo   zvyšku   námietkam   sťažovateľky   proti   trovám   exekúcie nevyhovel. Týmto uznesením bola sťažovateľka zaviazaná na úhradu trov exekúcie v sume 7 599,56 € (odmena súdneho exekútora, DPH a hotové výdavky), ktoré dobrovoľne uhradila súdnemu exekútorovi 23. februára 2010.

Predchádzajúcou   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovateľka   namietala porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru uvedeným uznesením   krajského   súdu   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   7   CoE   46/2009 z 31. júna 2009 a naň nadväzujúcim uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 6 Er 26/2009 z 11. februára 2010, ktorými bola zaviazaná na úhradu trov exekúcie. Ústavný   súd   nálezom   sp.   zn. III.   ÚS   207/2010 z 25.   augusta   2010   rozhodol,   že základné práva sťažovateľky porušené boli, zrušil obe napadnuté uznesenia a vec vrátil krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   bolo   rozhodnutie krajského   súdu   v   odvolacom   konaní a   na   to   nadväzujúce   rozhodnutie   Okresného   súdu Liptovský   Mikuláš   založené   iba   na   príliš   formalistickom   výklade   práva   a   i   samotné posúdenie skutkových okolností prípadu bolo v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv   zo   strany   súdnej   moci.   Exekúcia   bola   vedená   proti   sťažovateľke   neoprávnene od samého začiatku a exekučný súd nikdy nemal vydať poverenie na vykonanie exekúcie.Následne   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   7   CoE   88/2010   z   30.   novembra   2010 v celom rozsahu (vo veci samej) potvrdil (ako vecne správne pôvodné, teda v poradí prvé) uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 6 Er 26/2009-130 z 21. mája 2009, ktorým bola predmetná exekúcia vedená Okresným súdom Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 6 Er 26/2009 (sp. zn. Ex 12/2009) zastavená, a na náhradu trov exekúcie vedenej pod sp. zn. Ex 12/2009 bol zaviazaný oprávnený.

3.   Sťažovateľka   vo svojej   sťažnosti   uvádza: „Vzhľadom   k tomu,   že   neexistovalo (teda nebolo dané) také právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu, ktoré by zakladalo povinnosť sťažovateľa – L., a.s. nahradiť Súdnemu exekútorovi trovy exekúcie... sťažovateľ viackrát   menovaného   Súdneho   exekútora   písomnou   formou   vyzýval na vrátenie   sumy 7 599,56 €...“

Keďže súdny exekútor nevrátil sťažovateľke sumu 7 599,56 €, podala na okresnom súde žalobu, v ktorej sa domáhala vydania platobného rozkazu a žiadala, aby okresný súd uložil súdnemu exekútorovi (v postavení žalovaného) zaplatiť jej sumu 7 599,56 € spolu s úrokom   z omeškania z tejto   sumy   od   6. apríla 2011 až do   zaplatenia   a náhradu   trov konania. Okresný súd vydal 24. mája 2011 platobný rozkaz sp. zn. 5 Ro 104/2011, ktorým zaviazal súdneho exekútora (žalovaného), aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatil sťažovateľke sumu 7 599,56 € spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 6. apríla   2011   až   do   zaplatenia   a   ďalej   náhradu   trov   konania.   Proti   uvedenému platobnému rozkazu sp. zn. 5 Ro 104/2011 z 24. mája 2011 podal súdny exekútor 16. júna 2011 odpor.

Rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 75/2011-62 zo 7. septembra 2011 však okresný súd žalobu sťažovateľky zamietol, keďže dospel k záveru, že „keďže v danom prípade pokiaľ   sťažovateľ   dobrovoľne   plnil   v   exekučnom   konaní   trovy   exekúcie   súdnemu exekútorovi,   nemohlo   dôjsť   k   bezdôvodnému   obohateniu   súdneho   exekútora...   Žalobcov prípadný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia by bol vyvodený z právneho vzťahu, ktorý   vznikol   medzi   ním   ako   účastníkom   exekučného   konania   a   súdnym   exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť   a   netýkal sa niektorej   z typických   súkromných oblastí života fyzickej osoby alebo existencie právnickej osoby a nevyplýval zo súkromného práva... V tomto prípade išlo o verejnoprávny vzťah sledujúci zabezpečenie funkcií štátu, v rámci ktorého   žalobca   a   súdny   exekútor   nemali   autonómne   a   rovnoprávne   postavenie, charakteristické   pre   právne   vzťahy   založené   na   súkromnom   práve.   Súdny   exekútor vystupoval voči sťažovateľovi ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci a bol mu oprávnený jednostranne zakladať práva a povinnosti... súd musel žalobu zamietnuť, a to s poukazom na § 3, 4 ods. 1 písm. a) (pozn. zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov), kedy podľa názoru súdu chýba na strane   súdneho   exekútora   ako   žalovaného   pasívna   legitimácia,   kde   v   zásade   bolo potrebné   žalovať   štát,   v   mene   ktorého   v   takýchto   prípadoch   má   konať   Ministerstvo spravodlivosti SR...“.

Sťažovateľka   podala   proti   tomuto   rozhodnutiu   okresného   súdu   25.   októbra   2011 odvolanie. Krajský súd následne rozsudkom č. k. 5 Co 417/2011-98 z 23. januára 2012 potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   7   C   75/2011-62   s   tým,   že   súd   prvého   stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, vyhodnotil ho v súlade s ustanovením § 132 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a dospel k právnemu záveru, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil.

4. Podľa názoru sťažovateľky „došlo uvedenými rozhodnutiami a postupom oboch týchto   všeobecných   súdov   k   opätovnému   porušeniu   jeho   základných   práv   a   slobôd vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, z čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd..., z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, a z čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   argumentovala   tým,   že «...   odmena   a   náhrady exekútora   za   výkon   exekučnej   činnosti   predstavuje   odplatu,   t.   j.   peňažné   plnenie poskytované exekútorovi za výkon jeho činnosti; odmena Súdneho exekútora je vo svojej podstate (postavená na roveň) podnikateľskej odmene za vykonanú činnosť (obdobne ako odmena   advokáta   za   právne   služby);   uvedená   odplata   (odmena)   je   príjmom   len   a   len exekútora na ktorú má nárok len a len exekútor. Odmena exekútora nie je príjmom štátu (nie je príjmom štátneho rozpočtu) ktorú by v mene štátu mal exekútor právo uplatňovať teda, že v otázke odmeny exekútor nekoná „za Štát“, ale vo svojom mene, na vlastný účet a sám za seba...

... rozhodnutie Okresného súdu Dolný Kubín a v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline je založené na príliš formalistickom výklade práva a i samotné posúdenie skutkových   okolností   prípadu   je   v   rozpore   s   požiadavkou   materiálnej   ochrany   práv   zo strany súdnej moci...

Okresný súd Dolný Kubín v rozsudku sp. zn. 7 C/75/2011-62 pri posudzovaní otázky povinnosti   Súdneho   exekútora   vydať   prípadné   bezdôvodné   obohatenie,   vychádzal   len z judikatúry predloženej žalovaným (Uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 58/2009) a z právneho názoru tam vysloveného, pričom však v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezohľadnil špecifiká súdeného prípadu,   najmä to, že v použitom judikovanom rozhodnutí sa jedná o exekúciu   vykonávanú voči   povinnému úplne   zákonne,   naproti   súdenému   prípadu,   keď žalovaná suma bola sťažovateľom (na základe výzvy Súdneho exekútora) vyplatená v rámci nezákonnej exekúcie (vedenej proti sťažovateľovi neoprávnene od samotného začiatku)... Napriek tomu,   že sťažovateľ   vo   svojom   Odvolaní   z 25.   10.   2011 podanom proti rozsudku sp. zn. 7 C/75/2011-62 OS DK opätovne podrobne a vyčerpávajúco poukázal na špecifiká súdeného prípadu, ktorými sa odvolací súd mal v odvolacom konaní zaoberať, Krajský súd v Žiline sa v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 5 Co/417/2011-98, zo dňa 23. 1. 2012 týmito pre vec rozhodujúcimi skutočnosťami vôbec nezaoberal a v odôvodnení svojho   rozsudku   sa   obmedzil   len   na   konštatáciu,   že   sa   v   plnom   rozsahu   stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku.».

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol: „a) Krajský súd v Žiline Rozsudkom sp. zn. 5 Co/417/2011-98 zo dňa 23. 01. 2012, a Okresný   súd   Dolný   Kubín   Rozsudkom   sp.   zn.   7   C/75/2011-62   zo   dňa   07.   09.   2011, porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   právo   na   spravodlivý   proces   garantované   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd,   právo   vlastniť   majetok   garantované   čl.   20   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na ochranu majetku garantované čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

b) Rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 5 Co/417/2011-98 zo dňa 23. 01. 2012, a Rozsudok Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn. 7 C/75/2011-62 zo dňa 07. 09. 2011, sa zrušujú.

c) Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania...“

6. Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 165/2012-25 zo 14. júna 2012 prijal sťažnosť sťažovateľky na ďalšie konanie v časti namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 417/2011 z 23. januára 2012 a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

7. Právny   zástupca   sťažovateľky   svojím   podaním,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu doručené   9.   augusta   2012,   oznámil,   že „Spoločnosť   M.,   a.   s.,   L   právnická   osoba sa v dôsledku zlúčenia dňa 01. 7. 2012 stala právnym nástupcom v súčasnosti už zaniknutej spoločnosti L., a. s., L.,“.

8.   Predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   z 20.   augusta   2012   k prijatej sťažnosti   pripojil   vyjadrenie   predsedu   senátu   JUDr.   M.   J.,   ktoré   možno   podľa   tohto podania považovať aj za vyjadrenie krajského súdu.

Predseda senátu vo svojom vyjadrení uviedol: „Krajský súd v Žiline naďalej zastáva právny názor, že súdny exekútor v exekučnom konaní vykonával úkony štátneho orgánu, ktoré   mu   bolo   zverené   v   rozsahu   ustanovenom   zákonom   -   Exekučným   poriadkom a subsidiárne   aj   Občianskym   súdnym   poriadkom,   výkon   štátnej   moci.   Preto   vzhľadom na povahu   vzťahu   vznikajúceho   medzi   povinným   ako   účastníkom   exekučného   konania a súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť, ide o verejnoprávny vzťah, pretože súdny exekútor zabezpečuje funkcie štátu,   pretože voči účastníkom exekučného konania vystupuje ako nositeľ verejnej rozhodovacej moci. Pokiaľ exekútor pri výkone exekučnej činnosti   (aj   pri   vyčíslení   exekučnej   odmeny)   spôsobil   škodu   niektorému   z   účastníkov exekučného   konania,   je   dôvodné   postupovať   podľa   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. S poukazom na uvedené sa sťažovateľka mýli, pokiaľ zotrváva v presvedčení, že v konaní o náhradu škody bol dôvodne žalovaný súdny exekútor. Odvolací súd zamietajúci rozsudok súdu 1. stupňa pre nedostatok pasívnej legitimácie ako vecne správny potvrdil.“

9. K vyjadreniu predsedu krajského súdu zaujala stanovisko sťažovateľka podaním zo 4. októbra 2012, v ktorom okrem iného uviedla: „S Vyjadrením Krajského súdu v Žiline Spr   373/2012   zo   dňa   16.   8.   2012   sa   Sťažovateľ   nestotožňuje,   pretože   je   v   rozpore s požiadavkou   materiálnej   ochrany   práv   zo   strany   súdnej   moci   a   pretože   je   založené na príliš formalistickom výklade práva, tak ako nakoniec aj samotné posúdenie skutkových okolností veci tak okresným ako aj krajským súdom.

Pokiaľ oba menované súdy mali za preukázané (Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn.: III. ÚS 207/2010-32), že predchádzajúce súdne rozhodnutia (Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 7 CoE/46/2009, zo dňa 31. 7. 2009, a nasl. tiež Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp. zn. 6 Er/26/2009-155, zo dňa 11. 2. 2010) boli nezákonné - boli povinné postupovať tak, aby na podklade nepráva (resp. porušenia práva) nevzniklo právo (resp. právne konformný právny úkon), a tým aby nedochádzalo k opätovnému porušeniu

-základných práv Sťažovateľa, opak vyúsťuje do záveru o odmietnutí spravodlivosti, t. j. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.“

Sťažovateľka tiež vo svojom vyjadrení opätovne zdôraznila, že súdny exekútor aj v súčasnosti   disponuje   s peniazmi,   ktoré   mu   na   bankový   účet   uhradil   povinný (sťažovateľka), hoci povinnosť na náhradu trov exekúcie bola autoritatívnym rozhodnutím súdu uložená celkom inému subjektu ako sťažovateľke, a to práve oprávnenému.

Sťažovateľka ďalej k argumentácii krajského súdu uvedenej v jeho vyjadrení uviedla, že charakter verejnoprávneho vzťahu medzi súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť a povinným ako účastníkom exekučného konania môže vzniknúť len pri exekučnej činnosti   vykonávanej   v súlade   so   zákonom,   a nie   pri   exekučnej   činnosti   vykonávanej na základe   zavádzajúceho,   ba až klamlivého   návrhu   na   vykonanie   exekúcie,   ktorá   bola od začiatku protizákonná a neoprávnená, a to s odkazom na nález sp. zn. III. ÚS 207/2010. V ostatnom sa sťažovateľka pridržiava dôvodov svojej podanej sťažnosti.

10.   Krajský   súd   vo svojom   vyjadrení z 20.   augusta   2012 súhlasil   s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania, podobne sa vyjadrila aj sťažovateľka v podaní zo 4. októbra 2012, v ktorom uviedla, že súhlasí s upustením od pojednávania.

11.   Ústavný   súd   dospel   k záveru, že od   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, preto so súhlasom účastníkov konania v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania vo veci samej.

II.

12. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

15.   Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   od   ústneho   pojednávania   môže ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

16. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

17. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom   súde ak sa   základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

18. Podľa § 2 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)   a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je exekútor štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ďalej len „exekučná činnosť“).

Podľa   §   5   ods.   1   Exekučného   poriadku   má   exekútor   v   súvislosti   s   výkonom exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa.

Podľa § 5 ods. 2 Exekučného poriadku je vykonávanie exekučnej činnosti výkonom verejnej moci.

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku sú účastníkmi konania oprávnený a povinný; iné osoby sú účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku sú trovami exekúcie odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie.

19.   Podľa   §   451   ods.   1   OSP   kto   sa   na úkor   iného   bezdôvodne   obohatí,   musí obohatenie vydať.

Podľa § 451 ods. 2 OSP je bezdôvodným obohatením majetkový prospech získaný plnením   bez   právneho   dôvodu,   plnením   z   neplatného   právneho   úkonu   alebo   plnením z právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol,   ako   aj   majetkový   prospech   získaný   z   nepoctivých zdrojov.

20. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

21. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

22. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

23. Podľa   čl.   13   dohovoru   má   každý,   koho   práva   a   slobody   priznané   týmto dohovorom   boli   porušené,   právo   na   účinný   opravný   prostriedok   pred   vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

24. Podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   každá   fyzická   alebo   právnická   osoba   má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

25. Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   namietanými   rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru a že postupom oboch súdov došlo k porušeniu   jej   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a   práva na ochranu majetku garantovaného v čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka tvrdí, že napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu boli založené na príliš formalistickom výklade práva. Všeobecné súdy podľa nej vo svojom odôvodnení   nezohľadnili   špecifiká   súdeného   prípadu,   keď   bola   žalovaná   suma sťažovateľkou vyplatená v rámci exekúcie, ktorá bola od počiatku nezákonná. Preto podľa sťažovateľky nie je možné na jej prípad aplikovať judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 3 Cdo 58/2009), na ktorý sa vo svojom odôvodnení všeobecné súdy odvolali. Sťažovateľka zastáva názor, že právne závery všeobecných súdov sa javia byť neodôvodnené a arbitrárne. Odmena exekútora za výkon exekučnej činnosti predstavuje podľa   sťažovateľky   odplatu   poskytovanú   súdnemu   exekútorovi   za   výkon   jeho   činnosti, ktorú si   exekútor uplatňuje vo vlastnom mene, na vlastný účet a sám za seba, a preto nemožno v otázke odmeny exekútora argumentovať jeho postavením ako štátom určenej a splnomocnenej   osoby   na   vykonávanie   núteného   výkonu   súdnych   a   iných   rozhodnutí. Všeobecné súdy podľa sťažovateľky predmetnú vec nesprávne právne kvalifikovali ako nárok na náhradu škody, ktorú si mala uplatňovať voči štátu z dôvodu, že vzťah medzi súdnym exekútorom a sťažovateľkou bol vzťahom verejnoprávnej povahy. Sťažovateľka tiež v sťažností tvrdí, že bola rozhodnutiami konajúcich súdov zbavená majetku, pretože finančné prostriedky, ktoré od sťažovateľky prijala neoprávnene súkromná osoba (súdny exekútor), jej nie je podľa týchto rozhodnutí povinná vrátiť.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

26. Krajský súd v napadnutom rozsudku sp. zn. 5 Co 417/2011 z 23. januára 2012 uviedol, „že súd 1. stupňa v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, vyhodnotil ho v súlade s ust. § 132 O.s.p. a dospel k právnemu záveru, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Aj podľa odvolacieho súdu súdny exekútor v exekučnom konaní vykonával úlohy štátneho orgánu a preto   treba   naň   pozerať,   pokiaľ   vykonáva   exekučnú   činnosť   ako   orgán,   ktorému   je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom zákonom a to Exekučným poriadkom   a subsidiárne   Občianskym   súdnym   poriadkom,   preto   vzhľadom   na   povahu vzťahu   vznikajúceho   medzi   povinným   ako   účastníkom   exekučného   konania   a   súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť, nemôže dôjsť na strane súdneho exekútora k bezdôvodnému obohateniu podľa ust. § 451 Občianskeho zákonníka. Medzi účastníkmi exekučného konania ide o verejnoprávny vzťah, ktorý zabezpečuje funkciu štátu, keď súdny exekútor vystupuje voči účastníkom exekučného konania ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci.   Preto   správne   prvostupňový   súd   žalobu   zamietol   z   dôvodu   nedostatku   pasívnej legitimácie na strane žalovaného - súdneho exekútora. Keďže sa odvolací súd v plnom rozsahu   stotožnil   s   odôvodnením   prvostupňového   rozsudku,   v   ktorom   nezistil   žiadne pochybenia, postupom podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p. ďalšie odôvodnenie nevyhotovuje..“

27. Ústavný súd už vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

28. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným súdom   by   sa   mohlo   stať   predmetom   prípadnej   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (I. ÚS 17/01). Ústavný súd považuje za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

29. Ústavný   súd   ďalej   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   môže   mať základ   v   platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav   veci   použije   ústavne   súladne   interpretovaná,   platná   a   účinná   právna   norma (IV. ÚS 77/02).

30. Ústavný súd sa v svojej rozhodovacej činnosti postavením súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti už zaoberal. Vo svojom náleze sp. zn. PL. ÚS 49/03 uviedol, že právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy (orgánu) verejnej (štátnej) moci, a z tohto dôvodu sa naňho vzťahujú iné kritériá než na právne postavenie subjektov,   ktoré   nevykonávajú   verejnú   (štátnu)   moc   (súdnu   moc).   Exekútor   vykonáva v zásade úlohy štátneho orgánu. Z toho vyplýva aj to, že jeho právne postavenie, práva a povinnosti a obmedzenia zákon ustanovuje v úzkej spojitosti s týmto jeho osobitným postavením.   Právne postavenie   exekútora   je ustanovené tak,   že v   rámci   deľby   verejnej (štátnej)   moci   sa   exekútor   podieľa   na   plnení   pozitívneho   záväzku   štátu   v   súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu ustanovenom zákonom (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 ústavy).   Toto postavenie exekútora   potvrdzuje   aj   §   3   ods.   1   v   spojení   s   §   4   ods.   1   písm.   a)   bodom   3   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov.   Z   týchto   ustanovení   vyplýva,   že   exekútor   zodpovedá   za   škodu spôsobenú výkonom exekučnej činnosti ako štátny orgán. Súčasne to potvrdzuje, že štát preberá   na   seba   zodpovednosť   nahradiť   škodu,   ktorá   vznikla   ako   dôsledok   výkonu exekučnej činnosti súdnym exekútorom (PL. ÚS 49/03).

31. Podstatou   právneho   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   je konštatovanie, že medzi účastníkmi exekučného konania ide o verejnoprávny vzťah, ktorý zabezpečuje   funkciu   štátu,   keď   súdny   exekútor   vystupuje   voči   účastníkom   exekučného konania ako nositeľ zvrchovanej verejnej moci. Preto vzhľadom na povahu vzťahu, ktorý vzniká medzi súdnym exekútorom vykonávajúcim exekučnú činnosť a medzi povinným ako účastníkom   exekučného   konania,   nemôže   dôjsť   na   strane   súdneho   exekútora k bezdôvodnému obohateniu podľa ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka. Preto podľa krajského súdu prvostupňový súd vo veci sťažovateľky rozhodol správne, keď jej žalobu zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného – súdneho exekútora. Prvostupňový súd pri svojom rozhodnutí vychádzal aj z judikatúry Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky,   konkrétne   z   uznesenia   sp.   zn.   3   Cdo   58/2009   a z právneho názoru tam vysloveného: „Exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, ktorému   je   zverený   výkon   verejnej   (štátnej)   moci   v rozsahu   ustanovenom   Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom. Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka exekučného konania sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah. Na strane súdneho exekútora nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle ustanovenia § 451 Občianskeho zákonníka tým, že povinný na základe výzvy [§ 47 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku]   zaplatí   za   výkon   exekučnej   činnosti   vo   výzve   uvedenú   odmenu,   výška   ktorej presahuje sumu zodpovedajúcu právnemu predpisu.“

32. Čo sa týka postavenia súdneho exekútora, výkon exekučnej činnosti predstavuje zverený výkon štátnej moci, čo upravuje aj samotná právna úprava (§ 5 ods. 2 Exekučného poriadku) a konštatuje to aj ústavný súd vo svojej už uvedenej judikatúre. Z toho dôvodu sa na súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti vzťahuje aj právny režim náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Pri realizácii úkonov exekučného konania nie je súdny exekútor nositeľom základných práv a slobôd, ale naopak, ako predstaviteľ verejnej moci sa podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základných práv účastníkov exekučného konania.

33. Avšak čo sa týka postavenia súdneho exekútora v súvislosti s rozhodovaním súdu o trovách   exekúcie   a o   jeho   odmene   je   jeho   postavenie   odlišné.   Exekučný   poriadok v ustanovení § 37 ods. 1 priznáva súdnemu exekútorovi postavenie účastníka konania, ak súd rozhoduje o trovách exekúcie. Trovami exekúcie sú podľa ustanovenia § 200 ods. 1 Exekučného poriadku odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie. V posudzovanom prípade hotové výdavky tvorili len nepatrnú časť (2,60 €) trov exekúcie, zvyšok trov tvorila len odmena exekútora a DPH.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že pokiaľ ide o postavenie súdneho exekútora vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania, prevažuje aspekt jeho postavenia ako osoby vykonávajúcej slobodné povolanie, ktorá má ekonomický záujem na priebehu a výsledku exekučného konania a ktorej majetkové práva môžu byť rozhodovaním orgánov verejnej moci dotknuté (II. ÚS 4/2012). Súdny exekútor vykonáva súdno-exekútorskú činnosť ako slobodné povolanie (obdobne I. ÚS 199/07, III. ÚS 26/08), a teda aj ako podnikateľskú činnosť na účely tvorby zisku (IV. ÚS 236/08). Ústavný súd preto vo svojej rozhodovacej činnosti   meritórne   posudzuje   namietané   porušenie   práv   súdneho   exekútora   súvisiacich s rozhodovaním   súdu   o trovách   exekúcie   alebo odmene   exekútora,   pretože   v tomto postavení   je   súdny   exekútor   nositeľom   základných   práv   a slobôd   (napr.   I.   ÚS   417/08, II. ÚS 475/2010, IV. ÚS 236/08, IV. ÚS 38/08, III. ÚS 269/08).

34.   Ako   nositeľ   základných   práv   a slobôd   a osoba   vykonávajúca   slobodné podnikanie však v tejto pozícii nemôže byť súdny exekútor zároveň v postavení nositeľa štátnej moci, a preto sa ústavný súd nestotožňuje s argumentáciou krajského súdu o tom, že v štádiu   exekučného   konania,   keď   exekučný   súd   autoritatívne   rozhodoval   o trovách exekučného konania, a teda aj o odmene exekútora, vystupoval exekútor voči sťažovateľke ako nositeľ verejnej zvrchovanej moci a bol oprávnený jednostranne zakladať práva alebo povinnosti. V tomto štádiu   konania má aj súdny exekútor postavenie účastníka konania a o jeho právach a povinnostiach rozhoduje exekučný súd.

Ústavný   súd   nespochybňuje   svoje   predchádzajúce   závery   vyplývajúce   z nálezu sp. zn. PL. ÚS 49/03, v zmysle ktorých sa zodpovednosť za škodu pri výkone exekučnej činnosti   súdneho   exekútora   prenáša   na   štát   a aplikuje   sa   naň   právny   režim   zákona č. 514/2003   Z.   z..   V posudzovanom   prípade   je   však   potrebné   odlíšiť   náhradu   škody od bezdôvodného   obohatenia.   Sťažovateľ   si   v konaní   pred   všeobecným   súdom   (z titulu bezdôvodného   obohatenia)   vymáhal   vrátenie   sumy   trov   exekúcie   pozostávajúcej   najmä z odmeny   súdneho   exekútora   a DPH,   ktorú   súdnemu   exekútorovi   zaplatil   na   základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ktoré bolo neskôr zrušené ako nezákonné nálezom ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 207/2010.

35. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť na judikát Najvyššieho súdu Českej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 30 Cdo 3810/2007 konštatuje, že bezdôvodným obohatením   je   aj   plnenie   na   základe   vykonateľného   rozhodnutia,   ktoré   bolo   zrušené. V zmysle   tohto   rozhodnutia: „Zrušením   rozhodnutia,   na   základe   ktorého   sa   plnilo, dochádza   k bezdôvodnému   obohateniu   len   v prípade,   že   právny   dôvod   tohto   plnenia nespočíval   v hmotnom   práve,   to   znamená,   že   podľa   hmotného   práva   táto   povinnosť neexistovala.   Zrušením   rozhodnutia   tak   odpadáva   právny   dôvod   a poskytnuté   plnenie sa stáva bezdôvodným obohatením.“

36. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti už konštatoval (III. ÚS 361/09), že z dlhodobej   a   relatívne   ustálenej   judikatúry   všeobecných   súdov   vyplýva,   že   nárok na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   štátu   môže   byť v občianskom   súdnom   konaní   uplatnený   až   vtedy,   ak   žalobca   nemohol   dosiahnuť uspokojenie   svojej   pohľadávky   z   titulu   bezdôvodného   obohatenia   voči   tomu,   kto   tento prospech   získal,   a   je   povinný   ho   vydať.   Pokiaľ   má   účastník   pohľadávku   na   vydanie bezdôvodného   obohatenia,   škoda   mu   ešte   nevznikla,   a   preto   nemôže   byť   daná zodpovednosť   štátu   za   škodu   podľa   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.). Nárok na náhradu škody od štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy,   ak   by   preukázal,   že sa   bezúspešne   domáhal   vydania   bezdôvodného   obohatenia. Aktívnu   legitimáciu   na úspešné   uplatnenie   nároku   na   náhradu   škody   podľa   zákona   č. 58/1969 Zb. má ten, komu vzniklo právo na náhradu škody, teda ten, u koho sú splnené všetky predpoklady zodpovednosti štátu za škodu vrátane základného predpokladu tejto zodpovednosti,   a   to   vzniku   samotnej   škody.   Existencia   pohľadávky   na   vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia. Kým žalobca má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp.   kým   nepreukázal   bezúspešné   domáhanie   sa   vydania   tohto   obohatenia   (ak   táto bezúspešnosť nebola ním zavinená), nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb., a to existencia samotnej škody (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cz 110/84 zo 16. apríla 1985, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 199/2005 z 31. mája 2006). Skutočnou škodou v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka je ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného   (spočíva   v   zmenšení   jeho   majetkového   stavu   oproti   stavu   pred   škodovou udalosťou)   a   je   objektívne   vyjadriteľná   v peniazoch.   Skutočnou   škodou   je   aj   ujma spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke veriteľa voči dlžníkovi, ktorej náhradu požaduje od   štátu ako subjektu zodpovedného za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci. Táto škoda však nevzniká už v okamihu splatnosti pohľadávky, resp. omeškania dlžníka, ale až   okamihom,   keď   sa   právo   veriteľa   na   plnenie   proti   dlžníkovi   stalo   fakticky nevymáhateľným (mutatis mutandis uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 105/2004 zo 7. októbra 2004).

37. Ústavný súd ďalej pripomína, že vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, ktoré spočíva   okrem   iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m.   m.   IV.   ÚS   1/07,   IV.   ÚS   75/08, I. ÚS 57/07,   I.   ÚS   82/07,   IV.   ÚS   182/07).   Priorizovanie   formálnych   požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho štátu) môže totiž v konkrétnych súdnych konaniach (alebo iných právom upravených konaniach pred orgánom verejnej moci) viesť k rozhodnutiam, ktoré budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces (III. ÚS 502/2011).

38. V rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci môže byť aj príliš formalistický výklad práva, čo môže mať za následok porušenie ústavných princípov práva na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 497/2011). V záujme poskytovania materiálnej ochrany práv je podľa ústavného súdu potrebné posudzovať postavenie súdneho exekútora   v exekučnom   konaní   v súvislosti   s rozhodovaním   o trovách   exekúcie   alebo odmene súdneho exekútora odlišne od jeho postavenia vykonávateľa verejnej moci, ktoré má pri realizácii úkonov exekučného konania. V konaní, v ktorom exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie a odmene exekútora, je exekútor účastníkom konania tak, ako je ním aj povinný z exekúcie, je nositeľom základných ľudských práv a slobôd, je vykonávateľom slobodného   povolania na   účely   vytvárania zisku   a v posudzovanom   prípade   je platcom DPH. Čo sa týka odmeny, súdny exekútor koná vo vlastnom mene a na vlastný účet, preto záver,   že   v tomto   postavení   nemôže   byť   subjektom   zodpovedným   z bezdôvodného obohatenia, je podľa ústavného súdu nesprávny a nelogický. Ústavný súd konštatuje, že základné predpoklady na konštatovanie vzniku bezdôvodného obohatenia na strane súdneho exekútora boli naplnené, t. j. peňažné prostriedky boli pripísané na jeho účet, a právny dôvod,   na   základe   ktorého   sa   plnilo,   odpadol   tým,   že   právoplatné   a vykonateľné rozhodnutie súdu o povinnosti nahradiť trovy exekúcie bolo zrušené.

39. Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom jeho kontroly iba vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   všeobecných   súdov   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. III. ÚS 243/2010, I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

  Z   citovanej   judikatúry   vyplýva,   že   arbitrárnosť   a   zjavná   neodôvodnenosť rozhodnutí   všeobecných   súdov   je   najčastejšie   daná   rozporom   súvislosti   ich   právnych argumentov a skutkových okolností prerokúvaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III.   ÚS   209/04). Uvedené nedostatky   pritom   musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy (III. ÚS 243/2010).

40. V posudzovanom   prípade   dospel   konajúci   krajský   súd   k právnemu   záveru o nemožnosti vymáhania sumy predstavujúcej trovy exekúcie voči súdnemu exekútorovi v časti exekučného konania, v ktorom má súdny exekútor postavenie účastníka konania. Toto postavenie mu priznáva právna úprava aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je súdny exekútor v tejto časti konania nositeľom základných práv a slobôd (body 33 a 34 tohto nálezu). Pokiaľ by ústavný súd pripustil správnosť argumentácie krajského súdu, že súdny exekútor nemôže byť subjektom zodpovedným z titulu bezdôvodného obohatenia, pretože vzťah medzi súdnym exekútorom a povinným je vzťahom verejnoprávnym, potom by bolo nutné dospieť aj k záveru, že práve z titulu tohto verejnoprávneho vzťahu by sa do bezdôvodného   obohatenia   nemohol   dostať   ani   povinný   ako   účastník   tohto verejnoprávneho   vzťahu.   Navyše   by   tento   výklad   právnej   normy   poskytoval   súdnemu exekútorovi široký priestor na potenciálne zneužívanie svojho postavenia s vedomím, že zodpovednosť za jeho bezdôvodné obohatenie prevezme štát, a to vo forme zodpovednosti za   škodu.   Tieto   závery   krajského   súdu   považuje   ústavný   súd   za   arbitrárne a nezodpovedajúce zásade materiálnej ochrany základných práv.

41. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľky, ktorou   namietala porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co 417/2011   z 23.   januára   2012,   je   dôvodná   a   že   krajský   súd   porušil   tieto   jej   ústavou   a dohovorom zaručené práva (bod 1 výroku).

K namietanému porušeniu základného práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu

42.   Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   bolo porušené   aj   jej   základné   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

43. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že slovné spojenie „právo na ochranu“,   ktoré   je   použité   aj   v   čl.   20   ods.   1   ústavy,   implikuje   v   sebe   aj   potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01).

Rovnako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   pri   rozhodovaní   o   porušení   čl.   1 dodatkového protokolu skúma okrem iného i dodržiavanie procesných pravidiel príslušnými orgánmi [napr. v rozsudku z 21. mája 2002 vo veci Jokela v. Fínsko (č. 28 856/95) hovorí tiež   o   „inherent   procedural   requirements“   (základných   procesných   požiadavkách) označeného ustanovenia] (III. ÚS 328/05).

44. Ak   nepriaznivé rozhodnutie všeobecného súdu   o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáha   ochrany   svojho   vlastníckeho   práva,   je   výsledkom   konania,   v   ktorom   bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, znamená to tiež porušenie jeho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy, ako aj práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (III. ÚS 196/09).

45. Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   a to,   že   krajský   súd   v napadnutom rozsudku rozhodol arbitrárne, v rozpore so zásadou materiálnej ochrany základných práv a neriadil sa uvedenými ústavnými princípmi, dospel ústavný súd k záveru, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co/417/2011 z 23. januára 2012 bolo porušené aj základné právo sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku).

46. Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   z ustanovenia   čl.   13   dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom (III. ÚS 38/05, II. ÚS 99/2011).

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľka   mala   k dispozícii   účinný prostriedok nápravy, ktorý aj využila podaním žaloby, odvolania a ústavnej sťažnosti, a tak bola jej právam poskytnutá ochrana jednak zo strany okresného súdu aj krajského súdu, ktoré sa žalobou a odvolaním sťažovateľky zaoberali a jej súdny spor rozhodli, ale aj zo strany ústavného súdu. Ústavný súd preto konštatuje, že v predmetnej veci nezistil súvislosť medzi namietaným porušením ustanovenia čl. 13 dohovoru, ktorý upravuje právo na účinný prostriedok nápravy, a napadnutým rozsudkom krajského súdu, preto návrhu v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku). Vyslovenie porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20   ods.   1   ústavy   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a čl.   1   dodatkového   protokolu napadnutým   rozsudkom   napĺňa   účel,   ktorý   sťažovateľka   sledovala   podaním   sťažnosti ústavnému súdu.

III.

47. Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie   a   svojím   rozhodnutím   vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené základné práva, tak zruší takéto rozhodnutie (čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vec môže vrátiť na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade   na   ochranu   základného   práva   sťažovateľky   bolo   potrebné   nielen   označené rozhodnutie krajského súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie. V ďalšom postupe bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 a 7 zákona o ústavnom súde), t. j. v ďalšom konaní bude potrebné aplikovať ustanovenie § 451 a nasl. OSP   v súlade so zásadou materiálnej ochrany základných práv a slobôd (bod 2 výroku).

48. Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním pred ústavným súdom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania priznal úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania vo výške 404,37 € za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a podanie zo 17. februára 2012) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“). Odmena za jeden úkon právnej služby v roku 2012 predstavuje sumu 127,16 € a režijný paušál 7,63 €, preto ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania v celkovej sume 404,37 €.

49. Trovy   konania   je   krajský   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

50. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je   prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

Z týchto dôvodov   ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. februára 2013