znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 165/07-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   28. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť A. B., Č., zastúpenej advokátkou Mgr. Z. B., B., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, s čl. 2 ods. 2 a s čl. 7   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základných   práv   na   súdnu   ochranu   a rovnosť účastníkov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 5/2006 z 15. novembra 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. A. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2007 doručená sťažnosť A. B., Č. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2, s čl. 2 ods. 2 a s čl. 7 ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   základných   práv   na   súdnu ochranu a rovnosť účastníkov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a podľa čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 5/2006 z 15. novembra 2006.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Čadca   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   10   C   575/2001   sa   sťažovateľka   návrhom podaným   16.   júla   2001   domáhala   ochrany   osobnosti „vo   forme   priznania   morálnej satisfakcie a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch“ proti spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len   „odporca“).   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   10   C   575/2001-186   z 20. januára   2005 vyhovel   návrhu   sťažovateľky   v celom   rozsahu.   Na   základe   odvolania odporcu   proti uvedenému   rozsudku   krajský   súd   napádaným   uznesením   sp. zn. 6 Co 5/2006   z 15. novembra 2006 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa   sťažovateľky   je   rozhodnutie   krajského   súdu „zjavne   neodôvodnené z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné“,   pretože   podľa   jej   názoru   sa   krajský   súd „nevysporiadal s obsahom tých tvrdení, ktoré boli prednesené v môj prospech“; aj napriek tomu,   že   podľa   sťažovateľky   krajský   súd   dospel   na   základe   dokazovania   vykonaného v prvom stupni k iným skutkovým záverom ako okresný súd, neopakoval dôkazy, čím konal v rozpore s označenými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a napokon podľa sťažovateľky krajský súd na jej vec nesprávne aplikoval novelizované ustanovenie § 155 ods. 3 OSP (účinné od 1. septembra 2005).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:„(...) Odvolací súd aplikoval na daný prípad novelizované znenie ustanovenia § 155 ods. 3) O. s. p., čo je v rozpore s platnou právnou úpravou limitujúcou uplatnenie novely (zák. č. 341/2005 Z. z.) Občianskeho súdneho poriadku v súdnych konaniach, ktoré sú v štádiu odvolacieho konania.

Namietam,   že   takýmto   postupom   odvolacieho   súdu   došlo   k   porušeniu   mojich základných   práv,   odvolací   súd   nerešpektoval   všeobecne   uznávanú   zásadu,   ktorá   bola zhmotnená v prechodných ustanoveniach zákona č. 341/2005 Z. z., t. j., že neskorší právny predpis (lex posterior) nesmie zhoršiť, resp. zrušiť nadobudnuté práva.

Odvolací súd založil neprípustný stav, keďže so spätnou účinnosťou bol dodatočne v môj   neprospech   zmenený   právny   stav,   resp.   dôvod,   vychádzajúci   z   predchádzajúceho právneho stavu.

Namietaný   postup   odvolacieho   súdu   je   nezlučiteľný   s   princípmi   právneho   štátu, princípmi   právnej   istoty   a   ochrany   dôvery   v   právny   poriadok,   najmä   princípu   zákazu retroaktivity.

Odvolacie konanie bolo začaté na základe odvolania odporcu zo dňa 03. 12. 2005, ktorý   podal   odvolanie   z   dôvodu,   že   prvostupňový   súd   dospel   na   základe   vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. (str. 2 ods. 3 odvolania).

Som toho názoru, že odvolací súd porušil ust. § 212 ods. 1) O. s. p., podľa ktorého Odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. a § 213 ods. 1) O. s. p.: Odvolací súd   je   viazaný   skutkovým   stavom,   tak   ako   ho   zistil   súd   prvého   stupňa   s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 4., ods. 2) Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám. Odvolací súd vôbec neopakoval dôkazy, nepostupoval podľa   citovaných   zákonných   ustanovení,   a   teda   porušil   moje   ústavné   právo   na   súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces.

V súvislosti s konštatovaním odvolacieho súdu, na str. 4 ods. 3 rozsudku, že: Okresný súd   vôbec   nedokazoval   skutočnosti   zamerajúce   sa   na   pravdivosť   výrokov,   no vo výroku rozsudku   konštatoval   ich   nepravdivosť.,   namietam,   že   tento   záver   odvolacieho   súdu je v rozpore   priebehom   prvostupňového   konania   ako   aj   s   obsahom   odôvodnenia prvostupňového   rozhodnutia.   Dokazovanie   pred   súdom   prvého   stupňa   bolo   vykonávané v súlade s ust. § 120 ods. 1) O. s. p., pričom prvostupňový súd vykonal všetky dôkazy, ktoré na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení odporca navrhol a označil. Dokazovanie bolo priamo   zamerané   na   preukázanie   pravdivosti   tvrdení   účastníkov,   t. j. najmä   pravdivosti napadnutých výrokov, ako aj vzniku a intenzite ujmy. Odporca ani v rámci odvolacieho konania   nenamietal   neúplnosť   zistenia   skutkového   stavu   veci,   ani nenavrhoval   ďalšie dôkazy, na preukázanie svojich tvrdení (§ 205 ods. 2) písm. c) a e) O. s. p.).

Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy vyhodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 132 O. s. p., pričom súd výstižne, jasne a stručne vysvetlil dôvody rozhodnutia (v súlade zo zásadami podľa ust. § 157 ods. 2 O. s. p.

Vzhľadom na uvedené,   tieto   závery odvolacieho súdu,   ktorými spochybnil vecnú, hmotno-právnu a procesnú správnosť prvostupňového rozhodnutia, považujem za zjavne neodôvodnené   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné,   majúce   za   následok   porušenie mojich   základných   práv   na   súdnu   ochranu,   spravodlivé   súdne   konanie,   ktoré   musí   byť v súlade so zásadami Občianskeho súdneho konania.

Odvolací   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí   s   vyjadreniami   oboch   účastníkov prednesenými   v   odvolacom   konaní   nevyporiadal   rovnako,   pričom   rozsiahle   tvrdenia prezentované   odvolaciemu   súdu   v   súlade   so   zásadou   ústnosti   konania   na   odvolacom pojednávaní, ktoré podrobne vyvracali jednotlivé odvolacie námietky odporcu, odvolací súd vo svojom rozhodnutí vôbec neuviedol, a obmedzil sa iba na krátke formálne konštatovanie (str. 3 ods. 1 rozsudku). Odvolací súd sa nevyporiadal s obsahom tých tvrdení, ktoré boli prednesené v môj prospech.

Vzhľadom   na   uvedené,   som   toho   názoru,   že   odvolací   súd   nerešpektoval   zásadu spravodlivého   občianskeho   súdneho   konania,   pričom   bolo   porušené   moje   právo na nestranný, nezaujatý súd. (…)

Namietam, že bolo porušené najmä moje základné právo:

- právo na spravodlivé súdne konanie - spravodlivé, nezávislé a nestranné prejednanie veci, ktoré mi zaručuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy.

- právo na súdnu ochranu, právo na rovnosť účastníkov, ktoré mi garantuje čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy.“

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Základné práva sťažovateľky - právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 1 ods. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu ochranu, právo na rovnosť účastníkov, podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1, čl. 152   ods. 4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   Uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline č. k.: 6Co/5/2006 zo dňa 15. novembra 2006, porušené bolo.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Žiline   č. k.   6Co/5/2006   zo   dňa   15.   novembra2006 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie a rozhodovanie. Krajskému   súdu   v   Žiline   sa   prikazuje,   aby   obnovil   stav   pred   porušením   práv sťažovateľky.

Sťažovateľke   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške = 1,- Slovenskej koruny, ktoré je porušovateľ povinný zaplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľke   sa   priznáva   právo   na   náhradu   trov   konania,   ktoré   je   porušovateľ povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľky   do   jedného   mesiaca   odo   dňa právoplatnosti tohto nálezu. (...)

Zároveň žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 52 ods. 2) zák.   č.   38/1993   Zb.   o   dočasnom   opatrení   a   odložil   vykonateľnosť   napadnutého rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, I. ÚS 77/05).

1. Sťažovateľka v prvom rade namietala porušenie svojho základného práva a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstata   námietok   sťažovateľky   ohľadom   porušenia   označených   práv   uznesením krajského   súdu   sp.   zn.   6 Co   5/2006   z   15. novembra   2006   je   založená   na   jej   tvrdení o nesprávnej aplikácii novelizovaného ustanovenia § 155 ods. 3 OSP na jej prípad (bod 1.1), ako aj na ňou tvrdenej nesprávnosti záverov krajského súdu, ku ktorým dospel na základe nedostatočného   dokazovania   v rámci   ktorého   nezohľadnil   argumenty   sťažovateľky svedčiace v jej prospech (bod 1.2).

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavodarca   v   základnom   právnom predpise   Slovenskej   republiky   vyjadril   zhodu   zámerov   vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu (na spravodlivé   súdne   konanie)   s   právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   teda   právo   na   spravodlivý   proces   sa   nezaručuje   iba   čl.   6   ods.   1   dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 71/97).

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc   spolu   s právomocou   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať aj napadnuté   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   avšak   iba   z hľadiska   súladu   či   nesúladu s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá iné ako ústavné   zákony,   a preto   musí   preskúmavať   len   to,   či   sa   tieto   zákony   nevyložili spôsobom,   ktorý   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými   slovami   povedané   skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Z   odôvodnenia   sťažnosťou   napádaného   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva nasledovné: «(...) Krajský   súd   považuje   rozsudok   okresného   súdu   za   nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, z ktorého nie je možné zistiť, akými úvahami sa súd spravoval, ktoré   skutočnosti   mal   za   preukázané   a   ktoré   nie,   ako   vyhodnotil   dôkazy   a   ako   dospel ku svojim   právnym   záverom.   Rozsudok   bez   riadneho   a   vyčerpávajúceho   odôvodnenia súdneho   rozhodnutia   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napr.   Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci   E. R. T.   c/a   Španielsko   z   roku   1993,   sťažnosť   č.   18390/91)   a   Ústavného   súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) je potrebné považovať za porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Požiadavky   na   riadne   odôvodnenie rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky ustanovuje § 457 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal   a z   akých   dôvodov,   ako   sa   vo   veci   vyjadril   odporca   (žalovaný),   prípadne iný účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal   ďalšie   navrhnuté   dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil; dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku okresným   súdom   obsahovalo   skôr   len   teoretické   úvahy   o   práve   na   ochranu   osobnosti. Samotné odôvodnenie rozhodnutia vo veci samej je mimoriadne stručné a nedostatočné. Jednotlivé výroky, ktoré mali zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľky, ktoré pozostávajú z viacerých výrokov uverejnených vo viacerých článkoch, nemožno považovať za jeden celok, ale je potrebné sa každým výrokom zaoberať, osobitne a osobitné posúdiť jeho nepravdivosť, či je ho možné považovať za nepravdivý a ak áno, z akých dôvodov. Zároveň je potrebné súčasne zodpovedať, či sa jedná o výrok vykonštruovaný a zavádzajúci, či hrubo znevažuje občiansku a ľudskú dôstojnosť navrhovateľky a či neoprávnene zasahuje do práva na ochranu osobnosti, súkromia a súkromného života navrhovateľky. Hoci súd svojím   rozsudkom   rozhodol   o tom,   že   označené   výroky   sú   nepravdivé,   zavádzajúce, vykonštruované, hrubo znevažujúce občiansku, ľudskú dôstojnosť, neoprávnene zasahujú do práva   na   ochranu   osobnosti,   súkromia   a   súkromného   života   navrhovateľky,   svoje rozhodnutie nenáležite odôvodnil. Okresný súd vôbec nedokazoval skutočnosti zamerajúce sa na pravdivosť výrokov, no vo výroku rozsudku. konštatovali ich nepravdivosť. Neuviedol, z ktorých skutočností mal preukázanú nepravdivosť jednotlivých výrokov, neuviedol, ktoré výroky a ako znevažujú navrhovateľkinu česť a ľudskú dôstojnosť a neoprávnene zasahujú do súkromia, ktoré skutočnosti mal za preukázané a z ktorých dôkazov vychádzal. Okresný súd   nesprávne   posudzoval   výroky,   ako   celok   a   zároveň   nesprávne   vychádzal   z názoru, že kumulatívne museli nastať všetky dôsledky od nepravdivosti až po zásah do súkromia. Okresný súd sa takisto vôbec nevysporiadal so skutočnosťou tvrdenou odporcom o tom, že o vzťahu navrhovateľky a p. B., ako aj o jej osobe bolo zverejnených značné množstvo publicistických ä spravodajských článkov a správ, pričom odporca označil dané správy   a   periodiká,   ktoré   takéto   informácie   zverejnili.   Pri   rozhodovaní   o priznaní nemajetkovej   ujmy   je   potrebné   rozlišovať,   či   bol   tvrdený   zásah   do   osobnostných   práv navrhovateľky   spôsobený   len   konaním   odporcu,   alebo   aj   prostredníctvom   iných informačných prostriedkov. Bez ďalšieho skúmania nemožno vysloviť záver, že k zásahu do práv   navrhovateľky   došlo   len   konaním   odporcu.   Je   potrebné   rozlišovať   najmä   to, kto zverejnil takéto informácie ako prvý, v akom rozsahu boli danou osobou zverejnené informácie   vo   vzťahu   k   ostatným   dostupným   informáciám,   či   išlo   o   prevzatie   správy, zverejnenie   faktu,   alebo   úvahu.   Je   nesporné,   že   odporkyňa   má   právo   výberu   domáhať sa ochrany len voči niektorým subjektom, ktoré porušili jej právo alebo len voči niektorému a voči ostatným nie. Takisto nemajetkovú ujmu nemožno považovať za škodu, ktorú by bolo možné   rozdeliť   podielom   aj   medzi   ostatných   porušiteľov,   ale   za   určité   zadosťučinenie za obzvlášť závažné porušenie osobnostných práv viazané na každé jednotlivé porušenie práva. Avšak rôzne zverejnenie údajov, to či boli dostupné aj v iných prostriedkoch, či boli zverejnené skôr aj nejakým iným subjektom, to v akom rozsahu mohlo zverejnenie zo strany odporcu samo o sebe a u akého okruhu adresátov spôsobiť ovplyvnenie mienky a podobne, je podstatné pre priznanie výšky náhrady zadosťučinenia.

Súd   je   pri   svojom   rozhodovaní   podľa   §   135   ods.   1   druhá   veta   O. s. p.   viazaný aj rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské. práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Okresný súd pri svojom rozhodnutí vôbec neprihliadal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva v otázkach podľa čl. 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktoré tvoria materiálny prameň práva a sú vyššej právnej sily   ako   zákonná   úprava.   Okresný   súd   sa   vôbec   nevysporiadal   zo   základným   právom odporcu ustanoveným v čl. 26 a čl. 154 Ústavy SR ako aj čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv,   podľa ktorého každý má právo na slobodu prejavu.   Toto   právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali   udeľovanie   povolení rozhlasovým,   televíznym alebo filmovým   spoločnostiam, teda či bol dôvodný legitímny záujem spoločnosti byť informovaný o súkromnom živote navrhovateľky   ako   političky,   ktorá   zastávala   významné   miesto   podpredsedníčky   vládnej strany, najmä ak sa jednalo o priateľstvo s cudzincom, v tom čase so zastretou minulosťou, na ktorého bol vydaný zatykač, a ktorý vyvíjal na území SR výrazné ekonomické aktivity. Okresný súd pri rozhodovaní neprihliadal na ust. § 135 ods. 1 veta druhá O. s. p., rozhodol bez ohľadu na záväzné rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva o ľudských právach a slobodách najmä v súvislosti s článkami dohovoru čl. 8 a čl. 10.

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   vydal   viacero   rozhodnutí   týkajúcich   sa   práva na slobodu prejavu (čl. 10 Dohovoru) ako aj práva na ochranu súkromia (čl. 8 Dohovoru). Európsky súd pre ľudské práva jednoznačne rozhodol o tom, že voči „verejným osobám“ (pod   ktorými   sa   rozumejú   spoločnosti   známe   osoby),   najmä   vo   vzťahu   k   vláde   alebo politikovi sú hranice prípustnej kritiky širšie, než vo vzťahu k súkromnej osobe. Politik sa nevyhnuteľne a vedome vystavuje pozornej kontrole svojich činov a gest tak zo strany novinárov, ako aj zo strany občanov. Preto musí prejaviť väčšiu toleranciu najmä vtedy, keď sám sa dopúšťa konania, ktoré môže byť terčom kritiky. Aj on má samozrejme právo na ochranu povesti, a to aj mimo rámca súkromného života, avšak táto ochrana musí byť v rovnováhe so záujmami slobodnej diskusie politických otázok, pričom výnimky z práva na slobodu   prejavu   musia   byť   interpretované   užšie   ako   obvykle.   Novinárska   sloboda zahrňuje do určitej miery preháňanie a dokonca aj provokáciu (rozhodnutie ESĽP vo veci Prager Oberschlíck proti Rakúsku z 1. 7. 1997). Toto rozhodnutie vychádzalo z rozhodnutia vo veci Castells proti Španielsku z 23. 4. 1992, ktorým bolo konštatované, že hranice kritiky vlády a verejne činných osôb sú širšie ako hranice prípustnej kritiky súkromných osôb. Ďalej zo strany ESĽP bolo konštatované, že aj keď tlač nesmie prekročiť pevne vymedzené hranice, najmä na ochranu cti tretích osôb náleží jej oznamovať informácie a myšlienky verejného   záujmu   a   s   touto   funkciou   je   spojené   právo   verejnosti   získať   a   obdržať informácie. Tlač musí v demokratickej spoločnosti zohrávať dozornú úlohu a upozorňovať na možné problémy, nežiaduce javy a podobne (rozsudok vo veci Thorgeir Thorgeirson proti   Isladu,   Jersild   proti   Dánsku   z   23.   septembra   1994,   rozsudku   Goodwin   proti Spojenému kráľovstvu z 27. marca 1996).

Európsky   súd   pre   ľudské   práva   považuje   slobodu   prejavu   zakotvenú   v   čl.   10 Dohovoru za jeden z hlavných základov demokratickej spoločnosti a predstavuje jednu z prvoradých podmienok pokroku a rozvoja každého jednotlivca. S výhradou podľa odseku 2 článku dohovoru platí nielen pre informácie alebo myšlienky prijímané pozitívne alebo považované za neškodné, ale tiež pre tie informácie, ktoré šokujú či znepokojujú, čo je dané záujmom zachovania plurality, tolerancie a duchu otvorenosti, bez ktorých nie je možné fungovanie demokratickej spoločnosti (rozsudok vo veci Incal proti Turecku z 9. 6. 1998, obdobne aj Lehideux a Isorni proti Francúsku z 23. 9. 1998,   Open door a Dublin Well Woman proti Irsku, 1992, Vogt proti Nemecku, 1995).

Európsky súd v rozhodnutí De Haes a Gijsels proti Belgicku, v roku 1997 zdôraznil nevyhnutnosť   rozlišovania   medzi   faktami   a hodnotiacimi   úsudkami   s tým,   že   existenciu faktov   možno   dokázať,   zatiaľ   čo   pravdivosť   hodnotiaceho   úsudku   nemožno   dokázať (rozsudok Lingens proti Rakúsku z 8. júla 1986), pričom sloboda prejavu sa vzťahuje nielen na „informácie“ alebo „myšlienky“ prijímané priaznivo alebo na tie, ktoré sa považujú za neškodné či bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré šokujú, urážajú alebo znepokojujú štát či akúkoľvek   časť   populácie.   Naviac,   sloboda   tlače   zahŕňa   aj   istý   stupeň   preháňania, dokonca aj provokácie (obdobne aj vo veci Prager a Oberschlick proti Rakúsku, Fressoz a Roire proti Francúzku z 21. 2. 1999).

Ďalšiu zásadu stanovil Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutím vo veci Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku, kde sa vyslovil, že tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu a má bežné právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ   bez   toho,   aby   bola   povinná   vykonávať   nezávislý   prieskum,   pretože   inak   by   bola podkopaná rola „strážneho psa“, ktorú nepochybne tlač zohráva, teda právo informovať a právo verejnosti byť informovaná. Prejednávanej veci je skutkovo veľmi blízky rozsudok ESĽP Karhuvaara Iltalethi proti Fínsku z 16. novembra 2004, kde konštatoval s poukazom na   rozhodnutie   Castells   proti   Španielsku   a   Carolina   von   Hannover   proti   Nemecku, že verejnosť má právo byť informovaná a toto právo sa za určitých osobitných okolností môže   vzťahovať   aj   na   aspekty   súkromného   života   verejne   činných   osôb,   najmä   ak   ide o politikov.   Je pochopiteľné,   že tlač   sa   snaží   upútať pozornosť   čitateľov   a tento   zámer je legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín aj na určité objasnenie udalostí, teda zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky.

Európsky   súd   sa   vyslovil,   že   obmedzenie   slobody   vyjadrovania   je   náležité   len za určitých okolností, miera a vymedzenie boli stanovené v rozhodnutí o neprijatí sťažnosti ESĽP   vo   veci   Société   Prisma   Presse   proti   Fransúcku   z   1.   júla   2003,   Carolina   von Hannover   proti   Nemecku.   Život   politika   je   chránený,   ak   je   jediným   účelom   pre   jeho zverejnenie   uspokojiť   zvedavosť   verejnosti   a   vytvoriť   lukratívny   obchod   pre   médiá. Dokonca aj keď sú osoby známe verejnosti, informácie o súkromných aspektoch ich života musia   prispievať   k diskusii   o problémoch   vo   verejnom   záujme   spoločnosti,   teda   bez verejného záujmu nie je daný dôvod zásahu do súkromia aj verejných osôb. Podstatná miera   mantinelov   bola   stanovená   v   rozhodnutí   vo   veci   Caroline   von   Hannover   proti Nemecku   z   24. 6. 2004,   v ktorom   bol   vyslovený   záväzný   právny   názor;   že   síce   sloboda prejavu zahŕňa aj zverejnenie fotografií, avšak jedná sa o oblasť, v ktorej ochrana práv a povesti   iných   je   osobitne   dôležitá   a   zverejnenie   obrazových   záznamov   nie   je   dôvodné, pokiaľ sa netýka rozširovania „myšlienok“, ale ide len o obyčajné zobrazenie obsahujúce veľmi   osobné   alebo   dokonca   intímne   „informácie“   o   osobe   bez   legitímneho   cieľa informovať o určitej skutočnosti vo verejnom záujme. Je potrebné nájsť rovnováhu medzi ochranou   súkromného   života   a slobodou   prejavu,   ktorá   sa   musí   prejaviť   v   tom,   či zverejnené fotografie a články prispievajú k diskusii o záležitostiach všeobecného záujmu. Verejnosť nemôže mať právo na informácie o súkromnom živote verejne známych osobností vo všetkých prípadoch. Aj keby verejný záujem, akým je obchodný záujem časopisov na zverejnení   fotografií   a článkov,   existoval,   ich   takéto   záujmy   bez   sledovania   legitímnych cieľov musia ustúpiť právu na ochranu súkromného života.

Podľa rozhodnutia ESĽP vo veci X proti Islandu, z 18. mája 1976 právo na súkromie je nielen právo na rešpektovanie súkromného života, teda práva na život podľa vlastných predstáv   chráneného   pred   publicitou,   ale   zahŕňa   aj   právo   na   zakladanie   a   rozvíjanie vzťahov s inými ľuďmi, najmä v citovej oblasti v záujme rozvoja a naplnenia svojej vlastnej osobnosti.

Okresný súd bude musieť pri svojom rozhodnutí vziať zreteľ nielen na všeobecne záväzné právne predpisy, ale sa vyporiadať aj s tým, či konanie odporcu bolo alebo nebolo v   súlade   s   jeho   právami   na   slobodu   vyjadrovania   a   právom   verejnosti   na   informácie v spojení s právnymi otázkami riešenými ESĽP.

V konaní je taktiež potrebné rozlišovať, či navrhovateľke bola ujma bola spôsobená zverejnením   určitých   údajov   alebo   samotnou   skutočnosťou   priateľstva   medzi navrhovateľkou   a   p.   B.   B.   ako   priateľ,   neskôr   manžel   navrhovateľky,   sa stal   známou osobnosťou nielen v súvislosti s priateľstvom a blízkym vzťahom s navrhovateľkou, ale aj jeho podnikateľskými aktivitami, trestným stíhaním zo strany Ruskej federatívnej republiky, držbou pasov viacerých štátov, šetrením zo strany colných úradov SR a pod.. Zároveň tieto okolnosti je potrebné vziať do úvahy, či je dané aj legitímne právo verejnosti záujmu o vzťah navrhovateľky ako verejne činnej osoby, ústavnej činiteľky a jej priateľa a právo médií podrobiť tento vzťah hodnoteniu a kritike.

Ďalej je potrebné rozlišovať, či sa jedná zo strany odporcu o uverenie úvah, názorov alebo   faktov.   Už   s   poukazom   na   citované   rozhodnutie   ESĽP   (De   Haes   a   Gijsels   proti Belgicku,   v   roku   1997)   ako   aj   ustálenú   judikatúru   Najvyššieho   súdu   SR,   bude   úlohou okresného   súdu   posúdiť   obsah   článkov   v   spojení   so   štýlom   prezentovania   údajov, charakterom zverejnenia, zaradenia článku do určitej rubriky, ako aj celkového charakteru zverejňujúceho   média,   a   zaujať   stanovisko,   či   sa   jedná   o   uvedenie   faktov   alebo   o hodnotiace úvahy autora. Nemožno súhlasiť s názorom okresného súdu, že pri zásahu do súkromia je prípustná len kritika. Prípustné sú akékoľvek primerané úvahy, ktoré nútia adresáta sa zamýšľať nad určitým spoločenským problémom, majú za cieľ vyvolať, diskusiu, upútať pozornosť. Súd je vtedy oprávnený hodnotiť len to, či obsahom nebola vyvolávaná určitá klamná   predstava objektívne spôsobilá   vyvodiť   u adresáta   nesprávne a klamlivé závery,   teda   že   by   zverejnenie   údajov   vyvolávalo   nesprávny   úsudok   alebo   podsúvalo nesprávny záver. Preto   bude   povinnosťou   okresného   súdu   opätovne   vec   prejednať   a   posúdiť   podľa vyššie   uvedených   kritérií   a   pokynov   krajského   súdu.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené skutočnosti bolo potrebné rozsudok okresného súdu zrušiť podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O. s. p. a vec bola vrátená na nové konanie a rozhodnutie.»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd   zdôvodnil   svoje   právne   závery vyčerpávajúcim spôsobom, zohľadniac adekvátnu judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva sa vysporiadal s kľúčovými skutočnosťami tvoriacimi základ jeho právneho názoru, ktorý   aj   ústavný   súd   považuje   za   ústavne   relevantný.   V citovanej   časti   odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné zrušiť rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

1.1 Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   tým,   že   krajský   súd   aplikoval   na   jej   prípad novelizované   ustanovenie   §   155   ods.   3   OSP   zavedené   novelou   Občianskeho   súdneho poriadku č. 341/2005 Z. z. s účinnosťou od 1. septembra 2005, krajský súd konal podľa nej „(...)   v   rozpore   s platnou   právnou   úpravou   limitujúcou   uplatnenie   novely (zák. č. 341/2005   Z.   z.)   Občianskeho   súdneho   poriadku   v súdnych   konaniach,   ktoré sú v štádiu odvolacieho konania. Namietam, že (...) odvolací súd nerešpektoval všeobecne uznávanú zásadu, ktorá bola zhmotnená v prechodných ustanoveniach zákona č. 341/2005 Z.   z.,   t.j.,   že   neskorší   právny   predpis   (lex   posterior)   nesmie   zhoršiť,   resp. zrušiť nadobudnuté práva“.

V súvislosti   s   uvedenými   tvrdeniami   sťažovateľky   ústavný   súd   poukazuje na nasledovné   fakty.   Zákonom   č. 341/2005   Z. z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon č. 99/1963 Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 341/2005 Z. z.“), došlo s účinnosťou od 1. septembra 2005 okrem iného aj k novelizácii § 155 ods. 3 OSP, podľa novelizovaného znenia ktorého: „Účastník konania má právo uverejniť právoplatné rozhodnutie súdu okrem rozhodnutí týkajúcich sa maloletých. Súd môže účastníkovi, ktorého návrhu sa vyhovelo, priznať v rozsudku právo uverejniť rozsudok na náklady účastníka, ktorý v spore neuspel, vo veciach   ochrany   práv   porušených   alebo   ohrozených   nekalým   súťažným   konaním, vo veciach   ochrany   práv   spotrebiteľa,   vo   veciach   ujmy   na zdraví   spôsobenej   pri poskytovaní   zdravotníckej   starostlivosti   a   vo   veciach   ochrany   osobnosti.   Vo   výroku rozsudku určí na základe návrhu rozsah, formu, spôsob uverejnenia a sumu nákladov na uverejnenie,   prípadne   výšku   preddavku,   ktorý   je   potrebné   zložiť   účastníkovi   konania, ktorého návrhu sa vyhovelo.“

Podľa prechodných ustanovení zákona č. 341/2005 Z. z. účinných od 1. septembra 2005, konkrétne podľa ustanovenia § 372 l ods. 2: „Začaté konania o odvolaní a dovolaní, o ktorých odvolací súd alebo dovolací súd nerozhodol do 31. augusta 2005, sa dokončia podľa práva platného do 31. augusta 2005.“

V sťažnosti   sťažovateľka   uvádza: „Odvolacie   konanie   bolo   začaté   na   základe odvolania   odporcu   zo   dňa   03. 12. 2005   (...)“,   t. j.   z uvedeného   vyplýva,   že   napádané odvolacie   konanie   bolo   začaté   až   po   31.   auguste   2005,   takže   krajský   súd   pri   svojom rozhodovaní už nebol viazaný prechodným ustanovením § 372 l ods. 2 novelizovaného znenia OSP a na prípad sťažovateľky mohol bez ďalšieho aplikovať novelizované znenie § 155 ods. 3 OSP (účinné od 1. septembra 2005).

Vzhľadom   na   uvedené   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   závery   krajského   súdu nejavia   ako   svojvoľné   (arbitrárne)   a rovnako   aplikácia   príslušných   ustanovení   OSP nie je popretím   ich   podstaty   či   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   so   skutkovým a právnym   názorom   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov všeobecných súdov.

1.2   Námietku   porušenia   základného   práva   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie sťažovateľka založila aj na tvrdeniach o nesprávnosti záverov krajského súdu, ku ktorým mal dospieť na základe nedostatočného dokazovania, v rámci ktorého nezohľadnil dôkazy ktoré svedčili v jej prospech, čo v konečnom dôsledku viedlo podľa nej aj k porušeniu práva na nestranný a nezaujatý súd.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02). Z napádaného rozhodnutia krajského súdu ústavný súd nezistil, že by krajský súd dospel k odlišnému právnemu posúdeniu merita veci v porovnaní s právnou kvalifikáciou vyslovenou okresným súdom, t. j. krajský súd v porovnaní s okresným súdom nevyslovil odlišné právne stanovisko, ktoré by v ďalšom konaní zaväzovalo okresný súd pri právnej kvalifikácii   zisteného   skutkového   stavu,   na   základe   čoho   by   sa   dal   predvídať   výsledok opätovného   prerokovania   veci   okresným   súdom.   Práve   naopak   krajský   súd   napádaným rozhodnutím poukázal iba na procesné a skutkové pochybenia okresného súdu (nedostatok dokazovania, nevykonateľnosť výrokovej časti rozsudku a pod.) a pre ďalší procesný postup okresného súdu určil iba záväzné pokyny na ich odstránenie s tým, že podľa týchto pokynov „(...) bude povinnosťou okresného súdu opätovne vec prejednať a posúdiť (...)“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že konanie vo veci sťažovateľky nie je právoplatne skončené a je na nej, aby aj v ďalšom konaní okresného súdu predkladala dôkazy   svedčiace   v jej   prospech,   prípadne   aby   predkladala   dôkazy   argumentačne popierajúce   tvrdenia   odporcu,   čím   môže   dosiahnuť   nápravu   ňou   tvrdeného   nedostatku v zisťovaní skutkového stavu krajským súdom, ktorý podľa jej tvrdenia nezohľadnil dôkazy svedčiace v jej prospech.

Pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľky, že postupom krajského súdu došlo k porušeniu jej   práva   na   nestranný   a nezaujatý   súd,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľka mala možnosť vyjadriť sa a predkladať dôkazy k prejednávanej veci prostredníctvom svojej právnej zástupkyne na odvolacom pojednávaní rovnako ako odporca, takže krajský súd voči nej nepostupoval diskriminačne, resp. zaujato (čl. 47 ods. 3 ústavy). Napokon vo vzťahu k namietanej nezaujatosti krajského súdu mala sťažovateľka   na   zjednanie   nápravy   k dispozícii   iný   procesný   prostriedok   (námietka zaujatosti), prostredníctvom ktorého však nezaujatosť krajského súdu nespochybnila.

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napádaným   uznesením krajského súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   v tejto   časti   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. V spojení   s namietaným   porušením   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie sťažovateľka namietala aj porušenie čl. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 ústavy.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   namietanie   porušenia   práva   na   spravodlivé   súdne konanie rozhodnutím všeobecného súdu v spojení s označenými článkami ústavy znamená, že   takéto   rozhodnutie   musí   mať   napr.   zákonný   podklad   (čl.   2   ods.   2   ústavy)   súladný s medzinárodnoprávnou úpravou o základných právach a slobodách, ktorou je Slovenská republika   viazaná   (čl.   1   ods.   2,   čl.   7   ods.   5   ústavy)   a nemôže   byť   prejavom   svojvôle (čl. 1 ods. 1 ústavy).

Vzhľadom na ústavným súdom konštatované nezistenie porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemohlo v ich spojitosti dôjsť ani k porušeniu zásad uvedených v č. 1 ods. 1 a 2, čl. 2 ods. 2 a čl. 7 ods.   5   ústavy.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   porušenie   uvedených   zásad má charakter   porušenia   základného   ústavného   práva   v zásade   iba   vtedy,   ak   je   spojené zároveň s porušením aj iného základného práva.

Uvedené závery boli podkladom pre rozhodnutie ústavného súdu, ktorý sťažnosť sťažovateľky   aj   v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

3. Sťažovateľka   v petite   sťažnosti   namietala   v spojitosti   s označeným   porušením čl. 46 ods. 1 ústavy aj porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Zásada   rovnosti   strán   v procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých   procesných podmienok   a   rovnakého   procesného   postavenia   subjektov,   o   právach   a povinnostiach ktorých   rozhoduje   občianskoprávny   súd   (PL. ÚS 43/95,   II. ÚS 121/02,   IV. ÚS 35/02). Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje aj zásadu zaručujúcu   pre   každú   stranu   mať   v procese   rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje záujmy a zároveň   vylučujúcu   mať   možnosť   podstatnej   výhody   voči   protistrane (m. m. IV. ÚS 35/02, IV. ÚS 159/05).

Pretože   v   preskúmavanej   veci   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa § 25 ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   dospel   ústavný   súd   k záveru   o nedostatku   priamej príčinnej   súvislosti   medzi   napádaným   uznesením   krajského   súdu   a možným   porušením základného   práva   sťažovateľky   upraveného   v   čl. 46   ods. 1   ústavy,   v nadväznosti na to nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 47   ods. 3   ústavy, preto ústavný súd dospel k záveru o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti aj v tejto časti.

4. Sťažovateľka   namietala,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   6 Co 5/2006 z 15. novembra 2006 došlo aj k porušeniu čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Podľa   čl.   144   ods.   1   ústavy   sudcovia   sú   pri   výkone   svojej   funkcie   nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa   čl. 152   ods. 4   ústavy   výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Podľa názoru ústavného súdu tieto ustanovenia ústavy vyjadrujú princípy právneho štátu,   resp.   určujú   právny   základ   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a nemožno ich samostatne   aplikovať   (a   teda   ani   namietať   ich   porušenie)   v konaní   o porušení individuálnych základných práv a slobôd fyzických osôb alebo právnických   osôb   podľa čl. 127   ústavy   prostredníctvom   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   (napr.   I. ÚS 24/98, II. ÚS 810/00).

Pretože   sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   článkov   ústavy,   ktorých porušenie nie je možné samostatne namietať pred ústavným súdom v konaní podľa čl. 127 ústavy, bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2007