znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 165/02-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jej ľudských práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd,   ako aj základných   práv   podľa   čl.   16   ods.   1 a čl.   19 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice I pri nariaďovaní výkonu ústavného ochranného liečenia vo veci sp. zn. 7 T 668/01, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť   M.   H.   v časti   namietajúcej   porušenie   čl.   5   ods.   1   a čl.   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažnosť   M.   H.   v časti   namietajúcej   porušenie   čl.   16   ods.   1   a čl.   19   Ústavy Slovenskej republiky o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 8. marca 2002 doručené   podanie   M.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   bytom   K.,   zastúpenej   advokátkou JUDr.   I.   R.,   K.,   označené   ako   „Sťažnosť   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky“ s prílohami. Z jeho obsahu vyplynulo, že: „Dňa 21. 8. 2001 na verejnom priestranstve v K., J. H., nar. 27. 5. 1960, bývajúci v K., vulgárne nadával svojej manželke, sťažovateľke, bil ju, vyhrážal sa jej zabitím. Spôsobil jej drobné poranenie a vzbudil u nej, vzhľadom na jeho doterajšie správanie, obavu o svoj život a zdravie. V tejto situácii sťažovateľka vyhľadala pomoc   Krízového   centra   F.   v K.   Domov   sa   pochopiteľne   vrátiť   v obave   o svoj   život nemohla.

Dňa 27. 8. 2001 J. H. 11x telefonoval do Krízového centra F. a vyhrážal sa Mgr. M. G. zabitím.

Dňa 28. 8. 2001 pred Krízovým centrom F. sa Jozef Hajdu vyhrážal sťažovateľke a manželom Š. zabitím a vulgárne im nadával.

Dňa 28. 8. 2001 prišiel J. H. pred Krízové centrum F., kde vykrikoval, že budovu podpáli, zničí a do večera sa vráti.

Voči J. H. bolo vznesené obvinenie pre pokračujúci trestný čin násilia proti skupine obyvateľstva a jednotlivcovi a výtržníctva. Obvinený bol vzatý do väzby.

Dňa   29.   11.   2001   bola   podaná   okresným   prokurátorom   na   Okresnom   súde Košice I obžaloba pre uvedené trestné činy. Podľa tejto obžaloby bol obžalovaný štyrikrát trestaný, z toho dvakrát v posledných 10 rokoch.

V priebehu trestného konania bol vypracovaný znalecký posudok, podľa ktorého, J. H. trpí bipolárnou poruchou osobnosti a znalci odporúčali ochrannú psychiatrickú liečbu ústavnou formou.

Na hlavnom pojednávaní v trestnej veci proti obžalovanému J. H. dňa 7. 1. 2002, bol obžalovaný   uznaný   vinným   v zmysle   obžaloby.   Súd   upustil   od   potrestania   a nariadil ochranné liečenie formou ústavnou, rozhodol o prepustení J. H. z väzby.

J. H. bol prevezený na Psychiatrickú kliniku Fakultnej nemocnice s poliklinikou v K. Podľa vyjadrenia primára tohto zdravotníckeho zariadenia, však nie preto, aby absolvoval ochranné liečenie.

Dňa 14. 1. 2002 bol z tohto zdravotníckeho zariadenia J. H. prepustený.

V ten   istý   deň   v čase   o 10.30   hod.   navštívil   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky a domáhal   sa   rozhovoru   s ňou   s tým,   že   jej   teraz   všetko   konečne   spočíta.   Len   vďaka duchaprítomnosti   zamestnankyne   advokátskej   kancelárie,   sa   podarilo   zabrániť   mu   vo vstupe do kancelárie.

V ten istý deň podala právna zástupkyňa sťažovateľky trestné oznámenie pre trestný čin násilia proti skupine obyvateľstva a jednotlivcovi na J. H. na Okresnej prokuratúre Košice II. Túto skutočnosť dala v ten istý deň na vedomie Okresnému súdu Košice I, ktorý trestnú vec J. H. prejednával.

V ten istý deň prišiel J. H. domov a po tom, čo sa domov vrátila aj sťažovateľka, sa jej vyhrážal vykrútením krku. Sťažovateľka s hrôzou opustila dom a odvtedy až do 22. 1. 2002 sa v ňom nezdržiavala.

Dňa 16. 1. 2002 bolo podané trestné oznámenie na J. H. sťažovateľkou pre trestný čin   násilia   proti   skupine   obyvateľstva   a jednotlivcovi.   Táto   skutočnosť   bola   takisto oznámená Okresnému súdu Košice I, ako aj Okresnej prokuratúre Košice I.

Dňa 21. 1. 2002 J. H. opäť navštívil právnu zástupkyňu sťažovateľky, a jej, aj jej zamestnankyni   sa   vyhrážal.   V ten   istý   deň   bol   J.   H.   vyšetrovateľom   Okresného   úradu vyšetrovania Košice II zadržaný a bolo mu vznesené obvinenie pre trestný čin podľa § 197a Tr. zák..

Trestné oznámenie sťažovateľky je v štádiu preverovania. Dňa 22. 2. 2002 bol, podľa vedomostí sťažovateľky, nariadený výkon ochranného liečenia J. H. a tento bol premiestnený do Psychiatrickej liečebne v P....

Podľa   článku   5   vety   prvej   Dohovoru,   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú bezpečnosť.

Podľa článku 6 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa   článku   16   ods.   1   Ústavy   SR   –   nedotknuteľnosť   obydlia   a jej   súkromia   je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Každý má právo podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa § 351 ods. 1 vety prvej Tr. por. – výkon ochranného liečenia nariadi predseda senátu liečebného ústavu, v ktorom sa má ochranné liečenie vykonať.

Podľa ods. 2 toho istého zákonného ustanovenia – ak je osoba, u ktorej bolo uložené ochranné liečenie pri pobyte na slobode nebezpečná pre svoje okolie, zariadi predseda senátu neodkladne jej dodanie do liečebného ústavu; ináč jej môže poskytnúť primeranú lehotu na obstaranie jej záležitostí....

Sťažovateľka sa domnieva, že nečinnosťou pri nariadení výkonu ochranného liečenia J. H., došlo do zásahu do jej práva na osobnú bezpečnosť (podľa článku 5 vety prvej Dohovoru), do jej práva na spravodlivé súdne konanie (článok 6 Dohovoru), do jej práva na nedotknuteľnosť súkromia (článok 16 ústavy) a zásahu do jej súkromného života (článok 19 ústavy).

Podľa   článku   5   vety   prvej   Dohovoru   –   má   každý   právo   na   osobnú   bezpečnosť. Garantom tohto práva je štát, ktorý má vytvárať podmienky a ktorý má právne prostriedky na to, aby osobná bezpečnosť každého bola zaručená a chránená a v prípade, že dôjde k zásahu do tohto práva, aby sa bezodkladne zabránilo k ďalšiemu takémuto zasahovaniu a aby sa dôsledky porušenia tohto práva napravili.

V prípade sťažovateľky odporca nepostupoval tak, aby chránil jej právo na osobnú bezpečnosť. V trestnom konaní vedenom proti J. H. bolo totiž nesporne preukázané, že J. H. zasahoval   spôsobom   kvalifikovaným   ako   trestné   činy   do   práva   na   bezpečnosť   tak sťažovateľky, ako aj iných osôb. Vzhľadom na to, že sa v krátkom čase dopustil viacerých trestných   činov,   bol   vzatý   do   väzby,   keďže   hrozilo,   že   bude   v páchaní   trestnej   činnosti pokračovať. Až do vynesenia rozsudku v tejto trestnej veci bol J. H. vo väzbe. Keďže väzba môže   trvať   v zmysle   Trestného   poriadku   len   nevyhnutný   čas,   je   zrejmé,   že   odporca považoval za nevyhnutné, aby J. H. bol vo väzbe až do vynesenia rozsudku a právoplatného skončenia   konania   vo   veci,   pretože   hrozilo   reálne   nebezpečenstvo,   že   by   v prípade skoršieho prepustenia, pokračoval v páchaní trestnej činnosti.

Súčasne s vynesením rozsudku, ktorým bol J. H. uznaný vinným zo všetkých trestných činov, ktoré sa mu obžalobou okresného prokurátora Okresnej prokuratúry Košice I kládli za vinu,   bolo   mu uložené   ochranné liečenie ústavnou formou.   Ako už   bolo spomenuté, v predmetnej trestnej veci bolo znaleckým   posudkom   jednoznačne zistené,   že J.   H.   trpí závažnou psychickou poruchou – bipolárnou poruchou osobnosti. V znaleckom posudku bolo   konštatované,   že   ochranné   liečenie   u J.   H.   nesplnilo   svoj   účel   a bolo   odporúčané ochranné psychiatrické liečenie ústavnou formou. Okrem toho bolo v znaleckom posudku uvedené, že rozpoznávacia a ovládacia schopnosť J. H., bola zmenšená o 60 až 70 %. Je teda nesporné, vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti, že J. H. v čase vynesenia dňa 7. 1. 2002 a uloženia ochranného liečenia, bol osobou nebezpečnou pre svoje okolie. V zmysle   vyššie   uvedeného   ustanovenia   Trestného   poriadku   bolo   povinnosťou predsedu senátu jeho neodkladné dodanie do liečebného ústavu.

V súvislosti   s tým   poukazuje   sťažovateľka   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR sp. zn. R 46/1977, podľa ktorého, výkon ochranného liečenia treba v zásade nariadiť hneď, ako sa rozhodnutie o jeho uložení stalo vykonateľným.

Rozhodnutie o uložení ochranného liečenia sa stalo vykonateľným dňa 7. 1. 2002. Ak teda odporca napriek všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam nenariadil u J. H. bezprostredne po uložení ochranného liečenia ústavnou formou jeho výkon, konal v rozpore s Trestným poriadkom, aj s vyššie uvedeným ustanovením dohovoru.

Okrem už uvedených súvislostí, odporca mal už od 14. 1. 2002 vedomosti o tom, že J. H. sa správa spôsobom, ktorý je nebezpečný pre jeho okolie. Napriek tomu, až do jeho zadržania,   nevykonal   vo   veci   úkony   smerujúce   k tomu,   aby   konal   v záujme   ochrany bezpečnosti iných osôb.

Vyššie   uvedené   argumenty   sa   vzťahujú   aj   k porušeniu   práva   na   nedotknuteľnosť súkromia a práva na ochranu pred neoprávnenými zásahmi do súkromia.

Súkromným životom podľa článku 16 ods. 1 a článku 19 ústavy treba chápať aj právo na   zachovanie   telesnej   a duševnej   integrity   človeka.   Do   tohto   práva   sťažovateľky   bolo konaním   J.   H.   zasiahnuté   a odporca   dostatočným   spôsobom   neposkytol   sťažovateľke ochranu   tohto   práva   a to   svojím   konaním,   keď   napriek   povinnostiam   uloženým   mu v Trestnom poriadku takéto zásahy umožnil.

Ďalej   v tejto   súvislosti   poukazujem   v plnej   miere   na   dôvody,   ktoré   uvádzam   pri článku 5 dohovoru.

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 dohovoru nemožno podľa mienky sťažovateľky sťahovať len na právo obvineného, resp. na rozhodnutie súdu v občianskoprávnych   veciach.   Spravodlivé   súdne   konanie   má   zaručiť   jeho   účastníkom, vrátane   poškodených   osôb,   spravodlivú   ochranu   osôb,   ich   práv   a právom   chránených záujmov.   V prípade   sťažovateľky   teda   bolo   povinnosťou   súdu,   ak   malo   byť   konanie v trestnej veci J. H. spravodlivé, zabezpečiť ochranu poškodenej pred atakmi odsúdeného účinným spôsobom a teda takým, ktorý by na najnižšiu možnú mieru znížil nebezpečenstvo opakovaných atakov J. H. voči sťažovateľke. Takýto je aj účel trestného konania, zakotvený v § 1 Trestného poriadku, podľa ktorého, konanie musí pôsobiť na upevňovanie zákonnosti, na predchádzanie a zamedzovanie trestnej činnosti....

Poukazujúc na súvislosti uvedené v predchádzajúcej časti tejto sťažnosti považujem za nesporné, že konaním odporcu boli porušené tam uvedené práva sťažovateľky.

Vzhľadom   na   to,   že   v dôsledku   nečinnosti   odporcu   bola   vystavená   opakovanému strachu, bola zbavená práva užívať svoje obydlie, vystavená strachu z nových útokov zo strany   J.   H.   a v neposlednom   rade   aj   útokov   voči   jej   maloletým   deťom,   považuje sťažovateľka   za   primerané,   aby   jej   bolo   poskytnuté   zo   strany   odporcu   primerané zadosťučinenie vo výške 250.000,- Sk.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol takto: „Nečinnosťou odporcu pri nariaďovaní výkonu ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou, uloženého odporcom v konaní vedenom pod sp. zn. 7 T 668/01 J. H. dňa 7. 1. 2002, bolo porušené právo sťažovateľky na osobnú bezpečnosť, zakotvené v článku 5 Dohovoru,   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   článku   6   Dohovoru,   právo   na nedotknuteľnosť súkromia podľa článku 16 ods. 1 Ústavy SR a právo na ochranu pred zásahmi do súkromia sťažovateľky podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 250.000,- Sk.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   [(ďalej   len „ústava“) (a s účinnosťou od 1. januára 2002)] oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania o sťažnostiach   sú   upravené v ustanoveniach   §   20   ods.   1   a   §   49   až 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.   Ústavný   súd   preto   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľky   a skúmal,   či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva na osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). K jeho porušeniu malo dôjsť „nečinnosťou súdu pri nariadení výkonu ochranného liečenia J. H.“,   keďže   podľa   jej   tvrdenia   podľa   tohto   ustanovenia   dohovoru   „garantom   práva   na osobnú bezpečnosť je štát, ktorý má vytvárať podmienky, aby osobná bezpečnosť každého bola zaručená a chránená a v prípade, že dôjde k zásahu do tohto práva, aby sa bezodkladne zabránilo   k takémuto   ďalšiemu   zasahovaniu   a aby   sa   dôsledky   takéhoto   porušenia napravili“.   Pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   zohľadnil,   že sťažovateľka   namietala   porušenie   svojho   práva   garantovaného   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach (čl. 5 ods. 1 prvá veta dohovoru), obsah ktorého posúdil zohľadňujúc relevantnú judikatúru štrasburských orgánov (Komisie pre ľudské práva a Európskeho súdu pre   ľudské   práva).   Po   jej   analýze   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   pojem   „osobná bezpečnosť“ z čl. 5 ods. 1 dohovoru sa vykladá a v praxi štrasburských orgánov uplatňuje v spojení   a v kontexte   so   slobodou   jednotlivca   (rozhodnutia   Komisie   pre   ľudské   práva v prípadoch sťažností č. 53201/71 z 11. októbra 1973, č. 7729/76 z 11. decembra 1976, č. 4626/70   zo   6. marca   1978   a iné),   preto   tento   pojem   je   potrebné   posudzovať   „spolu s termínom   sloboda   a chápať ho ako ochranu proti svojvoľnému zasahovaniu verejného orgánu proti slobode jednotlivca“ (rozsudok súdu v prípade Bozano z 18. decembra 1986). K porušeniu práva na osobnú bezpečnosť preto dochádza svojvoľnými zásahmi orgánov štátu do osobnej slobody, v dôsledku čoho osobná bezpečnosť zakladá „ochranu osoby pred svojvoľným zasahovaním štátnych orgánov do osobnej slobody“ (rozhodnutia Komisie pre ľudské práva a Európskeho súdu pre ľudské práva citované vyššie).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že pojem osobná bezpečnosť z čl. 5 ods.   1   dohovoru   je   úzko   spätý   so   slobodou   jednotlivca   a k jej   porušeniu   dochádza nerešpektovaním procesných garancií spätých s obmedzením osobnej slobody jednotlivca orgánmi   štátu.   V prípade   sťažovateľky   však   o takýto   prípad   nešlo.   V dôsledku   toho nemohlo dôjsť ani k porušeniu jej práva na osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 prvej vety dohovoru   v rozsahu   a spôsobom,   akým   je   jeho   obsah   vykladaný   a v praxi   uplatňovaný bývalou Komisiou pre ľudské práva, ako aj Európskym súdom pre ľudské práva. Z tohto dôvodu   bolo potrebné   jej   sťažnosť   namietajúcu   porušenie   práva   na osobnú   bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Košice I pri nariaďovaní ochranného psychiatrického liečenia jej manželovi odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Sťažovateľka   ďalej   namietala   porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   „porušenie   práva   na   spravodlivé   súdne konanie...   nemožno...   vzťahovať   len   na   právo   obvineného,   resp.   na   rozhodnutie   súdu v občianskoprávnych   veciach.   Spravodlivé   súdne   konanie   má   zaručiť   jeho   účastníkom, vrátane   poškodených   osôb,   spravodlivú   ochranu   osôb,   ich   práv   a právom   chránených záujmov.   V prípade   sťažovateľky   teda   bolo   povinnosťou   súdu...   zabezpečiť   ochranu poškodenej pred atakmi odsúdeného účinným spôsobom...“.

Aj   v tomto   prípade   ústavný   súd   zobral   na   vedomie,   že   procesné   garancie   čl.   6 dohovoru sa zásadne vzťahujú na osoby, „proti ktorým bolo vznesené trestné obvinenie“, pričom   v danom   prípade   bol   takouto   osobou   manžel   sťažovateľky   J.   H.,   a nie   samotná sťažovateľka. Ako vyplýva zo zápisnice z hlavného pojednávania z 21. decembra 2001, sťažovateľka v súdnom konaní (sp. zn. 7 T 668/01) proti J. H. vystupovala ako poškodená osoba   (§   43   Trestného   poriadku).   Aj   keď   judikatúra   štrasburských   orgánov   uznáva,   že poškodená osoba sa v trestnom konaní môže domáhať porušenia svojho práva na konanie v primeranej   lehote,   keďže   „jeho   výsledok   je   rozhodujúci   pre   uplatnenie   jej   práva   na odškodnenie“   (Maini   v. Francúzsko,   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   z 26. októbra 1999), o takúto situáciu v prípade sťažovateľky nešlo a porušenie tohto práva ani nenamietala.   Keďže   vo   vykonávacom   konaní   podľa   §   315   (a   osobitne   §   351   a nasl.) Trestného   poriadku   sa   nerozhodovalo   ani   o oprávnenosti   trestného   obvinenia   proti sťažovateľke a ani o jej občianskych právach a záväzkoch a keďže čl. 6 ods. 1 dohovoru spája   procesné   garancie   (vrátane   práva   na   spravodlivý   súdny   proces)   iba   s   konaniami, v ktorých sa o týchto otázkach rozhoduje, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľka napokon namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods.   1   a čl.   19   ústavy,   t.   j.   práva   na   nedotknuteľnosť   súkromia   a na   ochranu   pred neoprávnenými zásahmi do súkromia, argumentujúc, že „do tohto práva sťažovateľky bolo konaním   J.   H.   zasiahnuté   a odporca   dostatočným   spôsobom   neposkytol   sťažovateľke ochranu   tohto   práva   a to   svojím   konaním,   keď   napriek   povinnostiam   uloženým   mu v Trestnom poriadku takéto zásahy umožnil“. Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci, keďže o ochrane práv podľa čl. 16 a čl. 19 ústavy   rozhodujú   všeobecné   súdy   (I.   ÚS   2/00,   II.   ÚS   23/00),   a nie   ústavný   súd. Sťažovateľka   však   neuviedla   a ani   netvrdila,   že   by   sa   ochrany   týchto   práv   pred všeobecnými súdmi bola domáhala.

Z uvedených   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietnuť v časti namietajúcej porušenie čl. 5 ods.   1 a čl. 6 dohovoru pre zjavnú   neopodstatnenosť   a v časti   namietajúcej   porušenie   základných   práv   podľa   čl. 16 ods. 1 a čl. 19 ústavy pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2002