znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 164/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. C., t. č. vo väzbe I., vo veci namietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Gn 278/2012 a jej listom z 24. júla 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. XV/3 Spr 150/2012 a jej listom zo 17. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. C. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. januára 2013 doručená sťažnosť R. C., t. č. vo väzbe I. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie   základného   práva   na   inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného v čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Gn 278/2012 a jej listom z 24. júla 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. XV/3 Spr 150/2012 a jej listom zo 17. septembra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 19. júla 2012 generálnej prokuratúre „trestné   oznámenie   na   sudkyňu   Okresného   súdu   v Žiline   pre   falšovanie a pozmeňovanie úradných dokumentov v trestnej veci“, ktorá sa týka sťažovateľa a ktorú dotknutá sudkyňa Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) „prejednáva“.

Prokurátor   generálnej   prokuratúry „opatrením   pod   sp.   zn.   XV/2   Gn   278/12 z 24. 7. 2012... odstúpil trestné oznámenie na okresný súd... s inštrukciou, že je ho potrebné vyhodnotiť ako sťažnosť“.

Reakciou sťažovateľa na túto skutočnosť bolo, že 7. augusta 2012 „podal sťažnosť v zmysle § 34 ods. 1 zák. č. 153/2001 Z. z. na postup prokurátora, ktorý odstúpil trestné oznámenie na uvedený súd“.

Podľa názoru sťažovateľa „§ 196 až 199 zákona č. 301/2005 ustanovuje spôsob, akým   muselo   byť   postupované   o mojom   trestnom   oznámení.   Prokurátor   nepostupoval v zmysle zákona a ústavy, pretože... mnou uvedené skutočnosti v trestnom oznámení boli zákonným a ústavným základom na konštatovanie, že sa jedná o trestné oznámenie... Preto zneužitie   §   62   Trestného   poriadku   v tomto   prípade   na   odstúpenie   oznámenia   bolo nezákonné a neústavné a okrem tohto bolo dôsledkom priameho porušenia môjho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR...

Vo   vzťahu   k postupu   generálnej   prokuratúry   SR   o sťažnosti   a jej   prešetreniu uvádzam, že nedošlo k žiadnej náprave v zmysle § 31 a § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001, ale len   k alibistickému   konštatovaniu   o tom,   aký   bol   ten   postup   o odstúpení   trestného oznámenia   súdu   správny   a že   v opačnom   prípade   by   došlo   k zásahu   do   sudcovskej nezávislosti.   S týmto   sa   nestotožňujem,   lebo   vybaviť   trestné   oznámenie   zákonným a ústavným postupom nie je zásah do sudcovskej nezávislosti...

Ďalej   namietam porušenie §   34 ods.   1 zákona č.   153/2001,   pretože   ustanovenie určuje, že o sťažnosti koná nadriadený prokurátor v zmysle § 54 ods. 2 cit. zák. a teda v tomto   prípade   musel   o sťažnosti   konať   v zmysle   písmena   (a)   §   54   ods.   2   generálny prokurátor SR a nie nejaký zástupca riaditeľky...

Vzhľadom   na   skutočnosti   si   dovolím   konštatovať,   že   generálna   prokuratúra   SR vo veci opravného prostriedku pod sp. zn. XV/3 Spr 150/12-3 zo dňa 17. 9. 2012 porušila okrem   zákona   a ústavných   článkov   ako   napr.   čl.   2   ods.   2   ústavy   SR   aj   moje   právo garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 13 dohovoru...

Považujem   za   absurdné,   aby   predseda   súdu   posudzoval   akýmkoľvek   spôsobom trestné oznámenie podané na sudkyňu toho istého súdu...“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Právo R. C. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, konaním Generálnej prokuratúry SR v Bratislave a jej rozhodnutím zo dňa 24. 7. 2012 sp. zn. XV/2 Gn 278/12-3 porušené bolo.

2. Práva R. C. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 13 dohovoru konaním Generálnej prokuratúry SR v Bratislave a jej rozhodnutím zo dňa 17. 9. 2012 sp. zn. XV/3 Spr 150/12-3 porušené boli.

3. Rozhodnutia Generálnej prokuratúry SR v Bratislave zrušuje a vec jej vracia na ďalšie konanie.

4. Ústavný súd SR R. C. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €..., ktoré je mu do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu povinná vyplatiť Generálna prokuratúra SR v Bratislave.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade ústavný súd poznamenáva, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom   na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti   (v   konaní   podľa   čl.   127   ústavy),   v   ktorej   sťažovateľ   špecifikuje,   akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred   ústavným   súdom   z   hľadiska   požiadavky   na poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže   ústavný   súd   rozhodnúť   len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (m.   m.   IV.   ÚS   415/09,   IV.   ÚS   355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iných článkov ústavy (čl. 2   ods.   2   a čl.   149   ústavy)   uvedených   v   odôvodnení   sťažnosti   mimo   petitu   návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.

Predmetom sťažnosti je teda namietané porušenie základného práva sťažovateľa na inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na účinný prostriedok nápravy zaručeného   v čl.   13   dohovoru   postupom   generálnej   prokuratúry   v konaní   vedenom   pod sp. zn. XV/2   Gn   278/2012   a jej   listom   z 24.   júla 2012   a v konaní vedenom   pod   sp. zn. XV/3 Spr 150/2012 a jej listom zo 17. septembra 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1 ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   13   dohovoru   postupom   generálnej   prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Gn 278/2012 a jej listom z 24. júla 2012

Podstata   námietok   sťažovateľa   spočíva   predovšetkým   v jeho   nespokojnosti s vybavením podania z 19. júla 2012 označeného ako „Trestné oznámenie...“ generálnou prokuratúrou v konaní vedenom pod sp. zn. XV/2 Gn 278/2012.

Proti postupu generálnej prokuratúry v označenom konaní a proti jej listu z 24. júla 2012 podal sťažovateľ podľa zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) podnet označený ako „sťažnosť“. Tento podnet generálna   prokuratúra   preskúmala   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   XV/3   Spr   150/2012 a vybavila ho listom – vyrozumením zo 17. septembra 2012.

Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená   na   princípe   subsidiarity.   Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať   postupnosť   tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Ústavou zakotvenú právnu úpravu prípustnosti konania o sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb dopĺňa aj § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré   mu   zákon   na ochranu   jeho základných   práv   alebo slobôd   účinne   poskytuje a   na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Aplikujúc princíp subsidiarity na prerokúvanú vec sťažovateľa v tejto časti sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemá právomoc preskúmavať list (oznámenie) prokurátora generálnej prokuratúry č. k. XV/2 Gn 278/12-3 z 24. júla 2012 ani postup, ktorý mu   predchádzal,   keďže   ich   posúdenie   podliehalo   prieskumnej   právomoci   generálnej prokuratúry na základe podnetu sťažovateľa (v tomto prípade podnetu zo 7. augusta 2012). Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   zaručeného   v čl.   46   ods.   1 ústavy   a práva   zaručeného   v čl.   13   dohovoru   postupom   generálnej   prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. XV/3 Spr 150/2012 a jej listom zo 17. septembra 2012

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ svoje podanie z 19. júla 2012 adresované generálnej prokuratúre označil ako „trestné oznámenie“. Generálna prokuratúra ho napriek tomu posúdila ako „sťažnosť na sudkyňu“ okresného súdu. Teda ani sťažovateľ, ani   generálna   prokuratúra   toto   podanie   nevyhodnotili   ako   podnet   podľa   §   31   zákona o prokuratúre.

Prokurátor   generálnej   prokuratúry   správne   konštatoval   (pozri   list   č. k. XV/3 Spr 150/12-3 zo 17. septembra 2012), že podnetom v zmysle ustanovenia § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre bolo až podanie sťažovateľa zo 7. augusta 2012, ktoré bolo doručené generálnej prokuratúre 13. augusta 2012 a v ktorom sťažovateľ namietal postup prokurátora generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho podania z 19. júla 2012. Generálna prokuratúra tento podnet, sťažovateľom označený ako „sťažnosť“, vybavila listom – vyrozumením č. k. XV/3 Spr 150/12-3 zo 17. septembra 2012 a sťažovateľ ho napáda aktuálnou sťažnosťou podanou ústavnému súdu.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o   prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych predpisov podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov.

Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o prokuratúre ak nie je ďalej ustanovené inak, nadriadený   prokurátor   je   oprávnený   vydať   podriadenému   prokurátorovi   pokyn,   ako   má postupovať v konaní a pri plnení úloh.

Podľa judikatúry ústavného súdu podnet v zmysle § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre, ako aj opakovaný podnet podľa § 34 zákona o prokuratúre poskytujú sťažovateľovi účinnú ochranu jeho práv a právom chránených záujmov (m. m. IV. ÚS 158/03, IV. ÚS 80/03, IV. ÚS 330/04, IV. ÚS 53/05, I. ÚS 186/05, II. ÚS 94/06, I. ÚS 112/06). Podnet, ako aj opakovaný   podnet   zakladajú   povinnosť   príslušného   prokurátora,   resp.   nadriadeného prokurátora sa ním zaoberať, vybaviť ho a spôsob vybavenia oznámiť podnecovateľovi.

Ústavný   súd už vyslovil   právny názor,   že vynechanie opakovaného podnetu, ale aj ďalšieho   opakovaného   podnetu   ako   právneho   prostriedku   nápravy   v   rámci   sústavy orgánov prokuratúry Slovenskej republiky nemožno nahrádzať podaním sťažnosti v konaní pred   ústavným   súdom,   pretože   takto   by sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí   sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu (obdobne I. ÚS 186/05, IV. ÚS 53/05).

Ústavnému súdu nie je známy žiaden dôvod, aby sa vo veci sťažovateľa odchýlil od uvedeného   právneho   názoru.   Zákon   o   prokuratúre   poskytoval   a   stále   poskytuje sťažovateľovi aj ďalší prostriedok nápravy – opakovaný podnet (príp. aj ďalší opakovaný podnet),   ktorým   sa   mohol,   resp.   môže   domáhať   preskúmania   zákonnosti   postupu prokurátora   generálnej   prokuratúry   a jeho   listu   –   vyrozumenia   zo   17.   septembra   2012. Uvedený právny prostriedok umožňoval, resp. umožňuje sťažovateľovi dosiahnuť účinnú nápravu   vzhľadom   na   právomoc   nadriadeného   prokurátora   (generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky)   záväzným   pokynom   nariadiť   prijatie   efektívnych   opatrení v predmetnej veci, ak by na základe opakovaného podnetu sťažovateľa dospel k záveru, že oznámenie prokurátora generálnej prokuratúry č. k. XV/3 Spr 150/12-3 zo 17. septembra 2012 bolo v rozpore so zákonom.

Použitie právneho prostriedku nápravy, ktorým je opakovaný podnet, je v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom (napr. I. ÚS 256/05).

K námietke sťažovateľa, že zo strany generálnej prokuratúry došlo k porušeniu „§ 34 ods. 1 zákona č. 153/2001, pretože ustanovenie určuje, že o sťažnosti koná nadriadený prokurátor v zmysle § 54 ods. 2 cit. zák. a teda v tomto prípade musel o sťažnosti konať... generálny prokurátor SR...“, ústavný súd uvádza, že je irelevantná už len z toho dôvodu, že v tomto prípade nešlo o opakovaný podnet podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre, ale stále iba   o prvý   podnet   podľa   §   31   ods.   1   a 2   zákona   o prokuratúre,   ktorý   preskúmanie „nadriadeným prokurátorom“ nevyžaduje.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Po preskúmaní sťažnosti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti neuvádza nijaké dôvody, a už vôbec nie dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mal ústavný súd postupovať podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   bolo   potrebné   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť ako neprípustnú pre nevyčerpanie všetkých opravných prostriedkov (§ 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ako   celok   odmietnutá,   bolo   už   bez   právneho dôvodu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013