znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 164/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2007 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. L. S., P., zastúpeného advokátom JUDr. Š. K., K., vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   postupom   Okresného súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. PN 4 C 5/00 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. L. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2007 doručená sťažnosť JUDr. L. S., P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného súdu   Trnava   (ďalej   len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PN 4 C 5/00.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod sp. zn. PN 4 C   5/00   sa   žalobou   podanou   7.   septembra   1999   žalobca   domáha   proti sťažovateľovi ako žalovanému v 4. rade vydania nehnuteľnosti. Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd koná v predmetnej veci so zbytočnými a neodôvodnenými prieťahmi, čím sa predlžuje stav jeho právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné skončenie sporu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Sťažovateľ zastáva názor, že uvedená dĺžka konania v tomto prípade nie je závislá od zložitosti právneho sporu vedeného v konaní pred prvostupňovým súdom a nie je ani vyvolaná správaním sťažovateľa. (...)

(...)   prieťahy   v súdnom   konaní   spočívajú   v nečinnosti   všeobecného   súdu,   ako   je zrejmé aj zo skutočnosti, že v predmetnej veci nebolo vytýčené ešte žiadne pojednávanie. Prieťahy v konaní majú ďalekosiahle dôsledky, a to nielen v porušovaní základných práv a slobôd, ktoré sa Slovenská republika zaviazala rešpektovať, ale aj v tom, že daný subjekt, v   tomto   prípade,   sťažovateľ   a   zároveň   žalovaný,   je   držaný   v   právnej   neistote.   Právna neistota sa zmení na právnu istotu vtedy, keď sťažovateľ bude mať v rukách právoplatné rozhodnutie.

Porušenie   práva   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. PN 4 C 5/00 je zrejmé z toho, že konanie trvá viac ako 7 rokov a nie   je   stále   meritórne   ukončené   a   v   predmetnom   konaní   nebolo   vytýčené   žiadne pojednávanie.“

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1.   Základné právo JUDr.   L.   S.   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v   primeranej   lehote   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. PN 4 C 5/00 bolo porušené.

2. Okresnému súdu Trnava prikazuje Ústavný súd Slovenskej republiky, aby v konaní vedenom   na   Okresnom   súde   Trnava   pod   sp.   zn.   PN   4   C   5/00   konal   bez   zbytočných prieťahov.

3.   JUDr.   L.   S.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 175 000,- Sk (...), ktoré je Okresný súd Trnava povinný vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Trnava   je   povinný uhradiť   JUDr.   L.   S.   náhradu   trov   právneho zastúpenia na účet JUDr. Š. K., advokáta so sídlom (...) Košice na účet (...) do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa ochrany práv, porušenie ktorých namieta, v označenom konaní okresného súdu, už raz domáhal sťažnosťou podanou ústavnému súdu, pričom uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 376/06-16 z 9. novembra 2006 bola jeho sťažnosť odmietnutá pre neprípustnosť z dôvodu, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyužil všetky jemu dostupné prostriedky nápravy namietaného porušenia označených   práv   upravených   s   účinnosťou   do   31.   marca   2005   v   §   17   ods.   1   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“) v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) a s účinnosťou od 1. apríla 2005 upravených v § 62 a nasl. zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a   o   zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Sťažovateľ   v   sťažnosti,   ktorá   je predmetom   tohto   konania, uvádza,   že   ústavným súdom vytýkaný nedostatok v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 376/06 odstránil a „(...) podal osobne dňa 09. 10. 2006 na Okresnom súde Trnava sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. PN 4 C/5/2000 (ktorú pripojil ako prílohu k sťažnosti). Táto sťažnosť nebola doposiaľ vybavená v lehote stanovenej v § 65 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (...).

Na   predmetnú   sťažnosť   sťažovateľ   nedostal   odpoveď.   Podľa   sťažovateľa   došlo k vyčerpaniu   všetkých   prostriedkov   ochrany   jeho   práv   a   ako   posledný   inštitucionálny mechanizmus ostáva len Ústavný súdu Slovenskej republiky.

Tým, že sťažovateľ ani len nedostal odpoveď na podanú sťažnosť, zvýšila sa miera jeho právnej neistoty.“

Z prehľadu súdneho spisu, ako aj z prílohy sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ skutočne podaním z 9. októbra 2006, ktoré bolo v ten istý deň doručené aj okresnému súdu, namietal prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. PN 4 C 5/00. Ústavný súd už uznesením č. k.   II.   ÚS   376/06-16   z 9.   novembra   2006   posudzoval   túto   sťažnosť   sťažovateľa a konštatoval,   že   podanie   sťažovateľa   z   9.   októbra   2006,   ktorým   namietal   prieťahy v preskúmavanom   konaní   okresného   súdu,   nemožno   považovať   za   účinné   vyčerpanie prostriedku nápravy označených práv v zmysle požiadavky v § 62 a nasl. zákona o súdoch, pretože   neposkytol   okresnému   súdu   dostatočnú   lehotu   na   prijatie   potrebných   opatrení, a sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   bola   podaná   až   po   sťažnosti   sťažovateľa   doručenej ústavnému súdu 29. septembra 2006.

Tým, že ústavný súd súčasne v uznesení č. k. II. ÚS 376/06-16 z 9. novembra 2006 uviedol,   že toto rozhodnutie nezakladá   prekážku veci   rozhodnutej   podľa   § 24 písm.   a) zákona   o ústavnom   súde,   sťažovateľ   sa   znovu   obrátil   na   ústavný   súd   so   sťažnosťou s rovnakým   obsahom,   ale   v časovom   odstupe   troch   mesiacov   od   podania   sťažnosti na zbytočné   prieťahy   v konaní.   V sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   7. februára   2007 argumentuje tým, že nedostal odpoveď na podanú sťažnosť na prieťahy v konaní, čím sa zvýšila miera jeho právnej neistoty.

Ústavný súd je toho názoru, že trojmesačná lehota od podania sťažnosti na prieťahy v konaní   je   dostatočná   na   prijatie   potrebných   opatrení   konajúceho   súdu,   avšak z dokumentácie priloženej k sťažnosti zistil, že sťažovateľ síce uplatnil 9. októbra 2006 sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní, ale túto sťažnosť adresoval okresnému súdu, nie jeho predsedovi. Podanie sťažovateľa z 9. októbra 2006 teda nebolo v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o súdoch adresované predsedovi okresného súdu, a preto nemohlo byť predsedom okresného súdu ani vybavené v registri „Spr“ v zákonnej 30-dňovej lehote v súlade s § 65 ods.   1 zákona o súdoch, podľa ktorého: „Sťažnosť musí byť vybavená do 30 dní odo dňa jej doručenia orgánu príslušnému na jej vybavenie.“, t. j. sťažnosť na prieťahy   v   konaní   musí   byť   doručená   orgánu   príslušnému   na   jej   vybavenie.   Podľa zistenia ústavného súdu podanie sťažovateľa z 9. októbra 2006 bolo adresované iba vo veci konajúcemu zákonnému sudcovi a zaznačené v súdnom spise sp. zn. PN 4 C 5/00.

V súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   splnenie   podmienky   konania pred ústavným súdom, ktorou je vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných účinných prostriedkov nápravy namietaného porušenia práv, nemôže nahradiť žiadosť, resp. sťažnosť účastníka konania alebo jeho právneho zástupcu   o urýchlenie súdneho konania vo veci uplatnená priamo u konajúceho sudcu (podobne napr. II. ÚS 47/01).

Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 376/06-16 z 9. novembra 2006 bol pritom sťažovateľ,   ktorý   má   mimochodom   sám   právnické   vzdelanie,   riadne   poučený o ustanoveniach   upravujúcich   dostupné   účinné   prostriedky,   ktorými   sa   môže   dovolať ochrany, resp. nápravy ním namietaného porušenia označených práv, a podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch sa za takýto účinný prostriedok nápravy považuje v okolnostiach daného prípadu sťažnosť predsedovi okresného súdu na prieťahy v konaní (§ 63 ods. 1 zákona o súdoch).

Vzhľadom   na   vyslovené   závery   ústavný   súd   konštatuje,   že   podanie   sťažovateľa z 9. októbra 2006 sa javí byť iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak taká sťažnosť mohla mať, ak by bola adresovaná predsedovi okresného súdu v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch.

Pretože   sťažovateľ   pred   podaním   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods. 1   ústavy   (princíp subsidiarity)   nevyužil   možnosť   podať   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy v konaní podľa zákona o štátnej správe súdov a od 1. apríla 2005 podľa zákona o súdoch a ani nepreukázal, že uvedenú podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde),   pričom   existenciu   takýchto   dôvodov   nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti, ústavný súd jeho sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej neprípustnosť podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Navyše   ústavný   súd   pripomína,   že   s   účinnosťou   od   1.   apríla   2005   podľa   zákona o súdoch má účastník konania k dispozícii ako účinný prostriedok nápravy proti zdĺhavému konaniu všeobecných súdov okrem sťažnosti na prieťahy v konaní podávanej predsedovi súdu   aj   ďalší   prostriedok   nápravy,   ktorým   je   podľa   §   67   citovaného   zákona   žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá, ústavný súd sa jeho ďalšími požiadavkami už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2007