znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 164/05-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6.   júla   2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. G., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 36, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 55 ods. 1 a čl. 144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I č. k. 17 C 61/01-84 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 69/03-112 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. G. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. novembra 2004 doručené podanie Ing. R. G., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. V., B., ktoré bolo označené ako „Návrh podľa čl. 127 Ústavy SR na zrušenie rozsudku Krajského súdu   v Bratislave   č.   2   Co   69/03-112   v spojení   s rozsudkom   Okresného   súdu Bratislava I č. 17 C 61/01-84, pre porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 36, 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 55 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy SR“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie uvedených článkov Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. 17 C 61/01-84 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.   k.   2   Co   69/03-112   (ďalej   len   „súdy“),   ktorými   sa   rozhodovalo   o jeho nárokoch z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   rozsudkami,   ktoré   napáda,   súdy   iba čiastočne vyhoveli jeho žalobe o náhradu mzdy, a tým porušili jeho ústavné práva.

Súdy nepriznali sťažovateľovi náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zákonníka práce (účinného do 1. apríla 2002) aj pre obdobie od právoplatnosti rozhodnutia súdu do platného rozviazania   pracovného   pomeru,   tak   ako   to   podľa   sťažovateľa   dané   ustanovenie jednoznačne   upravuje.   Súdy   tým   neoprávnene   skrátili   dobu   určenú   v zákone   a znížili ochranu zamestnanca. Použijúc tento výklad súdy porušili ustanovenia čl. 1 ods. 1, čl. 36, čl. 46 ods. 1, čl. 55 a čl. 141 ústavy v spojení s § 61 ods. 1 Zákonníka práce.

Súdy tiež nepriznali sťažovateľovi úroky z omeškania náhrady mzdy s odôvodnením, že náhrada má povahu satisfakcie, preto jej zročnosť nastáva až právoplatným prisúdením. Sťažovateľ tvrdí, že tento názor je mylný, lebo satisfakčnú povahu majú plnenia, ktoré majú vyvážiť nemajetkovú ujmu. V danom prípade mzda a jej náhrada slúži na uspokojovanie základných   potrieb   obyvateľstva,   a preto   mzda   a jej   náhrada   nemôže   mať nemateriálny charakter.

Napokon   sťažovateľ   vidí   porušenie   práva   na   spravodlivý   proces   v tom,   že   súdy neodôvodnili,   prečo   rozhodli,   že   započítanie   navrhnuté   sťažovateľom   bolo   neprípustné. Neuznaním započítania podľa sťažovateľa súdy porušili ústavu v čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 v spojení s § 121 ods. 1 a § 243 Zákonníka práce.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal takýto nález:„Ústavný súd zrušuje rozsudok Okr. súdu Bratislava I č. 17 C 61/01-84 a rozsudok Kraj. súdu v Bratislave č. 2 Co 69/03-112.

Ústavný súd priznáva navrhovateľovi zadosťučinenie v sume 25 000.- Sk.“

Rozhodnutia,   ktoré   sťažovateľ   napáda,   nadobudli   právoplatnosť   5.   augusta   2004 (pozri č. l. 84 a č. l. 112 spisu sp. zn. 17 C 61/01). Sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 15. novembra 2004 a doručená ústavnému súdu 18. novembra 2004. To znamená, že sťažovateľ   podal   sťažnosť oneskorene, po   lehote ustanovenej   v §   53 ods.   3   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   ktorú   podľa   ustálenej   judikatúry (II. ÚS 34/05) ústavný súd považuje za lehotu procesnoprávnu. Posledným dňom lehoty pre podanie sťažnosti bol 6. október 2004.

Z   týchto   dôvodov   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   ako   podanú oneskorene už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2005