SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 163/2016-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosťobchodnej spoločnosti THERMOCENTRUM Slovakia, s. r. o., Saratovská 26/A, Bratislava,zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Čapkova 2, Bratislava, vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Bratislave sp. zn. 9 Co 269/2012 z 24. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti THERMOCENTRUM Slovakia, s. r. o., o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára2014 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti THERMOCENTRUM Slovakia, s. r. o.,Saratovská 26/A, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jejzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj právapodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.9 Co 269/2012 z 24. októbra 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že(ďalej len „navrhovateľ“)si návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) uplatnilproti sťažovateľovi nárok na zaplatenie sumy 7 791,53 € s príslušenstvom oproti vydaniutepelného čerpadla WPW 13 Stiebel Eltron, akumulačného zásobníka SBP 100 a zásobníkaTUV SBB 300 WP.

O návrhu rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 8 C 191/2011 zo 6. marca 2012tak, že návrhu v prevažnej časti vyhovel a sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľovisumu 7 791,53 € so špecifikovaným príslušenstvom oproti vydaniu vo výrokukonkretizovaných vecí.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodolkrajský súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 9 Co 269/2012 z 24. októbra 2013 tak,že rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súduzo 6. marca 2012, z ktorého vyplýva, že okresný súd považoval odstúpenie navrhovateľaod zmluvy o dielo uzavretej so sťažovateľom za platné, preto mala vzniknúť aj vzájomnáreštitučná povinnosť podľa § 457 Občianskeho zákonníka. Sťažovateľ tiež poukazujena závery, ktoré mali vyplynúť zo správy obchodnej spoločnostiPodľa záverov okresného súdu odstúpenie od zmluvy o dielo bolo platné z dôvodu,že navrhovateľ reklamoval opakovane tie isté vady, ktoré sťažovateľ neodstránil, a rovnakotak boli splnené ďalšie podmienky na uplatnenie vzájomnej reštitučnej povinnosti podľa§ 457 Občianskeho zákonníka.

Následne sťažovateľ poukazuje v sťažnosti na odôvodnenie napadnutého rozsudkukrajského súdu z 24. októbra 2013, z ktorého vyplýva, že krajský súd považoval odstúpenieod zmluvy o dielo za platné z toho hľadiska, že navrhovateľ v záručnej dobe reklamovalopakovaný výskyt tej istej vady. Krajský súd tiež poukázal na správu obchodnej spoločnosti, podľa ktorej porucha (chybové hlásenie) tepelného čerpadla nebolaspôsobená nedostatkami v studni v tzv. primári, ale príčinou vady bolo zlé nastaveniesystému. Z uvedenej správy tiež malo vyplynúť, že vada tepelného čerpadla sa vyskytlaopätovne a odstránila ju až obchodná spoločnosť

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:„Z nižšie uvedeného odôvodnenia sťažnosti je zrejmé, že závery Krajského súdu v Bratislave sú arbitrárne, predstavujú v právnom štáte neprijateľný spôsob aplikácie právnych predpisov v rozpore s ich významom a základnými zásadami logiky, a teda sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň porušujú práva sťažovateľa na riadny a spravodlivý proces.“

Sťažovateľ následne vo svojej sťažnosti rozsiahlo namieta skutkové zistenia a právnezávery okresného súdu a krajského súdu. V prvom rade namieta právny záver týchto súdov,podľa ktorého odstúpenie od zmluvy o dielo bolo platné s tým, že v tejto súvislosti namietaaj posúdenie toho, či sa opakovane vyskytli tie isté vady a či ich navrhovateľ reklamoval.Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na viaceré skutkové zistenia relevantné v prerokúvanejveci. Uvádza, že dielo bolo uvedené do prevádzky 14. marca 2006 s tým, že navrhovateľmal prvýkrát uplatniť vady diela 24. októbra 2007. Podľa sťažovateľa reklamované vadyboli odstránené 6. mája 2008 a dielo bolo„preskúšané a funkčné... Nakoľko z dokladov založených v spise, ale dokonca ani z tvrdení navrhovateľa (pokiaľ neberieme do úvahy tvrdenia o tom, že závada nebola odstránená vôbec a nikdy, čo vyvracia protokol o oprave na č. l. 24) nevyplýva, že by sa v tejto lehote vyskytli akékoľvek vady a už vôbec nie, že by aj boli reklamované, je nevyhnutné konštatovať, že záručná doba uplynula najneskôr dňa 6. 10. 2008.

Akékoľvek vady, ktoré sa vyskytli po tomto dátume, už nemôžu byť dôvodom pre odstúpenie od zmluvy.

Odvolací súd v snahe vysporiadať sa s touto argumentáciou sťažovateľa sám priznáva, že z protokolu o oprave (č. l. 24) vyplýva, že vady boli odstránené. Súčasne však dodáva, že nemožno vychádzať iba z tohto dokladu, ale poukazuje aj na vyjadrenie spoločnosti podľa ktorého spočívala vada dodaného diela v iných skutočnostiach.

... navrhovateľ reklamoval v danom prípade vady spočívajúce v následkoch. K presnejšiemu popisu príčin prirodzene ani nemal dostatočné technické vedomosti. Súčasne ale treba zdôrazniť, že sťažovateľ reklamované následky odstránil dňa 6. 5. 2008, čo (ako priznal aj odvolací súd) vyplýva z protokolu o oprave. Platí teda, že ku dňu 6. 5. 2008 boli reklamované vady odstránené. Na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani názor spoločnosti, ktorého relevancia je nulová, a to nielen z dôvodu, že nie je ani datované, ani podpísané (nejde teda o žiaden právny úkon) a dokonca z neho ani nie je zrejmé, že by sa týkalo predmetného diela. Z podobnosti chybového hlásenia nemožno totožnosť predmetu opravy v žiadnom prípade vyvodzovať.

Súd vychádzajúc z tvrdení navrhovateľa ako aj z (úplne irelevantného) vyjadrenia spol. potom uzavrel, že predmetné vady sa na diel vyskytovali aj po 6. 5. 2008. Hoci táto skutočnosť nie je nijako preukázaná, i pokiaľ by to bolo skutočne tak, súd nesprávne aplikoval platné a účinné právne predpisy na zistený skutkový stav. Navrhovateľ totiž, napriek tomu, že údajne sa vady vyskytli opäť, tieto vady po dátume 6. 5. 2008 nereklamoval.

... záručná doba skončila 6. 10. 2008. Akékoľvek uplatnenie vád a práv z vád po tomto dátume je tak právne bezvýznamné. V konaní nebolo preukázané žiadne uplatnenie reklamácie ani práv z vád v období medzi 6. 5. 2008 a 6. 10. 2008.

Zo samotných dokladov založených v spise tak bez ďalšieho vyplýva, že odstúpenie od zmluvy zo strany navrhovateľa nebolo platné, keďže vady reklamované v záručnej dobe boli odstránené a pre vady vyskytujúce sa po záručnej dobe odstúpiť od zmluvy nemožno − pritom ide o neplatnosť absolútnu...“.

Podľa sťažovateľa právny záver o neplatnosti odstúpenia od zmluvy by platilaj v prípade, ak by súdy posúdili zmluvu o dielo ako spotrebiteľskú zmluvu. Následnesťažovateľ namieta, že podľa správy obchodnej spoločnosti, príčinouvýskytu problémov na diele bol„rozpor medzi potrebami domu a kapacitou prístrojov vykurovacej sústavy“.V súvislosti s týmto záverom považuje sťažovateľ za relevantné,že on mal povinnosť vykonať dielo podľa realizačného projektu. Podľa sťažovateľa„navrhovateľ v celom konaní nepreukázal, že by sťažovateľom vyhotovený systém bol chybný... Pritom dôkazné bremeno je jednoznačne na strane navrhovateľa, ktorý z výskytu vád odvodzuje svoje ďalšie práva.

Ak aj súd vychádzal z vyjadrenia spoločnosti, závery o vadnosti sťažovateľom dodaného systému sú nesprávne. V predmetnom vyjadrení sa nikde neuvádza, že by dodané komponenty boli chybné, prípadne že systém by bol vyhotovený v rozpore s projektom. Práve projekt však bol pre sťažovateľa záväzný. Pokiaľ preto sťažovateľ vyhotovil dielo v súlade s ním, nemožno mu vyčítať to, že pokiaľ sa zmenia vonkajšie okolnosti (zanesená voda či nadmerné nároky na výkon systému), systém zareaguje samoochranným opatrením a vypne sa.

Súd naopak absolútne opomenul dôkaz predložený navrhovateľom... protokol o oprave vykonanej dňa 6. 5. 2008 spoločnosťou, kde sa jasne uvádza, že ako príčina závady bol zistený upchaný filter primárneho okruhu. Z tejto príčiny je zrejmé, že v studni dodávajúcej vodu do systému bola voda nadmieru znečistená drobnými čiastočkami hornín, tak ako to napokon konštatoval aj sťažovateľ v reakcii na odstúpenie od zmluvy zo strany navrhovateľa... Táto vada však nemôže ísť v žiadnom prípade na ťarchu sťažovateľa, nakoľko ako v konaní preukazoval samotný navrhovateľ, pred vykonaním diela bola kvalita podložia a vody predmetom znaleckého skúmania, ktoré potvrdilo ich vhodnosť... Rovnako samotnú studňu nevyhotovoval sťažovateľ, ale iný dodávateľ, preto sťažovateľ nemôže zodpovedať za zanesenie vykurovacieho systému znečistenou vodou zo studne.“.

Následne sťažovateľ namietal, že okresný súd a ani krajský súd neskúmali a aninepreukazovali možnosť naturálnej reštitúcie podľa § 457 Občianskeho zákonníka, hocitakáto požiadavka vyplýva napr. aj z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(rozhodnutie č. 30/1977). V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

„Z citovaného je zrejmé, že súd je v tejto otázke povinný vykonať riadne a úplné dokazovanie, ktoré by dalo odpoveď na otázku, či je možné vrátiť celé vecné plnenie, jeho časť, alebo poskytnuté vecné plnenie nie je možné vrátiť vôbec. Takéto dokazovanie v konaní nebolo vykonané, oba súdy sa uspokojili s tvrdením navrhovateľa. Ako však uvádza Najvyšší súd SR, v tomto smere súd nie je viazaný návrhmi na dokazovanie, ale túto otázku musí skúmať (podobne ako absolútne neplatnosť zmluvy) sám z úradnej povinnosti a v plnej miere. V predmetnej veci súdy v súlade s citovanou judikatúrou nepostupovali. Pokiaľ preto odvolací súd v prejednávanej veci postupoval v rozpore s ustálenou judikatúrou NS SR, a to napriek tomu, že o nej mal vedomosť a sám sa na ňu odvolával, porušil práva sťažovateľa na spravodlivý proces.“

Z uvedenej argumentácie je podľa sťažovateľa zrejmé, že„pochybenia všeobecných súdov v danej veci vykazujú také nedostatky v skutkovom a najmä právnom posúdení veci, ktoré svojou podstatou a rozsahom odôvodňujú záver, že zo strany súdov došlo k porušeniu základných práv sťažovateľov“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol„o porušení základného práva... na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy..., článku 36 ods. 1 Listiny... a v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru... a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 24. októbra 2013, č. k. 9 Co 269/2012 zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie“.

Sťažovateľ si tiež uplatnil právo na úhradu trov právneho zastúpenia vo výške340,90 €.II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánuštátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právomalebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktoréhoústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tentonatoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Krajskýsúdakoodvolacísúdvodôvodnenínapadnutéhorozsudkuz 24. októbra 2013, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu, poukázal na § 212 ods. 1a tiež na § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku a uviedol:

„Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa bolo nesporné, že predmet diela bol v súdenej veci odovzdaný dňa 14. 3. 2006, odo dňa ktorého začala plynúť záručná doba. Písomnou výzvou zo dňa 24. 10. 2007 navrhovateľ požiadal odporcu o odstránenie vád diela, od doručenia výzvy ktorej došlo k spočívaniu plynutia záručnej doby. Opätovne výzvou zo dňa 30. 1. 2008 navrhovateľ požiadal odporcu o odstránenie vád. Odporca sa snažil odstrániť vadu rôzne, meraním prietoku vody zo sacej studne prietokomerom, dal vyčistiť ponorné čerpadlo, nariadil chemické vyčistenie výmenníka tepelného čerpadlo spoločnosťou Inkrusta, a požiadal dvakrát spoločnosť o opravu tepelného čerpadla. Do tohto okamihu skutkový stav nie je medzi účastníkmi konania sporný.

Spornosť nastala až pri zadefinovaní, či vznikol navrhovateľovi nárok na odstúpenie od zmluvy s poukazom na ust. § 648 ods. 2 veta druhá Obč. zák. pre opätovný výskyt vady. Odporca v rámci obrany uviedol, že Protokol o oprave (č. l. 24) potvrdzuje, že vady diela boli odstránené, dielo bolo preskúšané a funkčné a po tomto čase nebolo preukázané, že sa vyskytli akékoľvek vady. Ak teda navrhovateľ od zmluvy odstúpil dňa 3. 12. 2009, ide o absolútnu neplatnosť pre preklúziu práva.

Zjednodušené ponímanie skutkových okolnosti zo strany odporcu, obmedzujúc sa iba na listinný dôkaz a to Protokol zo dňa 6. 5. 2008, by skutočne navádzalo k prijatiu záveru o neplatnosti odstúpenia od zmluvy, avšak zhodnotením nielen predložených dôkazov (písomná výzva zo dňa 24.10. 2007; výzva zo dňa 30. 1. 2008), ale prihliadnuc na skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O. s. p.) tento záver prijať nemožno.

Navrhovateľom od počiatku prezentovaná vada spočívala v tom, že tepelné čerpadlo sa vypínalo a na displeji sa objavovalo chybové hlásenie PROTIZÁMRAZ. Uvedená vada bola odporcom na základe reklamácie opakovane odstraňovaná (meraním prietoku vody zo sacej studne prietokomerom, dal vyčistiť ponorné čerpadlo, nariadil chemické vyčistenie výmenníka tepelného čerpadlo spoločnosťou Inkrusta, a požiadal dvakrát spoločnosť o opravu tepelného čerpadla) avšak vada sa objavovala opakovane. Ako príčinu vzniku vady odporca označil nedostatkami v studni v tzv. primári. Uvedené tvrdenie odporcu vyvracia Správa o oprave systému vykurovania s tepelným čerpadlom spoločnosti, z ktorej vyplýva že závada predmetného tepelného čerpadla nebola zapríčinená nedostatkami v studni v tzv. primári ale príčinou vady bolo zlé nastavenie systému a bolo potrebné urobiť zmenu v riadení obehového čerpadla a inštalovať regulačný prvok. Správny je preto záver súdu prvého stupňa, že nejde o situáciu predvídanú ustanovením § 645 Občianskeho zákonníka, pri ktorej by bola príčinou vád diela (zákazky) vadnosť materiálu od navrhovateľa či jeho pokynov.

Pre posúdenie uplatneného nároku je však podstatné, že nemožno považovať tvrdenie odporcu o odstránení vady na základe Protokolu zo dňa 6. 5. 2008 a o absencii opätovného výskytu za pravdivé, pretože vadnosť tepelného čerpadla sa opätovne vyskytovala až do jej odstránenia spoločnosťou, záveru ktorému nasvedčuje vyššie spomínaná Správa. Tvrdenie odporcu, že po vykonaní opravy na základe Protokolu zo dňa 6. 5. 2008 sa vada už nevyskytla v kontexte uvedeného, a preukázaného skutkového stavu nemôže byť vyhodnotené ako pravdivé. Ak teda navrhovateľ uplatnil u odporcu práva zo zodpovednosti za vady, najprv vo forme nároku na odstránenie vád diela, a po ich opakovanom neodstránení mu vznikol nárok na odstúpenie od zmluvy podľa ustanovenia § 648 ods. 2 Občianskeho zákonníka, správne súd prvého stupňa dospel k záveru, že odstúpenie navrhovateľa od zmluvy uzavretej s odporcom je platné, v dôsledku čoho v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka vznikla obom účastníkom povinnosť vzájomne si vrátiť plnenia poskytnuté na základe zaniknutej zmluvy.

Odporca v odvolaní namieta, že pokiaľ navrhovateľ nemá záujem o vrátenie celého plnenia, bol súd povinný vzhľadom na synalagmatickú povahu žalobný návrh zamietnuť pre nedostatočný petit.

Pri úvahe o tom, či je dobre možné vydať to, čo bolo neoprávnene získané je treba prihliadnuť ku všetkým dôsledkom toho ktorého navrátenia na predošlý stav a to najmä z hľadiska hospodárnosti, aby totiž k nemu nedochádzalo za cenu znehodnotenia alebo dokonca zničenia veci, ktoré by inak mohli slúžiť svojmu účelu tam, kde sú umiestnené, resp. zabudované a aby tiež nedochádzalo i k ďalším nákladom, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na demontáž vrátených vecí.

Uvedenú problematiku už riešil Najvyšší súd SR (R č. 30/1977 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk) záver, ktorý prijal aj súd prvého stupňa a odvolací súd nemá dôvod od tohto ustáleného právneho záveru sa odchýliť, z dôvodu ktorého je námietka bezpredmetná.

Vzhľadom na uvedené, za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, správne vec právne posúdil, a keď odporca v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal, rozhodol vecne správne, z dôvodov ktorých odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožňujúc s právnym záverom súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie, spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2, 3 O. s. p. poukazuje, s týmto sa plne stotožňuje, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.“

Ústavný súd pri preskúmavaní napadnutého rozsudku krajského súdu vychádzalzo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutíprvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiskapredmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavkukomplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania(IV. ÚS 350/09).

Ústavný súd preto (napriek tomu, že sa sťažovateľ nedomáha vyslovenia porušeniav sťažnosti označených práv relevantným rozsudkom okresného súdu) preskúmalaj rozsudok okresného súdu sp. zn. 8 C 191/2011 zo 6. marca 2012, ktorým tentovo vymedzenej časti návrhu navrhovateľa vyhovel a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiťnavrhovateľovi sumu 7 791,53 € s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z predmetnejsumy od 10. decembra 2009 do zaplatenia, oproti vydaniu špecifikovaných predmetovnavrhovateľom sťažovateľovi. Okresný súd v odôvodnení poukázal na návrh navrhovateľa,na vykonané dôkazy a tiež na relevantné skutkové zistenia, ktoré z vykonanéhodokazovania ustálil. Následne okresný súd uviedol svoje právne závery (právne hodnoteniezisteného skutkového stavu):

„Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporca pre navrhovateľa vykonal dielo, resp. zhotovil na zákazku zariadenie na vykurovanie rodinného domu, zrealizoval a spustil vykurovanie rodinného domu navrhovateľa tepelným čerpadlom zn. Stiebel Eltron. Keďže vzájomná reštitučná povinnosť v zmysle ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka vzniká po zrušení zmluvy zákonom predvídaným spôsobom a navrhovateľ tvrdil, že vzájomná reštitučná povinnosť účastníkov vznikla zánikom ich zmluvného vzťahu v dôsledku odstúpenia od zmluvy zo dňa 3. 12. 2009, pre posúdenie dôvodnosti podaného návrhu bolo rozhodujúce, či je navrhovateľovo odstúpenie od zmluvy platné.

Vychádzajúc zo skutkového stavu ustáleného vykonaným dokazovaním pritom súd dospel k záveru, že odstúpenie navrhovateľa od zmluvy je platné. Z vykonaných dôkazov, vyplynulo, že dielo zhotovené odporcom vykazovalo závažné vady, pre ktoré dielo nemohlo slúžiť na účel na ktorý bolo zhotovené, navrhovateľ nároky zo zodpovednosti za vady uplatnil u odporcu včas, pričom však vady neboli odporcom odstránené.

Zo vzájomnej komunikácie medzi účastníkmi ohľadne odstránenia vád diela vyplynulo, že odporca existenciu navrhovateľom tvrdených vád diela nenamietal. Vo vzťahu k vadám namietal len to, že nefunkčnosť tepelného čerpadla bola spôsobená v tzv. primári, teda studňou. Hoci odporca priamo v konaní túto skutočnosť nenamietal, súd sa ňou nad rámec predmetu konania zaoberal. Dospel pritom k záveru, že námietky odporcu v tomto smere neobstoja. Zo správy servisnej spoločnosti, hydrogeologický posudok, ktorej sa napokon, hoci až po odstúpení od zmluvy, podarilo zistiť príčinu vád diela a tepelné čerpadlo a tým aj celé dielo sfunkčniť, nepochybne vyplynulo, že závada predmetného tepelného čerpadla nebola zapríčinená nedostatkami v studni v tzv. primári ale príčinou vady bolo zlé nastavenie systému a bolo potrebné urobiť zmenu v riadení obehového čerpadla a inštalovať regulačný prvok. Je teda nepochybné, že v danej veci nejde o situáciu predvídanú ustanovením § 645 Občianskeho zákonníka, pri ktorej by bola príčinou vád diela (zákazky) vadnosť materiálu od navrhovateľa či jeho pokynov. Z tohto dôvodu aplikácia ustanovenia § 645 ods. 1 Občianskeho zákonníka v danej veci nie je na mieste.

Nakoľko teda odporcom vykonané dielo (zákazka) vykazovalo vady, pre ktoré nebolo možné celé zariadenie riadne užívať, navrhovateľ uplatnil u odporcu práva zo zodpovednosti za vady, najprv vo forme nároku na odstránenie vád diela, po ich opakovanom neodstránení boli na strane navrhovateľa nepochybne splnené všetky predpoklady na odstúpenie od zmluvy podľa ustanovenia § 648 Občianskeho zákonníka. Preto je odstúpenie navrhovateľa od zmluvy uzavretej s odporcom platné, a to so všetkými dôsledkami, ktoré s tým zákon spája, predovšetkým však s právnym následkom v podobe zániku ich zmluvného vzťahu.

Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.

Keďže navrhovateľ od zmluvy uzavretej s odporcom platne odstúpil, vznikla obom účastníkom povinnosť vzájomne si vrátiť plnenia poskytnuté na základe zaniknutej zmluvy. Odporca pre navrhovateľa zhotovil zákazku, v rámci ktorej dodal aj tepelné čerpadlo WPW 13 Stiebel Eltron, akumulačný zásobník SBP 100 a zásobník TUV SBB 300 WP, pričom navrhovateľ za tieto súčasti zaplatil odplatu v celkovej výške 7.791,53 eura, čo vyplynulo z predložených faktúr.

Navrhovateľ sa v prejednávanej veci nedomáhal vzájomného vrátenia všetkých poskytnutých plnení, ale len ich časti, a to len ohľadne tých, ktoré je možné odobrať bez toho, aby došlo k ich poškodeniu a znefunkčneniu do tej miery, že by nebol naplnený účel tohto vrátenia, no tiež by došlo k poškodeniu rodinného domu navrhovateľa.

Hoci sa navrhovateľ nedomáhal vrátenia všetkých poskytnutých plnení, je nepochybné, že v rozsahu, v akom splnenie tejto povinnosti uplatnil navrhovateľ, táto povinnosť obom účastníkom vznikla. V tejto súvislosti možno poukázať na to, že nakoľko ide ako v prípade zaplatenia peňažnej sumy, tak aj v prípade vydania vecí podľa návrhu o deliteľné plnenie, nič nebránilo tomu, aby sa vzájomná reštitučná povinnosť splnila len čiastočne. Podmienkou bolo len to, aby čiastočné plnenia na jednej i druhej strane predstavovali plnenie v totožnej hodnote.

Z predložených faktúr s prílohami vyplynulo, že súčasti zhotoveného diela, ktorých vydanie stojí oproti zaplateniu uplatnenej peňažnej sume, predstavovali podľa zmluvy o dielo, ktorej obsah je v tomto prípade určujúci, rovnakú hodnotu, ako peňažná suma, ktorú žiada od odporcu vrátiť navrhovateľ.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto možno zhrnúť, že účastníkom vznikla v súlade s ustanovením § 457 Občianskeho zákonníka vzájomná reštitučná povinnosť ohľadne plnení poskytnutých za náklade zaniknutej zmluvy o dielo. Nakoľko si odporca túto povinnosť nesplnil, hoci ho navrhovateľ na jej splnenie vyzval už v odstúpení od zmluvy zo dňa 3. 12. 2009 avšak ani doposiaľ − súd návrhu v celom rozsahu vyhovel a uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi požadovanú peňažnú sumu (časť celkovej ceny diela) oproti vydaniu časti súčastí dodaného diela.“

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľačl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkomkrajského súdu sp. zn. 9 Co 269/2012 z 24. októbra 2013. Sťažovateľ spochybňuje právnyzáver krajského súdu v spojení s okresným súdom o tom, že navrhovateľ platne odstúpilod zmluvy v zmysle § 648 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti argumentujetým, že vady diela boli odstránené 6. mája 2008, pritom nebolo preukázané, že po tomtodátume sa opakovane vyskytli tie isté vady diela a že ich navrhovateľ reklamoval. Následnesťažovateľ namieta, že konajúce súdy neskúmali možnosť a predpoklady naturálnejreštitúcie, prípadne jej rozsah v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu z 24. októbra 2013 v spojenís rozsudkom okresného súdu zo 6. marca 2012 je zrejmé, že krajský súd ako odvolací súd saprimerane zaoberal jednotlivými odvolacími námietkami sťažovateľa (pričom rovnakénámietky v zásade uplatnil aj vo svojej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.),ktoré primeraným spôsobom vyhodnotil a svoje závery odôvodnil. Ústavný súd konštatuje,že právne závery krajského súdu ako odvolacieho súdu v spojení s právnymi závermiokresného súdu nie sú založené na svojvoľnej interpretácii, prípadne aplikácii príslušnýchustanovení Občianskeho zákonníka (najmä ustanovenia týkajúceho sa uplatnenia právazrušiť zmluvu podľa § 648 ods. 2 Občianskeho zákonníka a povinnosti vzájomnej naturálnejreštitúcie podľa § 457 Občianskeho zákonníka). Krajský súd v spojení s okresným súdomv odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol argumentáciu, ktorá dostatočným spôsobomodôvodňuje jeho záver o tom, že navrhovateľ uplatnil právo zrušiť zmluvu o dielo v súlades § 648 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre opakovaný výskyt vád diela a tiež pre výrokrozsudku, ktorým bola navrhovateľovi a sťažovateľovi uložená povinnosť vzájomnejnaturálnej reštitúcie, pričom išlo o reštitúciu čiastočnú, t. j. nevzťahovala sa na celý rozsahdiela a na celú cenu diela, a zároveň reštitúciu ekvivalentnú. Z týchto dôvodov nejdeo rozsudky, ktoré by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ústavný súdpovažuje napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súduza ústavne udržateľný.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že argumentácia sťažovateľav sťažnosti je predovšetkým zameraná na skutkové zistenia, ktoré okresný súd vyvodilz vykonaných dôkazov, a tiež na právne hodnotenie zisteného skutkového stavu okresnýmsúdom a krajským súdom.

K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa skutkových zistení okresného súdu ústavnýsúd poukazuje na to, že vo svojej doterajšej judikatúre už uviedol, že v konaní o sťažnostipodľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd v zásade nie je skutkovým súdom, ktorýby vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ktorým by mohol či malodhaľovať pravdivosť skutkových tvrdení (I. ÚS 200/2011, IV. ÚS 445/2013). Ústavný súdv tejto súvislosti tiež uvádza, že aj podľa rozhodovacej činnosti Komisie pre ľudské práva(sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom)sa pod spravodlivým súdnym procesom na účely čl. 6 dohovoru v žiadnom prípade nechápeprávo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súdhodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Preskúmavanie skutkovýchotázok ústavným súdom je takto vo všeobecnosti limitované jeho ústavným postavením(II. ÚS 263/2015).

K námietkam sťažovateľa týkajúcim sa právneho hodnotenia zisteného skutkovéhostavu ústavný súd poukazuje na to, že rozdielne právne hodnotenie skutkového stavuje klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti sebe stojaúčastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú skutkovú situáciu,ktorá spravidla vyplýva zo zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. Súd, ktorýrozhoduje spor účastníkov konania, pri rozhodnutí v prospech jedného z účastníkovrozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka, teda spravidlav rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka (m. m. IV. ÚS 135/2012,IV. ÚS 449/2013, IV. ÚS 113/2014). Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, súpodľa názoru ústavného súdu výrazom výlučne odlišného právneho názoru sťažovateľa napredmet sporu. Sťažovateľom uvádzané skutočnosti nijako neindikujú také pochybeniav postupe krajského súdu v napadnutom konaní a v jeho rozsudku, ktoré by maliústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušeniaoznačených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovaťza porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listinyalebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistiltaké skutočnosti,ktorébynaznačovalimožnosťporušeniazákladnéhoprávasťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny alebopráva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutýmrozsudkom krajského súdu z 24. októbra 2013. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymnázorom krajského súdu v spojení s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje,nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohtonázoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojímvlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdomby bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavnéhosúdu predmetný právny výklad najmä § 457 a § 648 ods. 2 Občianskeho zákonníkakrajským súdom ako odvolacím súdom v spojení s okresným súdom ako súdom prvéhostupňa takéto nedostatky nevykazuje.

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhochsťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súduž nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016