SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 163/2015-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenýchadvokátom JUDr. Augustínom Tomášom, Advokátska kancelária, Floriánska 16, Košice,vo veci namietaného porušenia ich základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.1 Obo 111/2010 zo 14. decembra 2010 a sp. zn. 1 Obdo V 11/2011 z 27. septembra 2012a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola27. decembra 2012 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojich základných právgarantovaných čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 1 Obo 111/2010 zo 14. decembra 2010 a sp. zn. 1 Obdo V 11/2011 z 27. septembra2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na prieskumnom pojednávaní konanom naKrajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 11. septembra 2000 pod sp. zn.2 K 249/98 sťažovatelia popreli prihlásenú pohľadávku navrhovateľa konkurzu ČSOB a. s.,Praha, Česká republika, vedenú pod poradovým č. 2. Žalobou z 28. septembra 2000 saČSOB a. s., Praha, Česká republika, domáhala určenia pravosti svojej popretej prihlásenejpohľadávky. Konanie je vedené na krajskom súde pod sp. zn. 13 Cb 767/2000. Dňa20. februára 2009 bol krajskému súdu doručený návrh na zmenu účastníka na stranežalobcu. Uznesením č. k. 13 Cb 767/2000-272 z 5. mája 2009 krajský súd pripustil zmenuúčastníka na strane žalobcu, kedy sa žalobcom o zistenie popretej pohľadávky stala ČSOBa. s., Michalská 18, Bratislava. Konkurzným veriteľom z predmetnej popretej pohľadávkyv konkurznom konaní sp. zn. 2 K 249/98 ostala podľa sťažovateľov ČSOB a. s., Praha,Česká republika. Dňa 31. marca 2010 krajský súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Protirozsudku sa žalobca odvolal. Sťažovatelia sa k odvolaniu žalobcu vyjadrili podanímz 26. júla 2010 a navrhli napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Najvyšší súd sp. zn.1 Obo 111/2010 zo 14. decembra 2010 napadnuté prvostupňové rozhodnutie zrušil a vecvrátil na prvý stupeň na ďalšie konanie. Sťažovatelia napadli odvolacie rozhodnutieprostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolaním, v rámci ktorého predložili súdu ajvlastné vyjadrenie z 22. januára 2011. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 11/2011z 27. septembra 2012, doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľov 29. októbra 2012,dovolanie odmietol.
3. Sťažovatelia sú toho názoru, že napadnutými uzneseniami došlo k porušeniu ichzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré im vyplýva z čl. 46 ods.1 ústavy,a že bolo porušené ich právo na prejednanie veci súdom v primeranej lehote vyplývajúcez čl. 6 ods. 1 dohovoru a ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovzakotvené v čl. 48 ods. 2 ústavy.
4. Podľa sťažovateľov najvyšší súd ako odvolací súd vyhovel odvolaniu žalobcu,ktorý nebol účastníkom konkurzného konania, a teda nebol aktívne vecne legitimovaný navedenie daného incidenčného sporu. Dovolací súd túto vadu konania vedúcu k zmätočnostirozhodnutia nenapravil. Na zmenu účastníka incidenčného konania na strane navrhovateľa(veriteľa) sa vyžaduje podľa názoru sťažovateľov zmena účastníka konkurzného konaniav dôsledku zmeny veriteľa a podanie procesného návrhu na zmenu účastníka konania podľaustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). K zmene účastníkakonkurzného konania môže podľa vyjadrenia sťažovateľov dôjsť len vstupom do konania tejosoby, ktorá nadobudne pohľadávku od pôvodného veriteľa, a to postupom podľa § 7 ods. 4zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). Podľa sťažovateľovak sa nový veriteľ nestane účastníkom konkurzného konania, alebo konkurzný súd rozhodneo nepripustení zmeny účastníkov konkurzu, súd v incidenčnom konaní rozhodne o jehopristúpení do konania, ak sú splnené podmienky ustanovené v § 92 ods. 2 a 3 OSP.Následne súd musí podľa názoru sťažovateľov návrh na určenie pohľadávky zamietnuť,pretože nový veriteľ nie je účastníkom konkurzného konania, a preto nemá aktívnu vecnúlegitimáciu. Nový veriteľ tak nemôže preukázať právny záujem na výsledku incidenčnéhokonania, ktoré je určené len pre veriteľa, ktorý je účastníkom konkurzného konania.
5. Sťažovatelia na tomto mieste uviedli, že prvopočiatočným konkurzným veriteľom,ako aj žalobcom v incidenčnom konaní bol zahraničný právny subjekt ČSOB a. s., Praha,Česká republika, IČO: 00001350. Dňa 5. mája 2009 krajský súd v incidenčnom konanípripustil zámenu žalobcu, keď sa novým žalobcom/navrhovateľom stala právnická osobaČSOB a. s., Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140. Dňa 5. mája 2009 však novýnavrhovateľ v incidenčnom konaní nebol konkurzným veriteľom v konkurznom konanísp. zn. 2 K 249/98 a nestal sa ním ani do momentu vynesenia rozsudku krajského súdu č. k.13 Cb 767/2000-304 z 31. marca 2010. Sťažovatelia teda zdôrazňujú, že odvolací súd pripovinnom postupe podľa § 103 OSP mal zistiť, že odvolanie podal subjekt, ktorý nie jeúčastníkom konkurzného konania sp. zn. 2 K 249/98, keďže aj v čase vydania odvolaciehorozhodnutia bola konkurzným veriteľom stále ČSOB a. s., Praha, Česká republika, IČO:00001350. Sťažovatelia dopĺňajú, že v spise sp. zn. 2 K 249/98 neboli v čase rozhodovaniaodvolacieho súdu žiadne listiny preukazujúce prechod alebo prevod pohľadávky z veriteľaČSOB a. s., Praha, Česká republika, IČO: 00001350 na kohokoľvek iného.
6. Podľa sťažovateľov odvolací súd tým, že neskúmal, či je zmenenýnavrhovateľ/odvolateľ na podanie odvolania aktívne vecne legitimovaný, a vyhovenímodvolaniu priznal práva účastníka konania subjektu, ktorý nebol konkurzným veriteľom, tovšetko za stavu vecnej správnosti napadnutého prvostupňového rozhodnutia, porušilzákladné právo sťažovateľov na spravodlivé prerokovanie ich veci nestranným a nezávislýmsúdom zaručené čl. 46 ods.1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
7. Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovatelia uviedli, že uvedené nedostatkyneodstránil ani dovolací súd, keďže tento dovolanie odmietol ako neprípustné, pričomv odôvodnení uviedol, že skúmal aj existenciu vád vedúcich k zmätočnosti rozhodnutiauvedených v § 237 OSP. Podľa sťažovateľov vadu odvolacieho rozhodnutia spočívajúcuvo vyhovení odvolaniu podaného osobou, ktorá na jeho podanie nebola oprávnená, pretoženebola konkurzným veriteľom, však dovolací súd nepostrehol, pričom podľa názorusťažovateľov ide o vadu spočívajúcu v porušení všeobecných procesných princípovsubsumovateľných pod vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Podľa sťažovateľovdovolací súd sa s námietkou nerozhodnutia odvolacieho súdu o námietke nedostatkuaktívnej legitimácie odvolateľa vysporiadal vadne, táto námietka ostala neriešená a postupsúdu, ktorým bola odňatá možnosť účinne pred súdom v odvolacom konaní konať, ostalnenapravený.
8. Sťažovatelia ďalej uviedli, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 111/2010zo 14. decembra 2010, ktorým bolo zrušené vecne správne prvostupňové rozhodnutie, došlok neproporcionálnemu posilneniu zásady hľadania materiálnej pravdy v spore, za situácie,keď boli splnené zákonné podmienky na potvrdenie napadnutého prvostupňovéhorozhodnutia, a to všetko na úkor porušenia základného práva sťažovateľov na rozhodnutieveci v primeranej lehote zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1dohovoru, keďže konanie o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky trvá viac ako 10 rokov.
9. V závere sťažovatelia navrhli tento petit:„Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, bolo porušené Uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo V/11/2011 zo dňa 27.09.2012 a Uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obo/111/2010 zo dňa 14.12.2010
Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo V/11/2011 zo dňa 27.09.2012 a Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obo/111/2010 zo dňa 14.12.2010 a vec vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi 1/ priznáva Ústavný súd SR primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000,- €. Sťažovateľovi 2/ priznáva Ústavný súd SR primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000,- €. Primerané finančné zadosťučinenie je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v sume 341,81 € na účet ich právneho zástupcu JUDr. Augustína Tomáša, advokáta so sídlom Floriánska 16, Košice, do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
III.
11. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniaminajvyššieho súdu z dôvodov, že najvyšší súd ako súd odvolací aj dovolací (i) viedol konanies účastníkom konania, ktorý nebol podľa mienky sťažovateľov aktívne legitimovaný nainiciovanie incidenčného konania (v rámci ktorého koná a rozhoduje krajský súd), ako ajodvolania, (ii) pričom zároveň došlo k porušeniu práva sťažovateľov na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov, keďže konanie o žalobe o určenie pravosti prihlásenejpohľadávky trvá už viac ako 10 rokov.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ⬛⬛⬛⬛ a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 11/2010 zo 14. decembra 2010
12. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.
13. Ťažiskovou námietkou sťažovateľov je, že najvyšší súd ako súd odvolací viedolkonanie s účastníkom konania, ktorý nebol podľa mienky sťažovateľov aktívne legitimovanýna podanie odvolania.
14. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 111/2010 zo 14. decembra 2010 zrušilrozsudok krajského súdu č. k. 13 Cb 767/2000-304 z 31. marca 2010 a vec mu vrátil naďalšie konanie. Pokiaľ sťažovatelia namietajú, (i) že prvopočiatočným konkurznýmveriteľom, ako aj žalobcom v incidenčnom konaní bol zahraničný právny subjekt ČSOBa. s., Praha, Česká republika, IČO: 00001350, (ii) že krajský súd v incidenčnom konaníuznesením č. k. 13 Cb 767/2000-272 z 5. mája 2009 pripustil zámenu žalobcu, keď sanovým žalobcom/navrhovateľom stala právnická osoba ČSOB a. s., Michalská 18,Bratislava, IČO: 36 854 140, avšak nový navrhovateľ v incidenčnom konaní nebolkonkurzným veriteľom v konkurznom konaní sp. zn. 2 K 249/98 a nestal sa ním ani domomentu vynesenia rozsudku krajského súdu č. k. 13 Cb 767/2000-304 z 31. marca 2010,a teda právnická osoba ČSOB a. s., Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140, nemohla byťúčastníkom incidenčného konania a nebola aktívne legitimovaná na podanie odvolaniav rámci incidenčného konania, tak ide o vadu, ktorú mohli sťažovatelia ešte vždy namietaťv odvolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. 13 Cb 767/2000-272 z 5. mája 2009(sťažovatelia však netvrdili a ani nepreukázali, že odvolanie proti tomuto uzneseniu podali),resp. v prvostupňovom incidenčnom konaní pred krajským súdom (ktorý pripustil zámenužalobcu a koná s právnickou osobou ČSOB a. s., Michalská 18, Bratislava, IČO:36 854 140, ako s účastníkom konania), kde bola vec vrátená po vydaní uznesenianajvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 111/2010 zo 14. decembra 2010 (v spojení s uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/11/2011 z 27. septembra 2012).
15. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstatazákladného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sadomáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdunezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochranav medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základnéprávo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto ajv určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konanío veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením základného práva na súdnu ochranuúčastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy.
16. Z citovaného čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranuzákladných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcichz príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systémtejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomociústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomocivšeobecných súdov, a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklada aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (porov. I. ÚS 12/05,II. ÚS 155/05, III. ÚS 328/05, IV. ÚS 16/09, IV. ÚS 552/2013).
17. Hic et nunc ústavný súd pripomína zásadu vigilantibus iura scripta sunt (bdelýmprináležia práva) rozvíjanú v pomeroch moderného právneho štátu, ktorá poníma subjektyprávnych vzťahov ako emancipovaných jedincov a entity, ktorí sa musia aktívne pričiniťo to, aby ich práva boli rešpektované a chránené, a nespoliehať sa na ochranársku rukupaternalistického štátu (porov. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.IV.ÚS 1106/08 z 10. marca 2009, bod 22). Táto zásada teda zdôrazňuje aj vlastné pričineniena ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne právaa robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu,a využil prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonal prípadné potrebnéopatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv (porov. II. ÚS 213/09, IV. ÚS 57/2011,IV. ÚS 349/2011). Sťažovatelia nepreukázali (a ani netvrdili), že by proti uzneseniukrajského súdu č. k. 13 Cb 767/2000-272 z 5. mája 2009, ktorým krajský súd pripustilzámenu žalobcu, keď sa novým žalobcom/navrhovateľom stala právnická osoba ČSOB a. s.,Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140, ako žalovaní podali odvolanie, kde by uvedenénedostatky v postúpení pohľadávky a nedostatku aktívnej legitimácie právnickej osobyČSOB a. s., Bratislava, byť žalobcom v incidenčnom konaní namietali.
18. Pretože ochranu označeným ústavným právam sťažovateľov bol oprávnenýposkytnúť vzhľadom na charakter námietok sťažovateľov odvolací súd v prípadnomodvolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. 13 Cb 767/2000-272 z 5. mája 2009, ako ajz dôvodu poskytnutého priestoru pre komunikovanie týchto námietok opätovne predprvostupňovým súdom (krajský súd), kde bola vec (rozhodovanie o žalobe o určeniepravosti prihlásenej pohľadávky) vrátená po vydaní napadnutých uznesení najvyššiehosúdu, sa námietky sťažovateľov prednesené pred ústavným súdom v sťažnosti javia byť akoneprípustné, resp. predčasne podané.
19. Ústavný súd preto musí sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia ichzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 111/2010 zo 14. decembra 2010 odmietnuť podľa § 25 ods. 2v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. ⬛⬛⬛⬛ 1 Obdo V 11/2011 z 27. septembra 2012
20. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie sťažovateľov.V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol: „V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. V zmysle ustanovenia § 239 ods. 1 OSP platí, že ak bolo napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, je dovolanie proti nemu prípustné, ak... Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených uznesení. Nakoľko v prejednávanej veci odvolací súd svojím uznesením zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie, je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovaných v II., III. a IV. rade nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 OSP.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá OSP, ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 OSP, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia, Ak je totiž konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) OSP, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 OSP vylúčené. Dovolatelia poukázali na existenciu podmienky prípustnosti dovolania uvedenú v ustanovení § 237 písm. f) OSP. Dovolací súd však v rámci svojej zákonnej povinnosti, vyplývajúcej mu z ustanovenia § 242 ods. 1 veta druhá OSP, nezistil žiadne vady konania (namietané alebo nenamietané) upravené v § 237 OSP, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť.
Dovolatelia vzhliadli dôvodnosť dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 237 písm. f) OSP /účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom/ v postupe odvolacieho súdu, ktorým im bola odňatá možnosť konať pred súdom tým spôsobom, že odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym spôsobom nevysporiadal s argumentmi žalovaného v III. rade uvedenými vo vyjadrení k odvolaniu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Nezaujatie žiadneho stanoviska k námietkam a dôkazom žalovaného v III. rade zo strany odvolacieho súdu, ho, podľa neho, oprávňuje namietať, že odvolací súd jeho relevantnú námietku a dôkazy opomenul vyhodnotiť, čím mu bolo znemožnené účinným a efektívnym spôsobom v odvolacom konaní uplatňovať svoje práva, teda konať.
Dovolací súd s názorom dovolateľov nesúhlasí a konštatuje neexistenciu takto namietnutej vady konania. Jej neopodstatnenosť vyplýva zjavne z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu, ktorý na č. l. 471-472 výslovne tieto námietky uvádza. S dôvodmi, ktoré viedli k zrušujúcemu a vracajúcemu rozhodnutiu, sa odvolací súd náležite vysporiadal. Odôvodnenie je zrozumiteľné a vyčerpávajúce, v súlade s požiadavkami kladenými na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí upravenými v ustanovení § 157 ods. 2 v nadväznosti na ustanovenie § 167 ods. 2 OSP, a so zreteľom na to, že inštitút odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou z podstatných záruk výkonu súdnej moci.
V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné ozrejmiť dovolateľom i tú skutočnosť, že tvrdenia žalovaných v II., III, a IV. rade produkované v rámci tohto súdneho konania, s ktorých nevysporiadaním odôvodnili podanie dovolanie títo traja účastníci, nie sú vylúčené z ďalšieho prejednávania, resp. z ďalšieho dokazovania, pretože dovolaním napadnutým uznesením odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Bude preto povinnosťou Krajského súdu v Košiciach, ktorého rozsudok odvolací súd zrušil, akceptovať ustanovenie § 226 OSP a vec opätovne, adekvátne v zmysle intencií odvolacieho súdu, prejednať a vydať nové meritórne rozhodnutie.
Na základe uvedeného, nie je daná existencia dovolateľmi namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, a dovolací súd v rámci svojej zákonnej povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia. § 242 ods. 1 veta druhá OSP, nezistil žiadne iné vady konania upravené v § 237 OSP, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.
Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu; pokiaľ nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. Z tohto dôvodu sa dovolací súd nezaoberal opodstatnenosťou, resp. neopodstatnenosťou, ďalších dvoch uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 psím. b) OSP /konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci/ a § 241 ods. 2 písm. c) OSP /rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci/.“
21. Ústavný súd už uviedol, že „predpokladom uplatnenia práva na spravodlivýproces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu.Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
22. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje lenvtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súdmôže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania predobčianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesnépodmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.
23. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ideo prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie jeprípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
24. Ústavný súd opakuje, že z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môžepreskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
25. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdunemajúci oporu v zákone.
26. Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnostidovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako neprípustné. Navyše, najvyššísúd rovnako, ako aj ústavný súd správne poukázal na skutočnosť, že námietky vznesenésťažovateľmi aj pred dovolacím súdom nie sú vylúčené z ďalšieho prerokúvania, resp.z ďalšieho dokazovania, keďže vec odvolací súd vrátil prvostupňovému (krajskému) súduna opätovné konanie.
27. Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniťdovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, niedo právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie jealternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
28. Pokiaľ sa sťažovatelia s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácievyslovenej neprípustnosti nimi podaného dovolania nestotožňujú, ústavný súd napokondodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jejriešenie nemôže viesť k záveru o porušení nimi označených práv. K námietkam uvedenýmv sťažnosti ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konanianerozhodoval o veciach meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa § 237OSP.
29. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciusťažovateľov odôvodňujúcu porušenie ich práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základebolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzinapadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislostis namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladua aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdovv opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
30. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ⬛⬛⬛⬛ napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu
31. Sťažovatelia namietli, že vydaním napadnutých uznesení najvyššieho súdu došlok porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
32. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.
33. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzilústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osobadomáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (II. ÚS 26/95). Základné právona prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na takékonanie, ktoré vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne avecne správne využívať.
34. Ústavný súd najprv poukazuje na skutočnosť, že sťažovatelia nespájajúpotenciálne porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy s postupom najvyššiehosúdu, ale napadnutými uzneseniami. Vydaním napadnutých uznesení bolo rozhodnutéo predmete týchto konaní (o odvolaní a dovolaní), a tak bola odstránená prípadná právnaneistota účastníkov týchto konaní. Z tohto pohľadu sú námietky sťažovateľov zjavneneopodstatnené.
35. Ak sú sťažovatelia presvedčení, že v rámci incidenčného konania vedenéhokrajským súdom dochádza k zbytočným prieťahom, sú oprávnení brojiť proti postupukrajského súdu prostredníctvom právnych prostriedkov ochrany pred porušovanímzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V tomto smere všaksťažovatelia proti postupu krajského súdu vo svojej sťažnosti nenamietali.
36. Navyše ústavný súd poukazuje na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľaktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo inéprávne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinneposkytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
37. Takýmto právnym prostriedkom je v zmysle judikatúry ústavného súdu sťažnosťpre porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl.zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) adresovaná predsedovi konkrétnehosúdu.
38. Sťažovatelia v tomto konaní pred ústavným súdom netvrdili a ani nepreukazovali,že takúto sťažnosť na prieťahy najvyššiemu súdu podali. Z tohto pohľadu ústavný súd nemalv tomto konaní za preukázané, že sťažovatelia využili účinný právny prostriedok nápravy,ktorý im zákon o súdoch poskytuje na ochranu ich práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov. Na tomto základe ústavný súd musel odmietnuť sťažnosť sťažovateľovv tejto časti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde aj z dôvoduneprípustnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. marca 2015