znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 163/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenýchadvokátom JUDr. Augustínom Tomášom, Advokátska kancelária, Floriánska 16, Košice,vo veci namietaného porušenia ich základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 a čl. 48ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv   a základných   slobôd   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.1 Obo 111/2010 zo 14. decembra 2010 a sp. zn. 1 Obdo V 11/2011 z 27. septembra 2012a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola27. decembra 2012 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietali   porušenie   svojich   základných   právgarantovaných čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 1 Obo 111/2010 zo 14. decembra 2010 a sp. zn. 1 Obdo V 11/2011 z 27. septembra2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na prieskumnom pojednávaní konanom naKrajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) 11. septembra 2000 pod sp. zn.2 K 249/98 sťažovatelia popreli prihlásenú pohľadávku navrhovateľa konkurzu ČSOB a. s.,Praha, Česká republika, vedenú pod poradovým č. 2. Žalobou z 28. septembra 2000 saČSOB a. s., Praha, Česká republika, domáhala určenia pravosti svojej popretej prihlásenejpohľadávky.   Konanie   je   vedené   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   13   Cb   767/2000.   Dňa20. februára   2009   bol   krajskému   súdu   doručený   návrh   na   zmenu   účastníka   na   stranežalobcu. Uznesením č. k. 13 Cb 767/2000-272 z 5. mája 2009 krajský súd pripustil zmenuúčastníka na strane žalobcu, kedy sa žalobcom o zistenie popretej pohľadávky stala ČSOBa. s., Michalská 18, Bratislava. Konkurzným veriteľom z predmetnej popretej pohľadávkyv konkurznom konaní sp. zn. 2 K 249/98 ostala podľa sťažovateľov ČSOB a. s., Praha,Česká republika. Dňa 31. marca 2010 krajský súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Protirozsudku   sa   žalobca   odvolal.   Sťažovatelia   sa   k   odvolaniu   žalobcu   vyjadrili   podanímz 26. júla   2010   a   navrhli   napadnuté   rozhodnutie   potvrdiť.   Najvyšší   súd sp.   zn.1 Obo 111/2010 zo 14. decembra 2010 napadnuté prvostupňové rozhodnutie zrušil a vecvrátil   na   prvý   stupeň   na   ďalšie   konanie.   Sťažovatelia   napadli   odvolacie   rozhodnutieprostredníctvom svojho právneho zástupcu dovolaním, v rámci ktorého predložili súdu ajvlastné vyjadrenie z 22. januára 2011. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 11/2011z 27. septembra 2012, doručeným právnemu zástupcovi sťažovateľov 29. októbra 2012,dovolanie odmietol.

3. Sťažovatelia sú toho názoru, že napadnutými uzneseniami došlo k porušeniu ichzákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré im vyplýva z čl. 46 ods.1 ústavy,a že bolo porušené ich právo na prejednanie veci súdom v primeranej lehote vyplývajúcez čl. 6 ods. 1 dohovoru a ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovzakotvené v čl. 48 ods. 2 ústavy.

4. Podľa sťažovateľov najvyšší súd ako odvolací súd vyhovel odvolaniu žalobcu,ktorý nebol účastníkom konkurzného konania, a teda nebol aktívne vecne legitimovaný navedenie daného incidenčného sporu. Dovolací súd túto vadu konania vedúcu k zmätočnostirozhodnutia nenapravil. Na zmenu účastníka incidenčného konania na strane navrhovateľa(veriteľa) sa vyžaduje podľa názoru sťažovateľov zmena účastníka konkurzného konaniav dôsledku zmeny veriteľa a podanie procesného návrhu na zmenu účastníka konania podľaustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   K   zmene   účastníkakonkurzného konania môže podľa vyjadrenia sťažovateľov dôjsť len vstupom do konania tejosoby, ktorá nadobudne pohľadávku od pôvodného veriteľa, a to postupom podľa § 7 ods. 4zákona   č. 7/2005   Z.   z. o konkurze   a reštrukturalizácii   a o zmene   a doplnení   niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“). Podľa sťažovateľovak sa nový veriteľ nestane účastníkom konkurzného konania, alebo konkurzný súd rozhodneo nepripustení zmeny účastníkov konkurzu, súd v incidenčnom konaní rozhodne o jehopristúpení   do   konania,   ak   sú   splnené   podmienky   ustanovené   v   §   92   ods.   2   a 3   OSP.Následne súd musí podľa názoru sťažovateľov návrh na určenie pohľadávky zamietnuť,pretože nový veriteľ nie je účastníkom konkurzného konania, a preto nemá aktívnu vecnúlegitimáciu. Nový veriteľ tak nemôže preukázať právny záujem na výsledku incidenčnéhokonania, ktoré je určené len pre veriteľa, ktorý je účastníkom konkurzného konania.

5. Sťažovatelia na tomto mieste uviedli, že prvopočiatočným konkurzným veriteľom,ako aj žalobcom v incidenčnom konaní bol zahraničný právny subjekt ČSOB a. s., Praha,Česká republika, IČO: 00001350. Dňa 5. mája 2009 krajský súd v incidenčnom konanípripustil zámenu žalobcu, keď sa novým žalobcom/navrhovateľom stala právnická osobaČSOB a. s., Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140. Dňa 5. mája 2009 však novýnavrhovateľ v incidenčnom konaní nebol konkurzným veriteľom v konkurznom konanísp. zn. 2 K 249/98 a nestal sa ním ani do momentu vynesenia rozsudku krajského súdu č. k.13 Cb 767/2000-304 z 31. marca 2010. Sťažovatelia teda zdôrazňujú, že odvolací súd pripovinnom postupe podľa § 103 OSP mal zistiť, že odvolanie podal subjekt, ktorý nie jeúčastníkom konkurzného konania sp. zn. 2 K 249/98, keďže aj v čase vydania odvolaciehorozhodnutia bola konkurzným veriteľom stále ČSOB a. s., Praha, Česká republika, IČO:00001350. Sťažovatelia dopĺňajú, že v spise sp. zn. 2 K 249/98 neboli v čase rozhodovaniaodvolacieho súdu žiadne listiny preukazujúce prechod alebo prevod pohľadávky z veriteľaČSOB a. s., Praha, Česká republika, IČO: 00001350 na kohokoľvek iného.

6.   Podľa   sťažovateľov   odvolací   súd   tým,   že   neskúmal,   či   je   zmenenýnavrhovateľ/odvolateľ   na   podanie   odvolania   aktívne   vecne   legitimovaný,   a   vyhovenímodvolaniu priznal práva účastníka konania subjektu, ktorý nebol konkurzným veriteľom, tovšetko   za   stavu   vecnej   správnosti   napadnutého   prvostupňového   rozhodnutia,   porušilzákladné právo sťažovateľov na spravodlivé prerokovanie ich veci nestranným a nezávislýmsúdom zaručené čl. 46 ods.1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

7.   Pokračujúc   vo   svojej   sťažnosti,   sťažovatelia   uviedli,   že   uvedené   nedostatkyneodstránil   ani   dovolací   súd,   keďže   tento   dovolanie   odmietol   ako   neprípustné,   pričomv odôvodnení uviedol, že skúmal aj existenciu vád vedúcich k zmätočnosti rozhodnutiauvedených v § 237 OSP. Podľa sťažovateľov vadu odvolacieho rozhodnutia spočívajúcuvo vyhovení odvolaniu podaného osobou, ktorá na jeho podanie nebola oprávnená, pretoženebola   konkurzným   veriteľom,   však   dovolací   súd   nepostrehol,   pričom   podľa   názorusťažovateľov   ide   o   vadu   spočívajúcu   v   porušení   všeobecných   procesných   princípovsubsumovateľných pod vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Podľa sťažovateľovdovolací   súd   sa   s   námietkou   nerozhodnutia   odvolacieho   súdu   o   námietke   nedostatkuaktívnej legitimácie odvolateľa vysporiadal vadne, táto námietka ostala neriešená a postupsúdu, ktorým bola odňatá možnosť účinne pred súdom v odvolacom konaní konať, ostalnenapravený.

8. Sťažovatelia ďalej uviedli, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 111/2010zo 14. decembra 2010, ktorým bolo zrušené vecne správne prvostupňové rozhodnutie, došlok neproporcionálnemu posilneniu zásady hľadania materiálnej pravdy v spore, za situácie,keď   boli   splnené   zákonné   podmienky   na   potvrdenie   napadnutého   prvostupňovéhorozhodnutia, a to všetko na úkor porušenia základného práva sťažovateľov na rozhodnutieveci v primeranej lehote zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1dohovoru, keďže konanie o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky trvá viac ako 10 rokov.

9. V závere sťažovatelia navrhli tento petit:„Základné právo sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, bolo porušené Uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo V/11/2011 zo dňa 27.09.2012 a Uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obo/111/2010 zo dňa 14.12.2010

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo V/11/2011 zo dňa   27.09.2012   a   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR,   sp.   zn.   1   Obo/111/2010   zo   dňa 14.12.2010 a vec vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi 1/ priznáva Ústavný súd SR primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000,- €. Sťažovateľovi 2/ priznáva Ústavný súd SR primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000,- €. Primerané finančné zadosťučinenie je Najvyšší súd SR povinný vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia v sume 341,81 € na účet ich právneho zástupcu JUDr. Augustína Tomáša, advokáta so sídlom Floriánska 16, Košice, do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.“

II.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

III.

11. Sťažovatelia namietajú porušenie svojich základných práv garantovaných čl. 46ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniaminajvyššieho súdu z dôvodov, že najvyšší súd ako súd odvolací aj dovolací (i) viedol konanies účastníkom   konania,   ktorý   nebol   podľa   mienky   sťažovateľov   aktívne   legitimovaný   nainiciovanie incidenčného konania (v rámci ktorého koná a rozhoduje krajský súd), ako ajodvolania, (ii) pričom zároveň došlo k porušeniu práva sťažovateľov na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov,   keďže   konanie   o žalobe   o   určenie   pravosti   prihlásenejpohľadávky trvá už viac ako 10 rokov.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ⬛⬛⬛⬛ a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 11/2010 zo 14. decembra 2010

12.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

13. Ťažiskovou námietkou sťažovateľov je, že najvyšší súd ako súd odvolací viedolkonanie s účastníkom konania, ktorý nebol podľa mienky sťažovateľov aktívne legitimovanýna podanie odvolania.

14. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 111/2010 zo 14. decembra 2010 zrušilrozsudok krajského súdu č. k. 13 Cb 767/2000-304 z 31. marca 2010 a vec mu vrátil naďalšie   konanie.   Pokiaľ   sťažovatelia   namietajú,   (i)   že prvopočiatočným   konkurznýmveriteľom, ako aj žalobcom v incidenčnom konaní bol zahraničný právny subjekt ČSOBa. s., Praha, Česká republika, IČO: 00001350, (ii) že krajský súd v incidenčnom konaníuznesením č. k. 13 Cb 767/2000-272 z 5. mája 2009 pripustil zámenu žalobcu, keď sanovým   žalobcom/navrhovateľom   stala   právnická   osoba   ČSOB   a.   s.,   Michalská 18,Bratislava,   IČO:   36   854 140,   avšak nový   navrhovateľ   v   incidenčnom   konaní   nebolkonkurzným veriteľom v konkurznom konaní sp. zn. 2 K 249/98 a nestal sa ním ani domomentu vynesenia rozsudku krajského súdu č. k. 13 Cb 767/2000-304 z 31. marca 2010,a teda právnická osoba ČSOB a. s., Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140, nemohla byťúčastníkom   incidenčného   konania   a nebola   aktívne   legitimovaná   na   podanie   odvolaniav rámci incidenčného konania, tak ide o vadu, ktorú mohli sťažovatelia ešte vždy namietaťv odvolaní   proti uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   13 Cb 767/2000-272   z   5.   mája   2009(sťažovatelia však netvrdili a ani nepreukázali, že odvolanie proti tomuto uzneseniu podali),resp. v prvostupňovom incidenčnom konaní pred krajským súdom (ktorý pripustil zámenužalobcu   a koná   s právnickou   osobou   ČSOB   a.   s.,   Michalská   18,   Bratislava,   IČO:36 854 140,   ako   s účastníkom   konania),   kde   bola   vec   vrátená   po   vydaní uznesenianajvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 111/2010 zo 14. decembra 2010 (v spojení s uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V/11/2011 z 27. septembra 2012).

15. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti už viackrát uviedol, že podstatazákladného práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sadomáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdunezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochranav medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základnéprávo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto ajv určitej kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konanío veci a jeho kvalita predurčená zákonom je vyjadrením základného práva na súdnu ochranuúčastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy.

16.   Z   citovaného čl.   127 ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje   ústavnú   ochranuzákladných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcichz príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systémtejto   ochrany   je   založený   na   princípe   subsidiarity,   ktorý   určuje   aj   rozsah   právomociústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomocivšeobecných   súdov,   a   to   tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklada aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (porov. I. ÚS 12/05,II. ÚS 155/05, III. ÚS 328/05, IV. ÚS 16/09, IV. ÚS 552/2013).

17. Hic et nunc ústavný súd pripomína zásadu vigilantibus iura scripta sunt (bdelýmprináležia práva) rozvíjanú v pomeroch moderného právneho štátu, ktorá poníma subjektyprávnych vzťahov ako emancipovaných jedincov a entity, ktorí sa musia aktívne pričiniťo to, aby ich práva boli rešpektované a chránené, a nespoliehať sa na ochranársku rukupaternalistického   štátu   (porov.   nález   Ústavného   súdu   Českej   republiky   sp.   zn.IV.ÚS 1106/08 z 10. marca 2009, bod 22). Táto zásada teda zdôrazňuje aj vlastné pričineniena ochranu svojich práv vyžadujúc, aby aj sťažovateľ sledoval svoje subjektívne právaa robil také kroky, v dôsledku ktorých by nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu,a využil prostriedky, ktoré mu poskytuje zákon, a následne vykonal prípadné potrebnéopatrenia, aby nedošlo k porušeniu jeho práv (porov. II. ÚS 213/09, IV. ÚS 57/2011,IV. ÚS 349/2011).   Sťažovatelia   nepreukázali   (a   ani   netvrdili),   že   by   proti uzneseniukrajského súdu č. k. 13 Cb 767/2000-272 z 5. mája 2009, ktorým krajský súd pripustilzámenu žalobcu, keď sa novým žalobcom/navrhovateľom stala právnická osoba ČSOB a. s.,Michalská 18, Bratislava, IČO: 36 854 140, ako žalovaní podali odvolanie, kde by uvedenénedostatky   v postúpení   pohľadávky   a nedostatku   aktívnej   legitimácie   právnickej   osobyČSOB a. s., Bratislava, byť žalobcom v incidenčnom konaní namietali.

18.   Pretože   ochranu   označeným   ústavným   právam   sťažovateľov   bol   oprávnenýposkytnúť   vzhľadom   na   charakter   námietok   sťažovateľov   odvolací   súd   v prípadnomodvolaní proti uzneseniu krajského súdu č. k. 13 Cb 767/2000-272 z 5. mája 2009, ako ajz dôvodu   poskytnutého   priestoru   pre   komunikovanie   týchto   námietok   opätovne   predprvostupňovým   súdom   (krajský   súd),   kde   bola   vec   (rozhodovanie   o žalobe   o   určeniepravosti   prihlásenej   pohľadávky) vrátená   po   vydaní napadnutých   uznesení   najvyššiehosúdu, sa námietky sťažovateľov prednesené pred ústavným súdom v sťažnosti javia byť akoneprípustné, resp. predčasne podané.

19. Ústavný súd preto musí sťažnosť sťažovateľov v časti namietaného porušenia ichzákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesenímnajvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 111/2010 zo 14. decembra 2010 odmietnuť podľa § 25 ods. 2v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde z dôvodu neprípustnosti.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. ⬛⬛⬛⬛ 1 Obdo V 11/2011 z 27. septembra 2012

20.   Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   odmietol   dovolanie   sťažovateľov.V odôvodnení   napadnutého   uznesenia   najvyšší   súd   uviedol: „V   prejednávanej   veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. V zmysle ustanovenia § 239 ods. 1 OSP platí, že ak bolo napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, je dovolanie proti nemu prípustné, ak... Dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nemá znaky vyššie uvedených uznesení. Nakoľko v prejednávanej veci odvolací súd svojím uznesením zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie, je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalovaných v II., III. a IV. rade nemožno vyvodiť z ustanovení § 239 OSP.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   OSP,   ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 OSP, ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 OSP. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia, Ak je totiž konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) OSP, možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 OSP vylúčené. Dovolatelia poukázali na existenciu podmienky prípustnosti dovolania uvedenú v ustanovení § 237 písm. f) OSP. Dovolací súd však v rámci svojej zákonnej povinnosti, vyplývajúcej mu z ustanovenia § 242 ods. 1 veta druhá OSP, nezistil žiadne vady konania (namietané   alebo   nenamietané)   upravené   v   §   237   OSP,   pre   ktoré   by   bolo   potrebné napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť.

Dovolatelia vzhliadli dôvodnosť dovolacieho dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 237 písm. f) OSP /účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom/ v postupe odvolacieho súdu, ktorým im bola odňatá možnosť konať pred súdom tým spôsobom, že odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia žiadnym spôsobom   nevysporiadal   s   argumentmi   žalovaného   v   III.   rade   uvedenými   vo   vyjadrení k odvolaniu   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu.   Nezaujatie   žiadneho   stanoviska k námietkam a dôkazom žalovaného v III. rade zo strany odvolacieho súdu, ho, podľa neho, oprávňuje   namietať,   že   odvolací   súd   jeho   relevantnú   námietku   a   dôkazy   opomenul vyhodnotiť, čím mu bolo znemožnené účinným a efektívnym spôsobom v odvolacom konaní uplatňovať svoje práva, teda konať.

Dovolací   súd   s   názorom   dovolateľov   nesúhlasí   a   konštatuje   neexistenciu   takto namietnutej vady konania. Jej neopodstatnenosť vyplýva zjavne z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu, ktorý na č. l. 471-472 výslovne tieto námietky uvádza. S dôvodmi, ktoré viedli k zrušujúcemu a vracajúcemu rozhodnutiu, sa odvolací súd náležite vysporiadal. Odôvodnenie   je   zrozumiteľné   a   vyčerpávajúce,   v   súlade   s   požiadavkami   kladenými   na riadne   odôvodnenie   súdnych   rozhodnutí   upravenými   v   ustanovení   §   157   ods.   2 v nadväznosti na ustanovenie § 167 ods. 2 OSP, a so zreteľom na to, že inštitút odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou z podstatných záruk výkonu súdnej moci.

V   tejto   súvislosti   považuje   dovolací   súd   za   potrebné   ozrejmiť   dovolateľom   i   tú skutočnosť, že tvrdenia žalovaných v II., III, a IV. rade produkované v rámci tohto súdneho konania, s ktorých nevysporiadaním odôvodnili podanie dovolanie títo traja účastníci, nie sú vylúčené z ďalšieho prejednávania, resp. z ďalšieho dokazovania, pretože dovolaním napadnutým uznesením odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Bude preto povinnosťou Krajského súdu v Košiciach, ktorého rozsudok odvolací súd zrušil, akceptovať ustanovenie § 226 OSP a vec opätovne, adekvátne   v   zmysle   intencií   odvolacieho   súdu,   prejednať   a   vydať   nové   meritórne rozhodnutie.

Na základe uvedeného, nie je daná existencia dovolateľmi namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, a dovolací súd v rámci svojej zákonnej povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia. § 242 ods. 1 veta druhá OSP, nezistil žiadne iné vady konania upravené v § 237 OSP, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť.

Dovolanie   je   v   ustanoveniach   Občianskeho   súdneho   poriadku   upravené   ako mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   nemožno   podať   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho   súdu;   pokiaľ   nie   sú   splnené   podmienky   prípustnosti   dovolania,   nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné   nesprávnosti   rozhodnutia.   Z   tohto   dôvodu   sa   dovolací   súd   nezaoberal opodstatnenosťou,   resp.   neopodstatnenosťou,   ďalších   dvoch   uplatnených   dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 psím. b) OSP /konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci/ a § 241 ods. 2 písm. c) OSP /rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci/.“

21.   Ústavný   súd   už   uviedol,   že   „predpokladom   uplatnenia   práva   na   spravodlivýproces,   ktoré   sa   zaručuje   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   je   nezávislosť   a   nestrannosť   súdu.Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru.“   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

22. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje lenvtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súdmôže   konať   a   rozhodnúť   o   veci   samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   predobčianskoprávnym   súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesnépodmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

23. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiuodvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ideo prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie jeprípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.

24.   Ústavný   súd   opakuje,   že   z   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môžepreskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričomskutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

25. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdunemajúci oporu v zákone.

26.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   právny   názor   najvyššieho   súdu   o   neprípustnostidovolania je v napadnutom uznesení zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.V odôvodnení napadnutého uznesenia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako neprípustné. Navyše, najvyššísúd rovnako, ako aj ústavný súd správne poukázal na skutočnosť, že námietky vznesenésťažovateľmi   aj pred   dovolacím   súdom   nie sú   vylúčené   z   ďalšieho   prerokúvania,   resp.z ďalšieho dokazovania, keďže vec odvolací súd vrátil prvostupňovému (krajskému) súduna opätovné konanie.

27. Otázka posúdenia,   či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniťdovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, niedo   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné   súdy   (čl. 124   a   čl. 142   ods. 1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   jealternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomocivšeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

28. Pokiaľ sa sťažovatelia s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácievyslovenej   neprípustnosti   nimi   podaného   dovolania   nestotožňujú,   ústavný   súd   napokondodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jejriešenie nemôže viesť k záveru o porušení nimi označených práv. K námietkam uvedenýmv sťažnosti   ústavný   súd   tiež   konštatuje,   že   najvyšší   súd   v   rámci   dovolacieho   konanianerozhodoval o veciach meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa § 237OSP.

29.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciusťažovateľov odôvodňujúcu porušenie ich práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základebolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzinapadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a namietaným   porušením   označených   práv.Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   nemôže   byť   v   takej   príčinnej   súvislostis namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6ods. 1   dohovoru   aj   preto,   že   toto   porušenie   sa   nedá   vyvodiť   iba   z   určitého   výkladua aplikácie   platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup   občianskoprávnych   súdovv opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

30. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ⬛⬛⬛⬛ napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

31. Sťažovatelia namietli, že vydaním napadnutých uznesení najvyššieho súdu došlok porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

32. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov.

33. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzilústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osobadomáhajúca   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu“   (II.   ÚS   26/95).   Základné   právona prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na takékonanie, ktoré vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanieveci   bez   zbytočných   prieťahov   zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesno-právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne avecne správne využívať.

34.   Ústavný   súd   najprv   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sťažovatelia   nespájajúpotenciálne porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy s postupom najvyššiehosúdu,   ale   napadnutými   uzneseniami.   Vydaním   napadnutých   uznesení   bolo   rozhodnutéo predmete týchto konaní (o odvolaní a dovolaní), a tak bola odstránená prípadná právnaneistota   účastníkov   týchto   konaní.   Z tohto   pohľadu   sú   námietky   sťažovateľov   zjavneneopodstatnené.

35.   Ak   sú   sťažovatelia   presvedčení,   že   v   rámci   incidenčného   konania   vedenéhokrajským   súdom   dochádza   k zbytočným   prieťahom,   sú   oprávnení   brojiť   proti   postupukrajského   súdu   prostredníctvom   právnych   prostriedkov   ochrany   pred   porušovanímzákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V tomto smere všaksťažovatelia proti postupu krajského súdu vo svojej sťažnosti nenamietali.

36. Navyše ústavný súd poukazuje na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľaktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo inéprávne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinneposkytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

37. Takýmto právnym prostriedkom je v zmysle judikatúry ústavného súdu sťažnosťpre porušovanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl.zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v zneníneskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)   adresovaná   predsedovi   konkrétnehosúdu.

38. Sťažovatelia v tomto konaní pred ústavným súdom netvrdili a ani nepreukazovali,že takúto sťažnosť na prieťahy najvyššiemu súdu podali. Z tohto pohľadu ústavný súd nemalv tomto konaní za preukázané, že sťažovatelia využili účinný právny prostriedok nápravy,ktorý   im   zákon   o súdoch   poskytuje   na   ochranu   ich   práva   na   prerokovanie   veci   bezzbytočných prieťahov. Na tomto základe ústavný súd musel odmietnuť sťažnosť sťažovateľovv tejto časti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde aj z dôvoduneprípustnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. marca 2015