znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 163/2013-50

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2013 v senáte   zloženom   z   predsedu   Juraja   Horvátha   a   zo   sudcov   Sergeja   Kohuta   a   Lajosa Mészárosa   o   prijatej   sťažnosti   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   Ministerstvom spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   v   zastúpení   ministrom   spravodlivosti   Slovenskej republiky JUDr. Tomášom Borecom, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2012 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Slovenskej   republiky,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej   republiky,   zaručené   v   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012 v jeho zamietajúcej časti p o r u š e n é   b o l o.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   M   Cdo   1/2011 z 29. októbra 2012 v jeho zamietajúcej časti z r u š u j e a v tejto časti mu vec v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 163/2013-14 z 28. februára 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Slovenskej   republiky,   zastúpenej Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   vlastniť   majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žalobou podanou Okresnému súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 21. októbra 2005 sa Ing. F. T. (ďalej len „žalobca“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 178/05 domáhal voči sťažovateľovi náhrady škody a ušlého zisku,   a   to   na   základe   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“ alebo „zákon č. 58/1969 Zb.“). Žalobcovi mala uvedená škoda vzniknúť   v   dôsledku   trestného   stíhania   vedeného   proti   nemu,   ktoré   začalo   uznesením vyšetrovateľa o vznesení obvinenia ČVS: VP-145/30-94 z 8. júna 1994 pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 4 Trestného zákona, ako aj v dôsledku s tým súvisiaceho výkonu väzby v čase od 20. januára 1995 do 17. augusta 1995 v Brazílii a v čase od 18. augusta   1995   do   19.   marca   1996   v   Slovenskej   republike,   pričom   trestné   stíhanie proti žalobcovi   (obvinenému)   bolo   uznesením   vyšetrovateľa   ČVS:   KÚV-21/20-1997 z 29. októbra 1998 zastavené, pretože skutok nebol trestným činom. Predmetné uznesenie vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania proti žalobcovi (obvinenému) bolo na základe sťažnosti   pre   porušenie   zákona   podanej   generálnym prokurátorom   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) zrušené rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tz 8/99 zo 14. júla 1999 z dôvodu zistenej nezákonnosti pri jeho vydávaní v prospech žalobcu (obvineného),   pričom   najvyšším   súdom   bola   vec   vrátená   na   nové   rozhodnutie vyšetrovateľovi, avšak na základe sťažnosti žalobcu (obvineného) ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 6/00 z 13. júla 2000 konštatoval, že najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tz 8/99 porušil základné práva žalobcu (obvineného) zaručené v čl. 50 ods. 3 v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy, ako aj jeho práva zaručené v čl. 6 ods. 1 a 3 písm. b) a c) dohovoru. Z toho dôvodu vyšetrovateľ následne uznesením ČVS: KÚV-21/20-1997 z 23. januára 2004 trestné   stíhanie   proti   žalobcovi   (obvinenému)   opäť   zastavil,   pretože „...   skutok   nie   je trestným   činom“.   Označené   uznesenie   o   zastavení   trestného   stíhania   nadobudlo právoplatnosť 17. februára 2004.

V   rámci   žalobou   uplatnenej   náhrady   škody   a   ušlého   zisku   si   žalobca   voči sťažovateľovi uplatnil (1) náhradu trov nutnej obhajoby v období väzby v sume 39 990 Sk, (2) ušlý zisk žalobcu ako podnikateľa (živnostníka) v sume 2 209 890 Sk za obdobie trvania trestného   stíhania,   (3)   ušlý   zisk   za   podnikanie   žalobcu   ako   spoločníka   v   obchodnej spoločnosti V., spol. s r. o., v sume 7 278 540 Sk za obdobie trvania trestného stíhania, (4) ušlý zisk vo výške kúpnej ceny v sume 24 450 000 Sk za nezrealizovaný obchod predaja nehnuteľností   na   základe   zmluvy   o   budúcej   kúpnej   zmluve   z   30.   marca   1994,   pričom z dôvodu trestného stíhania žalobcu k uzavretiu samotnej kúpnej zmluvy napokon nedošlo, (5) náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 000 Sk a napokon aj (6) náhradu morálnej škody v sume 20 000 000 Sk. Uvedené nároky žalobca odôvodnil takto: „Trestné stíhanie trvalo 10   rokov,   skončilo   sa   zastavením,   pretože   skutok   nie   je   trestným   činom.   Počas   tohto obdobia bol 14 mesiacov vo väzbe. Vznikla mu priama škoda tým, že vynaložil trovy nutnej obhajoby. Po dobu 10 rokov nemohol podnikať ako spoločník v obchodnej spoločnosti, aj sám ako fyzická osoba podnikateľ, čím vznikol ušlý zisk. Kvôli zaisteniu majetku v trestnom konaní nemohol realizovať zamýšľaný predaj nehnuteľností, čím mu vznikol ďalší ušlý zisk. Za škodu a ušlý zisk zodpovedá žalovaný 1/ podľa § 1 ods. 1 zákona 58/69 Zb. Zastavenie trestného stíhania má rovnaké právne účinky ako zrušenie rozhodnutia.... Ak by súd dospel k záveru, že nie je daná táto zodpovednosť, potom žalovaný 1/ zodpovedá podľa § 18 – za nesprávny úradný postup pri rozhodovaní policajných orgánov, prokuratúry a súdu. Žalobu o zaplatenie morálnej škody 20 000 000,- Sk opiera o ustanovenie článku 5 bod 5 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.  ...   Celým   trestným   stíhaním,   väzbou v zahraničí, na Slovensku, zaistením jeho hnuteľného a nehnuteľného majetku, domovými prehliadkami v jeho rodine, v obchodnej spoločnosti, u obchodných partnerov, zadržaním cestovného pasu, došlo k narušeniu jeho dobrého mena, povesti a cti v spoločnosti. Bolo zasiahnuté do jeho vážnosti na verejnosti a v rodine. Celý postup predstavuje represálie do jeho osobnej slobody, do slobody majetku, proti slobodnému podnikaniu. Zásah sa umocnil tým, že musel vykonať väzbu v zahraničí, eskorta na Slovensko sa uskutočnila za mediálnej pozornosti. Represálie pokračovali aj po prepustení z väzby a vrátení cestovného pasu, keď pre nezrušenie medzinárodného zatykača bol zadržaný pri obchodnej ceste na hranici. Tieto zásahy nie je možné odčiniť uvedením do pôvodného stavu, preto sa domáha priznania nemajetkovej ujmy podľa § 11 až § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške 10 000,- Sk.“

O žalobcom uplatnených nárokoch (1) – (4) rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 178/05-388 z 20. septembra 2007, ktorým žalobu žalobcu týkajúcu sa týchto nárokov v celom rozsahu zamietol, pričom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) tento   záver   okresného   súdu   odobril   potvrdzujúcim   rozsudkom   sp.   zn.   12   Co   305/07 z 28. februára   2008.   Obidva   súdy   založili   svoje   závery   na   konštatovaní,   že   žalobca sa uplatnených   nárokov   domáhal   z   titulu   nezákonnosti   väzby,   z   ktorej   bol   prepustený 19. marca 1996, a teda sa uplatnených nárokov domáhal po uplynutí jednoročnej premlčacej doby upravenej v § 23 zákona o zodpovednosti za škodu, a keďže sťažovateľ vzniesol námietku   premlčania,   žalovaný   nárok   nemohol   byť   žalobcovi   po   uplynutí   tejto   doby priznaný.

O žalobcom uplatnených nárokoch (5) a (6) bolo rozhodnuté rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 178/05-553 z 23. septembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 5/09 z 26. marca 2009 tak, že sťažovateľ bol z titulu úhrady nemajetkovej ujmy a morálnej škody povinný žalobcovi zaplatiť 33 193,92 € a vo zvyšnej časti bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a morálnej škody zamietnutý.

Na základe sťažnosti podanej žalobcom ústavný súd nálezom č. k. III. ÚS 339/08-40 z 25. novembra 2008 po konštatovaní porušenia práv žalobcu zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 12 Co 305/07 z 28. februára 2008, pričom konštatoval, že žalobca sa svojou žalobou nedomáhal náhrady škody a ušlého zisku z titulu nezákonnosti rozhodnutia o väzbe, ale   z   titulu   nezákonnosti   uznesenia   o   vznesení   obvinenia   podľa   §   1   ods.   1   zákona o zodpovednosti za škodu, a preto sa pri posudzovaní včasnosti podania žaloby nemal na jeho prípad uplatniť § 23 zákona o zodpovednosti za škodu, ale sa mal uplatniť § 22 zákona o zodpovednosti za škodu, podľa ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode, takže ústavný súd ustálil, že žalobca si svoj nárok na náhradu škody a ušlého zisku uplatnil včas.

Krajský súd následne po vrátení veci uznesením sp. zn. 12 Co 347/09 z 22. októbra 2009   zrušil   vo   vzťahu   k   žalobcom   uplatneným nárokom   (1)   – (4)   zamietavý   rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 178/05-388 z 20. septembra 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Okresný súd následne rozsudkom č. k. 7 C 178/05-688 z 11. februára 2010 rozhodol tak, že sťažovateľa zaviazal uhradiť žalobcovi sumu 985,03 € z titulu náhrady nákladov nutnej   obhajoby   a   z   titulu   ušlého   zisku   sumu   947   705,84   €,   a   to   do   troch   dní   od právoplatnosti rozsudku. Okresný súd pritom svoje rozhodnutie vo vzťahu k jednotlivým žalobcom uplatneným nárokom odôvodnil takto:

Pokiaľ ide o žalobou uplatnený (1) nárok na úhradu nákladov nutnej obhajoby, ten si žalobca uplatnil v sume 39 990 Sk (t. j. 1 327,42 €), avšak vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd mal preskúmaním vyšetrovacieho spisu preukázané úkony advokáta iba v sume 29   675   Sk   (t.   j.   985,03   €),   žalobcovi   priznal   iba   túto   sumu.   V   súvislosti   so   žalobou uplatneným (2) nárokom na úhradu ušlého zisku z podnikania žalobcu ako fyzickej osoby, ktorý   si   žalobca   uplatnil   za   obdobie   10   rokov   trvania   trestného   stíhania   v   sume 2 209 890 Sk,   okresný   súd   pri   určení   sumy   ušlého   zisku   vychádzal   z   údajov   daňového priznania žalobcu ako živnostníka podaného za rok 1993 (t. j. rok pred začatím trestného stíhania), pričom výška zisku za rok (220 989 Sk) bola určená odpočítaním sumy dane od zdaňovacieho základu. Okresný súd tento nárok nepriznal žalobcovi za celých 10 rokov trvania trestného stíhania, ale iba za obdobie od 8. júna 1994, keď začalo trestné stíhanie, do 29. novembra 1996, keď podľa zistenia okresného súdu žalobcovi zaniklo živnostenské oprávnenie   (t.   j.   30   mesiacov),   a   to   v   sume   552   472,50   Sk   (t.   j.   18   338,73   €).   Pri posudzovaní žalobou uplatneného (3) nároku na náhradu ušlého zisku z podnikania žalobcu v obchodnej spoločnosti V., spol. s. r. o., ktorý bol uplatnený v sume 7 278 540 Sk, okresný súd   pri   určení   sumy   ročného   zisku   tiež   vychádzal   z   daňového   priznania   predmetnej obchodnej   spoločnosti   za   rok   1993,   pričom   aj   v   tomto   prípade   výšku   zisku   za   rok (727 804 Sk) určil odpočítaním sumy dane od zdaňovacieho základu. Okresný súd v tomto prípade priznal nárok za celých 10 rokov trvania trestného stíhania, pretože podľa jeho zistenia označená obchodná spoločnosť, v ktorej bol žalobca jedným z dvoch spoločníkov, podľa   výpisu   z obchodného registra   vyvíjala podnikateľskú   činnosť po   celú   túto   dobu, pričom okresný súd sumu zisku zistenú za obdobie 10 rokov vydelil dvoma, keďže žalobca bol   jedným   z dvoch   spoločníkov,   a   tento   nárok   mu priznal v   sume 3 548 045 Sk (t.   j. 117 773,52   €).   Napokon   okresný   súd   rozhodol   aj   o   žalobcom   uplatnenom   (4)   nároku na náhradu ušlého zisku z nezrealizovaného predaja nehnuteľností (hotel P. M. a priľahlé pozemky;   ďalej   len   „nehnuteľnosti“),   ktorý   si   žalobca   uplatnil   v   sume   24 450 000 Sk. Predmetné nehnuteľnosti žalobca nadobudol do vlastníctva 21. februára 1994, a to kúpou za kúpnu cenu 27 550 000 Sk, pričom tieto nehnuteľnosti mal žalobca v úmysle ďalej odpredať na základe zmluvy o budúcej kúpnej zmluve z 30. marca 1994, v ktorej sa s budúcim kupujúcim dohodol na ich predaji na základe kúpnej zmluvy, ktorú mali uzatvoriť najneskôr do 30. marca 1995, a to za kúpnu cenu 52 000 000 Sk. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že z dôvodu začatia trestného stíhania voči jeho osobe, v súvislosti s ktorým bol vo väzbe, ako aj z dôvodu, že predmetné nehnuteľnosti od 4. októbra 1994 do 27. októbra 1998 boli zaistené   pre   potreby   tohto   trestného   stíhania,   nedošlo   k   uzavretiu   očakávanej   budúcej kúpnej   zmluvy na odpredaj   týchto   nehnuteľností,   v dôsledku   čoho   mal   žalobca   prísť   o očakávaný zisk vo výške uplatneného nároku, ktorý predstavoval rozdiel medzi dojednanou budúcou kúpnou cenou a nadobúdacou cenou týchto nehnuteľností. Okresný súd, stotožniac sa s touto argumentáciou žalobcu a s poukazom na skutočnosť, že žalobcovi sa „doposiaľ“ predmetné nehnuteľnosti nepodarilo predať, mu ním uplatnený nárok priznal v plnej výške 24 450 068 Sk (t. j. 811 593,59 €).

Uvedený rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 178/05-688 z 11. februára 2010 bol na základe   odvolania   sťažovateľa   v   plnom   rozsahu   potvrdený   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 12 Co 113/2010 z 20. mája 2010.

Najvyšší súd v danej veci konal o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora podanom   na   základe   podnetu   sťažovateľa   proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu, pričom najvyšší súd svojím rozsudkom sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012 zrušil tak rozsudok krajského súdu, ako aj jemu predchádzajúci rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej tieto súdy priznali žalobcovi náhradu ušlého zisku z podnikania ako spoločníka v obchodnej spoločnosti v sume 117 773,52 € [t. j. nárok (3)], a v rozsahu tohto zrušenia vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie okresnému súdu. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súdy nepreukázali existenciu príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním žalobcu na jednej strane a ušlým ziskom dotknutej obchodnej spoločnosti na strane druhej. Najvyšší súd vo zvyšku mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora ako nedôvodné zamietol.

Sťažnosťou podanou ústavnému súdu sťažovateľ namieta arbitrárnosť rozhodnutia najvyššieho súdu, pričom svoje námietky proti jeho záverom – priznať žalobcovi nárok (1) na náhradu trov nutnej obhajoby a nárok (2) na úhradu ušlého zisku z podnikania žalobcu ako fyzickej osoby – odôvodnil takto: „Vo vzťahu ku obom nárokom vzniesol sťažovateľ námietku premlčania, pretože navrhovateľ skutkovo vymedzil svoj nárok uplatnený voči sťažovateľovi ako náhradu škody spôsobenú väzbou, ale svoj návrh doručil súdu až dňa 21. 10.   2005,   teda   po   uplynutí   jednoročnej   subjektívnej   premlčacej   doby   podľa   §   23 z. č. 58/1969 Zb. potom, čo bolo trestné konanie voči navrhovateľovi dňa 17. 02. 2004 právoplatne zastavené. Ak by aj súdy posúdili nárok navrhovateľa ako nárok na náhradu škody z dôvodu nezákonného vznesenia obvinenia a nie z dôvodu nezákonnej väzby, platilo by v zmysle § 22 ods. 2 z. č. 58/1969 Zb., že tento nárok na náhradu škody sa premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Navrhovateľovi bolo rozhodnutím Krajského úradu vyšetrovania PZ Banská Bystrica z 8. 06. 1994, ČVS: VP- 145/30-94 vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie, teda navrhovateľ sa dozvedel o nezákonnom rozhodnutí (aj keď sťažovateľ má za to, že o takýto prípad zodpovednosti za škodu nejde) najneskôr v roku 1994 a objektívna premlčacia doba uplynula v roku 2004. Teda, ak súdy posúdili nárok navrhovateľa na zaplatenie náhrady škody za trovy nutnej obhajoby a nárok na zaplatenie ušlého zisku z podnikania navrhovateľa ako nároky, ktoré vznikli v dôsledku nezákonného rozhodnutia, žiadnym spôsobom nedostáli svojej povinnosti riadne odôvodniť a vysporiadať sa s námietkami sťažovateľa uplatnenými počas súdneho konania, a to spôsobom zodpovedajúcim miere závažnosti týchto námietok.“ Vo vzťahu k rozhodnutiu   oboch   súdov   priznať   žalobcovi   nárok   (4)   na   náhradu   ušlého   zisku z nezrealizovaného predaja nehnuteľností sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Všeobecné súdy svojvoľne   aplikovali   ustanovenia   §   442   Občianskeho   zákonníka,   keď   nezrealizovanému obchodu pripísali vznik ušlého zisku na strane navrhovateľa. Ak sa pripravovaný obchod, ktorým bol v tomto prípade predaj nehnuteľnosti nezrealizuje, neuchádza tak automaticky vlastníkovi nehnuteľnosti zisk z predaja tejto nehnuteľnosti. Ak totiž predávajúci neuzavrie očakávanú   kúpnu   zmluvu,   nenastal   potom   bez   ďalšieho   únik   zisku   ani   na   strane predávajúceho   ani   na   strane   kupujúceho.   V   tomto   prípade   len   neprišlo   k   zámene ekvivalentných hodnôt, teda k zámene nehnuteľnosti za peňažné prostriedky, ktoré vyjadrujú peňažný ekvivalent jej hodnoty. V majetku navrhovateľa totiž, pri takto priznanej náhrade škody,   zostala   nehnuteľnosť   a   súčasne   mu   všeobecné súdy priznali   aj   časť   jej   hodnoty vyjadrenú   v peniazoch,   čím   na   strane   navrhovateľa   prichádza   ku   obohateniu   na   úkor sťažovateľa,   ktorý   nikdy   pri   pripravovanom   predaji   neočakával   rozmnoženie   svojho majetku o viac ako o cenu nehnuteľnosti, ktorú dojednával....

Súčasná prax definuje ušlý zisk ako majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch, ktorá – na rozdiel od skutočnej škody – spočíva v tom, že v dôsledku škodnej udalosti nedošlo k rozmnoženiu   majetku   poškodeného,   ktoré   mohol   poškodený   odôvodnene, teda preukázateľne očakávať so zreteľom k obvyklému chodu vecí. Nepostačuje teda hypotetický ušlý zisk, vždy sa musí jednať o zisk, ktorý bolo možné reálne očakávať, čo so sebou prináša povinnosť dôveryhodne preukázať zo strany poškodeného reálnosť zisku. Priznanie ušlého zisku   nemôže   byť   podriadené   ľubovôli   súdov,   ale   musí   ísť   o   vysokú   pravdepodobnosť realizácie zisku, ktorá sa podľa bežného uvažovania blíži k istote. Platí, že konkrétnu výšku ušlého   zisku   je   potrebné   dokázať,   pričom   dôkazné   bremeno   viazne   na   poškodenom. V občianskoprávnych   vzťahoch   nie   je   prípustný   zjednodušený   spôsob   vyčíslenia   ušlého zisku   prostredníctvom   tzv.   abstraktného   ušlého   zisku   na   rozdiel   od   obchodnoprávnych vzťahov....

Sťažovateľ   má   za   to,   že   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR...   arbitrárne a nepreskúmateľné,   pretože   žiadnym   alebo   nedostatočným   spôsobom   nereagujú   na námietky a tvrdenia sťažovateľa.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1/ Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej republiky   a   právo na spravodlivé súdne   konanie podľa čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky... rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 10. 2012 sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 v časti, v ktorej zamietol mimoriadne dovolanie porušené boli.

2/   Rozsudok...   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   29.   10.   2012   sp.   zn. 5 M Cdo 1/2011 v časti, v ktorej zamietol mimoriadne dovolanie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   za   najvyšší   súd   jeho   predseda   listom   č.   k.   KP   3/2013-20   zo   14.   mája   2013 a sťažovateľ stanoviskom k uvedenému vyjadreniu najvyššieho súdu listom z 21. októbra 2013.

2.1   Predseda   najvyššieho súdu   vo svojom   vyjadrení okrem   citácie právnych   viet z rozhodovacej činnosti ústavného súdu uviedol:

„So závermi sťažovateľky uvedenými v jej ústavnej sťažnosti nemožno súhlasiť, preto navrhujem, aby Ústavný súd Slovenskej republiky túto sťažnosť zamietol a súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

2.2   Sťažovateľ   vo svojom   vyjadrení   k stanovisku   najvyššieho   súdu   okrem   iného uviedol:

„Sťažovateľ vzniesol v konaní pred súdmi námietku premlčania, keď navrhovateľovi uplynula objektívna premlčacia lehota na uplatnenie si svojho nároku na náhradu škody z dôvodu nezákonne vzneseného obvinenia. V zmysle § 22 ods. 2 z. č. 58/1969 Zb. totiž platí, že tento nárok na náhradu škody sa premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide   o   škodu   na   zdraví.   Navrhovateľovi   (v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi)   bolo rozhodnutím Krajského úradu vyšetrovania PZ Banská Bystrica z 8.06.1994, ČVS: VP- 145/30-94 vznesené obvinenie a začaté trestné stíhanie, teda navrhovateľ sa dozvedel o nezákonnom rozhodnutí najneskôr v roku 1994 a objektívna premlčacia doba (10-ročná) uplynula v roku 2004. V tomto prípade išlo o nárok navrhovateľa na zaplatenie náhrady škody   za   trovy   nutnej   obhajoby   a   nárok   na   zaplatenie   ušlého   zisku   z   podnikania navrhovateľa ako nároky, ktoré vznikli v dôsledku nezákonného rozhodnutia (uznesenia o vznesení   obvinenia).   Všeobecné súdy vrátane Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sa žiadnym spôsobom nevyjadrili ku námietke premlčania týkajúcej sa uplynutia objektívnej desaťročnej premlčacej doby, hoci túto námietku sťažovateľ v konaní vzniesol. Odôvodnenie rozsudku NS SR z 29. 10. 2012 sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 síce obsahuje odkaz na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 339/08, avšak uvedený nález sa týkal výlučne plynutia subjektívnych   premlčacích   lehôt   v   prípade   uplatneného   nároku   na   náhradu   škody   v dôsledku   nezákonného rozhodnutia   a   žiadnym   spôsobom   sa   nevyjadril   ku   plynutiu   a uplynutiu   objektívnej   10-ročnej   premlčacej   doby.   Preto   citovanie   obsahu   predmetného nálezu alebo odkaz na jeho obsah, nemôže nahradiť odôvodnenie a vysporiadanie sa so vznesenou   premlčacou   námietkou   sťažovateľa,   ktorou   namietal   uplynutie   objektívnej premlčacej lehoty nároku navrhovateľa. Uvedenou námietkou sa súdy nezaoberali vôbec, napriek tomu, že uvedená námietka má vzťah ku prejednávanej veci, pretože premlčané právo   pri   ktorom   vzniesol   účastník   námietku   premlčania,   nie   je   možné   súdom   priznať. Postup súdu má podľa sťažovateľa za následok takú vadu konania, ktorá predstavuje zásah do práva na spravodlivé súdne konanie a do práva na súdnu ochranu.

Všeobecné   súdy   priznali   navrhovateľovi   proti   sťažovateľovi   nárok   na   zaplatenie ušlého zisku, ako rozdiel medzi nadobúdacou cenou nehnuteľnosti, za ktorú navrhovateľ kúpil nehnuteľnosť do svojho vlastníctva a cenou, za ktorú nehnuteľnosť plánoval predať. Uvedený   predaj   nehnuteľnosti   navrhovateľom   nebol   zrealizovaný,   pretože   nehnuteľnosť bola   do   27.   10.   1998   zaistená   v   trestnom   konaní.   Navrhovateľ   zamýšľaný   prevod nehnuteľnosti   neuskutočnil   a   tak   nehnuteľnosť   zostala   jeho   vlastníctvom   a   okrem   toho zinkasoval   od   sťažovateľa   časť   hodnoty   nehnuteľnosti   v   podobe   všeobecnými   súdmi deklarovaného ušlého zisku vo výške 811.591,31 eur (24 450.000,- Sk), teda rozhodnutiami všeobecných súdov sa navrhovateľ bezdôvodne o uvedenú čiastku obohatil. V uvedenom kontexte   je   relevantná   totiž   skutočnosť,   že   navrhovateľ   zamýšľal   realizovať   predaj nehnuteľnosti, pôvodne nadobudnutej za cenu 27 550.000,- Sk, za cenu 52 000.000,- Sk. Znalec   vyčíslil   všeobecnú   hodnotu   nehnuteľnosti   v   čase   zamýšľaného   predaja   na 60 000.000,-   Sk.   Z   uvedeného   základného   vyčíslenia   je   zrejmé,   že   ak   navrhovateľ nezrealizoval zamýšľaný predaj nehnuteľnosti za 52 000.000,- Sk a teda mu zostala naďalej vo vlastníctve predmetná nehnuteľnosť so všeobecnou hodnotou 60 000.000,- Sk, nemohol mu v žiadnom prípade ujsť zisk, pretože by nehnuteľnosť predal pod cenu, ale naopak ušetril 8 000.000,- Sk (rozdiel 60 000.000,- Sk a 52 000.000,- Sk).

Podľa   sťažovateľa,   ide   v   nadpísanom   prípade   rozhodnutí   všeobecných   súdov o zjavnú   neodôvodnenosť   a   arbitrárnosti   súdneho   rozhodnutia   v   súvislostí   s   právnym posúdením veci, pretože interpretácia a aplikácia právnej normy tak ako ju uskutočnili všeobecné súdy, zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy ako aj popiera základné pravidlá formálnej a právnej logiky....

Sťažovateľ súčasne uvádza, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či v príčinnej súvislosti s napádaným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 a jeho rozsudkom z 29. októbra 2012 došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k   porušeniu   ktorých   malo   podľa   sťažovateľa   dôjsť   tým,   že   najvyšší   súd   sa   vo   vzťahu k žalobcom   uplatneným   nárokom   náležite   nevysporiadal   s   otázkou   plynutia   premlčacej lehoty podľa § 22 zákona o zodpovednosti za škodu, čo bola podľa sťažovateľa primárna otázka pre rozhodnutie o včasnosti ich uplatnenia, s ktorou sa mal najvyšší súd (a pred ním aj okresný súd a krajský súd, pozn.) vysporiadať prv, než vôbec pristúpil k preskúmaniu aj ich vecnej dôvodnosti. K porušeniu označených práv malo tiež dôjsť aj tým, že najvyšší súd nenapravil pochybenie ani okresného súdu, ani krajského súdu, keďže sa nevysporiadal s tým, že tieto súdy mali arbitrárne aplikovať ustanovenie § 442 Občianskeho zákonníka, a to   tým,   že   neskúmali   danosť   príčinnej   súvislosti   medzi   vznikom   škody   a   škodnou udalosťou, ktorou malo byť nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia, ako aj tým, že nezrealizovanému   obchodu   žalobcu   (predaj   nehnuteľností,   pozn.)   pripísali   vznik   ušlého zisku na strane žalobcu.

V   uvedených   súvislostiach   ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   nie   je   jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Táto právomoc spolu s právomocou podľa čl. 127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať   aj   napadnuté   rozhodnutia   všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či je, alebo nie je v súlade s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Najvyšší   súd   svoj   rozsudok   v   sťažnosťou   napadnutej   časti   (v   zamietajúcej   časti, pozn.) odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O. s. p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O. s. p.) generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (§   243e   ods.   1   O. s. p.),   bez   nariadenia dovolacieho   pojednávania   (§   243i   ods.   2   O. s. p.   v   spojení   s   §   243a   ods.   1   O. s. p.) preskúmal napadnuté rozsudky súdov nižších stupňov v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je čiastočne opodstatnené.

... Predmetné mimoriadne dovolanie ako dovolací dôvod uvádza, že rozsudok súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu spočívajú v nesprávnom právnom posúdení (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.)....

Úlohou   dovolacicho   súdu   v   prípade   mimoriadneho   dovolania   odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.) je posúdiť, či súd (prvostupňový alebo odvolací) na zistený skutkový stav použil správnu právnu normu a či ju správne interpretoval. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým dovolacím dôvodom vtedy, ak bolo rozhodujúce pre rozhodnutie súdu, t. j. ak na takomto právnom posúdení napadnuté rozhodnutie spočíva.

Podstata mimoriadneho dovolania spočíva v polemizovaní s právnymi závermi súdov nižších stupňov, zosumarizovanými do troch bodov, namietajúcimi, že: 1. konajúce súdy mali   vyhodnotiť,   že   škoda   -   trovy   právneho   zastúpenia   a   ušlý   zisk   žalobcu   v   čase   od 20. januára 1995 do 19. marca 1996 - vznikla v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe, a   žalobu   v   tejto   časti   vzhľadom   na   uplatnenú   námietku   premlčania,   zamietnuť,   2.   a) konajúce súdy nesprávne vyložili ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka v časti „ušlý zisk“, ak mali za to, že žalobcovi ako podnikateľovi (fyzickej osobe), vznikla škoda vo forme ušlého zisku vo výške priemerne dosahovaného zisku za obdobie pred začatím trestného   stíhania,   a   súčasne   aj   vo   forme   ušlého   zisku   z   konkrétne   individuálne   ne zrealizovaných obchodov, b) že ušlý spoločnosti V., s. r. o. nie je škodou na strane žalobcu, pretože   ide   o   pokles   očakávaných   výnosov   na   strane   spoločnosti,   3.   konajúce   súdy nesprávne vyložili ustanovenie § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka v časti „ušlý zisk“ prijatím výkladu, že ušlým ziskom je rozdiel medzi očakávanou kúpnou cenou z predaja veci, ktorý sa nezrealizoval a medzi nadobúdacou cenou veci.

1. Dovolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou dovolateľa o premlčaní práva na náhradu škody zodpovedajúcej trovám právneho zastúpenia a ušlému zisku za obdobie od 20. januára 1995 do 19. marca 1996.

V predmetnej veci žalobca uplatnil nárok na náhradu škody z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a tento nárok   vyčíslil   ako   trovy   nutnej   obhajoby,   ušlý   zisk   z   dôvodu   nemožnosti   podnikať   ako fyzickej osobe, ušlý zisk z dôvodu nemožnosti podnikať v obchodnej spoločnosti a ušlý zisk z nezrealizovaného predaja nehnuteľnosti v súvislosti so zmluvou o budúcej zmluve, ktorú nebolo možné zrealizovať.

Vzhľadom na čas vzniku žalobcom tvrdenej škody, bolo potrebné danú vec v zmysle ustanovenia   § 27   ods.   2   (prechodné ustanovenie   k úpravám účinným od   1.   júla 2004) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, posúdiť podľa zákona č. 58/1959 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, tak ako to súdy nižších stupňov správne aj aplikovali.

Podľa   §   1   ods.   1,   prvá   veta   zákona   č.   58/1969   Zb.   štát   zodpovedá   za   škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“).

Podľa § 1 ods. 2 tohto zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Z ustanovenia § 4 ods. 1 zákona vyplýva, že nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Podľa § 4 ods. 2 zákona ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť nárok na náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   vykonateľným   bez   ohľadu   na   jeho právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.

Z ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu Škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia   (oznámenia)   zrušujúceho   rozhodnutia.   Podľa   odseku   2   tohto   ustanovenia najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené)   nezákonné   rozhodnutie,   ktorým   bola   spôsobená   škoda;   to   neplatí,   ak   ide o škodu na zdraví.   Podľa odseku 3 tohto ustanovenia,   ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.

Podľa judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení zákonných predpokladov podľa ustanovení § 1 až 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade s zákonom, vynaložil náklady na trovy nutnej obhajoby, a to bez zreteľa na to, či mu bol obhajca ustanovený, alebo si ho zvolil sám (R 70/1994, obdobne R 35/1991).

V   prejednávanej   veci,   na   základe   sťažnosti   žalobcu,   Ústavný   súd   Slovenskej republiky v náleze z 25. novembra 2008, sp. zn. III. ÚS 339/08-40 vyslovil, že základné právo žalobcu vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky bolo porušené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 305/2007-446 z 28. februára 2008.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   uvedený   rozsudok   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici   v   časti,   ktorou   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   č.   k. 7 C 178/2005-388   z 20.   septembra   2007   zrušil   a   vec   vrátil   Krajskému   súdu   v Banskej Bystrici   na   ďalšie   konanie.   V   odôvodnení   nálezu   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   po zhrnutí   priebehu   súdnych   konaní   (na   prvostupňovom   a   odvolacom   súde)   uviedol,   že „rozsudok krajského súdu v časti, ktorou potvrdil rozsudok okresného súdu, má arbitrárny charakter. Krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa o náhradu škody a ušlého zisku voči žalovanému v 1. rade. Dôvodom bola skutočnosť, že podľa názoru krajského súdu je nárok žalobcu podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb. premlčaný. Ustanovenie § 23 zákona č. 58/1969 Zb. však upravuje iba   premlčanie   práva   na   náhradu škody spôsobenej   rozhodnutím o väzbe (§ 5 zákona č. 58/1969   Zb.)   a   rozhodnutím   o   treste   (§   6   zákona   č.   58/1969   Zb.).   Z   už   uvedeného odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že sťažovateľ si neuplatňoval náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia o väzbe alebo treste, ale z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. Preto bolo potrebné aplikovať na premlčanie práva na náhradu škody ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody   zrušenie   rozhodnutia,   plynie   premlčacia   doba   odo   dňa   doručenia   (oznámenia) zrušujúceho   rozhodnutia.   Preto   ak   uznesenie   o   zastavení   trestného   stíhania   nadobudlo právoplatnosť 17. februára 2004, premlčacia lehota podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.   je   3   roky,   a keďže   sťažovateľ   podal   žalobu   dňa   21.   októbra   2005,   jeho   nárok   na náhradu škody nebol premlčaný, tak ako to rozhodol krajský súd, čo je v rozpore s ústavou a medzinárodnou zmluvou garantovanými základnými právami.“...

Nález ústavného súdu je v konkrétnej veci záväzný. Záväznosť nálezu je stanovená zákonom, a to najvyššej právnej sily (§ 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z. z.), preto je sudca všeobecného súdu pri svojom rozhodovaní takýmto nálezom v konkrétnej veci viazaný, bez ohľadu   na   to,   či   ho   považuje   za   správny,   pretože   posudzovanie   tejto   otázky   sudcom všeobecného súdu neprislúcha.   V posudzovanom prípade súdy nižších stupňov (viazané právnym   názorom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý   vyslovil   v   náleze z 25. novembra   2008 sp.   zn.   III.   ÚS   339/08-40)   nepochybili,   keď vychádzali z toho,   že žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody z titulu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. a aplikovali na premlčanie práva na náhradu škody ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. podľa ktorého právo na náhradu   škody   sa   premlčí   za   tri   roky   odo   dňa,   keď   sa   poškodený   dozvedel   o   škode. Neobstojí potom námietka mimoriadneho dovolateľa, že škoda - trovy právneho zastúpenia a ušlý zisk žalobcu v čase od 20. januára 1995 do 19. marca 1996 - vznikla v príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe a vzhľadom na uplatnenú námietku premlčania, konajúce súdy mali žalobu zamietnuť s poukazom na ustanovenie § 23 zákona č. 58/1969 Zb.

2.   Mimoriadne   dovolanie   napadnutým   rozsudkom   ďalej   vytýka   spôsob   výpočtu a určenia výšky ušlého zisku a) žalobcu ako fyzickej osoby a b) ako spoločníka v obchodnej spoločnosti V., spol. s. r. o.

a) Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia pri výpočte výšky ušlého zisku žalobcu ako fyzickej osoby - podnikateľa vychádzal z priznania k dani z príjmov fyzických osôb predloženej žalobcom Daňovému úradu Žilina za rok 1993. Výšku ušlého zisku určil ako rozdiel medzi výškou základu dane a výškou daňovej povinnosti sumou 220 989 Sk za rok, pričom celkovú výšku ušlého zisku určil s ohľadom na počet mesiacov, od vznesenia obvinenia od 8. júna 1994 až do zániku živnostenského oprávnenia 29. novembra 1996 - spolu obdobie 30 mesiacov, t. j. sumou 18 338,73 €.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať na tú skutočnosť, že   mimoriadny   dovolateľ   vyvodzuje   nesprávne   právne   posúdenie   veci   súdmi   výlučne z hodnotenia dôkazov vykonaných súdmi nižšieho stupňa. Medzi zákonnými dôvodmi, ktoré by   odôvodňovali   mimoriadneho   dovolateľa   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia   súdov mimoriadnym   dovolaním   sa   však   dôvod,   vzťahujúci   sa   k   námietkam   o   nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov v súvislosti s právnym posúdením veci, nenachádza.... Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že dovolací dôvod podľa § 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p. smeruje na pochybenia pri aplikácii práva na zistený skutkový stav a nie na pochybenia pri zisťovaní skutkového stavu veci. Z obsahu mimoriadneho dovolania generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   je   zrejmé,   že   mimoriadny   dovolateľ   pod nesprávnym právnym posúdením veci v skutočnosti nenamieta ani jeho úplnosť a správnosť vykonaného dokazovania, ale jeho vyhodnotenie súdmi. Keďže za spôsobilý dovolací dôvod v zmysle ustanovenia § 243f ods. 1 O. s. p. nemožno považovať nesúhlas mimoriadneho dovolateľa s vyhodnotením dôkazov súdmi (napr. R 42/1993), nemohol sa dovolací súd námietkami   mimoriadneho   dovolateľa   týkajúcimi   sa   neúplnosti   a   nesprávnosti vyhodnotenia dokazovania súdmi zaoberať....

b)   K   námietke   mimoriadneho   dovolateľa,   ktorou   vytýka   súdom   nižších   stupňov nedostatok odôvodnenia ich rozhodnutí v časti uplatnenej škody (ušlého zisku), ktorá mala žalobcovi vzniknúť ako spoločníkovi spoločnosti V., spol. s.r.o. dovolací súd uvádza: Podľa   dovolacieho   súdu   je   konanie   a   rozhodnutie   ako   krajského   súdu,   tak   aj okresného súdu v tejto časti postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p....

V odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa absentujú úvahy o príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a protiprávnym úkonom žalovanej....

V prejednávanej veci súd prvého stupňa založil zodpovednosť žalovanej za škodu iba na základe vydania rozhodnutia o vznesení obvinenia žalovanou a pritom sa nezaoberal skutočnosťou, či existoval vzťah príčinnej súvislosti medzi porušením povinností žalovanej a vzniknutou   škodou.   Samo   vydanie   rozhodnutia   neznamená   automaticky   vznik zodpovednosti žalovanej za škodu žalobcovi. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia síce poukázal na skutočnosť, že v spoločnosti pôsobili dvaja spoločníci, nevyrovnal sa však s faktom, či práve absencia žalobcu vo vedení spoločnosti mohla byť a bola bezprostrednou a priamou príčinou majúcu za následok vznik škody.

Dovolací súd dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu v časti vzniku ušlého zisku vo výške 117 773,52 € je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, keďže z neho nemožno   bez   ďalšieho   jednoznačne   vyvodiť,   ako   odvolací   súd   hodnotil   vzťah   príčinnej súvislosti   medzi   konaním   žalovanej   a   spôsobenou   škodou.   Rozsudok   odvolacieho   súdu, ktorý   nemá   náležitosti   uvedené   v   §   157   ods.   2   O. s. p.,   je   potom   nepreskúmateľný   a účastníkovi je takýmto rozhodnutím odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm.

f) O. s. p. a je dôvodom, pre ktorý dovolací súd musí napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť....

3. Ďalším dôvodom, pre ktorý mimoriadny dovolateľ považoval rozhodnutia súdov nižších stupňov za nesprávne, bol ich záver o existencii a spôsobe výpočtu ušlého zisku z nerealizovaného predaja hotela „P.“....

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Škoda   je   majetková   ujma   vyjadriteľná   v   peniazoch,   ktorá   sa   prejavuje   buď   ako skutočná   škoda   alebo   ako   ušlý   zisk.   Skutočnou   škodou   sa   rozumie   ujma   spočívajúca v zmenšení majetkového stavu poškodeného a reprezentujúca majetkové hodnoty, ktoré bolo nutné   vynaložiť,   aby   došlo   k   uvedeniu   veci   do   pôvodného   stavu.   Ušlý   zisk   je   ujmou spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, ktoré sa dali pri pravidelnom behu veci očakávať.

Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej   škody),   ale   stratou   očakávaného   prínosu   (výnosu).   Nestačí   pritom   iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu   (škodnej   udalosti).   Pre   výšku   ušlého   zisku   je   rozhodujúce,   akému   prospechu, ku ktorému malo reálne dôjsť, zabránilo konanie škodcu (škodná udalosť), teda konkrétne o aký reálne dosiahnuteľný príjem poškodený prišiel....

V prejednávanej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalobca kúpil hotel za účelom jeho ďalšieho predaja, z dôvodu, že v uvedenom čase bol pre neho predaj výhodný. Žalobca sa teda rozhodol realizovať svoje oprávnenie vecou nakladať predajom veci (§ 588 a nasl. Občianskeho   zákonníka)   v   čase,   kedy   to   sám,   na   základe   vlastnej   vôle   považoval za najvhodnejšie   s   ohľadom   na   predpokladanú   výšku   zisku   (zmluvou   o   zmluve   budúcej z 30. marca 1994, z ktorej vyplynulo, že k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy malo dôjsť do 30. marca 1995). Vzhľadom na to, že nehnuteľnosť bola v trestnom konaní od 4. októbra 1994 do 27. októbra 1998 zaistená, žalobca tento predaj zrealizovať nemohol. Žalobca objektívne   nemohol   zamýšľaný   prevod   vlastníctva   k   nehnuteľnosti   uskutočniť,   a   teda predpokladaný rozdiel v kúpnej cene a v hodnote nehnuteľnosti nadobudnúť. Žalobcovi zmluvou   o   budúcej   zmluve   vznikla   voči   žalovanej   pohľadávka,   ktorú   v   zmysle   definícií Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   je   možno   charakterizovať   ako   majetok.   Nakoľko v príčinnej súvislosti so zásahom štátu (ako to bolo vyššie uvedené) k uzavretiu riadnej kúpnej zmluvy nedošlo, úvahy mimoriadneho dovolateľa o vzniku ušlého zisku v budúcnosti, v čase kedy žalobca nehnuteľnosť predá, sú neopodstatnené. Následne aj spôsob výpočtu ušlého   zisku,   ako   rozdielu   medzi   nadobúdacou   hodnotou   nehnuteľnosti   a   očakávanou kúpnou cenou, ako ho vykonali súdy nižších stupňov, považuje dovolací súd za správny. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora Slovenskej republiky v tejto časti z vyššie uvedených dôvodov nepovažoval za dôvodné a podľa § 243b ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. ho zamietol.»

Z citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu v prvom rade vyplýva ustálenie záveru, že na daný prípad bolo potrebné aplikovať ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu (t. j.   zákona   č.   58/1969   Zb.,   najvyšší   súd   v   druhom   odseku   na   s.   10   rozsudku   zrejme v dôsledku   chyby   v   písaní   nesprávne   uvádza   „zákon   č.   58/1959   Zb.“,   pozn.),   pričom následne sa najvyšší súd zaoberal otázkou premlčania žalobou uplatnených nárokov, pri posúdení   ktorej   sa   v   plnom   rozsahu   odvolal   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   sp.   zn. III. ÚS 339/08   z   25.   novembra   2008,   v   ktorom   bolo   zaujaté   stanovisko   k   plynutiu premlčacej lehoty podľa § 22 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu, pričom ústavný súd v   tomto   rozhodnutí   tiež   ustálil,   že   žalobca   sa   domáhal   náhrady   škody   nie   z   titulu nezákonnosti väzby, ale z titulu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia.

V   uvedených   súvislostiach   ústavný   súd   poznamenáva,   že   najvyšším   súdom aplikovaný zákon o zodpovednosti za škodu má, pokiaľ ide o škodu spôsobenú v príčinnej súvislosti s nezákonnosťou väzby, špeciálnu právnu úpravu, a to v § 5 v spojení s § 23 označeného zákona. Vzhľadom na už v minulosti ustálený názor ústavného súdu, že v danej veci   sa   vzhľadom   na   formuláciu   žalobného   petitu   žalobca   domáhal   náhrady   škody v príčinnej súvislosti s nezákonnosťou obvinenia, a nie v súvislosti s nezákonnosťou väzby, sa   aplikácia   §   23   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu   v   súvislosti   s   riešením   otázky premlčania týchto žalovaných nárokov javí síce ako bezpredmetná, avšak to neznamená, že pri   posudzovaní   dôvodnosti   rozsahu   týchto   žalobou uplatnených   nárokov   by   všeobecné súdy   nemali   prihliadať   a   osobitne   zohľadniť   aj   obdobie   trvania   väzby.   Inými   slovami, v danom prípade vzhľadom na existenciu špeciálnej právnej úpravy o škodových nárokoch vzniknutých v súvislosti s väzbou by všeobecný súd nemal pri vyčíslení škody uplatnenej iba v súvislosti s nezákonnosťou uznesenia o vznesení obvinenia zahrnúť do tejto škody aj nároky   spojené   s   obdobím   väzby,   pretože   žalobca   si   náhradu   škody   navyše   aj   z   tohto dôvodu neuplatnil, ale uplatnil si ju len a len z dôvodu nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia, ako to v minulosti ustálil už aj ústavný súd. Uvedenému postupu prisvedčuje, ako už bolo uvedené, aj špeciálna právna úprava o zodpovednosti   za škodu spôsobenú nezákonnosťou   väzby,   ktorej   uvaleniu   musí   síce   vždy   predchádzať   obvinenie   (t. j. uzneseniu o vzatí do väzby musí vždy predchádzať uznesenie o vznesení obvinenia), avšak to automaticky neznamená, že po vznesení obvinenia musí byť obvinený vždy vzatý aj do väzby (obvinený môže byť stíhaný aj na slobode, pozn.). Ak by to tak totiž bolo, potom by zákonodarca nemal potrebu navyše osobitne upravovať aj otázku zodpovednosti za škodu spôsobenú   nezákonnou   väzbou,   pretože   tá   by   sa   automaticky   odvíjala   od   nezákonného obvinenia. Osobitná právna úprava   o zodpovednosti   za škodu   pri   nezákonnej väzbe by potom nemala nikdy praktické uplatnenie, keďže do väzby nemôže byť vzatá neobvinená osoba. Inými slovami, z uvedeného vyplýva, že ak by v danom prípade mala byť do škody uplatnenej žalobcom započítaná aj škoda, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti väzbou, žalobca si mal uplatniť nárok na jej náhradu nielen z titulu nezákonnosti obvinenia, ale aj z titulu nezákonnosti väzby, čo však aj podľa v minulosti učineného zistenia ústavného súdu žalobca neurobil.

Z uvedeného teda   vyplýva, že je rozdiel   medzi posudzovaním   včasnosti   žalobou uplatneného nároku na jednej strane a medzi posudzovaním dôvodnosti rozsahu takto včas uplatneného   nároku.   V   uvedenom   smere   sa   však   najvyšší   súd   pri   posúdení   tejto mimoriadnej dovolacej námietky (posledný odsek na s. 4 a nasl. mimoriadneho dovolania, pozn.) bez ďalšieho uspokojil iba s odvolaním sa na označené rozhodnutie ústavného súdu, ktorým však bola riešená iba otázka charakteru uplatneného žalobného nároku s ohľadom na   posúdenie   včasnosti   jeho   uplatnenia,   keďže   sťažovateľ   uplatnil   námietku   jeho premlčania, ale týmto rozhodnutím nebola záväzne riešená aj otázka posudzovania rozsahu tohto nároku, s ktorou sa tak najvyšší súd nevysporiadal ústavne udržateľným spôsobom, a v tomto smere je jeho rozsudok arbitrárny, svojvoľný a neodôvodnený.

Okrem toho, pokiaľ ide o posúdenie včasnosti žalobou uplatneného nároku, ústavný súd sa na tomto mieste stotožňuje aj s konštatovaním sťažovateľa, že rozsudok najvyššieho súdu je neodôvodnený aj v časti týkajúcej sa aplikácie § 22 zákona o zodpovednosti za škodu   upravujúceho   otázku   premlčania   nároku   na   náhradu   škody   uplatnenej   z   titulu nezákonného   obvinenia.   Premlčacia   lehota   upravená   v   označenom   ustanovení,   ktorá   sa vzťahuje na posúdenie premlčania nároku z nezákonného obvinenia, má totiž dve zložky, a to subjektívnu lehotu (§ 22 ods. 1) na uplatnenie uvedeného nároku, ktorá sa pohybuje v rozsahu jej objektívnej lehoty (§ 22 ods. 2).

Podľa § 22 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.

Podľa § 22 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu najneskôr sa toto právo premlčí za   desať   rokov   odo   dňa,   keď   poškodenému   bolo   doručené   (oznámené)   nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené, ako aj vzhľadom na svoje skoršie rozhodnutie v tejto veci síce opätovne (v zhode so svojimi skoršími závermi v tejto veci) prisvedčuje, že vzhľadom na charakter v tomto prípade uplatneného žalobného nároku, ktorým je nárok na náhradu škody z titulu nezákonného obvinenia, je v danom prípade na vyriešenie otázky, či tento nárok nebol premlčaný, potrebné aplikovať § 22 zákona o zodpovednosti za škodu, avšak súčasne poznamenáva, že toto ustanovenie je potrebné aplikovať bezo zvyšku. V tejto súvislosti sa žiada podotknúť, že ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti, sa v minulosti vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 339/08 z 25. novembra 2008 zaoberal iba otázkou identifikácie   uplatneného   nároku   a   s   tým   súvisiacou   otázkou   nutnosti   na   daný   prípad aplikovať nie ustanovenie § 23, ale ustanovenie § 22 zákona o zodpovednosti za škodu. V tejto súvislosti sa vyjadril iba k aplikácii subjektívnej zložky tejto lehoty podľa § 22 ods. 1   zákona   o   zodpovednosti   za   škodu,   a   keďže   predmetom   skúmania   ústavného   súdu   v označenej veci nebola ani ústavná udržateľnosť záveru, že zastavenie trestného stíhania má za   následok   nezákonnosť   uznesenia   o   vznesení   obvinenia   (viazanosť   petitom   sťažnosti, pozn.), ústavný súd vzhľadom na túto judikatúru najvyššieho súdu, ktorá však neprešla testom ústavnosti v konaní pred ústavným súdom (a táto otázka nebola ani predmetom konania vedeného pod sp. zn. III. ÚS 339/08, pozn.), začiatok plynutia tejto subjektívnej zložky   premlčacej   lehoty   automaticky   odvíjal   od   doručenia   rozhodnutia   o zastavení trestného stíhania.

V uvedených súvislostiach ústavný súd podotýka, že v dôsledku toho, že najvyšší súd sa v napádanom rozsudku pri posúdení otázky premlčania žalovaného nároku bez ďalšieho iba odvolal na označené rozhodnutie ústavného súdu, ktorým však nebola vyčerpaná celá problematika uplatnenia premlčacej lehoty podľa § 22 zákona o zodpovednosti za škodu, ostala tak nevyriešená, resp. neodôvodnená sťažovateľova otázka aplikácie aj objektívnej zložky tejto premlčacej lehoty na daný prípad podľa § 22 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu,   takže   aj   v   tomto   smere   vykazuje   citované   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   znaky arbitrárnosti a neodôvodnenosti, tak ako to namieta aj sťažovateľ.

V súvislosti s odôvodňovaním uplatnenia objektívnej zložky premlčacej lehoty na daný prípad podľa § 22 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu, najmä pokiaľ ide o určenie rozhodujúcej   právnej   skutočnosti   určujúcej   začiatok   jej   plynutia,   sa   najvyšší   súd v intenciách   prípadu   bude   musieť   argumentačne   konfrontovať   aj   s   otázkou   splnenia zákonnej podmienky na uplatnenie si nároku na náhradu škody v dôsledku nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia, ktorá v zmysle ustanovení prvej hlavy prvej časti zákona o zodpovednosti za škodu (§ 1 – § 4, podľa ktorých si žalobca uplatnil žalovaný nárok, pozn.) spočíva v požiadavke, aby nezákonné rozhodnutie, v dôsledku vydania ktorého sa nárok   na   náhradu   škody   uplatňuje,   bolo   zrušené   (§   3   v   spojení   s   §   4   ods.   1   zákona o zodpovednosti za škodu, pozn.), a to v intenciách svojej judikatúry (ktorá neprešla testom ústavnosti,   pozn.),   v   zmysle   ktorej   zastavenie   trestného   stíhania   má   mať   také   právne následky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre jeho nezákonnosť. Argumentácia najvyššieho súdu v tomto smere bude vzhľadom na zákonom odlišne stanovené právne skutočnosti určujúce plynutie tak objektívnej zložky (doručenie nezákonného rozhodnutia, pozn.),   ako   aj   v   jej   rámci   sa   pohybujúcej   subjektívnej   zložky   (doručenie   zrušujúceho rozhodnutia,   pozn.)   premlčacej   lehoty   na   uplatnenie   si   nároku   na   náhradu   škody   pre nezákonné rozhodnutie zásadná pre rozhodnutie vo veci samej.

Skutočnosť, že vydaním uznesenia o vznesení obvinenia dochádza k posunu v rámci procesných štádií trestného konania, do štádia, v ktorom sa trestné konanie vedie už pre vyšší stupeň pravdepodobnosti, že prešetrovaný skutok spáchala konkrétna osoba v tomto uznesení   označená,   t. j.   trestné   konanie   sa   presúva   do   štádia   zisťovania   skutočností rozhodujúcich pre potvrdenie alebo pre vyvrátenie tohto trestného obvinenia, ktoré je tak vlastne   predpokladom   tohto   šetrenia,   tak   vzhľadom   na   uvedené   uznesenie   o   vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z tohto dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr   z rôznych   dôvodov   nepotvrdila.   Legálnym prostriedkom   obvineného z trestného činu, ako aj iných oprávnených osôb (§ 185 Trestného poriadku) ako rozptýliť zákonnosť dôvodov, na ktorých je obvinenie postavené, je podanie sťažnosti proti nemu.

Pokiaľ   ide   o   napádané   rozhodnutie   najvyššieho   súdu,   ústavný   súd   prisvedčil   aj námietke   sťažovateľa,   že   je   neodôvodnené,   a   to   pokiaľ   ide   o   neodôvodnenie   absencie príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním žalobcu na jednej strane a škodou, ktorá mu mala vzniknúť na strane druhej, ako aj v súvislosti s priznaním nároku na náhradu ušlého zisku   z   nezrealizovaného   predaja   nehnuteľností   a   neodôvodnením   výšky   tejto   škody v intenciách definície ušlého zisku, tak ako ju vymedzil sám najvyšší súd.

Pokiaľ ide o uvedené námietky, najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu náležite nepreskúmal danosť príčinnej súvislosti medzi trestným stíhaním žalobcu a škodou, ktorú si v tejto súvislosti uplatnil, pričom, tak ako už bolo uvedené, v napádanom rozhodnutí nie je vymedzené, či mu škoda vznikla v príčinnej súvislosti s väzbou alebo s trestným stíhaním (napr. v čase, keď bol žalobca stíhaný na slobode, a nie vo väzbe, mohol podnikať a pod., pozn.), a tiež nie je zrejmé, či k škode neprišlo aj v dôsledku konania samotného žalobcu (napr. či aj vzhľadom na skutočnosť, že žalobca začal väzbu vykonávať v zahraničí a až následne bol vydaný na Slovensko, nebolo toto jeho konanie znakom toho, že dával najavo, že   sa   chce   vyhnúť   trestnému   stíhaniu,   t. j.   aký   bol   dôvod   väzby   –   ak   by   sa   škoda posudzovala   v tejto   príčinnej   súvislosti   a   pod.).   Okrem   toho,   pokiaľ   ide   o   žalobcovi priznaný   nárok   na   náhradu   ušlého   zisku   z   nezrealizovaného   plánovaného   predaja nehnuteľností,   najvyšší   súd   sa   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočne   nevysporiadal s dovolacou námietkou týkajúcou sa jednak už zmieňovanej príčinnej súvislosti medzi jeho vznikom   a trestným   stíhaním   a jednak   s   tým,   že   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal s charakterom kúpopredaja realizovaného nie v rámci podnikateľskej činnosti, pri ktorom dochádza   k výmene   ekvivalentných   hodnôt   vyjadrených   na   jednej   strane   v   hodnote predmetu kúpy a na strane druhej v kúpnej cene odzrkadľujúcej túto hodnotu. V dôsledku uvedeného tak došlo k situácii, že po tom, čo najvyšší súd bez ďalšieho uveril argumentácii žalobcu, ostal v jeho majetku nielen predmet kúpy, ale duplicitne aj jeho hodnota v podobe „kúpnej ceny“ vyjadrenej vo forme ušlého zisku, takže v konečnom dôsledku žalobca môže v podstate predmet kúpy predať akoby dvakrát. Bez povšimnutia najvyššieho súdu ostala aj tá   časť   námietky   sťažovateľa,   ktorou   poukazuje   na   to,   že   v   čase   plánovaného   predaja dotknutých nehnuteľností bola ich cena dokonca znalcom určená na sumu vyššiu než za akú žalobca   tieto   nehnuteľnosti   plánoval   predať,   takže   v   tom   dôsledku   vlastne   žalobca nezrealizovaním tohto predaja ušetril, resp. inými slovami, v majetku žalobcu ostala vyššia majetková hodnota než akú by získal zrealizovaním uvedeného predaja. Uvedené zistenia však   nekorešpondujú   s   definíciou   ušlého   zisku   naformulovanou   samotným   najvyšším súdom, podľa ktorej je ušlým ziskom hodnota, o ktorú by sa majetok poškodeného zvýšil, no v dôsledku rôznych okolností k tomu nedošlo, pričom v danom prípade o tento prípad nešlo,   pretože   zrealizovaním   plánovaného predaja by   sa   majetok   žalobcu   zmenšil,   a to o sumu,   ktorá   predstavovala   rozdiel   medzi   hodnotou   predmetu   kúpy   určenou   znalcom na jednej strane a kúpnou cenou, za ktorú tento predmet kúpy žalobca plánoval predať, na strane druhej.

Všetky   uvedené   závery   boli   podkladom   na   rozhodnutie   ústavného   súdu,   ktorý konštatoval, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012 boli porušené   sťažovateľom   označené   práva,   tak   ako   to   je   uvedené   v bode   1   výroku   tohto rozhodnutia.

V záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd v nadväznosti na   zistenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v bode 2 výroku tohto rozhodnutia rozhodol o zrušení rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 1/2011 z 29. októbra 2012 a vec mu v tomto rozsahu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Nad   rámec ústavný   súd   uvádza,   že sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy.

Vzhľadom na už zistené porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že bolo bez právneho významu preskúmavať aj porušenie označeného čl. 20 ods. 1 a 5 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2013