znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 163/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť E. R., P., zastúpenej advokátom Mgr. J. M., L., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného v čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Sociálnej   poisťovne   –   ústredie,   Bratislava,   v konaní   o žiadosti   o priznanie   vdovského dôchodku jej právnej predchodkyni, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   26   Sd   119/09   a jeho   rozsudkom   z 8.   októbra   2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 19/2010 a jeho rozsudkom z 11. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2011 doručená   sťažnosť   E.   R.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Sociálnej   poisťovne   –   ústredie,   Bratislava   (ďalej   len   „Sociálna   poisťovňa“), v konaní o žiadosti o priznanie vdovského dôchodku jej právnej predchodkyni, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Sd 119/09 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 19/2010 a jeho rozsudkom z 11. januára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že právna predchodkyňa sťažovateľky, t. j. jej matka, 31. augusta 1955 požiadala právnu predchodkyňu Sociálnej poisťovne o priznanie vdovského dôchodku, ktorý jej bol na základe tejto žiadosti priznaný spätne od 29. mája 1955 (deň úmrtia jej manžela). Zároveň jej bolo priznané aj výchovné na maloleté dieťa. Rozhodnutím z 23. januára 1957 však došlo k odňatiu vdovského dôchodku. Ďalšiu žiadosť o jeho výplatu podala právna predchodkyňa sťažovateľky 29. januára 1959. Táto žiadosť bola právnou predchodkyňou Sociálnej poisťovne zamietnutá rozhodnutím č. 145 127-III/4 z 13. februára 1959 z dôvodu, že do dvoch rokov od zániku nároku na vdovský dôchodok nedovŕšila   45   rokov   veku.   Vyhovené   nebolo   ani   ďalšej   žiadosti   právnej   predchodkyne sťažovateľky o pokračovanie vo vyplácaní vdovského dôchodku z 21. januára 1965.

Ďalšiu   žiadosť   podala   právna   predchodkyňa   sťažovateľky   Sociálnej   poisťovni 16. marca 2009, v ktorej tvrdila, že jej manžel zomrel na následky choroby z povolania, ktorú   získal   v zamestnaní   I.   pracovnej   kategórie   ako   baník   v J.   baniach   na následky ožiarenia. O tejto žiadosti rozhodla Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 145 127 7680 0 z 2. apríla   2009   (v   znení   zmeny   z   11.   júla   2009)   tak,   že   žiadosť   právnej   predchodkyne sťažovateľky   zamietla, pretože   nebolo preukázané, že   by jej   manžel zomrel   následkom pracovného úrazu utrpeného v zamestnaní I. pracovnej kategórie, a ani to, že by niektorú zo zákonných podmienok na pokračujúcu výplatu vdovského dôchodku právna predchodkyňa sťažovateľky splnila do dvoch rokov od zániku jej predošlého nároku na výplatu vdovského dôchodku   tak,   ako   to   vyžadoval   §   21   zákona   č.   55/1956   Zb.   o sociálnom   zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom zabezpečení“), ktorý sa na vec vzťahoval.

Toto   rozhodnutie   správneho   orgánu   právna   predchodkyňa   sťažovateľky   napadla opravným   prostriedkom,   o ktorom   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   26   Sd   119/09-17 z 8. októbra   2009 rozhodol   tak,   že rozhodnutie   správneho orgánu (Sociálnej   poisťovne) potvrdil ako zákonné a vecne správne.

Dňa 23. novembra 2009 právna predchodkyňa sťažovateľky zomrela, preto v zmysle ustanovení § 75 zákona o sociálnom zabezpečení vstúpila do ďalšieho konania o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu sťažovateľka. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal teda odvolanie už splnomocnený zástupca sťažovateľky ako právnej nástupkyne pôvodnej   navrhovateľky.   O odvolaní   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   So   19/2010 z 11. januára 2011 rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky postupmi a rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na podporu svojho tvrdenia sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Moja matka E. V., rod. K. si viackrát podala žiadosť o vdovský dôchodok. Vždy jej žiadosti zamietli z rôznych, často aj vymyslených dôvodov... môj otec, jej manžel, zomrel v P.   vo   väzenskej   nemocnici   ako   baník   Uránových   dolov   v J.   Bol   pri   ťažbe...   ožiarený a preto po jeho smrti bez nášho súhlasu spopolnený a urna s jeho popolom zaslaná k nám domov. Zomrel... a bol veľmi rýchlo spopolnený už...

Podľa hodnotení a rozhodnutí súdov (krajského a najvyššieho) sa jeho úmrtie nedá považovať za chorobu z povolania, aj keď náš osobný názor je úplne iný... Žiadne iné doklady,   okrem   úmrtného   listu   sme   nedostali,   čo   nasvedčuje   tomu,   že   nezomrel   bez následkov ožiarenia. Žiadať iné doklady by bolo vo vtedajšom režime považované za útok proti štátu a existujúcemu politickému režimu... O získanie jeho osobného chorobopisu sme sa pokúsili minulý rok cez pražskú nemocnicu na B., odkiaľ na náš dotaz bolo odpovedané, že chorobopis bol už skartovaný a v jednom pražskom archíve sa nachádzal len úmrtný list. Z obavy pred prenasledovaním nás žijúcich sme radšej mlčali... Tak sa matka stala vdovou v 40 roku života a musela sa starať o dve nezaopatrené deti... V čom vidíme základné porušenie obč. a ľudských práv mojej matky ako aj porušenie práva, aby jej záležitosť bola spravodlivo prejednaná na súdoch rôznych stupňov je v tom, že do dnešného dňa sme sa nedozvedeli prečo 23. 1. 1957 jej bol odňatý vdovský dôchodok. Ani   v jednej   z informácii   Soc.   poisťovne   –   ústredia   nie   je   uvedená   príčiny   odňatia vdovského dôchodku...

Podľa zákona č. 55/1956 Zb. § 21 ods. 2 písm. b... vdovský dôchodok náleží naďalej po uplynutí jedného roku od smrti zamestnanca (dôchodcu) vdove ak sa stará aspoň o jedno dieťa, ktoré má nárok na sirotský dôchodok.

Matka sa vtedy starala o brata, ktorý 23. 1. 1957 v čase odňatia vdovského dôchodku nedovŕšil ani 15 rokov, čiže nemohol byť zamestnaný. Pracovať podľa jeho dôchodkového evidenčného listu začal od 1. 8. 1959 od kedy sa mu počítali odpracované roky až do invalidného dôchodku.

Listom z 12. 1. 2010... sme žiadali doplniť naše odvolanie k rozsudku Krajského súdu v Ban. Bystrici, čo asi uskutočnené nebolo a stále nepoznáme dôvod odňatia vdovského dôchodku mojej matky. Boli sme presvedčení, že aspoň jeden z dvoch súdov si tento údaj vyžiada od Slov. pois. - ústredia, čo ale uskutočnené asi nebolo.

Tým,   že   jej   bol   odňatý   vdovský   dôchodok,   podľa   nášho   názoru   nezákonne s prihliadnutím na zákon č. 55/1956 Zb. boli porušené jej obč. a ústavné práva...“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom vyslovil porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom Sociálnej poisťovne, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Sd 119/2009 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2009 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 19/2010 a jeho rozsudkom z 11. januára 2011. Zároveň žiadala, aby ústavný súd rozhodnutie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľkou   namietané porušenie   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   Sociálnej   poisťovne,   postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   26   Sd   119/2009   a   jeho   rozsudkom z 8. októbra 2009 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 So 19/2010 a jeho rozsudkom z 11. januára 2011.

1.   Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv   Sociálnou   poisťovňou ústavný súd poznamenáva, že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy   („...   ak o   ochrane týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd“),   v   danom prípade nemá právomoc preskúmavať postupy a rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pretože jej postup a rozhodnutie (č. 145 127 7680 0 z 2. apríla 2009 v znení jeho zmeny z 11. júla 2009) už preskúmal na základe opravného prostriedku právnej predchodkyne sťažovateľky krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Sd 119/2009. Z toho dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k napadnutému postupu a rozhodnutiu Sociálnej poisťovne) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Rovnaký   záver   platí   aj   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   práv   postupom krajského súdu a jeho rozsudkom č. k. 26 Sd 119/09-17 z 8. októbra 2009. Aj v tomto prípade postup a rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo preskúmané na základe odvolania právnej predchodkyne sťažovateľky súdom druhého stupňa – najvyšším súdom v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   1   So 19/2010. Nielen   ústavný   súd je orgánom,   ktorý   je povinný poskytovať ochranu základným právam a slobodám fyzických alebo právnických osôb, ale je to úloha, v tomto prípade, aj všeobecných súdov, ktoré boli povinné v rámci konania o opravných prostriedkoch poskytnúť ochranu základným právam a slobodám sťažovateľky, resp. jej právnej predchodkyne. Ak by teda najvyšší súd bol zistil pochybenia v postupe a rozhodnutiach, ktoré predchádzali jeho konaniu a rozhodnutiu, bolo v jeho právomoci a aj jeho   povinnosťou   takého   pochybenia   napraviť,   a tým   poskytnúť   ochranu   sťažovateľkou označeným právam (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), ktoré mali byť porušené.

Vzhľadom   na   uvedené   je   potrebné sťažnosť   sťažovateľky   aj v časti   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 26 Sd 119/09 a jeho rozsudkom z 8. októbra 2009 odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   namietaným   porušením   práv   postupom najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   So   19/2010   a jeho   rozsudkom z 11. januára 2011.

Sťažovateľka namieta, že „do dnešného dňa sme sa nedozvedeli prečo 22. 1. 1957 jej (právnej   predchodkyni   sťažovateľky,   pozn.) bol odňatý   vdovský dôchodok.   Ani   v jednej z informácií   Soc.   poisťovne   –   ústredia   nie   je   uvedená   príčina   odňatia   vdovského dôchodku.“.   Sťažovateľka   ďalej   uviedla,   že „Listom   z 12. 1. 2010...   žiadali   doplniť... odvolanie   k rozsudku   Krajského   súdu...,   čo   asi   uskutočnené   nebolo   a stále   nepoznáme dôvod odňatia vdovského dôchodku mojej matky.“.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 So 19/2010 z 11. januára 2011 okrem iného vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 250s OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo... a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno vyhovieť.

Keďže pôvodná navrhovateľka počas konania o jej opravnom prostriedku, teda po uplatnení nároku na dávku zomrela, odvolací súd pokračoval v konaní (§ 107 ods. 1 OSP) v zmysle ustanovenia § 75 zákona č. 55/1956 Zb. s jej dcérou Elenou Račkovou. (Pôvodná navrhovateľka mala dve deti, pričom syn Ján Vrabec, už nežije.)

Odvolací súd zo spisu krajského súdu ako aj z administratívneho spisu zistil, že pôvodná   navrhovateľka   požiadala   o   vdovský   dôchodok   31. 8. 1955.   Manžel   pôvodnej navrhovateľky   pracoval   v J.   baniach   a zomrel...   Dôvodom   jeho   úmrtia   podľa   údajov   z úmrtného   listu   boli   pľúcne   abscesy   pri   zhubnom   novotvare   pľúc.   Vdovský   dôchodok priznaný   pôvodnej   navrhovateľke   spätne   od   29. 5. 1955   jej   bol   rozhodnutím   zo   dňa 23. 1. 1957   odňatý.   Právny   predchodca   odporkyne   zamietol   ďalšiu   žiadosť   pôvodnej navrhovateľky (rozhodnutím č. 145 127-III/4 zo dňa 13. 2. 1959), pretože do 2 rokov od zániku nároku na vdovský dôchodok nedovŕšila 45 rokov. Právny predchodca odporkyne nevyhovel ani ďalšej žiadosti pôvodnej navrhovateľky o pokračovanie vo výplate vdovského dôchodku.

V   tomto   konaní   preskúmavanými   rozhodnutiami   odporkyňa   zamietla   žiadosť o vdovský   dôchodok   pôvodnej   navrhovateľky   s   poukazom   na   nesplnenie   žiadnej z podmienok   §   21   zákona   č.   55/1956   Zb.   Odporkyňa   v   odôvodnení   uviedla,   že   nebolo preukázané,   že   manžel   žiadateľky   zomrel   následkom   pracovného   úrazu   utrpeného v zamestnaní I. pracovnej kategórie a do dvoch rokov po zániku predošlého nároku na vdovský dôchodok navrhovateľka nepreukázala splnenie podmienok v zmysle § 21 zákona č. 55/1956 Zb.

Podľa § 21 zákona č. 55/1956 Zb. vdovský dôchodok náleží vdove po čas jedného roku od smrti zamestnanca (dôchodcu) (ods. 1).

Vdovský dôchodok náleží naďalej po uplynutí jedného roku od smrti zamestnanca (dôchodcu) vdove, ak

a) je invalidná (§ 12 ods. 2), alebo

b) sa stará aspoň o jedno dieťa, ktoré má nárok na sirotský dôchodok (§ 24), alebo

c) vychovala aspoň 3 deti, alebo

d) dovŕšila 45 rokov a vychovala aspoň 2 deti, alebo

e) dovŕšila 50 rokov, alebo

f)   jej   manžel   zomrel   následkom   pracovného   úrazu   utrpeného   v   zamestnaní I. pracovnej kategórie a vdova dovŕšila ku dňu jeho smrti 40 rokov (ods. 2).

Nárok na vdovský dôchodok nezanikne, ak odpadne niektorá z podmienok uvedených v odseku 2 písm. a) alebo b), ak vdova v dobe trvania nároku na dôchodok dovŕšila 50 rokov, alebo 45 rokov a vychovala aspoň.2 deti (ods. 3).

Nárok   na   vdovský   dôchodok   vznikne   znovu,   ak   sa   splní   niektorá   z   podmienok uvedených v odseku 2 do dvoch rokov po zániku predošlého nároku na vdovský dôchodok (ods. 4).

Podľa § 16 ods. 3 zákona č. 55/1956 Zb. pracovným úrazom sa kladú na roveň nemoci z povolania uvedené v prílohe k tomuto zákonu, ak vznikli za podmienok v nej určených.   Štátny   úrad   sociálneho   zabezpečenia   môže   po   dohode   s   Ministerstvom zdravotníctva a s Ústrednou radou odborov doplňovať a meniť zoznam nemocí z povolania; doplnky a zmeny vyhlási v úradnom liste.

Odvolací súd sa nestotožnil s konštatovaním krajského súdu v súvislosti s rozdielnym posudzovaním choroby z povolania a pracovného úrazu, pretože ako to vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia § 16 ods. 3 zákona č. 55/1956 Zb., ustanovenie § 21 ods. 2 písm. f) zákona č. 55/1956 Zb. by sa vykladalo tak, že vdove prináleží vdovský dôchodok, ak jej manžel zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania (uvedenej v prílohe tohto zákona), za splnenia ďalších zákonných podmienok.

V predmetnej veci je však zrejmé, že navrhovateľka v žiadnom z konaní o vdovskom dôchodku   nepreukázala,   že   jej   manžel   zomrel   v   dôsledku   choroby   z   povolania, či pracovného úrazu. Túto skutočnosť nemožno odvodzovať len z domnienky navrhovateľky, príp.   jej   právnych   nástupcov,   že   choroba   uvedená   v   úmrtnom   liste   manžela   pôvodnej žiadateľky ako príčina jeho úmrtia, vznikla v dôsledku ožiarenia pri vykonávaní práce v J. baniach. Táto spojitosť, ako to naznačil aj krajský súd, by bola možná, avšak nebola nikdy preukázaná spôsobom na to určeným a konštatovaná kompetentným orgánom. Odporkyňa nie   je   orgánom   príslušným   na   preukázanie   príčinnej   súvislosti   medzi   vykonávaným povolaním   a   chorobou,   ktorá   u   zamestnanca   prepukla   v dôsledku   vykonávania   tohto zamestnania. Pôvodná navrhovateľka, resp. ešte jej manžel po vypuknutí choroby, o ktorej sa domnieval, že vznikla v dôsledku práce v baniach, nedosiahli, alebo sa ani nedomáhali, uznania uvedenej choroby za chorobu z povolania, minimálne o tom nepredložili žiaden doklad. Uznanie choroby za chorobu z povolania nie je a ani nemôže byť predmetom tohto konania.

Navrhovateľka   v   opravnom   prostriedku   proti   preskúmavaným   rozhodnutiam odporkyne nepreukázala a ani netvrdila splnenie iných podmienok v zmysle § 21 zákona č. 55/1956 Zb., z ktorých by odvodzovala svoj nárok, preto sa s poukazom na § 250h ods. 1 v spojení s § 2501 ods. 2 OSP odvolací súd nezaoberal námietkou vznesenou v odvolaní zástupcom   právnej   nástupkyne   pôvodnej   navrhovateľky,   že   táto   by   spĺňala   podmienku v zmysle § 21 ods. 2 písm. b) zákona č. 55/1956 Zb. Odvolací súd tiež neprihliadol na námietky vytýkajúce nedôvodné odňatie výchovného na syna J. a nepriznaní výchovného na dcéru   E.,   pretože   tieto   skutočnosti   neboli   predmetom   rozhodnutí   odporkyne preskúmavaných v tomto konaní.

Na   základe   uvedeného   krajský   súd   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   dôvodne považoval rozhodnutia odporkyne v intenciách dôvodov opravného prostriedku za zákonné a odvolaniu nevyhovel, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho rozsudok ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a   jednoznačným   spôsobom   uviedol   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnutý   rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Uviedol,   že   Sociálna   poisťovňa   žiadosť   právnej   predchodkyne   sťažovateľky o priznanie   vdovského   dôchodku   zamietla   z dôvodu   nesplnenia   žiadnej   zo   zákonom ustanovených   podmienok   uvedených   v   §   21   zákona   o sociálnom   zabezpečení.   Bližšie rozviedol predovšetkým nenaplnenie predpokladu uvedeného v § 21 ods. 2 písm. f) zákona o sociálnom   zabezpečení,   ktorým   právna   predchodkyňa   sťažovateľky   svoju   žiadosť o priznanie vdovského dôchodku odôvodňovala. Dostatočne pritom svoj záver o správnosti a zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne odôvodnil.

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že sa všeobecné súdy nezaoberali námietkou týkajúcou sa splnenia zákonnej podmienky na priznanie vdovského dôchodku jej právnej predchodkyni v zmysle ustanovenia § 21 ods. 2 písm. b) zákona o sociálnom zabezpečení, ústavný súd uvádza, že z dokladov predložených sťažovateľkou vyplýva, že táto námietka bola prvýkrát prednesená   v rámci   odvolania   proti   rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   26   Sd   119/2009-17 z 8. októbra 2009. Najvyšší súd na túto reagoval tak, že sa ňou s poukazom na § 250h ods. 1 v spojení   s   §   250l   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   nezaoberal,   pretože   ju sťažovateľka, resp. jej právna predchodkyňa neuplatnila už v opravnom prostriedku proti rozhodnutiam Sociálnej poisťovne, ale až v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu všeobecného súdu. Takýto postup najvyššieho súdu nemožno považovať za taký, ktorý by bolo možné označiť za ignorovanie námietok sťažovateľky, resp. jej právnej predchodkyne. Inými slovami, najvyšší súd sa námietkou právnej predchodkyne sťažovateľky vysporiadal v tom zmysle, že sa ňou zaoberať nebude.

Postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru   vo   veci sťažovateľky nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd   v   danom   prípade   neporušil   označené   základné   právo   sťažovateľky.   Je   potrebné konštatovať,   že   svoje   rozhodnutie   oprel   o konkrétne   zákonné   ustanovenia   príslušného procesno-právneho   predpisu   vzťahujúceho   sa   na   predmetné   konanie,   t.   j.   o ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku,   na   ktoré   v rozhodnutí   poukázal.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným. V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v časti namietaného porušenia   práv   postupom   a rozhodnutím   najvyššieho   súdu   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy rozhodovanie o jej ďalšej požiadavke (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a vrátenie mu veci   na   ďalšie   konanie),   rozhodovanie   o ktorej   je   podmienené   vyslovením   porušenia základného práva alebo slobody, ku ktorému v tomto prípade nedošlo.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011