znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 163/09-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., N., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., P., vo veci namietaného porušenia čl. 13 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3 a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky, práv   zaručených   v   čl.   6,   čl.   13   a čl. 17 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   práva   zaručeného   v čl.   1 Protokolu   č.   4   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a práva zaručeného v čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaniach vedených pod sp. zn. 19 P 502/2003, sp. zn.   11   Em   5/2004   a sp.   zn.   19   P   380/2006,   postupom   Krajského   súdu   v Prešove v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   4   NcC   78/2005,   sp.   zn.   13   CoP   7/2006,   sp.   zn. 2 NcC 57/2006   a sp.   zn.   3   CoE   37/2007   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Ndc 6/2007, sp. zn. 2 Ndc 65/2007 a sp. zn. 4 Ndc 79/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2008 doručená sťažnosť J. H., N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 13 ods. 1 a 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   porušenie   základných   práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, práv zaručených v čl. 6, čl. 13 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   práva   zaručeného   v čl. 1   Protokolu   č.   4 k dohovoru (ďalej len „protokol č. 4 k dohovoru“) a práva zaručeného v čl. 5 Protokolu č. 7 k dohovoru (ďalej len „protokol č. 7 k dohovoru“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 19 P 502/2003, sp. zn. 11 Em 5/2004 a sp. zn. 19 P 380/2006, postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 4 NcC 78/2005, sp. zn. 13 CoP 7/2006, sp. zn. 2 NcC 57/2006 a sp. zn. 3 CoE 37/2007 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Ndc6/2007, sp. zn. 2 Ndc 65/2007 a sp. zn. 4 Ndc 79/2007.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol najmä, že: «1. Listom zo dňa 2. 9. 2003 som osobne doručil Okresnému súdu v Prievidzi, ktorý ho ako nepríslušný odstúpil Okresnému súdu v Humennom návrh ako otec maloletej N. H. (...) na zmenu úprav otca s maloletou (...) Okresný súd v Humennom 28. 12. 2005 č. k. 19 P 502/2003 rozsudkom môj návrh zamietol a zakázal mi styk s maloletou (...) do 10. 5. 2007 zároveň ma zaviazal na zaplatenie trov znaleckého dokazovania 17 250,50.- Sk. Na základe môjho odvolania Krajský súd v Prešove č. k. 13 CoP 7/06 zo dňa 24. 1. 2007 rozsudok Okresného súdu v Humennom zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (...).   Pani   sudkyňa   keď   som   prostredníctvom   advokáta   namietal   prieťahy   konania   dňa 28. 12. 2005 tak bez záverečných vyjadrení nás poslala z pojednávacej miestnosti von a po zavolaní rozhodla ako je hore uvedené. Z dôvodu, že matka maloletej od konca roku 2004 mi   neumožňuje   sa   stretávať   s mojou   dcérou   tak   som   v   tomto   konaní   podal   návrh   aby maloletá bola zverená do výchovy a opatery mne. Táto vec do dnešného dňa nie je skončená a ja už skoro celé 4 roky sa nemôžem stretávať s mojou dcérou.

2. Listom zo dňa 29. 10. 2004 som poštou doručil Okresnému súdu v Humennom návrh na výkon rozhodnutia rozsudku Okresného súdu v Prievidzi č. k. 8 C 120/2002 zo dňa 16. 1. 2003 z dôvodu, že matka maloletej N. mi dňa 19. 9. 2004 v Snine pred bytom matky odmietla vydať maloletú dcéru čo trvá do dnešného dňa. Od 19. 9. 2004 matka maloletej mi neumožňuje styk s mojou dcérou. Okresný súd v Humennom vydal výzvu zo dňa 18. 1. 2005, ktorá bola doručená matke maloletej ako aj mestskému úradu v Snine a úradu práce soc. vecí a rodiny Humenné prac. Snina. Okresný súd v Humennom uznesením č. k. 11 Em 5/2004   zo   dňa   11. 3. 2005   rozhodol   uskutočnenie   výkonu   rozhodnutia   odkladá   do právoplatnosti rozhodnutia vo veci úpravy styku vedenej na Okresnom súde v Humennom pod. č. k. 19 P 502/2003. Proti tomuto rozhodnutiu som podal odvolanie. Krajský súd v Prešove č. k. 3 CoE 14/07 zo dňa 1. 6. 2007 uznesením vrátil vec súdu prvého stupňa na postup podľa § 374 ods. 3 O. S. P. Krajský súd v Prešove č. k. 3CoE 37/2007 zo dňa 28. 11. 2007   uznesením   mení   uznesenie   tak,   že   návrh   na   povolenie   odkladu   výkonu rozhodnutia zamietla. Okresný súd v Humennom do dnešného dňa vo veci nekonal. (...) Teda od 19. 9. 2004 som sa nemohol stretnúť s mojou maloletou dcérou do dnešného dňa.

3. Dňa 7. 11. 2006 bol doručený otcovi maloletej N. H. návrh na zvýšenie výživného pre maloletú z 1 000,- Sk na 2 500,- Sk. Z dôvodu, že z objektívnych dôvodov sa u mňa podstatne znížili moje príjmy z podnikania tak som dal návrh na zníženie výživného pre maloletú dcéru na 750,- Sk. Dňa 24. 4. 2008 Okresný súd v Humennom č. k. 19 P 380/2006 rozhodol rozsudkom, že súd mení rozsudok Okresného súdu v Prievidzi č. k. 8 C 120/2002 zo dňa 16. 1. 2003 tak, že zvyšuje výživné pre maloletú N. H. zo strany otca zo sumy 1 000,- Sk na 1 500,- Sk mesačne s účinnosťou od 1. 9. 2006 do 31. 8. 2007 a od 1. 9. 2007 na 1 800,- Sk. Nedoplatok na výživnom za čas od 1. 9. 2006 do 24. 4. 2008 činí 12 240,80 Sk, ktorý je otec maloletej povinný zaslať do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám matky maloletej. Rozsudok k dnešnému dňu nebol doručený (...).

4. Vo veci odvolania č. k. 11 Em 5/2004 proti rozhodnutiu súdu o odklade výkonu rozhodnutia   do   právoplatnosti   rozhodnutia   vo   veci   úpravy   styku   vedenej   na   OS   v Humennom   č.   k.   19   P   502/2003,   ktoré   som   doručoval   poštou   mojim   podaním   zo   dňa 28. 3. 2005 som v závere, že z dôvodu, že sa mi na tomto súde upierajú základné práva garantované našou ústavou mám oprávnené pochybnosti o nezaujatosti sudcov Okresného súdu v Humennom preto zároveň som navrhol aby sudcovia OS v Humennom boli vylúčený z prejednania a rozhodnutia tejto veci a vec bola prikázaná inému súdu v Kraji. V tomto odvolaní   som   namietal   protizákonnosť samotného uznesenia súdu keď súd rozhodol   na základe ustanovenia § 266 ods. 1 O. S. P. a popritom ustanovenia § 272 ods. 1 O. S. P. ustanovenia   §   252   až   271   vylučuje   použitie   ak   ide   o   výkon   rozhodnutia   o   výchove maloletých detí a o úprave styku s nimi. Takéto konanie som považoval za účelové prieťahy konania aby som nemohol sa stretávať zo svojou dcérou čo už vtedy bolo skoro 3/4 roka. (...) Krajský súd svojim uznesením č. k. 4 NcC 78/2005 zo dňa 2. 1. 2006 rozhodol, že sudca JUDr. M. K. nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci č. k. Em 5/2004, o ostatných sudcoch nebolo rozhodnuté.

Na pojednávaní dňa 7. 11. 2006, dňa 19. 4. 2007 v konaniach 19 P 380/2006 a 19 P 502/03 namietali, že v konaniach 19 P 380/2006,19 P 502/03 a 11 Em 5/2004 kde som namietal nasledovné skutočnosti. Čo sa týka vyjadrenia otca dieťaťa v tejto veci, len chceme upresniť,   že   mal   na   mysli   §   12   ods.   2   O.   S.   P.   a   navrhol,   aby   spis   bol   predložený najvyššiemu súdu z dôvodu vhodnosti a popri tom uvádzame tie isté dôvody, ako sme uviedli vo veci 19 P 380/2006, t. j. nasledovné dôvody: Nemáme záruku zistenia materiálnej pravdy u Okresného súdu v Humennom (...).

Krajský súd v Prešove svojim uznesením č. k. 2 NcC 57/06 zo dňa 13. 12. 2006 rozhodol,   že   sudcovia   Okresného   súdu   v   Humennom   nie   sú   vylúčený   z   prejednania   a rozhodovania veci 19 P 380/2006.

Najvyšší súd   Slovenskej republiky   rozhodol vo   veci   č.   k.   19 P   502/2003   zo dňa 22. 6. 2007 č. k. 4 Ndc 79/2007, č. k. 19 P 484/2006 zo dňa 23. 1. 2007, č. k. 4 Ndc 6/2007, č. k. 19 P 380/2006 zo dňa 23. 5. 2007 č. k. 2 Ndc 65/2007, že návrhom na prikázanie veci Okresného   súdu   v   Humennom   Okresnému   súdu   Žiar   nad   Hronom   sa   nevybavuje,   lebo neboli zistené zákonné predpoklady navrhovaného opatrenia podľa ustanovenia § 12 ods. 2 O. S. P. (...)

Vychádzajúc z uvedených skutočností je jednoznačne zrejmé, že:

1.   Okresný   súd   v   Humennom,   Krajský   súd   v   Prešove   a   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky pod č. 19P 502/2003, 11 Em 5/2004,19 P 380/2006 porušil

a) Okresný súd článok 13 ods. 1 a 4 ústavy podľa, ktorých povinnosti možno ukladať len na základe zákona v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia   sa   môžu   použiť   len   na   ustanovený   cieľ.   V   súdnom   konaní   vedenom   na Okresnom súde v Humennom pod číslom 19 P 502/2003 a 19 P 380/2006 sa tieto zásady porušili keď súd v konaní ma zaviazal na zaplatenie 17 250,- Sk a pod č. 19 P 380/2006 na zvýšenie   výživného   a   ja   som   objektívne   preukázal,   že   v   roku   2005   som   mal   príjem 67 512,- Sk v roku príjem 60 117,- Sk a v roku 2007 príjem 85 000,- Sk.

b) Okresný súd článok 17 ods. 2 ústavy podľa, ktorej nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako z dôvodu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť   slobody   len   pre   neschopnosť   dodržiavať   zmluvný   záväzok.   V   súdnom   konaní vedenom   na   Okresnom   súde   v   Humennom   pod   číslom   19   P   380/2006   sa   postupovalo v rozpore s týmto článkom keď mám platiť výživné vo výške 1 800,- Sk mesačne a zaplatiť nedoplatok   na   výživnom   vo   výške   12   240,80   SK   do   troch   dní   na   čo   nemám   finančné prostriedky a preto mi hrozí trestné stíhanie za neplnenie vyživovacej povinnosti teda súd svojím rozhodnutím moju osobu dopredu kriminalizoval.

c) Okresný súd článok 19 ods. 1 ústavy podľa, ktorej Každý má právo na zachovanie ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti   a   na   ochranu   mena   v   súdnom   konaní vedenom na Okresnom súde v Humennom pod číslom 19 P 380/2006 a 19 P 502/2003 keď budem   mať   povinnosť   platiť   výživné   a   trovy   konania   moja   ľudská   dôstojnosť   nebude zachovaná keď nebudem mať z čoho žiť.

d) Okresný súd v Humennom článok 41 ods. 4 ústavy, podľa, ktorej starostlivosť o deti   a   ich   výchovu   je   právom   rodičov,   deti   majú   právo   na   rodičovskú   výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutému súdu na základe zákona. V súdnom konaní vedenom na Okresnom súde pod číslom 19 P 502/2003 a Em 5/2004 sa mi tieto práva nepriznávajú keď už skoro 4 roky som sa nestretol s mojou maloletou dcérou.

e) Okresný súd a Krajský súd článok 46 ods. 1 a 4 ústavy podľa, ktorých každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde pričom podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon v súdnom konaní na Okresnom súde v Humennom a Krajskom súde v Prešove pod číslom 19 P 502/2003 a Em 5/2004 sa nepostupovalo v súlade ako som vyššie uviedol.

f) Okresný súd článok 47 ods. 3 ústavy podľa, ktorej všetci účastníci sú si v konaní podľa   odseku   2   rovní   keď   v   konaní   19   P   502/2003   matka   maloletej   bola   oslobodená nahradiť preddavkované trovy konania a ja, ktorý mám podobné príjmy som nebol.

g) Okresný súd, Krajský súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky článok 48 ods. 2 ústavy podľa, ktorého každý má právo aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom v tom, že v súdnom konaní vo všetkých konaniach pretrvávajú prieťahy a Krajský a Najvyšší súd   nebral   vôbec   do   úvahy,   že   ja   ako   účastník   konania   pre   postup,   súdu   nemám z   objektívnych   dôvodov   dôveru   čo   som   počas   konania   namietal,   že   Okresný   súd   v Humennom a Krajský súd v Prešove rozhoduje nespravodlivo.

h) ustanovenie § 12 ods. 2, 14 ods. 1, 100 ods. 1 OSP podľa ktorých vec možno prikázať   inému súdu toho   istého   stupňa   aj z   dôvodu   vhodnosti;   Sudcovi   sú   vylúčený   z prejednania a rozhodovania vec ak okrem iného možno mať pochybnosti o ich zaujatosti. Len čo sa konanie začalo postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak aby vec bol čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Z celého postupu konania súdov je preukázané, že tieto postupujú nespravodlivo a nemám ani najmenšiu nádej na spravodlivé rozhodovanie vo veciach, ktoré prebiehajú na Okresnom súde v Humennom ako aj v odvolacom konaní na Krajskom súde v Prešove.

2. teda Slovenská republika vo vzťahu ku mne porušila článok 6 ods. 1 dohovor podľa, ktorého „každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch“.

Článok   13   dohovoru   podľa,   ktorého   užívanie   práv   a   slobôd   priznaných   týmto Dohovorom sa mení zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode ako je pohlavie a ja tu pociťujem diskrimináciu muža ako otca maloletej.

Článok 17   dohovoru   podľa,   ktorého sa nemôže   vykladať   tak   akoby   dávalo   štátu skupine   alebo   jednotlivcovi   akékoľvek   právo   vyvíjať   činnosť   alebo   dopúšťať   sa   činov zameraných na ktoréhokoľvek a tu priznaných práv a slobôd alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu než to Dohovor ustanovuje.

Protokol 4 článok 1 nikoho nemožno pozbaviť slobody iba pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Protokol č. 7 článok 5 podľa, ktorého pri rozvode majú manželia rovnaké práva a povinnosti občianskoprávnej povahy medzi sebou a vo vzťahu ku svojím deťom. Tieto práva   ja   vôbec   nemám   keď   už   skoro   4   roky   nemám   možnosť   sa   podieľať   a   výchove maloletej dcéry (...).»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. základné ľudské právo sťažovateľa J. H. (...) na súdnu ochranu v článku 13 ods. 1 a 4, článku 17 ods. 2, článku 19 ods. 1, článku 41 ods. 4, článku 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 a v článku dohovoru 6, 13 a 7, protokolu č. 4 článok 1, protokolu č. 7 článok 5 bolo porušené v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde v Humennom pod číslom 19 P 502/2003, 11 Em 5/04, 19 P 380/2006. Vedenom na Krajskom súde v Prešove pod číslom 13 CoP 7/06, 3 CoE 37/2007, 4 NcC 78/2005, 2 NcC 57/06. Vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (...) pod číslom 2 Ndc 65/2007, 4 Ndc 79/2007, 4 Ndc 6/2007.

2. Základné ľudské práva sťažovateľa J. H. (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 ústavy a článku 6 ods. 1 dohovoru bolo porušené v súdnom konaní vedenom na Okresnom súde v Humennom pod číslom 19 P 502/2003, 11 Em 5/04, 19 P 380/06 ako aj vedenom na Krajskom súde v Prešove pod číslom 13 CoP 7/06, 3 CoE 37/2007, 4 NcC 78/2005.

3.   Základné   ľudské práva   sťažovateľovi J.   H.   (...)   boli porušené podľa   ústavy a článku 13 ods. 1 a 4 neboli zachované základné práva a slobody, článok 17 ods. 2 nebola zachovaná ľudská dôstojnosť, článku boli porušené práva na výchovu detí, článok 46 ods. 1 a 4 postup súdu nebol nezávislý a nestranný, 47 ods. 3 nebola dodržaná rovnosť strán, vedenom na Okresnom súde v Humennom pod č. 19 P 502/2003, 11 Em 5/04, 19P 380/2006 ako aj na Krajskom súde v Prešove pod číslom 13 CoP 7/06,3 CoE 37/2007,4 Nc 78/2005.

4. Ústavný súd odložil vykonateľnosť rozsudku o zvýšení výživného pre maloletú N. H. č. k. 19 P 380/2006 zo dňa 24. 4. 2008 Okresného súdu v Humennom do rozhodnutia o sťažnosť.

5. Ústavný súd zrušuje rozsudok Okresného súdu o zvýšenie výživného pre maloletú H. č. k. 19 P 380/2006 zo dňa 24. 4. 2008 Okresného súdu v Humennom.

6. Sťažovateľovi: J. H. (...) priznáva v zmysle článku 127 ods. 3 ústavy a ust. § 50 zákona primerané finančné zadosťučinenie vo výške jeden milión slovenských korún ako náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú sumu je povinný zaplatiť Okresný súd v Humennom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

7. Okresný súd V Humennom v zmysle ust. § 36 ods.2 zákona sa zaväzuje zaplatiť sťažovateľovi: J. H. (...) trovy súdneho konania pred ústavným súdom v celkovej sume 5 302,00.- Sk na účet splnomocneného advokáta: JUDr. J. H., P. (...).

8. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky prikazuje znovu rozhodnúť o prikázaní veci inému súdu z dôvodu vhodnosti.“

Podaním   označeným   ako „Doplnenie   sťažnosti   zo   dňa   2.   5.   2008“ doručeným ústavnému súdu 2. januára 2009 sťažovateľ doplnil prílohy sťažnosti o rozsudok okresného súdu č. k. 19 P 380/2006-213 z 24. apríla 2008 o odvolanie sťažovateľa z 26. mája 2008 proti tomuto rozsudku a o rozsudok krajského súdu č. k. 12 CoP 9/2008-255 z 28. októbra 2008, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu. Návrh rozhodnutia, ktoré požadoval vydať ústavným súdom, však žiadnym spôsobom nedoplnil ani nerozšíril.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať

a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd,

b)   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   4,   ktorá   priamo   zakladá   práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo

c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť   a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   46   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať ak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa činov zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo   na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.Podľa čl. 1 protokolu č. 4 k dohovoru nikoho nemožno pozbaviť slobody iba pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 5 protokolu č. 7 k dohovoru pri uzavieraní manželstva, za jeho trvania a pri rozvode majú manželia rovnaké práva a povinnosti občianskoprávnej povahy medzi sebou a vo   vzťahu   ku   svojim   deťom.   Tento   článok   nebráni   štátom   prijať   opatrenia,   ktoré   sú nevyhnutné v záujme detí.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom sťažovateľa,   ktorý   je   v tomto   konaní   zastúpený   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, u ktorého   sa   predpokladá   znalosť   judikatúry   ústavného   súdu.   Preto   v danom   prípade ústavný   súd   posudzoval   sťažnosť   v rozsahu   uvádzanom   v petite   tejto   sťažnosti (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 104/08, IV. ÚS 135/08).

1.   V prvom   rade   ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažnosť   v časti   namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy je zjavne neopodstatnenou, a to s prihliadnutím na predmet napádaných konaní všeobecných súdov, ktorý   bol výlučne občianskoprávny. Ani   v jednom   zo sťažovateľom   označených   konaní súdy nerozhodovali o osobnej slobode sťažovateľa v zmysle, v akom tomuto základnému právu, resp. slobode poskytuje ochranu čl. 17 ods. 2 ústavy.

Preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú   z dôvodu   absencie   akejkoľvek   príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy a postupom všeobecných súdov v označených konaniach.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 13 ods. 1 a 4, porušeniu základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, porušeniu práv zaručených v čl. 6 a čl. 13 dohovoru, porušeniu čl. 17 dohovoru a porušeniu práv zaručených v čl. 1 protokolu č. 4 k dohovoru a v čl. 5 protokolu č. 7 k dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   Em   5/2004, postupom,   resp.   rozhodnutiami   krajského   súdu   v konaniach   vedených   pod   sp. zn. 4 NcC 78/2005, sp. zn. 13 CoP 7/2006, sp. zn. 2 NcC 57/2006 a sp. zn. 3 CoE 37/2007, a postupom, prípadne rozhodnutiami najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 4 Ndc 6/2007, sp. zn. 2 Ndc 65/2007 a sp. zn. 4 Ndc 79/2007 ústavný súd poznamenáva, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty   nemožno zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť,   pretože   kogentné   ustanovenie   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   opakovane   vyslovil   právny   názor, že sťažnosť   podľa   čl.   127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený právny prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (I. ÚS 33/02,   II. ÚS 29/02, III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   v   konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 11 Em 5/2004 - ktorého predmetom bol návrh I. F. - matky maloletej N. H. (ďalej len „matka maloletej“) - bolo 11. marca 2005 vydané uznesenie, ktorým okresný súd odložil výkon rozhodnutia Okresného súdu Prievidza sp. zn. 8 C 120/2002 zo 16. januára 2003 do právoplatného rozhodnutia vo veci úpravy styku sťažovateľa k maloletej vedenej okresným súdom pod sp. zn. 19 P 502/2003. Uvedené konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 11 Em 5/2004 bolo skončené 25. januára 2008, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 CoE 37/2007 z 28. novembra 2007, ktorým krajský súd zmenil uznesenie okresného súdu tak, že návrh na povolenie odkladu výkonu rozhodnutia zamietol. Sťažovateľom napádané konanie okresného súdu sp. zn. 11 Em 5/2004 a konanie krajského súdu sp. zn. 3 CoE 37/2007 boli teda právoplatne skončené 25. januára 2008.

Konanie krajského súdu   vedené pod sp.   zn. 13 CoP 7/2006, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o odvolaniach sťažovateľa a matky maloletej proti rozsudku okresného súdu   č.   k.   19   P   502/2003-223   z 28.   decembra   2005,   bolo   skončené   26.   marca   2007, keď nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho   č. k. 13 CoP 7/2006-265 z 24. januára 2007. Týmto rozhodnutím krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 4 NcC 78/2005, ktorého predmetom bolo rozhodovanie o námietke zaujatosti zákonného sudcu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 11 Em 5/2004, bolo skončené 7. februára 2006 nadobudnutím právoplatnosti uznesenia krajského súdu č. k. 4 NcC 78/2005-58 z 2. januára 2006. Krajský súd týmto uznesením   rozhodol,   že   sudca   JUDr.   M.   K.   nie   je   vylúčený   z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 11 Em 5/2004.

Ďalšie sťažovateľom namietané konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. 2 NcC 57/2006 - ktorého predmetom bolo rozhodovanie o námietke zaujatosti sudcov okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 19 P 380/2006, ktorú podal sťažovateľ a jeho právny zástupca,   bolo   skončené   15.   januára   2007,   keď   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie krajského súdu č. k. 2 NcC 57/2006-35 z 13. decembra 2006, ktorým krajský súd rozhodol, že sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 19 P 380/2006.

Sťažovateľom   napadnuté   konanie   najvyššieho   súdu   vedené   pod   sp.   zn.   2   Ndc 65/2007, v ktorom najvyšší súd uznesením z 23. mája 2007 nevyhovel návrhu na prikázanie veci okresného súdu vedenej pod sp. zn. 19 P 380/2006 Okresnému súdu Žiar nad Hronom, pretože neboli zistené zákonné predpoklady navrhovaného opatrenia podľa ustanovenia § 12 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), bolo právoplatne skončené 13. júla 2007.

Ďalšie   konanie   najvyššieho   súdu   vedené   pod   sp.   zn.   4   Ndc   79/2007,   v   ktorom najvyšší súd uznesením z 22. júna 2007 nevyhovel návrhu na prikázanie veci okresného súdu vedenej pod sp. zn. 19 P 502/2003 Okresnému súdu Prievidza, pretože neboli zistené zákonné predpoklady navrhovaného opatrenia podľa ustanovenia § 12 ods. 2 OSP, bolo právoplatne skončené 21. augusta 2007.

Napokon konanie najvyššieho súdu   vedené pod sp.   zn. 4 Ndc 6/2007,   v ktorom najvyšší súd uznesením z 23. januára 2007 nevyhovel návrhu na prikázanie veci okresného súdu vedenej pod sp. zn. 19 P 484/2006 inému okresnému súdu mimo obvodu krajského súdu,   pretože   neboli   zistené   zákonné   predpoklady   navrhovaného   opatrenia   podľa ustanovenia § 12 ods. 2 OSP, bolo právoplatne skončené 14. februára 2007.

Od   právoplatného   skončenia   označených   konaní   okresného   súdu,   krajského   súdu a najvyššieho   súdu   do   7.   mája   2008,   keď   sťažovateľ   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu, nepochybne uplynula dvojmesačná lehota podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   už   po   jej   predbežnom prerokovaní odmietol ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 13 ods. 1 a 4, porušenie základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy, práv zaručených v čl. 6 a čl. 13 dohovoru, porušenie čl. 17 dohovoru a napokon porušenie práv zaručených v čl. 1 protokolu č. 4 k dohovoru a čl. 5 protokolu č. 7 k dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 P 380/2006, ústavný súd poznamenáva, že v označenom konaní okresného súdu bolo 24. apríla 2008 vydané konečné rozhodnutie – rozsudok č. k. 19 P 380/2006-213, ktorým okresný súd zmenil rozsudok Okresného súdu Prievidza   č.   k.   8   C   120/2002-39   zo   16.   januára   2003   a návrh   sťažovateľa   na   zníženie výživného zamietol. Proti tomuto rozsudku okresného súdu bol prípustný riadny opravný prostriedok   –   odvolanie,   ktorý   v konečnom   dôsledku   sťažovateľ   aj   využil   (podanie z 26. mája 2008).

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nie sú oprávnené rozhodovať všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany, a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V danom prípade sťažovateľ mohol po rozhodnutí okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 19 P 380/2006 podať (a aj podal) proti namietanému postupu a rozhodnutiu okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Z uvedeného   vyplýva,   že   o namietanom   porušení   sťažovateľom   označených   základných práv   sťažovateľa,   ku   ktorému   malo   dôjsť   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   v priebehu namietaného konania pred okresným súdom, nemá ústavný súd právomoc rozhodnúť, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

4.   V   súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   na   prerokovanie   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 P 380/2006 je potrebné pripomenúť judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to,   že musí smerovať proti   aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci   do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo (IV. ÚS 300/07).

Ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, k zbytočným prieťahom   v konaní   na   označenom   súde   nedochádzalo,   je   daný   dôvod   na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ ide o sťažnosť v tej časti, v ktorej sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 P 380/2006, ústavný súd konštatuje, že v čase   podania sťažnosti   ústavnému súdu   označené   konanie na okresnom   súde   už bolo skončené (aj keď nie právoplatne) vyhlásením rozsudku z 24. apríla 2008 v prítomnosti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu.

Z uvedeného vyplýva, že k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa postupom okresného súdu v označenom konaní v čase podania sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   podaná   proti postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   P   380/2006   pre   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   resp.   práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol.

5. V ďalšom sťažovateľ namietal porušenie čl. 13 ods. 1 a 4, porušenie základných práv zaručených v čl. 19 ods. 1, čl. 41 ods. 4, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 3 ústavy, porušenie práv zaručených v čl. 6 a čl. 13 dohovoru, porušenie čl. 17 dohovoru, a napokon porušenie   práv   zaručených   v   čl.   1   protokolu   č.   4   k dohovoru   a čl.   5   protokolu   č.   7 k dohovoru   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   19   P   502/2003. Ústavný   súd   k týmto   námietkam   poznamenáva,   že   obdobný   záver   ako   v bode   3   tohto odôvodnenia   platí   aj   v tomto   prípade.   Sťažovateľ   teda   bude   mať,   resp.   mal   (v   čase rozhodovania ústavného súdu bolo o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu zo 16.   septembra   2008   právoplatne   rozhodnuté   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 13 CoP 9/2008-476 z 19. februára 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 17. marca 2009) možnosť v tejto veci obrátiť sa na krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň aj povinný v prípade   zistenia   porušenia   základných   práv   alebo slobôd   sťažovateľa   postupom   alebo rozhodnutím okresného súdu tieto porušenia napraviť.

Ani   v tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   teda   nemá   právomoc   rozhodovať,   čo   je dôvodom pre odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

6. Napokon sa ústavný súd zaoberal namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 P 502/2003.

Ústavný súd zo spisu okresného súdu sp. zn. 19 P 502/2003 zistil, že sťažovateľ sa 4. septembra 2003 obrátil na Okresný súd Prievidza s návrhom na zmenu úpravy styku ku svojej maloletej   dcére.   Táto   vec   však   bola   z dôvodu   prenesenia   príslušnosti   odstúpená 27. októbra   2003   okresnému   súdu.   Okresný   súd   v uvedenej   veci   vykonal   celkovo 13 pojednávaní.   V rámci   tohto   konania   vydal   dve   meritórne   rozhodnutia,   konkrétne rozsudok   z 28.   decembra   2005,   ktorý   bol   zrušený   uznesením   krajského   súdu   č. k. 13 CoP 7/06-265   z 24.   januára   2007   z dôvodu,   že   okresný   súd   v rozsudku   zákaz   styku sťažovateľa   s maloletou   dcérou   časovo   obmedzil   určitým   dňom,   t. j.   do   dovŕšenia   jej šiesteho   roku   veku,   a rozsudok   zo   16.   septembra   2008   bol   na   základe   odvolania sťažovateľa,   resp.   jeho   právneho   zástupcu   zmenený   rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 13 CoP 9/2008-483 z 19. februára 2009. V období februára a marca 2004 sa okresný súd zaoberal aj návrhom sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia, ktorý 4. marca 2004 zamietol. Toto rozhodnutie bolo v odvolacom konaní krajského súdu č. k. 7 CoP 15/04-47 z 30.   apríla   2004   potvrdené.   V priebehu   konania   okresný   súd   nariadil   tri   znalecké dokazovania   z odboru   psychológie   (z   toho   jeden   kontrolný   znalecký   posudok)   a jedno psychiatrické   znalecké   dokazovanie.   Okresný   súd zároveň   na návrh účastníkov konania (najmä sťažovateľa a jeho právneho zástupcu) doplňoval znalecké dokazovania výsluchmi znalcov na pojednávaniach. Boli vykonané výsluchy viacerých navrhnutých svedkov, a tieto boli   realizované   aj   cestou   dožiadania   Okresného   súdu   Prievidza   (dožiadanie   vybavené v období 15. novembra – 29. decembra 2004). Okresný súd počas celého prebiehajúceho konania   zabezpečoval   správy,   vyjadrenia,   charakteristiky   a ďalšie   relevantné   dôkazy potrebné na meritórne rozhodnutie vo veci samej.

Celková dĺžka trvania konania bola ovplyvnená aj tým, že sťažovateľ využíval jemu dostupné procesné prostriedky priznané mu zákonom, ktoré samozrejme nemožno pripísať na jeho ťarchu, avšak ich podávaním musí sťažovateľ rátať s tým, že ich zákonné vybavenie bude vyžadovať určité časové obdobie, ktoré sa jednoznačne premietne do celkovej dĺžky trvania konania. Takýmito návrhmi bolo jeho podanie návrhu 18. apríla 2007 na prikázanie veci Okresnému súdu Prievidza, o ktorom najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Ndc 79/2007 z 22.   júna 2007   rozhodol   tak,   že   návrhu   nevyhovel.   Podávanie   opravných   prostriedkov s následným rozhodovaním na nadriadenom súde (22. apríl 2004 až 19. máj 2004 – krajský súd rozhodoval o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým nevyhovel návrhu sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia, 10. február 2006 až 6. marec 2006 – krajský súd rozhodoval o odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 28. decembra 2005 a 14. november 2008 až 10. marec 2009 – krajský súd rozhodol o odvolaní proti rozsudku okresného súdu zo 16. septembra 2008) predstavuje obdobie trvania konania, ktorého dĺžku však okresný súd nemôže ovplyvniť, preto toto obdobie mu nemôže byť pričítané na jeho ťarchu.

Po preskúmaní spisu vedeného okresným súdom pod sp. zn. 19 P 502/2006 ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadne obdobie nečinnosti okresného súdu ani žiaden prieťah takej   intenzity,   ktorý   by   bol   spôsobilým   porušiť   základné   právo   sťažovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy alebo právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd taktiež nezistil, že by okresný súd v napadnutom konaní postupoval nesústredene, prípadne že by vykonával neefektívnu činnosť.

Pochybením, ktoré možno okresnému súdu v tomto konaní vytknúť, bolo predčasné predloženie spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach účastníkov konania proti rozsudku   okresného   súdu   z 28.   decembra   2005,   keď   odvolací   súd   musel   vrátiť   spis z dôvodu, že zákonná sudkyňa sa nevyjadrila k námietke zaujatosti podanej sťažovateľom proti   všetkým   sudcom   okresného   súdu   v inej   veci   vedenej   okresným   súdom.   Tento nedostatok však okresný súd odstránil v priebehu deviatich dní. Rovnako sa okresný súd v relatívne   krátkom   časom   období   vysporiadal   s problémami   pri   ustanovovaní   súdneho znalca z odboru psychológie, keď 16. novembra 2007 pribral do konania súdnu znalkyňu Mgr.   L.   Z.,   ktorá   súdu   30.   novembra   2007   oznámila,   že   vypracovanie   požadovaného znaleckého   posudku   prináleží   znalcovi   špeciálneho   odboru   poradenskej   psychológie, a z tohto   dôvodu   požiadala   o ustanovenie   iného   súdneho   znalca   z príslušného   odboru. Následne okresný súd uznesením z 20. decembra 2007 poveril vypracovaním znaleckého posudku súdneho znalca PhDr. K. P., ktorý však 21. januára 2008 okresnému súdu oznámil, že   v decembri   2007   požiadal   o vyčiarknutie   zo   zoznamu   znalcov.   Na   túto   informáciu okresný súd reagoval hneď 28. januára 2008, keď znaleckým dokazovaním poveril súdnu znalkyňu PhDr. D. T., ktorá napokon znalecký posudok vypracovala. Z uvedeného vyplýva, že ani toto obdobie, ktoré predstavovalo určité predĺženie trvania konania, nemožno prirátať výlučne na zodpovednosť okresnému súdu. Navyše treba konštatovať, že čiastočne došlo k predĺženiu   konania   v súvislosti   so   znaleckým   dokazovaním   aj   správaním   sťažovateľa, ktorý sa na predvolanie súdnou znalkyňou nedostavil na určený termín a jeho spoluprácu so znalcom vynucoval napokon okresný súd výzvou sťažovateľovi.

Vzhľadom   na   dosiaľ   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeným v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeným v čl. 6 ods. 1 dohovoru a postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 P 502/2003 nezistil prieťahy v konaní, ktorých intenzita by odôvodňovala vysloviť porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Z uvedeného dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola ako celok odmietnutá, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia, nepripadalo už do úvahy rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľa,   ktoré   sú   podmienené   vyslovením   porušenia   práv   alebo slobôd   sťažovateľa (§ 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2009