znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 162/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosaa Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosti   spoločnosti

, zastúpenej Advokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, za ktorú koná advokát ⬛⬛⬛⬛, vedené pod sp. zn.Rvp 7/2014,   sp.   zn.   Rvp   8/2015,   sp.   zn.   Rvp   9/2015,   sp.   zn.   Rvp   10/2015,   sp.   zn.Rvp 11/2015 a sp. zn. Rvp 12/2015, ktorými namieta porušenie základného práva na súdnua   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   naspravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   uzneseniami   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.3 Sži 5/2014 z 23. septembra 2014, sp. zn. 3 Sži 8/2014 z 23. septembra 2014, sp. zn.3 Sži 11/2014 z 23. septembra 2014, sp. zn. 3 Sži 12/2014 z 23. septembra 2014, sp. zn.3 Sži 9/2014 z 23. septembra 2014 a sp. zn. 3 Sži 7/2014 z 23. septembra 2014, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ vedené   pod   sp.   zn.Rvp 7/2015,   sp.   zn.   Rvp   8/2015,   sp.   zn.   Rvp   9/2015,   sp.   zn.   Rvp   10/2015,   sp.   zn.Rvp 11/2015 a sp. zn. Rvp 12/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedenépod sp. zn. Rvp 7/2015.

2. Sťažnosti spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 2. januára 2015doručené sťažnosti spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),ktorými namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdnyproces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 3 Sži 5/2014 z 23. septembra 2014, sp. zn. 3 Sži 8/2014 z 23. septembra 2014, sp. zn.3 Sži 11/2014 z 23. septembra 2014, sp. zn. 3 Sži 12/2014 z 23. septembra 2014, sp. zn.3 Sži 9/2014 z 23. septembra 2014 a sp. zn. 3 Sži 7/2014 z 23. septembra 2014.

Ústavný súd konštatoval, že išlo obsahovo o identické sťažnosti a v podstatnej častisťažností sťažovateľ uviedol:

«Sťažovateľ sa v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici... domáhal preskúmania zákonnosti fiktívneho rozhodnutia Mesto Detva (konanie vedené pod sp. zn. 24S/84/2013)... (ďalej len „obec“), k vydaniu ktorého došlo obcou v konaní o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“).

Krajský súd uvedené súdne konanie zastavil uznesením zo dňa 13. decembra 2013, č. k. 24S/84/2013-42... (ďalej len „rozhodnutie krajského súdu“), s poukazom na to, že vo veci nezačalo administratívne konanie, v ktorom by mohlo byť obcou vydané fiktívne rozhodnutie,   čo   podľa   krajského   súdu   predstavovalo   neodstrániteľnú   prekážku odôvodňujúcu   zastavenie   konania.   Sťažovateľ   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   podal odvolanie a to z dôvodu, že danom prípade bolo pred obcou riadne začaté administratívne konanie,   čo   chcel   v   rámci   pojednávania   preukázať   dôkazmi,   preukazujúcimi   doručenie žiadosti sťažovateľa o sprístupnenie informácií danej obci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky... napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie krajského súdu. Napadnuté rozhodnutie, napriek rozsiahlemu odvolaniu, odôvodnil dvoma odsekmi   len   tým,   že   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   odcitoval   jeden   odsek z uznesenia ústavného súdu z 21. mája 2014, sp. zn. I. ÚS 260/2014-14, v nadväznosti na čo doplnil,   že   predmetná   vec   je   zhodná   s   odôvodnením   najvyššieho   súdu   vyjadreným   v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 7Sži/7/2013 z 27. novembra 2013, pričom „právny názor po právnom teste ústavnosti možno považovať za druhovo záväznú konštantnú judikatúru, ktorú už ďalej nie je potrebné zdôvodňovať“....

V predmetnej veci ide o ochranu pred zásahmi do základného práva, ku ktorému v konečnom dôsledku došlo napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu. Sťažovateľ nemá proti napadnutému rozhodnutiu   žiadne dostupné a   účinné prostriedky nápravy, pričom v predmetnej veci (i) nekoná iný súd a (ii) nie sú sťažovateľovi dostupné žiadne ďalšie opravné   prostriedky   či   iné   právne   prostriedky.   Proti   napadnutému   rozhodnutiu   nie   je prípustné dovolanie...

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde „sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť“. Sťažovateľovi začala plynúť lehota na podanie   tejto   sťažnosti   dňom   doručenia   napadnutého   rozhodnutia,   in   concreto   dňom 21. októbra 2014... Sťažnosť sa teda podáva v zákonnej lehote....

Podľa sťažovateľa napadnuté rozhodnutie neobsahuje z materiálneho hľadiska vôbec žiadne odôvodnenie. V napadnutom rozhodnutí totiž najvyšší súd len cituje vybranú časť odôvodnenia nálezu ústavného súdu, sp. zn. I. ÚS 260/2014-14, v ktorej sa ústavný súd zaoberal   otázkami   zásahu   najvyššieho   súdu   do   základných   práv   sťažovateľa   v   konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 7Sži/7/2013....

S týmto postupom nemožno súhlasiť. Najvyšší súd tým, že úplne rezignoval na svoju zákonnú   a   ústavnú   povinnosť   zdôvodniť   svoje   rozhodnutie   zasiahol   do   dotknutých základných   práv   a   slobôd   sťažovateľa.   Zákonná   úprava   umožňuje   odvolaciemu   súdu, konajúcemu v agende správneho súdnictva, v zásade len dve výnimky z ústavnej povinnosti zdôvodniť svoje rozhodnutie v konkrétnej veci.

Prvou výnimkou je ustanovenie § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého „ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody“.

O   taký   prípad   v   danom   prípade   nešlo.   Najvyšší   súd   sa   totiž   v   odôvodnení napadnutého rozhodnutie nijako nestotožňuje s odôvodnením krajského súdu, t. j. neuvádza, či s ním v celom rozsahu alebo sčasti súhlasí, a neobmedzuje sa ani na konštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia krajského súdu.

Druhou výnimkou je ustanovenie § 250ja ods. 7 OSP, podľa ktorého, „ak Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   rozhoduje   ako   odvolací   súd   v   obdobnej   veci,   aká   už   bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie“.

Ani tento postup najvyšší súd nedodržal. Predovšetkým, v napadnutom rozhodnutí sa neuvádza žiaden celý text žiadneho iného rozhodnutia, ktoré by malo byť vydané v obdobnej veci. Ak za obdobnú vec s predmetnou vecou považoval najvyšší súd vec rozhodovanú ústavným súdom, v tom prípade takýto postup nemožno akceptovať. Postavenie ústavného súdu je odlišným od postavenia najvyššieho súdu. Kým najvyšší súd je súdom v sústave všeobecného súdnictva, ústavný súd je osobitným orgánom ústavnosti. Úlohou ústavného súdu nie je pôsobiť ako „štvrtá inštancia“. Ak chcel najvyšší súd odkázať na obdobné rozhodnutie,   mal   odkázať   na   iné   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   a   celý   jeho   text   uviesť v odôvodnení tak ako to stanovuje zákonná úprava, prípadne sa mal stotožniť so závermi krajského súdu, to však neurobil.

V skratke, najvyšší súd neurobil nič preto, aby napadnuté rozhodnutie akokoľvek zdôvodnil v súlade s právnou úpravou, ktorá vykonáva právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V záverečnej skratke, napadnuté rozhodnutie je v priamom rozpore s požiadavkami, ktoré zakotvuje čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.»

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   o   jeho   sťažnostiachrozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky z 23. septembra 2014, sp. zn. 3Sži/7/2014..., porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. septembra 2014, sp. zn. 3Sži/7/2014...., sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi ⬛⬛⬛⬛ náhradu trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu, vrátane DPH, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   aknamietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzioznačeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia) Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť naspoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločnékonanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.3 Sži 5/2014 z 23. septembra 2014, sp. zn. 3 Sži 8/2014 z 23. septembra 2014, sp. zn.3 Sži 11/2014 z 23. septembra 2014, sp. zn. 3 Sži 12/2014 z 23. septembra 2014, sp. zn.3 Sži 9/2014 z 23. septembra 2014 a sp. zn. 3 Sži 7/2014 z 23. septembra 2014, z ktorýchvyplýva   ich   právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť   v   osobesťažovateľky a najvyššieho súdu, proti postupu ktorého tieto sťažnosti smerujú, rozhodolústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, akoto je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2. K námietke sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sži 5/2014 z 23. septembra 2014, sp. zn. 3 Sži 8/2014 z 23. septembra 2014, sp. zn. 3 Sži 11/2014 z 23. septembra 2014, sp. zn. 3 Sži 12/2014 z 23. septembra 2014, sp. zn. 3 Sži 9/2014 z 23. septembra 2014 a sp. zn. 3 Sži 7/2014 z 23. septembra 2014

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vysloveniaporušenia svojho základného práva a práva tým, že uvedené uznesenia sú arbitrárne, pretože„z materiálneho hľadiska neobsahuje žiadne odôvodnenie“.

Najvyšší súd uznesenia pod uvedenými spisovými značkami odôvodnil takto:«V priebehu odvolacieho konania Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. I. ÚS 260/2014-14 vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sži/7/2013 z 27. novembra 2013 rozhodol, že sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

„Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy vychádzajú   z   konkrétnych,   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne,   právne akceptovateľné   a   ústavne   konformné.   Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa vzťahujúcich   hmotnoprávnych   a   procesnoprávnych   zákonných   ustanovení   je   napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu aj náležite odôvodnené. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn.   7   Sži/7/2013   z   27.   novembra   2013   právne   vyčerpávajúcim   a   ústavne   súladným spôsobom   zdôvodnil,   prečo   a   na   základe   akých   právnych   úvah   sa   nestotožnil so sťažovateľom predostretou argumentáciou, a predovšetkým prečo dospel k záveru, že „... žalovaný   nezačal   konanie   o   poskytnutie   informácií   a   ani   ho   začať   nemohol...   teda nenastúpila   fikcia,   že   povinná   osoba   vydala   rozhodnutie,   ktorým   odmietla   poskytnúť informáciu“.   Je   teda   zrejmé,   že   najvyšší   súd   oprel   svoje   závery   o   konkrétne   zákonné ustanovenia príslušných právnych predpisov, a to predovšetkým zákona č. 215/2002 Z. z. o elektronickom   podpise   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších predpisov,   vychádzajúc   pritom   z   príslušných   ustanovení   zákona   o   slobodnom   prístupe k informáciám. Zhodnotiac intenzitu možného zásahu do sťažovateľom označených práv sa musí aj ústavný súd stotožniť so záverom najvyššieho súdu, podľa ktorého „Na webovej stránke Národného bezpečnostného úradu, ktorý vedie zoznam elektronických podateľni orgánov verejnej moci podľa § 10 ods. 2 písm. p) zákona o elektronickom podpise súd zistil (a   mohol   tak   urobiť   aj   žalobca,   ktorého   zastupujú   a   aj   v   konaní   pred   orgánmi   obce zastupovali osoby s právnickým vzdelaním, ktoré sú aj počítačovo gramotné), že žalovaný je orgánom   verejnej   moci,   ktorý   nemá   zriadenú   elektronickú   podateľňu   a   ani   mu   zákon neukladá povinnosť takúto podateľňu zriadiť.“, k čomu dodáva, že tejto skutočnosti si bol, resp. mohol byť sťažovateľ za aktívnej pomoci svojho právneho zástupcu vedomý už na začiatku   samotného   konania   podľa   zákona   o   slobodnom   prístupe   k   informáciám, a ústavnému súdu ani nepredložil taký dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že nemohol požiadať o požadované informácie iným technicky prijateľným spôsobom.“.»

Senát   najvyššieho   súdu   konštatoval,   že   veci,   ktoré   sú   vedené   pod   sp.   zn.3 Sži 5/2014, sp. zn. 3 Sži 8/2014, sp. zn. 3 Sži 11/2014, sp. zn. 3 Sži 12/2014, sp. zn.3 Sži 9/2014   a   sp.   zn.   3   Sži   7/2014   sú   druhovo   totožné   s vecou   v uznesení   sp.   zn.7 Sži/7/2013 z 27. novembra 2013, a právny názor po právnom teste ústavnosti možnopovažovať   za   druhovo   záväznú   konštantnú   judikatúru,   ktorú   už   ďalej   nie   je   potrebnézdôvodňovať.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konaniepodľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdnehorozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovorelevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokova obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetkyotázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   abyzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenierozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základrozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právoúčastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesení najvyššiehosúdu   dospel   vo   vzťahu   k   tvrdeniam   sťažovateľa   o   tom,   že   najvyšší   súd   dostatočneneodôvodnil   svoje   rozhodnutia   (resp.   ich   odôvodnil   nekonzistentne),   k   záveru,   že   tátoargumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Najvyšší súd dal už v jeho rozhodnutí sp. zn.7   Sži   7/2013   z   27.   novembra   2013   jasnú   a   zrozumiteľnú   odpoveď   na   všetky   právnea skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   ktoré   sťažovateľv odvolaniach   napadnutých   rozhodnutí   nastolil.   Skutočnosť,   že   pri   rozhodovaní   ďalšíchsťažovateľových   odvolaní   v   druhovo   totožných   veciach   najvyšší   súd   svoje   rozhodnutiaodôvodnil   najmä   odkazom   na   svoje   predchádzajúce   rozhodnutie,   sama   osebe   nemôžezaložiť   porušenie   sťažovateľom   označených   práv.   Odôvodnenia   napadnutých   rozhodnutípreto   spĺňajú   všetky   požiadavky   vyplývajúce   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranua spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdomnie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho predtakými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Za   tejto   situácie   napadnutými   uzneseniami   najvyššieho   súdu   nemohlo   dôjsťk porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy anipráva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosťsťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 17. marca 2015