znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 162/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť T., B., zastúpeného advokátom Mgr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 3/2012 z 23. augusta 2012 v spojení s jeho (opravným) uznesením sp. zn. 5 Sž 3/2012 z 1. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2012 doručená sťažnosť T., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sž 3/2012 z 23. augusta 2012 v spojení s jeho (opravným) uznesením sp. zn. 5 Sž 3/2012 z 1. októbra 2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Sž 3/2012 sa spoločnosť S., a. s., B. (ďalej len „žalobkyňa“), žalobou domáhala preskúmania   zákonnosti   postupu   predsedu   sťažovateľa,   ako   aj   jeho   rozhodnutia č. 54/01/2011 z 25. novembra 2011 o zamietnutí rozkladu (riadneho opravného prostriedku) žalobkyne proti rozhodnutiu sťažovateľa č. 1110531029 z 9. augusta 2011 v časti 2. bodu jeho výroku, ktorým sťažovateľ v zmysle ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon o   elektronických   komunikáciách“)   za   predĺženie   pridelenia   frekvencií   určil   jednorazovú úhradu v sume 47 766 928,40 € (ďalej len „úhrada“) s tým, že žalobkyni uložil povinnosť túto úhradu zaplatiť v lehote 14 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.

Sťažovateľ totiž na základe žiadosti žalobkyne doručenej mu 29. júna 2011 tým istým rozhodnutím č. 1110531029 z 9. augusta 2011 v zmysle ustanovenia § 32 ods. 21 zákona   o   elektronických   komunikáciách,   resp.   1.   bodom   jeho   výroku,   rozhodol   tiež o predĺžení pridelenia frekvencií, resp. individuálneho povolenia na používanie frekvencií č. 8396/2000 z 28.   júla 2000 vydaného pre žalobkyňu, do   31. augusta   2021 [ďalej len „povolenie“ (pôvodne udelené do 30. augusta 2011, pozn.)].

Najvyšší   súd   rozhodol   o   žalobe   žalobkyne   rozsudkom   sp.   zn.   5   Sž   3/2012 z 23. augusta 2012 v spojení s (opravným) uznesením sp. zn. 5 Sž 3/2012 z 1. októbra 2012 tak, že v zmysle ustanovení § 250j ods. 2 písm. a) c) a e) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej aj „OSP“) rozhodnutie predsedu sťažovateľa č. 54/01/2011 z 25. novembra 2011, ako aj rozhodnutie sťažovateľa č. 1110531029 z 9. augusta 2011 v časti týkajúcej sa určenia úhrady zrušil a vec vrátil sťažovateľovi na ďalšie konanie a rozhodnutie. Tento rozsudok   najvyššieho súdu   spolu s opravným uznesením nadobudol podľa zistenia ústavného súdu právoplatnosť 9. októbra 2012.

Sťažovateľ ako orgán verejnej moci, resp. štátnej správy (národný regulačný úrad) v oblasti elektronických komunikácií prípustnosť svojej sťažnosti opiera najmä tvrdenie, že dôsledkom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu bola žalobkyni v rozpore s právnymi predpismi Európskej únie (komunitárneho práva), ako aj Slovenskej republiky poskytnutá neoprávnená   štátna   pomoc   (výhoda)   spočívajúca   v   „odklade“   splatnosti   úhrady   za predĺženie povolenia na používanie frekvencií.

Navyše, podľa tvrdenia sťažovateľa na základe prípadného budúceho rozhodnutia Európskej   komisie   o   nezlučiteľnosti   tejto   neoprávnenej   štátnej   pomoci   so   spoločným (európskym) trhom by bol sťažovateľ túto pomoc povinný od žalobkyne vymáhať postupom podľa práva Slovenskej republiky.

Sťažovateľ porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu odôvodňuje okrem iného takto:«... V konaní pred Najvyšším súdom SR, spis. zn. 5 Sž/3/2012, sa spoločnosť S., a. s. domáhala zrušenia rozhodnutia predsedu T. č. 54/01/2011 zo dňa 25. 11. 2011, ako aj prvostupňového rozhodnutia T. č. 1110531029 zo dňa 09. 08. 2011, a to v rozsahu, ktorý sa týkal určenia jednorazovej úhrady za predĺženie pridelenia frekvencií.

... Pritom platí, že oba body 1 a 2 výrokov rozhodnutí, napadnutých v konaní pred Najvyšším   súdom   SR   (teda   výrok   č.   1,   týkajúci   sa   predĺženia   povolenia   na   používanie frekvencií,   ako   aj   výrok   č.   2,   týkajúci   sa   určenia   jednorazovej   úhrady   za   predĺženie pridelenia frekvencií), sú vzájomne závislé. V dôsledku toho v konaní pred Najvyšším súdom SR nebolo možné preskúmať napadnuté rozhodnutia v rozsahu žaloby (tak, ako to ukladá § 250j ods. 1 OSP), vymedzeného žalobcom S., a. s.

... Najvyšší súd SR napriek tomu pripustil len závislosť výroku o určení jednorazovej úhrady na výroku o predĺžení povolenia na používanie frekvencií, opačnú závislosť vylúčil. Na základe tohto posúdenia Najvyšší súd SR žalobu prejednal a vo veci meritórne rozhodol....   Právny   záver   Najvyššieho   súdu   SR   o   tom,   že   výrok,   týkajúci   sa   predĺženia povolenia   na   používanie   frekvencií,   nie   je   závislý   od   výroku,   týkajúceho   sa   určenia jednorazovej úhrady za predĺženie pridelenia frekvencií, však nie je správny, o čom svedčia nasledovné skutočnosti:

...   Podľa   zákona   č.   610/2003   Z.   z.   bolo   náležitosťou   rozhodnutia   o   predĺžení povolenia na používanie frekvencií (okrem iného) určenie úhrady za predĺženie pridelenia frekvencií (§ 32 ods. 19 v spojení s 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z.). Sťažovateľ bol v konaní o predĺženie povolenia na používanie frekvencií povinný rozhodnúť o celej veci, a teda v prípade rozhodnutia o predĺžení povolenia na používanie frekvencií aj o určení jednorazovej úhrady za takéto predĺženie.

... V prípade nezaplatenia úhrady v lehote splatnosti sťažovateľ bol povinný zrušiť rozhodnutie o predĺžení povolenia na používanie frekvencií (§ 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z. (čo by nebolo možné, ak by rozhodnutie o predĺžení povolenia na používanie frekvencií existovalo samostatne, bez súčasnej existencii rozhodnutia o určení jednorazovej úhrady za toto predĺženie).

... Navyše,   skutkový základ pre rozhodnutie o predĺžení povolenia na používanie frekvencií   bol   rovnaký,   ako   pre   rozhodnutie   o   určení   jednorazovej   úhrady   za   toto predĺženie...

... pokiaľ Najvyšší súd SR vyšiel z právneho posúdenia, že v predmetnej veci bolo možné zrušiť len výrok o určení jednorazovej úhrady za predĺženie pridelenia frekvencií, bez zrušenia výroku o predĺžení povolenia na používanie frekvencií, odchýlil sa od znenia príslušných ustanovení zákona č. 610/2003 Z. z. (najmä od ustanovenia § 33 ods. 1) v takom rozsahu, že poprel účel a význam týchto ustanovení. Takýto právny záver Najvyššieho súdu SR je arbitrárny...

... Rozsah súdneho prieskumu... vymedzil žalobca... tak, že... rozhodnutia napadol len v   časti   týkajúcej   sa   určenia   jednorazovej   úhrady   za   predĺženie   pridelenia   frekvencií. V dôsledku   viazanosti   súdu   rozsahom   správnej   žaloby   Najvyšší   súd   SR   nemohol preskúmavať   predmetné   rozhodnutia   v   celom   rozsahu,   v   súlade   s   vyššie   uvedenou argumentáciou   však   nemohol   tieto   rozhodnutia   zrušiť   len   v   časti   týkajúcej   sa   určenia jednorazovej úhrady za predĺženie pridelenia frekvencií. Išlo o vadu žaloby, ktorá bránila vecnému prejednaniu žaloby. Najvyšší súd SR mal postupovať podľa § 250d ods. 3 OSP, a v prípade neodstránenia tejto vady konanie zastaviť.

...   Z   odôvodnenia   rozsudku   NS   SR...   nie   je   možné   zistiť,   na   základe   ktorých skutočností   Najvyšší   súd   SR   dospel   k   záveru,   že   neboli   zohľadnené   požiadavky   na odôvodnenie,   transparentnosť,   nediskrimináciu   a   primeranosť   poplatku   za   práva   na používanie   rádiových   frekvencií7.   V   rozsudku   NS   SR   absentuje   jasné   vymedzenie,   či nesplnenie   konkrétnej   požiadavky   je   dôsledkom   nesprávneho   spôsobu   výpočtu,   či nesprávnych   vstupných   údajov.   Rozsudok   NS   SR   síce   všeobecne   vymenúva   požiadavky vyplývajúce   z   regulačného   rámca   Európskej   únie   a   z   dokumentov   COCOM04-21 a COCOM04-46 vydaných Európskou komisiou, komunikačným výborom - COCOM, no napokon sa obmedzil len na konštatovanie, že sťažovateľ neposudzoval, či výška úhrady túto zákonnú požiadavku naozaj spĺňa.

... Odôvodnenie rozsudku NS SR...   nedáva odpoveď na to, v čom mala spočívať nesprávnosť údajov, z ktorých sťažovateľ vychádzal v rozhodnutiach napadnutých správnou žalobou pred Najvyšším súdom SR, v čom mali spočívať údajné chyby vo výpočte, ani ktoré skutočnosti viedli k údajnému nesprávnemu prístupu sťažovateľa k ohodnoteniu frekvencií v pásme 450 MHz.

...   Najvyšší   súd   SR...   nezdôvodňuje,   v   čom   malo   spočívať   údajné   porušenie požiadaviek   podpory   súťaže   a   poskytnutia   istoty   pre   plánovanie   v   rozhodnutiach sťažovateľa, napadnutých správnou žalobou v konaní pred Najvyšším súdom SR.

...   Podľa   sťažovateľa   trpí   odôvodnenie   rozsudku   NS   SR,   vo   vzťahu   k   údajne nesprávnemu   určeniu   výšky   jednorazovej   úhrady   s   ohľadom   na   sťažovateľom   zvolenú metodiku určenia jej výšky, vnútornou nekonzistentnosťou a nelogickosťou.

... Nakoľko ustanovenie § 33 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z. nestanovovalo „žiadne pravidlá pre určovanie výšky úhrady“, sťažovateľ bol oprávnený (a povinný) určiť výšku úhrady na základe správneho uváženia, samozrejme pri rešpektovaní princípov stanovených v   ustanovení   §   6   ods.   7   zákona   č.   610/2003   Z.   z.,   ako   aj   vymedzených   európskym regulačným rámcom.

... Najvyšší súd SR teda na jednej strane v odôvodnení rozsudku NS SR (správne) uvádza, že hmotnoprávny predpis (zákon č. 610/2003 Z. z.) nestanovoval pre sťažovateľa žiadne konkrétne pravidlá pre určenie výšky jednorazovej úhrady, na strane druhej však vyčíta   sťažovateľovi,   že   pre   výpočet   výšky   tejto   jednorazovej   úhrady   „si   zvolil   vlastnú metódu“.

... Najvyšší súd SR síce v odôvodnení rozsudku NS SR na... princípy poukazuje, avšak konkrétne neuvádza, v čom mal byť príslušný princíp zo strany sťažovateľa porušený...»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5 Sž/3/2012 zo dňa 23. 08. 2012 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5 Sž/3/2012 zo dňa 01. 10. 2012, porušené bolo.

2.   Rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR   spis.   zn.   5   Sž/3/2012   zo   dňa   23.   08.   2012 a uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5 Sž/3/2012 zo dňa 01. 10. 2012, sa zrušujú a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyššiemu súdu SR sa ukladá povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 323,50 € do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, pritom trovy právneho zastúpenia je povinný poukázať na účet Advokátskej kancelárie R. s. r. o...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sž 3/2012 z 23. augusta 2012 v spojení s jeho (opravným) uznesením sp. zn. 5 Sž 3/2012 z 1. októbra 2012,   ktorým   rozhodnutie   predsedu   sťažovateľa   (druhostupňového   správneho   orgánu) č. 54/01/2011   z   25.   novembra   2011,   ako   aj   rozhodnutie   sťažovateľa   (prvostupňového správneho orgánu) č. 1110531029 z 9. augusta 2011 v časti týkajúcej sa určenia úhrady za predĺženie povolenia na používanie frekvencií zrušil a vec mu vrátil (sťažovateľovi) na ďalšie konanie a rozhodnutie.

A.   Sťažovateľ   v   sťažnosti   predovšetkým   namieta,   že   pokiaľ   žalobkyňa   svojou žalobou napadla označené rozhodnutie predsedu sťažovateľa a rozhodnutie sťažovateľa iba v časti, čo sa týka určenia úhrady, pričom najvyšší súd pri rozhodovaní o žalobe výrok č. 1 tohto rozhodnutia o predĺžení povolenia žalobkyne nepovažoval za závislý od výroku č. 2 tohto rozhodnutia o úhrade, je tento právny názor najvyššieho súdu, na základe ktorého o žalobe, napriek vade brániacej jej prerokovaniu, vecne rozhodol, arbitrárny.

B. Sťažovateľ ďalej namieta arbitrárnosť napadnutého rozsudku, ako aj (opravného) uznesenia najvyššieho súdu tiež z dôvodu, že ich odôvodnenie nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky   právne a skutkovo relevantné otázky, najmä v čom mala spočívať nesprávnosť vstupných údajov na výpočet úhrady, ako aj nesprávnosť jej výpočtu, v čom malo   s   ohľadom   na   použitý   spôsob   výpočtu   úhrady   (využitím   ukazovateľa   ARPU   – Average   Revenue   per   User,   t.   j.   priemerných   výnosov   na jedného   zákazníka)   spočívať porušenie   princípov   transparentnosti,   nediskriminácie,   primeranosti,   ako   aj   požiadaviek podpory súťaže a poskytnutia istoty pre plánovanie.

C. Na záver, avšak v nie poslednom rade, podľa názoru sťažovateľa napadnutými rozhodnutiami   najvyššieho   súdu,   ktorými   bolo   zrušené   označené   rozhodnutie   predsedu sťažovateľa,   ako   aj   rozhodnutie   sťažovateľa,   čo   sa   týka   určenia   úhrady   za   predĺženie povolenia na používanie frekvencií, žalobkyňa v rozpore s právnymi predpismi Európskej únie, ako aj Slovenskej republiky (zákonom č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, pozn.) získala neoprávnenú štátnu pomoc (výhodu) spočívajúcu v „odklade“ splatnosti tejto úhrady.

Ústavný   súd   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sústredil   na   posúdenie,   či   sťažnosť nebola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Podľa   §   244   ods.   2   OSP   v   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   zákonnosť rozhodnutí   a   postupov   orgánov   štátnej   správy,   orgánov   územnej   samosprávy,   ako   aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).

Podľa   názoru   ústavného súdu   v   rámci   konania patriaceho do   systému   správneho súdnictva   podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   môže   uplatniť a   realizovať svoje základné právo na súdnu ochranu len účastník konania pred príslušným správnym orgánom podaním žaloby proti jeho právoplatnému rozhodnutiu (obdobne II. ÚS 19/04, IV. ÚS   149/04,   I.   ÚS   239/07).   V   takom   type   verejného   súdnictva,   akým   je   správne súdnictvo   podľa   §   247   a   nasl.   OSP,   je   pojmovo   vylúčené,   aby   sťažovateľka   mohla uplatňovať a realizovať právo na spravodlivý súdny proces. Na podporu tohto záveru možno tiež uviesť, že sťažovateľka nie je oprávnená iniciovať začatie konania podľa § 247 a nasl. OSP, pretože jej procesné postavenie sa odvodzuje výlučne z toho, že v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť jej rozhodnutí, ktoré boli prijaté v procesnom postupe, kde bola v nadriadenom   mocenskom   postavení   vo   vzťahu   k   účastníkovi   konania,   ktorý   sa   proti tomuto postupu môže v konečnom dôsledku brániť aj žalobou v správnom súdnictve (čl. 46 ods. 2 ústavy, § 244 a nasl. OSP).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na čl. 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa ktorého súd môže prijímať sťažnosti od ktoréhokoľvek   jednotlivca,   mimovládnej   organizácie   alebo   od   skupiny   osôb,   ktoré   sa považujú   za   poškodené   v   dôsledku   porušenia   práv   priznaných   dohovorom   alebo   jeho protokolmi.   V   tomto   článku   dohovoru   je   definované postavenie   sťažovateľa   spôsobom, ktorý v celom rozsahu vylučuje sťažovateľa ako orgán verejnej moci rozhodujúci o právach a povinnostiach žalobkyne, ktorá je účastníkom v konaní pred ním.

Uvedené závery sú relevantné aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z toho vyplýva, že sťažovateľ je v danom   prípade   osobou   zjavne neoprávnenou na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd jeho sťažnosť z tohto dôvodu odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne III. ÚS 329/07, I. ÚS 136/09, I. ÚS 240/09, IV. ÚS 392/2011).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013