znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 162/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   B.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   I.,   vo   veci   namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn. 2 T 70/2006 z 28. júla 2009, uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 1 To 121/2009 z 3. novembra 2009 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 42/2010 a jeho uznesením z 20. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2010 doručená sťažnosť R. B., t. č. vo výkone trestu I. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústavy“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Tdo   42/2010   a jeho   uznesením   z   20.   októbra   2010, uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 121/2009 z 3. novembra 2009 a rozsudkom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 70/2006 z 28. júla 2009.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   ako   obžalovaný   bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 70/2006 z 27. júna 2007 uznaný za vinného v bode 1 rozsudku zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   zákon“),   v   bode   2   rozsudku   z   prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Trestného zákona a v bode 3 rozsudku zo zločinu lúpeže spolupáchateľstva podľa § 20 a § 188 ods. 1 a 2 písm. d) Trestného zákona.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 70/2006 z 27. júna 2007 riadne a včas odvolanie.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   1   To/105/2007   z   9.   októbra   2007   odvolaním sťažovateľa napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 T 70/2006 z 27. júna 2007 podľa § 321 ods.   1 písm. a), b),   c)   a e) zákona č.   301/2005 Z.   z. Trestný   poriadok   v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

V trestnej veci sťažovateľa okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 T 70/2006 z 23. januára 2008, ktorým sťažovateľa opäť uznal vinným zo spáchania trestných činov skutkami, pre ktoré bol sťažovateľ obžalovaný.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 70/2006 z 23. januára 2008   riadne   a   včas   odvolanie,   na   základe   ktorého   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 1 To/40/2008 z 18. marca 2008 rozsudok okresného súdu podľa § 321 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku zrušil a vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol.

V   danej   veci   sťažovateľa   okresný   súd   po   odstránení   procesného   pochybenia vytýkaného krajským súdom spočívajúceho v nerozhodnutí o námietke zaujatosti podľa § 32   ods.   3   Trestného   poriadku   vznesenej   sťažovateľom   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 2 T 70/2006 z 28. júla 2009 tak, že sťažovateľa zo spáchania trestných činov skutkami, pre ktoré bol obžalovaný, uznal vinným a podľa § 188 ods. 2, § 41 ods. 2, § 37 písm. h) a m) a § 38 ods. 7 Trestného zákona mu uložil úhrnný trest odňatia slobody v trvaní dvanásť rokov, pričom podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona na výkon trestu odňatia slobody ho   zaradil   do   ústavu   so   stredným   stupňom   stráženia.   Zároveň   mu   uložil   povinnosť poškodeným nahradiť spôsobenú škodu.

Sťažovateľ podal prostredníctvom svojho obhajcu proti rozsudku   okresného súdu sp. zn. 2 T 70/2006 z 28. júla 2009 riadne a včas odvolanie.

Sťažovateľ   nad   rámec   odôvodnenia   odvolania   svojím   obhajcom   svoje   odvolanie odôvodnil   aj   sám,   pričom   konajúcej   sudkyni   okresného   súdu   medzi   inými   vytýkal nespravodlivé a jednostranné hodnotenie vykonaných dôkazov, najmä svedeckých výpovedí v jeho neprospech.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T/70/2006 z 28. júla 2009 uznesením sp. zn. 1 To/121/2009 z 3. novembra 2009 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol. Toto uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 3. novembra 2009.

Sťažovateľ   podal   proti   právoplatnému   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 1 To/121/2009 z 3. novembra 2009 mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie.

V podanom dovolaní sa sťažovateľ dovolával naplnenia dovolacieho dôvodu podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, ktorý spočíva v porušení práva na obhajobu zásadným spôsobom, ako aj dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, ktorý spočíva v nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo v   nesprávnom   použití   iných   hmotnoprávnych   ustanovení,   pričom   pri   tomto   dovolacom dôvode správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Sťažovateľ však svoje dovolanie, resp. ním označené dovolacie dôvody odôvodnil najmä tým, že skutkové zistenie ako okresného súdu, tak aj krajského súdu, podľa ktorého sa   sťažovateľ   dopustil   skutkov,   pre   ktoré   bol   obžalovaný,   je   nesprávne   a   neúplné. Nesprávnosť tohto skutkového zistenia sťažovateľ opieral o tie isté námietky, ktoré vzniesol už v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T/70/2006 z 28. júla 2009 vo vzťahu k   hodnoteniu   vykonaných   dôkazov,   najmä   svedeckých   výpovedí,   a   ktorými   v   podstate odôvodňuje   aj   svoju   sťažnosť.   Sťažovateľ   v   dovolaní   vyslovil   svoje   presvedčenie,   že vo vzťahu   ku   skutkom,   pre   ktoré   bol   právoplatne   odsúdený,   na   základe   vykonaných dôkazov, resp. po ich zhodnotení, nemožno bezpečne konštatovať, ktorá z verzií zodpovedá objektívnej pravde, a preto je na mieste aplikácia zásady „in dubio pro reo“. Sťažovateľ porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom videl najmä v tom, že nebolo vyhovené jeho návrhom na doplnenie dokazovania. Zároveň výšku uloženého trestu považoval za neprimeranú a neodôvodnenú.

Najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 3 Tdo 42/2010 z 20. októbra 2010 tak, že dovolanie pre nesplnenie sťažovateľom označených dovolacích dôvodov odmietol.

Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku okresného súdu, uzneseniu krajského súdu a najvyššieho súdu namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje   ústavnému   súdu   vydať tento nález:

„...konaním a postupom Ns SR, číslo 3 Tdo 42/2010 v spojitosti s uznesením Ks-Za a rozsudku Os-CA bolo porušené základné právo uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a tak ďalej.

Ústavný   súd   SR   zrušuje   namietané   rozhodnutia   a   prikazuje   obnoviť   stav   pred porušením – prepustiť moju osobu R. B. nar.... z ÚVTOS I.

Alebo dať príkaz na moje prepustenie. Zároveň   Os-CA   a   Ks-Za   ukladá   spoločne   a   nerozdielne   uhradiť   trovy   právneho zastúpenia.

A odsúdenému „nevinnému“ R. B. priznáva spravodlivé rozhodnutie. Tým, že Ústavný súd SR napraví chyby a omyly, ktoré sa nezákonným spôsobom dopustili a dopúštali, tak ako Os-CA prvostupňový súd, tak aj Ks-ZA druhostupňový súd, ako aj Najvyšší súd SR – Ns SR ako dovolací súd.

A odsúdenému „nevinnému“ R. B. priznáva spravodlivé fin. zadosťučinenie v sume, ktorú   ustanoví   a   určí   Ústavný   súd   SR.   Z   titulu   nemajetkovej   ujmy,   ktorá   má   zmierniť psychickú traumu stav právnej neistoty, ktoré počas dlhého obdobia trvania tohto konania ako krivdu pociťoval.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah....

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

III.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T/70/2006 z 28. júla 2009

V rámci svojej judikatúry ústavný súd už vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 ústavy „... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutý pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II.   ÚS   148/02,   IV.   ÚS   78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Podľa § 306 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti rozsudku súdu prvého stupňa je odvolanie.

Z citovaného ustanovenia Trestného poriadku vyplýva, že sťažovateľ sa mohol, a ako z obsahu sťažnosti vyplýva, túto možnosť aj využil, domôcť ochrany svojich práv podaním odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T/70/2006 z 28. júla 2009, o ktorej bol oprávnený rozhodnúť a v konečnom dôsledku aj rozhodol krajský súd (uznesením sp. zn. 1 To/121/2009 z 3. novembra 2009).

Ústavný   súd   teda   zistil,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   základných   práv   alebo slobôd mohol   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom, čo zakladá nedostatok právomoci ústavného súdu na prerokovanie takejto sťažnosti (obdobne IV. ÚS 115/07, II. ÚS 343/09). Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v   tejto časti   pri   jej predbežnom   prerokovaní   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 121/2009 z 3. novembra 2009

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.

Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu však v prípade podania mimoriadneho opravného   prostriedku   sa   považuje   ústavná   sťažnosť   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí o dovolaní.   Pritom   lehota   na podanie tejto sťažnosti   bude   považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (I. ÚS 169/09, I. ÚS 358/09).

Vzhľadom na to, že sťažovateľom riadne a včas podané dovolanie proti uzneseniu krajského súdu pre dovolacie dôvody podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku bolo najvyšším súdom odmietnuté preto, že tieto dovolacie dôvody nepovažoval za naplnené, pričom namietaná neúplnosť a nesprávnosť skutkového zistenia označenými súdmi nižších stupňov zjavne nezakladá ani ostatné sťažovateľom neuplatňované dovolacie dôvody podľa ustanovenia § 371 ods. 1 Trestného poriadku, ústavný súd v rozsahu, v akom sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta nesprávnosť a neúplnosť skutkového zistenia, čím rovnako   odôvodňoval   aj   svoje   presvedčenie   o   naplnení   ním   uplatňovaných   dovolacích dôvodov   v   dovolaní,   považuje   sťažnosť   proti   právoplatnému   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn. 1 To 121/2009 z 3. novembra 2009 v danom konkrétnom prípade za podanú včas.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa v tejto časti je sťažovateľom tvrdené porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 To 121/2009 z 3. novembra 2009, ktorým krajský súd zamietol jeho odvolanie proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   2   T/70/2006   z 28. júla 2009   tým, že uznesenie krajského súdu, ako aj rozsudok okresného súdu sú založené na nesprávnom a neúplnom skutkovom zistení, ktoré vyplynulo z nesprávneho hodnotenia vykonaných dôkazov, najmä svedeckých   výpovedí,   dôsledkom   čoho   bol   sťažovateľ   uznaný   vinným   zo   spáchania skutkov, pre ktoré bol obžalovaný.

Sťažovateľ   namieta,   že   jeho   odsúdenie   za   skutky,   pre   ktoré   bol   obžalovaný, rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 70/2006 z 28. júla 2009 vychádzalo z nesprávneho a neúplného skutkového   zistenia, ktoré nebolo odstránené ani krajským   súdom   v   rámci odvolacieho konania.

Krajský súd sa s kľúčovými námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T/70/2006 z 28. júla 2009 vysporiadal takto:„... krajský súd zistil, že okresný súd v rámci procesného postupu rešpektoval a dodržal všetky základné zásady trestného konania uvedené v ustanovení § 2 Tr. por., najmä však zásady zákonného procesu - § 2 ods. 7, práva na obhajobu - § 2 ods. 9, voľného hodnotenia dôkazov - § 2 ods. 12 a rovností strán (kontradiktórnosti) - § 2 ods. 14 Tr. poriadku.   Odvolací   súd   teda   konštatuje,   že   súd   prvého   stupňa   dospel   k   vyhlásenému rozsudku   po   bezchybnom   procesnom   postupe   a   v   súlade   so   všetkými   procesnými ustanoveniami, ktoré tento proces upravujú.

Okresný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   na   hlavnom   pojednávaní,   vyhodnotení   a posúdení dôkazného stavu ustálil vo výroku o vine svojho rozsudku priebeh skutkového deja zodpovedajúci všetkým vykonaným dôkazom. Výsledky vykonaného dokazovania v danom prípade   vyznievajú   jednoznačne   a   tvoria   úplne   ucelenú   reťaz   tak   priamych,   ako   aj nepriamych   dôkazov,   z   ktorých   možno   vyvodiť   bezpečný   záver,   že   obžalovaný   spáchal skutky   tak,   ako   sú   uvedené   vo   výrokovej   časti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa.  ...   V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd stručne, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými   úvahami   sa   spravoval   pri   hodnotení   vykonaných   dôkazov,   ako   sa   vyrovnal   s obhajobou   obžalovaného   a   akými   právnymi   úvahami   sa   spravoval,   keď   posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny a trestu. Okresný súd zodpovedajúcim spôsobom odôvodnil aj výrok o treste. Odôvodnenie rozsudku teda učinil súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 168 Tr. poriadku.

Závery   okresného   súdu   prezentované   vo   výrokovej   časti   rozsudku   a   vysvetlenie týchto záverov v odôvodnení napadnutého rozsudku si v celom rozsahu krajský súd osvojil, a preto v zásade na odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa odkazuje....“

Ústavný   súd   v   okolnostiach   posudzovanej   veci   je   toho   názoru,   že   rozhodnutie krajského   súdu   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   za   arbitrárne   či   zjavne neodôvodnené. Z namietaného rozsudku krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu. Krajský súd svoje závery, čo sa týka skutkového zistenia, ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil   a   z   jeho   rozhodnutia   vyplýva,   že   do odôvodnenia svojho rozsudku uviedol logický postup, akým dospel k záverom, pre ktoré odvolaniu sťažovateľa nevyhovel, ktorý nemožno považovať za svojvoľný.

Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo   účastníka   konania   (dotknutej   osoby)   vyjadrovať   sa   k   spôsobu   hodnotenia   ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č.   6172/73,   X v. United Kingdom,   sťažnosť č.   10000/83,   H v. United Kingdom), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris), v zmysle ktorej sa pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, ako vnútroštátny   súd   hodnotil   právne   a   faktické   okolnosti   konkrétneho   prípadu.   Právo   na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Skutkové závery, ku ktorým dospel aj krajský súd na základe skutkového zistenia okresného súdu, sú podľa názoru ústavného súdu výsledkom postupu logickej úvahy pri hodnotení   dôkazov,   ktoré   boli   vykonané   zákonným   spôsobom,   vrátane   svedeckých výpovedí. Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a za tejto situácie nemá dôvod zasiahnuť do jeho skutkového zistenia.

Vychádzajúc z   uvedeného   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   napadnutého rozsudku, pokiaľ ide o ustálenie skutkového zistenia, nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania ústavnosti postupu krajského súdu v konaní o veci samej. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 42/2010 z 20. októbra 2010

Predmetom sťažnosti sťažovateľa v tejto časti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Tdo 42/2010   z   20.   októbra   2010,   ktorým   najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľa   proti uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   1   To   121/2009   z   3.   novembra   2009   odmietol   pre nesplnenie dôvodov dovolania predpokladaných v ustanovení § 371 Trestného poriadku. Porušenie týchto práv sťažovateľ videl v tom, že najvyšší súd v rámci ním uvedených dovolacích   dôvodov   podľa   ustanovenia   §   371   ods.   1   písm.   c)   a   i)   Trestného   poriadku neprihliadol na sťažovateľom tvrdené nesprávne a neúplné skutkové zistenie, ku ktorému na základe vykonaných dôkazov, najmä hodnotením svedeckých výpovedí, dospeli označené súdu   nižšieho   stupňa,   keď   ho   uznali   vinným   zo   spáchania   skutkov,   pre   ktoré   bol obžalovaný. Sťažovateľ namieta, že pokiaľ svoje dovolanie vo vzťahu k ním uvedeným dovolacím   dôvodom   odôvodnil   tým,   že   označené   súdy   nižšieho   stupňa   dôkazy nevyhodnotili správne, resp. tieto vyhodnocovali jednostranne v jeho neprospech a vôbec sa nevysporiadali s rozpormi v tvrdeniach svedkov, najvyšší súd nepovažoval ním namietané dovolacie dôvody za naplnené. Sťažovateľ vidí porušenie označených práv aj v tom, že jeho právo   na   obhajobu   bolo   porušené   zásadným   spôsobom   tým,   že   označené   súdy   nižších stupňov   nevyhoveli   jeho   návrhom   na   doplnenie   dokazovania.   Navyše,   podľa   názoru sťažovateľa   v   jeho   trestnej   veci   konal   zaujatý   súd.   Zároveň   sťažovateľ   namieta   aj nezákonnosť uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 12 rokov.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   s   argumentáciou   sťažovateľa vyjadrenou v dovolaní (pozri podstatnú časť dovolania sťažovateľa na s. 6 tohto uznesenia), ktorou   sa   snažil   preukázať naplnenie ním   označených   dovolacích   dôvodov,   vysporiadal takto: „Obvinený R.   B.   dovolaním namietal,   že súdy   oboch   inštancií   hodnotili   dôkazy jednostranne a výlučne v jeho neprospech a nevysporiadali sa s rozpormi vo výpovediach svedkov.   V   dôvodoch   dovolania   vyjadruje   nesúhlas   s   hodnotením   dôkazov   odvolacím súdom. Neopiera sa teda v dovolaní o právne námietky, ale má výlučne skutkové výhrady a výhrady voči postupu súdu pri hodnotení dôkazov. Dovolacie námietky dovolateľa vecne nezodpovedajú zákonnému vymedzeniu dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., preto dovolací súd na ne nemohol prihliadať.

Pokiaľ ide o dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., teda že zásadným spôsobom bolo porušené právo obvineného na obhajobu, dovolateľ v dovolaní uviedol, že jeho právo na obhajobu bolo porušené tým, že neboli akceptované jeho návrhy na doplnenie dokazovania.

Zásadným porušením práva na obhajobu, zakladajúcim dôvod dovolania, sa rozumie predovšetkým porušenie ustanovení o povinnej obhajobe.

V   posudzovanej   veci   boli   dané   dôvody   nutnej   obhajoby,   preto   obvinenému   bola súdom už v prípravnom konaní ustanovená obhajkyňa JUDr. Anna Mozolíková. Obhajkyňa bola priebežne vyrozumená o všetkých úkonoch trestného konania, mala možnosť zúčastniť sa ich, čo aj využila a v konaní bola činná v zmysle ustanovenia § 44 Trestného poriadku. Dovolací súd nezistil žiadne porušenie ustanovení trestného poriadku garantujúcich práva obvineného na obhajobu.

Dovolací dôvoci uvedený v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. pr. nie je daný. V posudzovanej veci neboli splnené podmienky dovolania podľa § 371 ods. í písm. c/, písm.   i/   Tr.   por.,   preto   dovolací   súd   bez   preskúmania   veci,   na   neverejnom   zasadnutí, dovolanie odmietol postupom podľa § 382 písm. c/ Tr. por....“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 1 To 121/2009 z 3. novembra 2009 odmietol. Sťažovateľ v podanom dovolaní vyšpecifikoval   dovolacie   dôvody,   o   ktorých   bol   presvedčený,   že   boli v   rámci prebehnutého trestného konania naplnené v zmysle požiadaviek ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) a i) Trestného poriadku, a svoje presvedčenie o splnení týchto dôvodov podporil argumentáciou.   Najvyšší   súd   však   v   dovolacom   konaní   naplnenie   dôvodov   dovolania nezistil,   a   preto   dovolanie   sťažovateľa   odmietol.   Nedošlo   však   k   tomu   bez   toho,   aby najvyšší súd svoje závery uvedené v rozhodnutí adekvátne neodôvodnil tak, ako to vo svojej sťažnosti namieta sťažovateľ.

Presvedčenie   o   naplnení   označených   dovolacích   dôvodov   sťažovateľ   v   podstate odôvodnil   tým,   že   okresný   súd   a   následne   aj   odvolací   súd   vykonané dôkazy   hodnotili nesprávne,   resp.   tieto   vyhodnotili   jednostranne   v   jeho   neprospech,   nevysporiadali   sa s rozpormi   vo   svedeckých   výpovediach,   dôsledkom   čoho   skutkové   zistenie,   na   základe ktorého   bol   sťažovateľ   odsúdený   zo   spáchania   skutkov,   pre   ktoré   bol   obžalovaný,   je nesprávne a neúplné.

Sťažovateľ teda najvyššiemu súdu vo vzťahu k sťažnosťou napadnutému uzneseniu vyčíta,   že   najvyšší   súd   mu   neposkytol   ochranu,   pokiaľ   ide   o   nápravu   ním   tvrdeného nesprávneho   skutkového   zistenia   označenými   súdmi   nižšieho   stupňa.   Ústavný   súd   ale nezastáva rovnaký názor ako sťažovateľ. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že keďže v konaní o dovolaní sám dôkazy vykonávať nemôže, z tohto dôvodu nemôže ani prehodnocovať vykonané dôkazy, a teda ani posudzovať úplnosť a správnosť skutkových zistení. Tejto otázke bola teda zo strany najvyššieho súdu venovaná náležitá pozornosť a ústavný súd to považuje za dostatočné.

V súvislosti s tvrdeným porušením základných práv sťažovateľa tým, že označené súdy   nižších   stupňov   nevyhoveli   jeho návrhom   na doplnenie dokazovania, ústavný súd poznamenáva,   že   síce   odôvodnenie   najvyššieho   súdu   je   v   tejto   časti   stručné,   avšak   aj vzhľadom   na judikatúru všeobecných   súdov   je záver o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku správny.

Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 2 Tdo 45/2009 z 15. decembra 2009 uviedol: „Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov (§ 34 ods. 1 a § 44 ods. 2 Trestného poriadku), zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 208 a § 274 ods. 1 Trestného poriadku). Nemožno však úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo.

Za porušenie práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku teda nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní alebo   súdu   o   voľbe   použitých   dôkazných   prostriedkov   pri   plnení   povinnosti   podľa   §   2 ods. 10 Trestného poriadku, resp. práva podľa § 2 ods. 11 Trestného poriadku. Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu učinený v zmysle § 2 ods. 12 Trestného poriadku o tom, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného   poriadku,   odporovalo   by   to   viazanosti   dovolacieho   súdu   zisteným   skutkom v zmysle § 371 ods.   1 písm.   i)   Trestného   poriadku,   ktorá   vyjadruje   zásadu,   že   účelom dovolacieho   konania   je   posudzovanie   právnych   otázok,   nie   posudzovanie   správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu.“

Tieto závery ústavný súd nepovažuje za také, ktoré by odporovali ústavnoprávnym princípom   ochrany   základných   práv   a   slobôd.   V   súlade   s   tým   teda   aj   vyhodnotenie najvyššieho súdu v tejto otázke o nenaplnení dovolacieho dôvodu nemožno bez ďalšieho považovať za nesprávne, resp. ústavne nekonformné.

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia dostatočne rozviedol, ktoré otázky je a ktoré nie je oprávnený posudzovať [v rámci preskúmavania dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1   písm.   c)   a   i)   Trestného   poriadku].   Do   výkladu   a   aplikácie   najvyšším   súdom uvedených   príslušných   ustanovení   procesného   predpisu   ústavný   súd   nepovažoval   za dôvodné   zasahovať   z   hľadiska   dodržania   ústavnoprocesných   princípov   zabezpečujúcich ochranu   základných   práv   a   slobôd.   Inak   povedané,   najvyšším   súdom   použitý   výklad a aplikáciu   relevantných   ustanovení   Trestného   poriadku   treba   považovať   za   absolútne ústavne konformné.

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľa   vyjadrenou   v   jeho   sťažnosti   spočívajúcej v tvrdení, že v jeho trestnej veci mal konať zaujatý súd, ústavný súd uvádza, že prípadná zaujatosť   označených   súdov   nižšieho   stupňa   zakladá   samostatný   dovolací   dôvod   podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, avšak keďže sťažovateľ v dovolaní tento dovolací dôvod neuviedol, pričom najvyšší súd je vymedzením dovolacích dôvodov viazaný,   nebolo   povinnosťou   najvyššieho   súdu   z   úradnej   moci   skúmať   jeho   prípadné naplnenie, resp. zaoberať sa otázkou prípadnej zaujatosti označených súdov nižšieho stupňa.

Tak   isto,   pokiaľ   sťažovateľ   považuje   uložený   trest   za   nezákonný,   ústavný   súd podotýka, že podľa   § 371 ods.   1 písm. h) Trestného poriadku   samostatným dovolacím dôvodom je aj uloženie trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby, avšak vzhľadom na to, že sťažovateľ tento dovolací dôvod v dovolaní výslovne neuplatnil, ale iba uvádzal, že   uložený   trest   je   neprimeraný,   najvyšší   súd   pri   jeho   zákonom   uloženej   viazanosti dovolacími dôvodmi nebol povinný a ani oprávnený sa neprimeranosťou uloženého trestu v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby zaoberať.

Rozhodne   postup   najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda postup najvyššieho súdu v danom prípade neindikuje možnosť porušenia základného práva na   súdnu   ochranu   sťažovateľa.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru   a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť namietaný právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným iba   v   prípade,   ak   by   bol   tento   názor   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 42/2010 z 20. októbra 2010 nedošlo. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodovanie o zrušení sťažnosťou   napadnutých   rozhodnutí,   o   priznaní   primeraného   zadosťučinenia,   ako   aj o priznaní náhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2011