znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 162/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. Ď., S., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaniach   vedených   Okresným   súdom Žilina pod sp. zn. 4 C 119/2005 a sp. zn. 6 C 47/2006 a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 7 Co 69/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Ď.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2010 doručená sťažnosť J. Ď., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaniach vedených Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 119/2005 a sp. zn. 6 C 47/2006 a Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 7 Co 69/2006. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 1. marca 2010.

Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ (invalidný dôchodca s ťažkým zdravotným postihnutím) býva spolu aj s manželkou v rodinnom dome v obci   S.   (ďalej   len   „obec“).   Na   susediacom   pozemku   si   chcel   postaviť   rodinný   dom spoluobčan P. Š. (ďalej len „sused“), ktorý tento pozemok získal od svojich rodičov, ktorí si svoje vlastnícke právo protiprávne osvedčili notárskou zápisnicou v roku 1995 bez vedomia vlastníkov. Sused mal rodinný dom podľa grafickej prílohy územného rozhodnutia postaviť dva   metre   od   spoločnej   hranice   pozemkov,   pričom   táto   hranica   nebola   zodpovedným geodetom v prírode vôbec zameraná. Napriek tomu sused začal rodinný dom stavať iba na základe   zamerania   hranice   pásmom   pracovníkmi   Obvodného   úradu   v B.   (ďalej   len „obvodný úrad“) tak, že títo zamerali určitú vzdialenosť od rodinného domu sťažovateľa, ktorá v rozpore s právnymi predpismi v grafickej prílohe územného rozhodnutia vyznačená nebola.   Z toho   dôvodu   sťažovateľ   nadobudol   podozrenie   z falšovania   stavebnej dokumentácie   pracovníkmi   obvodného   úradu   spolu   so   susedom,   a preto   ju   požadoval sprístupniť. Keďže obec ako príslušný stavebný úrad žiadosť sťažovateľa, pravdepodobne zámerne,   ignorovala,   sťažovateľ   21.   decembra   2004   podal   krajskému   súdu   žalobu o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodovania obce pri sprístupňovaní požadovaných informácií. Dňa 1. februára 2005 doplnil petit žaloby o náhradu škody–nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v súvislosti s týmto nezákonným postupom obce. Z uvedeného dôvodu bola žaloba uznesením krajského súdu sp. zn. 10 S 160/04 z 28. novembra 2005 postúpená okresnému súdu. Okresný súd uznesením č. k. 4 C 119/2005-8 zo 6. decembra 2005 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov podania, čomu sťažovateľ vyhovel 14. decembra 2005. Keďže sťažovateľ zistil, že susedova manželka pracuje na okresnom súde vo funkcii asistentky,   v dôsledku   čoho   sa   v jeho   veciach   koná   zaujato,   podával   rôzne   námietky a sťažnosti,   avšak   bezvýsledne.   O nesprávnom   postupe   a zaujatosti   svedčí   aj   to,   že pravdepodobne na základe námietok a sťažností podaných sťažovateľom okresný súd začal v tej istej veci súčasne konať aj pod inou spisovou značkou, a to 6 C 47/2006, avšak v tom istom odmietavom duchu, ako v konaní sp. zn. 4 C 119/2005, v ktorom konali vlastne iba vyšší   súdny   úradník   s asistentkou,   a nie   sudca.   Z uvedeného   vyplýva,   že   sa   nekonalo spravodlivo a nezaujato, ale diskriminačne v prospech obce, čo potvrdzuje aj tá skutočnosť, že v iných konaniach za tých istých majetkových, zárobkových a sociálnych pomerov bol sťažovateľ oslobodený od súdnych poplatkov, no v tomto konaní nie.

Uznesením okresného súdu   č. k. 4 C 119/2005-57 zo 7. septembra 2006 nebolo priznané sťažovateľovi a jeho manželke oslobodenie spod súdnych poplatkov. Uznesením krajského súdu č. k. 7 Co 69/2006-88 z 30. decembra 2006 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Uznesením okresného súdu č. k. 6 C 47/2006-47 zo 4. februára 2010 bola žaloba sťažovateľa a jeho manželky proti obci o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia obce odmietnutá, pretože podľa názoru okresného súdu sťažovateľ a jeho manželka ani do vydania   uznesenia   svoj   návrh   na   začatie   konania   v zmysle   výzvy   okresného   súdu   na odstránenie   nedostatkov   podania   nedoplnili   a neupresnili,   a to   aj   napriek   tomu,   že   boli poučení o následkoch nedoplnenia podania. Podanie preto trpí nedostatkami, pre ktoré nie je možné   pokračovať   v konaní.   Okresný   súd   preto   podanie   sťažovateľa   a jeho   manželky odmietol.

Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   čl.   46 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 4 C 119/2005 a sp. zn. 6 C 47/2006 a krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 69/2006 odmietnutím oslobodenia sťažovateľa od platenia súdnych poplatkov   a následným   odmietnutím   jeho   podania.   Požaduje   tiež   priznanie   finančného odškodnenia   vo   výške   1   000   €   od   okresného   súdu.   Napokon   žiada   ústavný   súd o ustanovenie bezplatného právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie okresného súdu č. k. 6 C 47/2006-47 zo 4. februára 2010 sa   stalo právoplatným 5.   marca   2010,   keďže   sťažovateľ   nepodal   proti nemu odvolanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 C 119/2005-57 zo 7. septembra 2006, nie je daná právomoc ústavného súdu.Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu č. k. 4 C 119/2005-57 zo 7. septembra 2006 o nepriznaní oslobodenia od súdnych   poplatkov   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok,   a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom konaní,   pričom   sťažovateľ   odvolanie   proti   uzneseniu   okresného   súdu   aj   podal.   Tým   je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu krajského   súdu   č.   k.   7   Co   69/2006-88   z 30.   decembra   2006,   ktorým   bolo   potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 4 C 119/2005-57 zo 7. septembra 2006. Túto časť sťažnosti treba považovať za oneskorene podanú.

Ako to vyplýva z rukou písanej poznámky na poslednej strane uznesenia krajského súdu, bolo toto uznesenie doručené 5. marca 2009. Pokiaľ za daného stavu bola sťažnosť ústavnému súdu odovzdaná na poštovú prepravu 1. marca 2010, stalo sa tak oneskorene, a to dávno po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehoty.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu č. k. 6 C 47/2006-47 zo 4. februára 2010 o odmietnutí podania považuje ústavný súd za neprípustnú.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ   nepodal   proti   uzneseniu odvolanie, hoci toto bolo prípustné. Znamená to, že nevyčerpal opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje a na ktorého použitie bol oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ   ani   len   netvrdil   (tým   menej   preukazoval),   že   odvolanie   nepodal z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   vôbec   neprichádzal   do   úvahy   zo   strany ústavného súdu prípadný postup v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2010