znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 162/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., B., vo veci namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného   v čl.   46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Sž-o-KS   101/2006   a jeho rozhodnutím z 23. augusta 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2008 doručená sťažnosť Ľ. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   zaručeného v čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 101/2006 a jeho rozhodnutím z 23. augusta 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 24. októbra 2003 sťažovateľ podal žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru príslušníka Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“).   Na   základe   uvedenej   žiadosti   bol   sťažovateľ   personálnym   rozkazom   riaditeľa Sekcie   D   Slovenskej   informačnej   služby   č.   1251   z   18.   novembra   2003   (ďalej   len „personálny   rozkaz“)   uvoľnený   zo služobného   pomeru   príslušníka   SIS   k 31.   decembru 2003. Proti personálnemu rozkazu podal 5. januára 2004 sťažovateľ odvolanie, ktoré založil na   tvrdení,   že „Uvádzaný   dôvod   môjho   uvoľnenia   zo   služobného   pomeru   príslušníka Slovenskej   informačnej   služby   v tomto   personálnom   rozkaze   sa   nezakladá   na   pravde, nakoľko   žiadosť   o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru   príslušníka   Slovenskej   informačnej služby som nepodal slobodne, ale na základe príkazu, pod nátlakom a z donútenia“.

Rozhodnutím riaditeľa SIS sp. zn. PK-23-5/2004 z 24. marca 2004 bolo odvolanie sťažovateľa   proti   personálnemu   rozkazu   zamietnuté   a napadnutý   personálny   rozkaz   bol potvrdený s odôvodnením, že pri vydávaní odvolaním napadnutého personálneho rozkazu boli   plne   dodržané   ustanovenia   zákona   č.   73/1998   Z.   z.   o   štátnej   službe   príslušníkov Policajného   zboru,   Slovenskej   informačnej   služby,   Zboru   väzenskej   a   justičnej   stráže Slovenskej   republiky   a Železničnej   polície   v účinnom znení   (ďalej len „zákon   o štátnej službe príslušníkov SIS“), a to konkrétne § 191 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého pre skončenie   služobného   pomeru   príslušníka   SIS   uvoľnením   sa   vyžaduje,   aby   žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru bola písomná a doručená nadriadenému. Podľa názoru riaditeľa SIS uvedené dôvody, ktorými sťažovateľ odôvodňoval svoju žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru, sú „irelevantné“.

Sťažovateľ z dôvodu nespokojnosti s uvedeným rozhodnutím podal 19. mája 2004 (podanie zo 14. mája 2004) Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu o preskúmanie rozhodnutia   riaditeľa   SIS   sp.   zn.   PK-23-5/2004   z 24.   marca   2004   podľa piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“)   dôvodiac   tým,   že   žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru   nebola prejavom   jeho slobodnej vôle,   ale prejavom „vôle   jeho   nadriadených“.   Súčasne   sťažovateľ   v žalobe   konštatoval,   že   ak   by   nesplnil rozkaz nadriadených podať si žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru, bol by „služobný pomer žalobcu skončený jeho prepustením a tým by mu bol krátený aj nárok na odchodné“. Napokon sťažovateľ v žalobe uviedol, že upozornil svojho nadriadeného, že príkaz podať si žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, čím si sťažovateľ splnil svoju povinnosť podľa § 48 ods. 4 zákona o štátnej službe príslušníkov SIS.

Krajský súd v rozsahu námietok sťažovateľa založených na tvrdení, že jeho žiadosť o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru   príslušníka   SIS   je   neplatným   právnym   úkonom z dôvodu absencie požiadavky „slobody“ pri prejave vôle v zmysle § 250 ods. 1 písm. c) zákona   o štátnej   službe   príslušníkov   SIS,   preskúmal   žalobou   napadnuté   rozhodnutie riaditeľa SIS a rozsudkom č. k. 1 S 118/2004-48 zo 17. mája 2006 žalobu sťažovateľa zamietol, pretože dospel „k záveru, že žiadosť žalobcu o uvoľnenie zo služobného pomeru príslušníka SIS, doručená nadriadenému dňa 24. 10. 2003, bola platným právnym úkonom a preto následné rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov boli v súlade so zákonom“. Podľa   názoru   krajského   súdu «(...)   vysvetlenie   možných   budúcich   právnych   následkov zotrvania v služobnom pomere pre žalobcu nemožno považovať za nátlak, ktorý by robil právny úkon žalobcu – žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru – neslobodným a preto neplatným. (...) príkazom nadriadeného, ktorým ukladá príslušníkovi urobiť úkon smerujúci k „dobrovoľnému“ ukončeniu jeho služobného pomeru, nie je dotknutý príslušník viazaný a môže   a mal   by   takýto   príkaz   nerešpektovať,   nakoľko   ide   o príkaz   prekračujúci   rámec obsahovej náplne výkonu štátnej služby. (...) Ak teda žalobca písomne požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru a žiadosť doručil nadriadenému, nemohol konať neslobodne, pretože ak by aj príkaz na podanie si žiadosti o uvoľnenie od ktoréhokoľvek nadriadeného dostal, išlo   by   o   príkaz   nulitný,   ktorý   nespôsobil   žiadne   právne   následky   pre   žalobcu   ani žalovaného. V tejto súvislosti možno len s ťažkosťami pochopiť motiváciu žalobcu, ktorý na jednej strane neslobodne - ako to sám tvrdí - požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru príslušníka SIS a na druhej strane využil všetky právne prostriedky k tomu, aby rozhodnutie žalovaného vydané na základe vlastného právneho úkonu žalobcu, napadol. Súd je toho názoru, že pokiaľ žalobca nesúhlasil so snahou žalovaného postaviť ho mimo službu, nemal sám   žiadať   o   uvoľnenie   zo   služobného   pomeru,   ale   niesť   všetky   následky   spojené   so zotrvaním   v   služobnom   pomere,   až   po   prípadné   prepustenie,   preskúmania   zákonnosti ktorého sa mohol domáhať aj žalobou na súde. Pokiaľ sa však rozhodol podať si žiadosť o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru,   konal   zo   svojho   pohľadu   možno   nerozumne,   ale slobodne   a   bez   nezákonného   donútenia.   Preto   personálny   rozkaz   zo   dňa   18. 11. 2003, ktorým žalovaný rešpektoval vôľu žalobcu a prepustil ho zo služobného pomeru príslušníka SIS, ako aj napadnuté rozhodnutie riaditeľa SIS zo dňa 24. 03. 2004, ktorým bol personálny rozkaz potvrdený, vrátane postupu správnych orgánov oboch stupňov, považoval súd za súladné so zákonom».

Na   základe   odvolania   sťažovateľa   z   18.   júla   2006   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 5 Sž-o-KS 101/2006 z 23. augusta 2007 rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

V súvislosti   s rozsudkom   najvyššieho   súdu   sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným súdom namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že najvyšší súd nevykonal ním navrhované dôkazy, takže v konečnom dôsledku rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: „Vzhľadom k tomu, že súd v konaní rozhodol tak, že moju žalobu zamietol, resp. rozhodnutie o zamietnutí mojej žaloby potvrdil, porušil moje základné práva upravené v čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky ako aj upravené   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Za porušenie môjho základného práva považujem to, že súd neprejednal moju vec spravodlivo, pretože   rozhodol   na   základe   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu.   Keďže   súd nepostupoval v súlade s vyššie citovanými ustanoveniami zákona, porušil moje právo na súdnu ochranu. Mám za to, že na preukázanie neplatnosti právneho úkonu z dôvodu, že nebol urobený slobodne postačovali mnou predložené listiny, napr. žiadosť o prepustenie zo služobného pomeru, resp. navrhované dôkazy, ktoré však vykonané neboli.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo (sloboda) Ľ. M. upravené v čl. 46 a nas. Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž-o-KS 101/2006 (rozhodnutím č. k. 5 Sž-o-KS 101/2006 z 23. 8. 2007) porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   5   Sž-o-KS   101/2006 z 23. 8. 2007 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Ľ. M. priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 7.915,- Sk, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. M. K. (...) vedený v Tatra banka, a. s. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstata námietok sťažovateľa týkajúca sa porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v jeho nespokojnosti s rozsudkom najvyššieho súdu, ktorý sa podľa jeho   názoru   nevysporiadal   s dôkazmi,   ktoré   navrhoval   na   podporu   svojich   tvrdení týkajúcich sa preukázania, že jeho konanie pri podávaní žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru   príslušníka   SIS   nebolo   „slobodné“,   čo   malo   napokon   podľa   sťažovateľa   za následok, že najvyšší súd rozhodol na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Podľa ustálenej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, I. ÚS 276/06).

Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc spolu s právomocou   podľa   čl. 127 ods.   1 ústavy mu umožňuje preskúmať aj napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov, avšak iba z hľadiska, či sú alebo nie sú v súlade s ústavno-procesnými   zásadami   upravenými   v   ústave.   Ústavný   súd   nevykladá   iné   ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či sa tieto zákony nevyložili spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Inými slovami, skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS   13/00,   I.   ÚS   117/05,   II.   ÚS   127/07).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady na preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru o vecnej   spojitosti   medzi   základnými   právami   alebo   slobodami,   porušenie   ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Najvyšší súd napadnutý rozsudok odôvodnil takto: «Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (...)   ako   odvolací   súd   (§   10   ods.   2   O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj jemu predchádzajúce konania v rozsahu odvolacích dôvodov postupom podľa § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (...). Po zistení,   že   odvolanie   bolo   podané   oprávnenou   osobou   (právnym   zástupcom   účastníka konania) v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250j ods. 1 O. s. p. odvolanie prípustné, nariadil vo veci pojednávanie (§ 25Og ods. 1 O. s. p.). Po jeho verejnom vykonaní dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu je vydaný v súlade so zákonom, a preto ho postupom podľa § 219 O. s. p. potvrdil ako vecne správny v medziach žalobných dôvodov.

Najvyšší   súd   sa   celkom   stotožňuje   so   skutkovými   závermi   krajského   súdu   vtom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom.

Podľa § 191 ods. 1 zák. č. 73/1998 Z. z. policajt musí byť uvoľnený zo služobného pomeru, ak o to požiada. Žiadosť o uvoľnenie zo služobného pomeru musí byť písomná a doručená   nadriadenému,   inak   je   neplatná.   Najvyšší   súd   má   z predloženého administratívneho spisu preukázané, že predpoklady uvedené v cit. zákonnom ustanovení (tzn. podanie žiadosti žalobcom, písomná forma ako aj jej doručenie nadriadenému) boli splnené.

Rozhodnutie   o skončení   služobného   pomeru   uvoľnením   oznámi   nadriadený policajtovi najneskôr do jedného mesiaca odo dňa doručenia jeho žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru (bližšie § 191 ods. 8 zákona). Personálnym rozkazom riaditeľa sekcie D žalovanej   z 18.   novembra   2003   č.   1251   bola   akceptovaná   žiadosť   o uvoľnenie   zo služobného pomeru, ktorú žalobca podal 31. 10. 2003.

V následne podanom odvolaní zo dňa 7. januára 2004 žalobca uviedol, že žiadosť nepodal slobodne, ale na základe príkazu, pod nátlakom a z donútenia. Odvolanie žalobcu bolo rozhodnutím žalovanej z 24. marca 2004 č. PK-23-5/2004 zamietnuté a personálny rozkaz z 18. novembra 2003 bol potvrdený.

V prieskumnom   konaní   na   krajskom   súde   predložil   žalobca   „písomné   potvrdenie rozkazu   riaditeľa   SIS   zo   dňa   07. 04. 2003“,   „písomné   potvrdenie   rozkazu   zo   dňa 24. 09. 2003“, ďalej „písomné potvrdenie pokynu zo dňa 23. 10. 2003“ a „Prehlásenia“ Mgr. Ľ. L., J. R. a I. V.

V odvolacom konaní žalobca opätovne namietal nevykonanie navrhnutých dôkazov krajským súdom, na základe čoho mal predmetný súd dospieť k nesprávnemu skutkovému stavu. Zástupca   žalovanej   na   pojednávaní   uviedol,   že   sa   plne   pridržiava   svojich predchádzajúcich   záverov   a úkon   žalobcu   smerujúci   k jeho   uvoľneniu   zo   služobného pomeru   mu   zabezpečili   vyplatenie   odchodného   a poberanie   výsluhového   dôchodku. K samotnému   vykonaniu   navrhovaných   dôkazov   uviedol,   že   by   žalobcovi   neprinieslo priaznivejšie postavenie.

Podľa názoru Najvyššieho, súdu sa žalobcovi počas súdneho konania nepodarilo preukázať,   že   pri   podávaní   žiadosti   o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru   mal   konať neslobodne, pod nátlakom a z donútenia.

Najvyšší súd   upozorňuje,   že pre   neslobodné   konanie,   tzn.   konanie pod nátlakom a z donútenia, musí účastník pre konkrétnu situáciu preukázať dosiahnutie určitej intenzity nátlaku   vo   forme   konkretizovanej   fyzickej   hrozby   alebo   duševnej   vyhrážky,   ktorá jednoznačne   vedie   k rozhodovacej   tiesni;   inak   povedané   k nastoleniu   bezvýchodiskovej situácie pre jednotlivca, kedy už nielen nie je schopný rozhodnúť sa pre výber riešení, ale ani tieto riešenia nie je schopný nájsť a v dôsledku tohto stavu ani nie je schopný posúdiť dôsledky svojho správania.

Takúto bezvýchodiskovú situáciu treba skúmať veľmi individuálne, lebo je celkom evidentné,   že   určitá   situácia,   ktorá   je   pre   bežného   jednotlivca   jednoznačne bezvýchodisková, je alebo by mala byť pre špeciálne školenú osobu zvládnuteľná.

Najvyšší súd mal za preukázané, že žalobca ako bývalý príslušník žalovanej mal byť prinajmenej osobou znalou právnych predpisov a aktuálnej situácie u žalovanej. Navyše vtom   období   prešiel   viacerými   špeciálnymi   výcvikmi   a psychotestami.   Jeho   subjektívne hodnotenie   a vnímanie   spoločenskej   situácie   a postoja   spoločnosti   k bývalej   Štátnej bezpečnosti   a k jej   pracovníkom   nepotvrdzuje,   že   bol   skutočne   donútený   podať   žiadosť o uvoľnenie   zo   služobného   pomeru.   V súlade   so   závermi   krajského   súdu   Najvyšší   súd konštatuje, že v tejto situácii mal možnosť voľby, mohol rozpoznať a predvídať následky svojej voľby a taktiež mal dostatočný časový predstih na vyhodnotenie dopadov svojej voľby na jeho ďalšie profesijné napredovanie.

Z obsahu Prehlásení Mgr. Ľ. L., J. R. a I. V. má Najvyšší súd preukázané, že závery pracovnej porady z 21. 10. 2003 jednoznačne potvrdzujú, že osoby prítomné na tejto porade mali možnosť výberu.

Najmä   z listín   predložených   v súdnom   konaní   vyplýva,   že   dotknutí   príslušníci informačnej služby boli oboznámení s právnym stavom a materiálnymi náležitosťami ich dobrovoľného odchodu z radov žalovanej na základe žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru, ako aj s možnými následkami nepodania si takejto žiadosti u tých príslušníkov, ktorí v minulosti pôsobili v zložkách Štátnej bezpečnosti.

Za   takejto   situácie   slovenský   právny   poriadok   žalobcovi   prinajmenej   garantoval právo na súdnu alebo inú ochranu práva, ktoré by mohlo byť v súvislosti s týmto odchodom poškodené alebo protiprávne aplikované, pričom argumentáciu, že nepodanie žiadosti v tzv. stanovenej lehote u nich vyvolalo obavy, že budú sankciovaní krátením dávok spojených s uvoľnením zo služobného pomeru, musí Najvyšší súd v prípade príslušníkov informačnej služby odmietnuť ako veľmi nedôvodnú, resp. nevhodnú vzhľadom na ich postavenie. Na základe uvedeného Najvyšší súd dospel k záveru, že námietky žalobcu uvedené v jeho   odvolaní   sú   nedôvodné.   Krajský   súd   dostatočne   zistil   skutkový   stav   a dospel k správnym právnym záverom. Svoj rozsudok náležité a logicky odôvodnil. Nebolo úlohou krajského súdu vykonávať rozsiahle dokazovanie, ako sa mylne žalobca domnieva. Naopak krajský súd v súlade s § 250i ods. 1 O. s. p. musel vzhľadom na charakter utajovaných materiálov žalovanej predovšetkým vychádzať zo skutkového stavu, ktorý bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia žalovanej, a s prihliadnutím na osobitosti veci mohol iba zvážiť, či je potrebné mimoriadne vykonať dôkazy, ktoré sa v danom okamihu javia ako absolútne nevyhnutné na preskúmanie tohto rozhodnutia.

Podľa názoru Najvyššieho súdu sa krajský súd v dostatočnom rozsahu vysporiadal s dôkazmi,   lebo   nielen   prihliadol   k výpovediam   účastníkov   súdneho   konania,   ale   sa vysporiadal aj s predloženými listinnými dôkazmi, ktoré vyhodnotil v jednotlivostiach a vo vzájomných súvislostiach.

Podľa § 250i ods. 1 O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Vzhľadom na zistené skutočnosti, ako aj právne závery Najvyšší súd postupom podľa § 219 O. s. p. napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach žalobných dôvodov ako vecne správny potvrdil.»

V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   práv   sťažovateľa   napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti Občianskeho súdneho   poriadku)   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné   zohľadniť   špecifická správneho   súdnictva.   V rámci   správneho   súdnictva súdy   preskúmavajú   „zákonnosť“ rozhodnutí   a   postupov   orgánov   verejnej   správy   na   základe   žalôb   alebo   opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).

Z uvedeného   vyplýva,   že   úlohou   súdu   v   správnom   súdnictve   nie   je   nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to,   či   kompetentné   orgány   pri   riešení   konkrétnych   otázok   vymedzených   žalobou rešpektovali   príslušné   hmotno-právne   a procesno-právne   predpisy.   Inými   slovami,   treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom na   tieto   špecifiká   správneho   súdnictva   ústavný   súd   posudzoval   aj   dôvodnosť   námietok sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Sťažovateľ založil svoje tvrdenie o porušení základného práva na spravodlivé súdne konanie na skutočnosti, že najvyšší súd nevykonal dôkazy, ktorých vykonanie sťažovateľ navrhol   na   preukázanie   svojich   tvrdení,   a preto   podľa   neho   najvyšší   súd   rozhodol   na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu.

Argument   o nedostatočnom   zistení   skutkového   stavu   použil   sťažovateľ   aj   na zdôvodnenie   svojho   odvolania   proti   rozsudku   krajského   súdu,   pričom   z   citovanej   časti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd sa s týmto argumentom sťažovateľa vysporiadal konštatovaním: „Podľa § 250i ods. 1 O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého   rozhodnutia.   Súd   môže   vykonať   dôkazy   nevyhnutné   na   preskúmanie napadnutého rozhodnutia.“ Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, že v danom prípade najvyšší súd ako súd správny nebol a ani nemohol byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nebolo nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, považuje ústavný súd rozhodnutie najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľné. Preto námietky sťažovateľa proti rozsudku najvyššieho súdu v tomto smere, t. j. že najvyšší súd nevykonal ním navrhované dôkazy,   v kontexte   posúdenia   možného   porušenia   sťažovateľom   označeného   práva   na spravodlivé súdne konanie nepovažoval ústavný súd za opodstatnené a relevantné.

Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť je nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06, II. ÚS 127/07).

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   hodnotí   sťažnosť   sťažovateľa   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   bola   odmietnutá   ako   celok   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť,   neprichádzalo   do   úvahy   rozhodovanie   o ďalších   požiadavkách sťažovateľa uvedených v sťažnosti (zrušenie rozsudku najvyššieho súdu a priznanie trov právneho zastúpenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008