znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 162/04-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2004 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Mazáka o sťažnosti Ľubice Barcíkovej, bytom Z., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., Z., vo veci   porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   13/04   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 790/01) takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   Ľubice   Barcíkovej   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   13/04   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 14 C 790/01)   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 13/04 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ľubici Barcíkovej   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ľubici Barcíkovej trovy právneho zastúpenia 9 340 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsať slovenských korún) na účet advokáta JUDr. J. F., Z., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 15. júna 2004 doručené   podanie   Ľubice   Barcíkovej   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   bytom   H.,   zastúpenej advokátom JUDr. J. F., Z., označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   –   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   790/01   vedenom   na   Okresnom   súde   Košice   II“.   Z obsahu sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej aj „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 13/04 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 14 C 790/01), ktorá sa týka žaloby sťažovateľky o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru (oznámenie doručené sťažovateľke 11. decembra 2000) proti správcovi konkurznej podstaty Víno, a. s., Košice.

Sťažovateľka   podala   žalobu   9.   februára   2001   na   Okresnom   súde   Zvolen,   ktorý listom   z 28.   februára   2001   postúpil   jej   vec   na   prerokovanie   a rozhodnutie   miestne príslušnému súdu, t. j. Okresnému súdu Košice II. Spisový materiál bol okresnému súdu doručený 11. mája 2001. Okresný súd vyslovil 13. júla 2001 nesúhlas s postúpením veci a vec predložil na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).   Najvyšší   súd uznesením sp.   zn. Ndc 528/01 z 30. augusta 2001 rozhodol, že na prerokovanie veci pôvodne vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 14 C 21/01 je miestne   príslušný   okresný   súd,   pričom   okresnému   súdu   toto   uznesenie   bolo   doručené 12. septembra 2001.

Vzhľadom   na   nečinnosť   okresného   súdu   sťažovateľka   podala   17.   apríla   2002 sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   (predseda   okresného   súdu   v odpovedi   z 19.   apríla   2002 sp. zn. Spr. 2352/02 nekonštatoval subjektívne prieťahy v označenom konaní). Okresný súd ďalej listom zo 17. septembra 2003 postúpil spis predmetnej spisovej značky Krajskému súdu   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   so   stanoviskom,   že   vo   veci   nie   je   vecne príslušný. Následne krajský súd listom z 29. januára 2004 postúpil spis na prerokovanie a rozhodnutie veci okresnému súdu, keďže o jej príslušnosti už rozhodol najvyšší súd.  

Sťažovateľka uvádza, že „V predmetnej veci sa naďalej nič nekoná! Napriek tomu, že   od   podania   nášho   návrhu   v tak   závažnej   pracovno-právnej   veci   už   uplynulo   takmer 3,5 roka,   Okresný   súd   Košice   II   ešte   do   dnešného   dňa   nevytýčil   ani   termín   prvého pojednávania!!!“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nasledovne:

„Okresný súd Košice II v konaní 14 C 790/01 porušil právo p. Ľubici Barcíkovej, bytom Z., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.   Ústavný súd priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 600 000,- Sk. Porušovateľ je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania v sume 9 340,- Sk na účet právneho zástupcu sťažovateľky...“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   a uznesením č. k. II. ÚS 162/04-9 z 30. júna 2004 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 21. júla 2004 právneho zástupcu   sťažovateľky   a predsedu   okresného   súdu,   aby sa   vyjadrili   k otázke vhodnosti ústneho   pojednávania,   a predsedu   okresného   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na ústnom pojednávaní.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z 29.   júla   2004 (Spr. 1115/04, doručenom ústavnému súdu 6. augusta 2004) okrem iného uviedol:„... Je pravdou, že návrh o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru bol sťažovateľkou podaný dňa 9. 2. 2001, avšak na Okresnom súde vo Zvolene, ktorý predmetný spis doručil tunajšiemu súdu dňa 11. 5. 2001. Vec bola pridelená do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. M. P., ktorá dňa 13. 7. 2001 vyslovila nesúhlas s postúpením veci nášmu súdu a prípisom z uvedeného dňa spis predložila na rozhodnutie o miestnej príslušnosti Najvyššiemu súdu SR v Bratislave. Tomuto súdu bol spis doručený 23. 7. 2001. Tunajšiemu súdu bol vrátený 12. 9. 2001 s rozhodnutím, že na prejednanie veci je miestne príslušný náš súd. Dňa   17.   9.   2001   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR v Bratislave účastníkom konania a rovnopis žalobného návrhu bol zároveň doručený na vyjadrenie žalovanej.

Stanovisko žalovanej bolo súdu doručené 23. 10. 2001 a 25. 4. 2002 bol daný pokyn pre jeho zaslanie právnej zástupkyni sťažovateľky.

Dňa 31. 8. 2003 JUDr. M. P., ktorá vo veci konala,   prestala vykonávať funkciu sudkyne a následne boli všetky veci z jej súdneho oddelenia presunuté sudkyni JUDr. E. B., ktorá   dňa   17.   9.   2003   postúpila   spis   z dôvodu   vecnej   príslušnosti   Krajskému   súdu v Košiciach, ktorý ho dňa 12. 3. 2004 vrátil tunajšiemu súdu s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti je nutné pripustiť, že v danom konaní skutočne   vznikli   prieťahy.   Tieto   však   boli   spôsobené   aj   objektívnymi   dôvodmi   a to dlhodobou   práceneschopnosťou   JUDr.   M.   P.,   ktorá   vo   veci   konala,   ako   aj   enormnou zaťaženosťou oboch vo veci konajúcich sudkýň. Vzhľadom na predmet sporu, ktorým je vyslovenie   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru,   možno   predpokladať   i jeho skutkovú náročnosť.

Zároveň si dovoľujem poznamenať, že v čase, keď bola podaná štátnej správe súdu sťažnosť   na   prieťahy v konaní   (18.   4.   2002),   ešte   objektívne nebolo možné konštatovať prieťahy v danom konaní a od tej doby ďalšia sťažnosť podaná nebola, aby bolo možné zabezpečiť plynulejšie konanie vo veci.“

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, v konaní Okresného súdu Košice II vedenom pod sp. zn. 14 C 790/01, t. č. sp. zn. 14 C 13/04.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   zásadne dosiahnuť   právoplatným...   rozhodnutím.   Nestačí,   ak   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 26/95).   K vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   „právoplatným rozhodnutím súdu...“ (I. ÚS 10/98).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom   na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 13/04 (pôvodne vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   790/01)   ide   o žalobu   o neplatnosť   okamžitého   zrušenia pracovného pomeru sťažovateľky. Žaloby tohto typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   konštatoval,   že   vec nemožno posúdiť ako právne a skutkovo zložitú a pri sústredenom postupe okresného súdu ju možno uzavrieť bez zbytočných prieťahov v konaní.

2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 14 C 13/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 14 C 790/01), bolo správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   tohto   súdneho   konania.   Ústavný   súd   hodnotil správanie sťažovateľky ako súčinnostné, ktoré zásadným spôsobom neprispelo k doterajšej dĺžke konania pred okresným súdom.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Vec pôvodne napadla na Okresný súd Zvolen 9. februára 2001. Okresný súd Zvolen postúpil vec 28. februára 2001 okresnému súdu a 28. februára 2001 oznámil postúpenie spisu právnemu zástupcovi sťažovateľky. Po ďalších prípravných úkonoch (1. marec 2001 a 27. apríl 2001) bol spis odoslaný 3. mája 2001 a doručený   okresnému súdu 11. mája 2001.

Okresný súd predložil 13. júla 2001 spis na rozhodnutie o príslušnosti najvyššiemu súdu. Najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. Ndc 528/01 z 30. augusta 2001, že príslušný na konanie je okresný súd. Toto uznesenie bolo okresnému súdu doručené 12. septembra 2001.Okresný   súd   ďalej   vyzval   1.   októbra   2001   žalovanú,   aby   sa   vyjadrila   k podanej žalobe. Žalovaná podala 23. októbra 2001 vyjadrenie. Po šiestich mesiacoch (25. apríla 2002) zaslal okresný súd uvedené vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľky (doručené 3. júna 2002).   Po ďalších 12 mesiacoch dala 23. apríla 2003 sudkyňa okresného súdu pokyn   na   zistenie,   či   je   súvisiace   konkurzné   konanie   skončené.   Z úradného   záznamu z 10. júna   2003   vyplynulo,   že   toto   konkurzné   konanie   nie   je   skončené.   Po   opätovnom pokyne sudkyne (12. júna 2003) na zaslanie vyjadrenia žalovanej (expedované 31. júla 2003) došlo k zmene zákonnej sudkyne v predmetnej veci.  

Konajúca sudkyňa vo veci postúpila 17. septembra 2003 spis sp. zn. 14 C 790/01 krajskému súdu pre nepríslušnosť, čo dala na vedomie účastníkom sporu (listy doručené 17. októbra 2003).

Krajský súd zaslal 21. októbra 2003 spis (sp. zn. 20 Cbi 52/2003) na rozhodnutie o príslušnosti najvyššiemu súdu (doručený 29. októbra 2003).

Najvyšší súd vrátil 18. decembra 2003 spis sp. zn. 20 Cbi 52/2003 krajskému súdu s upozornením, že vo veci už najvyšší súd rozhodol o príslušnosti okresného súdu.

Krajský súd vrátil 29. januára 2004 spis na prejednanie a rozhodnutie okresnému súdu, ktorý potvrdil 12. marca 2004 jeho prijatie a zaevidoval ho pod sp. zn. 14 C 13/04. Vec bola ďalej podľa rozvrhu práce pridelená vyššej súdnej úradníčke (22. júla 2004).

Z uvedených skutočností vyplýva, že   v období od 23. októbra 2001 do 23. apríla 2003, t. j. počas 18 mesiacov, okresný súd nevykonal vo veci žiadny úkon, pričom ani po základných   zisteniach   neurobil   doteraz   počas celého   konania (od   11.   mája 2001   až do obdobia   rozhodovania   ústavného   súdu   o tejto   sťažnosti)   taký   úkon,   ktorý   by   smeroval k rozhodnutiu vo veci samej, resp. opakovane sa zaoberal otázkou svojej príslušnosti, ktorá už bola zásadne vyriešená v predchádzajúcom priebehu konania.  

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   už   viackrát   vyslovil   názor,   že   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (II.   ÚS   40/97,   III.   ÚS   17/02).   Námietka pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   na   občianskoprávnom   úseku   či   námietka   postupného personálneho   oslabenia,   či   reorganizácie   tohto   úseku   a v dôsledku   toho   zmeny   v osobe zákonného sudcu, resp. veľkého počtu nevybavených vecí nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Ústavný súd so   zreteľom   na všetky   uvedené skutočnosti   konštatoval, že   konanie okresného súdu sp. zn. 14 C 13/04 (pôvodne vedené pod sp. zn. 14 C 790/01) ani po období takmer   troch   rokov   od   postúpenia   veci   miestne   príslušnému   okresnému   súdu   nie   je právoplatne skončené. Vzhľadom na to, že okresný súd v rámci tohto obdobia bol nečinný celkovo jeden a pol roka a ani v období, počas ktorého konal, neurobil úkony, ktoré by účinne smerovali k rozhodnutiu vo veci samej, ústavný súd rozhodol, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 13/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 14 C 790/01) bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

  1. Ústavný súd   v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 14 C 13/04 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľka   požadovala   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vo výške 600 000 Sk, pričom k tomuto rozsahu v príslušnej časti svojej sťažnosti uviedla: „Stav   neistoty   ohľadne   trvania   pracovného   pomeru   závažne   ovplyvňuje zabezpečovanie životných potrieb účastníka konania a jej rodiny.

Stav právnej neistoty ohľadne existencie pracovného pomeru v dôsledku prieťahov zo strany   Okresného   súdu   Košice   II   trvá   už   skoro   3,5   roka.   Táto   situácia   spôsobila   a aj spôsobuje sťažovateľke obrovské problémy pri hľadaní si nového zamestnania a zároveň aj finančné problémy. Od obdobia 11. 12. 2000, ako sťažovateľka obdržala od správkyne konkurznej   podstaty   okamžité   zrušenie   pracovného   pomeru,   stala   sa   nezamestnanou, vedenou na Okresnom úrade práce vo Zvolene a do právoplatne ukončeného súdneho sporu ju nik nezoberie s takouto vizitkou do prac. pomeru. Je pritom rozvedená a sama sa stará o jedno   maloleté   dieťa.   Sťažovateľke   bolo   od   decembra   2000   pozastavené   vyplácanie rodinných prídavkov.“

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu vo veci sp. zn. 14 C 13/04 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 14 C 790/01), berúc do úvahy skutočnosť, že sťažovateľka sa   o predĺženie   tejto   doby   zásadne   nepričinila,   a zohľadňujúc   povahu   veci,   pozíciu sťažovateľky   sprevádzanej   pocitom   neistoty,   ako   aj   naplnenie   princípu   spravodlivosti, ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   40 000 Sk   sťažovateľke   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3.   Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré vznikli právnemu zástupcovi sťažovateľky advokátovi JUDr. J. F., ktoré vyčíslil sumou 9 340   Sk   (§   1   ods.   3,   §   13   ods.   8,   §   16   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb),   pričom   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk (pre účely odmeny za úkony po 1. januári 2004). Náhrada bola priznaná za dva úkony po 4 530 Sk a po 140 Sk režijný paušál.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).  

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2004