znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 162/02-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. septembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. Č., bytom K., zastúpeného advokátom JUDr. M. H., B., o porušení základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky   a čl.   10   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 17 Co 4/02-160 z 24. januára 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. Č.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2002 doručená sťažnosť Ing. Ľ. Č., bytom K., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr.   M.   H.,   B.,   ktorou   sa   dožaduje   vyslovenia   porušenia   jeho   základného   práva   na slobodu prejavu podľa čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 10 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“) právoplatným   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   17   Co   4/01-160   z 24.   januára 2002, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 5 C 851/99 z 8. augusta 2000, ktorým tento súd zaviazal sťažovateľa k povinnosti strpieť ospravedlnenie žalobcovi sťažovateľa (v konaní o ochranu osobnosti) spôsobom určeným v tomto rozsudku, ako aj zaplatiť žalobcovi sťažovateľa nemajetkovú ujmu a náhradu trov konania na obidvoch stupňoch.

Sťažovateľ od ústavného súdu požaduje prijať sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci rozhodnúť tak, že:

1. právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 17 Co 4/01-160 zo dňa 24. januára 2002 došlo k porušeniu sťažovateľovho základného práva na slobodu prejavu podľa čl. 26 ústavy a čl. 10 Dohovoru;

2. rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 17 Co 4/01-160 zo dňa 24. januára 2002   sa   zrušuje   a v zmysle   §   56   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sa vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie, v ktorom je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

3. priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 1.--Sk.

Sťažovateľ   požiadal   aj   o vydanie   dočasného   opatrenia,   ktorým   sa   odloží vykonateľnosť napadnutého právoplatného rozhodnutia a o náhradu trov konania.

II.

Ústavný súd každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí, v rámci ktorého zisťuje, či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy   (ďalej   len   „základné   práva   a slobody“),   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   návrhom   na   rozhodnutie   domáha   vyslovenia   porušenia   jeho základného práva podľa čl. 26 ústavy a čl. 10 Dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že Krajský súd v Bratislave potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Pezinok, ktorým tento určil sťažovateľovi povinnosť strpieť ospravedlnenie žalobcovi sťažovateľa a zaplatiť   náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 100 000.- -Sk.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že je oprávnený posúdiť neústavnosť konania, resp. rozhodovania všeobecných súdov, t. j., či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy) vrátane toho, ktoré by malo za následok porušenie ďalších, nielen procesnoprávnych základných práv a slobôd účastníkov konania pred všeobecným súdom.

Keďže však sťažnosť k takémuto rozhodnutiu ústavného súdu nesmerovala, ústavný súd   uzavrel,   že   konanie   a rozhodnutie   odvolacieho   súdu   potvrdzujúce   rozsudok prvostupňového   súdu   prijaté   v konaní   o ochranu   osobnosti   nemá   žiadnu   súvislosť   so základným právom účastníka tohto konania podľa čl. 26 ústavy označeného sťažovateľom. Na   základe   uvedeného   sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. septembra 2002