znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 161/2016-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov LajosaMészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Mišíkovou, Laurinská 2,Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republikya čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd oznámením Ministerstva spravodlivostiSlovenskej republiky č. 46246/2015-61/D/470 z 20. novembra 2015 a postupom, ktorýpredchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola28. decembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamieta porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) oznámenímMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)č. 46246/2015-61/D/470 z 20. novembra 2015 (ďalej len „napadnuté oznámenie“)a postupom, ktorý prechádzal jeho vydaniu.

Sťažnosť bola doplnená podaním označeným ako„Zaslanie plných mocí spolu so sťažnosťou“ústavnému súdu doručeným 19. januára 2016.

Z obsahu sťažnosti aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Krajskéhosúdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 45/2010 z 27. novembra 2014 (ďalejlen „odsudzujúci rozsudok“) uznaný vinným zo spáchania trestného činu lúpežespolupáchateľstvom. Sťažovateľ sa s odsudzujúcim rozsudkom krajského súdu z viacerýchdôvodov nestotožnil a 27. augusta 2015 podal ministerstvu spravodlivosti podnet na podaniedovolania (ďalej len „podnet na podanie dovolania“) z dôvodov uvedených v § 371 ods. 3zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok“). Podnet na podanie dovolania bol odložený ako nedôvodný, o čom bolsťažovateľ vyrozumený napadnutým oznámením.

Sťažovateľ v sťažnosti (podobne ako v podnete na podanie dovolania) obsiahloopisuje skutkový stav v konaní pred všeobecnými súdmi a ich závery, z čoho neskôrvyvodzuje argumenty podporujúce jeho presvedčenie, že odsudzujúce rozhodnutievychádzalo z„v podstatných okolnostiach nesprávne zisteného skutkového stavu“(§ 371 ods. 3 Trestného zákona).

Podstatou argumentácie vo vzťahu k napadnutému oznámeniu je však to, že«[n]a základe vyššie uvedených skutočnosti je potrebné zdôrazniť, že Ministerstvo spravodlivosti SR vo svojej písomnej odpovedi zo dňa 20.11.2015 iba zopakovalo podnetom napádanú argumentáciu súdu, pričom na dôvody uvádzané v mojom podnete na podanie dovolania zo dňa 27.08.2015 nedalo žiadnu odpoveď a to ani na jeden jediný z týchto dôvodov. Na základe takejto odpovede sa je možné logicky domnievať, že Ministerstvo spravodlivosti SR sa týmito dôvodmi podnetu vôbec nezaoberalo. Z písomnej odpovede Ministerstva spravodlivosti SR som sa vôbec nedozvedel, prečo nie sú moje dôvody uvedené v podnete na podanie dovolania zo dňa 27.08.2015 relevantné na konštatovanie existencie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Na tieto otázky mi Ministerstvo spravodlivosti SR nedalo žiadne odpovede, pričom len vo všeobecnosti skonštatovalo, že sa stotožňuje s postupom Krajského súdu v Prešove a zopakovalo jeho argumentáciu...... V zmysle § 46 ods. 1 ústavy (právo na inú právnu ochranu) a čl. 36 ods. 1 listiny mám právo na to, aby orgán verejnej moci môj podnet prijal a o mojom podnete na podanie dovolania (mojom podaní) konal, pričom toto konanie musí mať určitú kvalitu. Pod príslušnou kvalitou konania rozumiem predovšetkým to, že sa príslušný orgán verejnej moci bude mojimi „sťažnostnými dôvodmi“ riadne zaoberať a bez ohľadu na to, aký bude výsledok tejto jeho činnosti, mi na moje „sťažnostné dôvody“ odpovie takým spôsobom, z ktorého bude vyplývať, že tieto dôvody riadne posúdil.».

Sťažovateľ namieta aj„samotný orgán, ktorý o mojom podnete na podanie dovolania zo dňa 27.08.2015 konal a rozhodol o ňom... Z týchto ustanovení Trestného poriadku(§ 369 ods. 1 a § 371 ods. 3 Trestného poriadku, pozn.)je možné vyvodiť záver, že aj konanie o podnete na podanie dovolania v zmysle § 368 a nasl. Trestného poriadku je zo zákona vo vecnej pôsobnosti ministra spravodlivosti, nie Ministerstva spravodlivosti SR alebo štátnej tajomníčky Ministerstva spravodlivosti SR.“.Uvedeným sťažovateľ brojí protiskutočnosti, že o výsledku vybavenia podnetu na podanie dovolania bol upovedomenýštátnou tajomníčkou ministerstva spravodlivosti, a nie samotným ministrom spravodlivosti.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd písomným oznámením Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 46246/2015- 61/D/470 zo dňa 20.11.2015 a konaním Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré tomuto písomnému oznámeniu predchádzalo, porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje oznámenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 46246/2015-61/D/470 zo dňa 20.11.2015 a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva ⬛⬛⬛⬛ náhradu trov konania, ktoré mu je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky povinné vyplatiť na účet advokátky JUDr. Evy Mišíkovej, Laurinská 2, 811 01 Bratislava I, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktorénemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenúsťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoréoznačil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupomalebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vychádzal pri posúdení sťažnosti zo svojej ustálenej judikatúry, podľaktorej mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožnopovažovať za účinné právne prostriedky nápravy, ktoré sú mu priamo dostupné,a ich vyčerpanie teda nie je podmienkou prípustnosti sťažnosti (napr. II. ÚS 357/06,IV. ÚS 323/07, IV. ÚS 277/08, III. ÚS 214/2010). Podnet na podanie dovolania podľa § 369ods. 1 Trestného poriadku nie je riadnym ani mimoriadnym opravným prostriedkoma z hľadiska trestného procesného práva ho možno považovať iba za informáciu ministrovispravodlivosti ako oprávnenému na jeho podanie, ktorá bez ďalšieho nezakladá zákonomustanovené právne dôsledky. Ustanovenie § 369 ods. 1 Trestného poriadku neukladápovinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť podnetu. Je na úvahe ministra spravodlivostiposúdiť a rozhodnúť, či podá, alebo nepodá dovolanie (táto úvaha je vylúčená iba v prípade,ak zistí, že zákonné podmienky na podanie dovolania sú splnené). Oprávnenie na podaniepodnetu na podanie dovolania nemôže mať preto charakter práva, ktorému je poskytovanáústavnoprávna ochrana (napr. m. m. I. ÚS 585/2012, II. ÚS 268/2012, IV. ÚS 471/2011,III. ÚS 435/2010, III. ÚS 214/2010).

Z tohto dôvodu ministerstvo spravodlivosti nemohlo odložením takéhoto podania,t. j. jeho neakceptovaním spôsobiť namietané porušenie označených práv sťažovateľa.Sťažovateľ (v danej veci ako podnecovateľ) mal právo len na to, aby sa ministerspravodlivosti jeho podnetom zaoberal, náležite sa s ním vysporiadal a o spôsobe jehovybavenia ho vyrozumel, k čomu v tejto veci došlo spôsobom, ktorý nemožno označiťza arbitrárny alebo ústavne neakceptovateľný (napr. III. ÚS 214/2010).

V súvislosti s námietkou neodôvodnenia napadnutého oznámenia je ústavný súd tohonázoru, že z napadnutého oznámenia ministerstva spravodlivosti je zrejmé, že ministerstvospravodlivosti sa s námietkami sťažovateľa v podnete na podanie dovolania zaoberalo,vysporiadalo sa s nimi a sťažovateľovi dalo odpoveď na ním predostretú argumentáciu.Ministerstvo spravodlivosti v napadnutom oznámení uviedlo, ktoré skutočnosti bolipredmetom posúdenia, jeho právny názor na uvedené skutočnosti, postoj k spornýmskutočnostiam, ako aj výslednú úvahu, v ktorej sa stotožnilo s názorom krajského súdu.Samotná skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym názorom ministerstvaspravodlivosti, v konkrétnom prípade nemôže podľa ústavného súdu zakladať namietanéporušenie ním označených práv.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Napokon aj samotná námietka sťažovateľa týkajúca sa vecnej nepríslušnostiministerstva spravodlivosti a štátnej tajomníčky na konanie o podnete na podanie dovolaniavyznieva užprima facieako vnútorne rozporná. Sťažovateľ totiž na jednej strane(po vybavení podnetu na podanie dovolania) namieta pred ústavným súdom nepríslušnosťministerstva spravodlivosti (resp. štátnej tajomníčky) na konanie o podnete na podaniedovolania, na druhej strane však sám adresuje svoj podnet na podanie dovolaniaministerstvu spravodlivosti. Okrem toho vznesená námietka nemá ústavnoprávny rozmer.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní ako celok,ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2016