znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 161/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   K.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   Z.   Z.,   B., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   a jeho   uznesením   č. k. 16 C 109/2010-105   zo   7.   júna   2011   a postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   a jeho uznesením č. k. 14 Co 367/2011-119 z 31. januára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. mája 2012 doručená sťažnosť Ing. J. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením č. k. 16 C 109/2010-105 zo 7. júna 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k. 14 Co 367/2011-119 z 31. januára 2012. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 3. mája 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol zamestnancom S. t. (ďalej len „žalovaná“). Táto mu dala výpoveď z pracovného pomeru doručenú 4. júna 2003. Sťažovateľ podal okresnému   súdu   žalobu   o   určenie   neplatnosti   tejto   výpovede.   Argumentoval   tým,   že žalovaná   neprerokovala   výpoveď   s   odborovou   organizáciou   a nesplnila   ani   ponukovú povinnosť   voči   sťažovateľovi.   Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   12   Cpr   26/03-171 z 25. októbra 2005 bola žaloba sťažovateľa zamietnutá s konštatovaním, že sa preukázali všetky hmotnoprávne predpoklady výpovede. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu   odvolanie. Argumentoval tým, že sa   okresný   súd vôbec nezaoberal skutočnosťou, podľa   ktorej   organizačné   zmeny   zahŕňajúce   aj   zníženie   počtu   zamestnancov   vrátane zrušenia   pracovného miesta   sťažovateľa neboli v rozpore so zákonom   v čase doručenia výpovede schválené R. s. t. Namietal tiež, že sa nevenovala dostatočná pozornosť skúmaniu reálnej   možnosti   žalovanej   ďalej   ho   zamestnávať.   Napokon   vytkol,   že   nedošlo k prerokovaniu   výpovede   s   odborovým   orgánom.   Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k. 9 Co 473/05-209 z 15. februára 2007 bol rozsudok okresného súdu potvrdený. Podľa názoru krajského   súdu   rozhodnutie   o   nadbytočnosti   pracovníkov   patrilo   podľa   zákona do právomoci   riaditeľa   žalovanej, výpoveď   bola   prerokovaná   s   odborovou   organizáciou formou   výmeny informácií   a napokon   jednoznačne   sa   preukázala nemožnosť   žalovanej sťažovateľa ďalej zamestnávať, lebo v tom čase žiadnu voľnú pozíciu nemala.

Dňa 24. marca 2010 sťažovateľ podal návrh okresnému súdu na obnovu konania vedeného   pôvodne   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   12   Cpr   26/03.   V   návrhu   poukázal na skutočnosť, že v čase rozhodnutia nebol skutkový stav ustálený dostatočne na to, aby sa dalo   posúdiť,   či   boli   informácie   o   zamýšľaných   opatreniach   poskytnuté   žalovanou odborovému   orgánu   dostatočné,   jasné   a   zrozumiteľné   tak,   aby   odborový   orgán   mohol k výpovedi   zaujať   kvalifikované   stanovisko.   Uznesením   okresného   súdu   č.   k. 16 C 109/2010-105 zo 7. júna 2011 bol návrh na povolenie obnovy konania zamietnutý s odôvodnením,   že   podmienky   na   povolenie   obnovy   konania   neboli   splnené,   pretože skutočnosti   a   dôkazy   uvedené   sťažovateľom   boli   okresnému   súdu   známe   už   v   čase pôvodného rozhodnutia a skutkový stav bol v tom čase dostatočne zistený a ustálený. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom uviedol, že v pôvodnom konaní sa nezisťovali všetky skutočnosti, ktoré mohli mať význam   pre   rozhodnutie   vo   veci   a   ani   sa   nežiadali   všetky   listinné   dôkazy.   Súdy   sa nezaoberali rozporom v predložených listinných dôkazoch, pričom v pôvodnom spise sa nenachádzajú všetky listinné dôkazy tak, ako tam mali byť doložené. Uznesením krajského súdu č. k. 14 Co 367/2011-119 z 31. januára 2012 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené s tým, že podmienky na pripustenie obnovy konania neboli splnené, pretože namietaná neúplnosť listinných dôkazov bola v pôvodnom konaní prerokovávaná a sťažovateľ o danej skutočnosti mal vedomosť. Súdy v pôvodnom konaní riadnym spôsobom odôvodnili svoje právne   názory   vychádzajúce   z   relevantného   právneho   vyhodnotenia   skutkovej   situácie. Podľa   názoru   krajského   súdu   o skutočnosti,   že   odborovej   organizácii   nebol   predložený aktuálny   zoznam   prepúšťaných   zamestnancov,   jednoznačne   vypovedala   svedkyňa   G. Na základe   jej výpovede   bolo treba dospieť   k záveru,   že   skutková   okolnosť   neúplnosti zoznamu   prepúšťaných   zamestnancov   bola   prerokovávaná   a   o   tejto   mal   sťažovateľ vedomosť, keďže pri výsluchu svedkyne G. bola prítomná jeho právna zástupkyňa, ale tiež aj vzhľadom na možnosť sťažovateľa nahliadnuť do spisu. Krajský súd taktiež poznamenal, že sťažovateľ v podanom odvolaní proti rozsudku okresného súdu nenamietal ako jeden z odvolacích dôvodov neúplné zistenie skutkového stavu.  

V   rámci   konania   o   povolenie   obnovy   na   pojednávaní   15.   marca   2011   právna zástupkyňa sťažovateľa poukázala na skutočnosť, že podľa znenia zápisnice o pojednávaní zo 16. septembra 2004 mal byť oboznamovaný menný zoznam zamestnancov z 19. mája 2003,   hoci   sa   tento   v   spise   vôbec   nenachádzal.   Nachádzal   sa   tam   len   sprievodný   list s jednou stranou ako prílohou. Pritom zoznam zamestnancov mal mať 24 strán. Právna zástupkyňa sťažovateľa predložila vtedy dohodu o zmene pracovnej zmluvy Š., ktorého pracovné   miesto   bolo   zrušené,   avšak   jeho   meno   sa   v   zozname   z   19.   marca   2003 nenachádzalo a 15. marca 2003 s ním bola uzavretá dohoda o zmene pracovnej zmluvy. Na tomto pojednávaní sťažovateľ uviedol, že 16. februára 2010 sa z denníka S. dozvedel o prípade Š. Následne sa obrátil na právnika, ktorý začal vec riešiť. Na ďalšom pojednávaní

7. júna 2011 právna zástupkyňa sťažovateľa predložila viaceré rozhodnutia súdov v iných konaniach,   v   ktorých   boli iní   zamestnanci žalovanej úspešní.   Poukázala na to,   že tieto listinné dôkazy v čase pôvodného konania neboli známe. Z rozhodnutí ústredného riaditeľa žalovanej vyplýva, že bolo zrušených 1125 pracovných pozícií, ktoré boli obsadené, pretože neobsadené pozície boli zrušené už skôr. Odborovej organizácii bol však 19. mája 2003 doručený   zoznam   nadbytočných   osôb   v   celkovom   počte   1003.   Okrem   toho   v zozname nadbytočných   osôb   nefiguruje   Š. zastávajúci   pozíciu   šéfproducenta, ktorá   bola zrušená. Je preto zrejmé, že bez úplného zoznamu okresný súd nemohol dostatočne ustáliť skutkový stav,   keďže   nemohol   mať   vedomosť,   či   bolo   rovnaké   pracovné   miesto,   aké   zastával sťažovateľ, zrušené napr. na pracovisku v B. alebo v K. Navyše Š., ktorý na zozname vôbec nefiguruje, hoci jeho pozícia bola zrušená, uzatvoril dohodu o zmene pracovnej zmluvy. Uvedené   skutočnosti,   rovnako   aj   ďalšie   listinné   dôkazy   predložené   v   rámci   konania o povolenie obnovy neboli v čase pôvodného konania sťažovateľovi, ale ani okresnému súdu   známe.   Preto   je   zrejmé,   že   sú   tu   skutočnosti,   rozhodnutia   alebo   dôkazy,   ktoré sťažovateľ bez svojej viny nemohol použiť v pôvodnom konaní.

Sťažovateľ v pôvodnom konaní namietal nesplnenie ponukovej povinnosti. Nemal však k dispozícii dôkazy, ktoré založil do spisu až počas konania o obnove, keďže predtým o   nich   nevedel.   Nemal   pritom   ani   reálny   prístup   k   celému   zoznamu   prepustených zamestnancov,   lebo   týmto   disponovala   výlučne   žalovaná.   Rovnako   až   neskôr   došlo k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci Š. proti žalovanej. Preto ani toto rozhodnutie nemohol sťažovateľ v pôvodnom konaní použiť. Pritom   právny   názor   najvyššieho   súdu   o   vplyve   neúplnosti   zoznamu   prepúšťaných zamestnancov   na   prerokovanie   prepúšťania   s   odborovým   orgánom   môže   privodiť   pre sťažovateľa priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Neúplnosť zoznamu umožňuje dospieť aj k záveru,   že   žalovaná   vytvárala   pracovné   miesta,   ktoré   ponúkala   iným   osobám,   avšak sťažovateľovi žiadnu prácu neponúkla. Aj v uznesení najvyššieho súdu vo veci F. proti žalovanej sa konštatuje existencia voľných pracovných   miest, na ktoré boli prijatí noví zamestnanci.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 16 C 109/2010 a krajským súdom pod sp. zn. 14 Co 367/2011 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu zo 7. júna 2011 a krajského súdu z 31. januára 2012 zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 3 000 € z dôvodu straty právnej istoty a dôvery v právny poriadok. Napokon sa domáha náhrady trov právneho zastúpenia.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 14 Co 367/2011-119 z 31. januára 2012 vyplýva, že ním bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k. 16 C 109/2010-105 zo 7. júna 2011. Sťažovateľ v návrhu na obnovu konania tvrdí, že v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) a b) Občianskeho súdneho poriadku sú tu skutočnosti a dôkazy, ktoré nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní, a tieto mu môžu privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Touto   skutočnosťou   je,   že   v   konaní nebol   dostatočne   ustálený   skutkový   stav   v   otázke možnosti zaujatia riadneho stanoviska odborovej organizácie k výpovedi pre sťažovateľa. Sťažovateľ   pritom   vychádzal   z   právne   aj   skutkovo   totožného   konania   vo   veci   Š.   proti žalovanej,   kde   súdy   ustálili   skutkový   stav   na   základe   širšieho   katalógu   dôkazov   ako v prípade sťažovateľa. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5 Cdo 255/2008 z 19. mája 2009 ustálil, že žalovaná 19. mája 2003 vyhotovila a doručila odborovej   organizácii zoznam uvoľňovaných zamestnancov (vrátane sťažovateľa), avšak tento zoznam nebol v tom čase aktuálny,   pretože   viacerí   zamestnanci   uzatvorili   so   žalovanou   dohodu   o   skončení pracovného   pomeru.   Odborová   organizácia   preto   požiadala   o   predloženie   aktuálneho zoznamu, žalovaná však na túto žiadosť nereagovala. Sťažovateľ poukázal na vyslovený právny názor najvyššieho súdu konštatujúci, že výpoveď bola daná Š. v čase, keď nebol ustálený zoznam prepúšťaných zamestnancov, a z tohto dôvodu nemohlo dôjsť k riadnemu prerokovaniu výpovedí jednotlivých uvoľňovaných zamestnancov. Tento názor najvyššieho súdu môže podľa sťažovateľa privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Podľa názoru   krajského   súdu   námietka   sťažovateľa   nemôže   obstáť.   Obnova   konania   je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu. Predstavuje teda výnimku zo zásady nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia, a preto je prípustnosť tohto opravného prostriedku značne obmedzená. Právoplatné rozhodnutie súdu možno napadnúť obnovou konania len z taxatívne stanovených dôvodov a v presne určenej lehote.   Najvyšší   súd   v   uznesení   sp.   zn.   5 Cdo 255/2008   z   19.   mája   2009   konštatoval skutkový stav, ktorý je totožný so skutkovým stavom v konaní vedenom sťažovateľom. Podľa najvyššieho súdu za prerokovanie výpovede s odborovou organizáciou nie je možné považovať iba predloženie menného zoznamu zamestnancov, ktorým bude daná výpoveď v zmysle § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Postup odborového orgánu, ktorý požiadal žalovanú o doplnenie, resp. aktualizáciu zoznamu zamestnancov vzhľadom na skutočnosť, že po dodaní zoznamu došlo k rozviazaniu pracovného pomeru viacerých zamestnancov dohodou, nie je možné považovať za rozporné s právnymi predpismi. Tým, že žalovaná neposkytla odborovej organizácii žiadané doklady, konala v rozpore s dobrými mravmi a odborovej   organizácii   odobrala   možnosť   vyjadriť   sa   s   kompletnou   znalosťou problematiky. Krajský súd sa zaoberal najmä tým, či skutočnosť, že zoznam zamestnancov nebol úplný, bola sťažovateľovi známa už v pôvodnom konaní. Podľa názoru krajského súdu   ak   sťažovateľ   o tejto   skutočnosti   nevedel   a   dozvedel   sa   o   nej   až   z   rozhodnutia najvyššieho   súdu   z   19.   mája   2009,   zakladalo   by   to   dôvod   na   obnovu   konania. Po preskúmaní podaní účastníkov v pôvodnom konaní sp. zn. 12 Cpr 26/03 a predložených listinných   dôkazov   však   nemožno   prisvedčiť   tvrdeniu   sťažovateľa   o   jeho   nevedomosti o tejto   skutočnosti.   To,   že   odborovej   organizácii   nebol   predložený   aktuálny   zoznam prepúšťaných   zamestnancov,   uviedla   vo svojej   výpovedi   svedkyňa   G.   na   pojednávaní 14. apríla 2005. Vypovedala tiež, že dôvodom neaktuálnosti zoznamu bola skutočnosť, že niektorí   zamestnanci   uzavreli   dohodu   o   rozviazaní   pracovného   pomeru.   Potvrdila,   že odborová organizácia požiadala o spresnenie zoznamu, avšak žiadosti nebolo vyhovené. Keďže na tomto pojednávaní bola prítomná právna zástupkyňa sťažovateľa a tiež vzhľadom na možnosť sťažovateľa ako účastníka konania kedykoľvek nahliadnuť do spisu, treba mať za   preukázané,   že   v   konaní   bola   skutková   okolnosť   týkajúca   sa   neúplnosti   zoznamu prepúšťaných   zamestnancov   prerokovávaná,   čiže   o   tejto   skutočnosti   mal   sťažovateľ vedomosť.   Rovnako   je   nesporné,   že   sťažovateľ   v   pôvodnom   konaní   mohol   navrhnúť vykonanie ďalších dôkazov a zabezpečiť tak ním požadovaný stav, aby sa pri rozhodovaní vychádzalo zo širšieho spektra dôkazov. Nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že hoci proti   rozsudku   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   nenamietal   v   ňom   neúplné zistenie   skutkového   stavu.   K   námietke   sťažovateľa,   podľa   ktorej   bolo   povinnosťou okresného   súdu   vyžiadať   si   potrebné   listinné   dôkazy   a   samostatne   zisťovať   všetky významné skutočnosti, treba uviesť, že dôkazná povinnosť v občianskom súdnom konaní zaťažuje účastníka konania. Súd rozhoduje len o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. Nie je teda povinnosťou súdu v sporovom konaní, aby sám zisťoval skutočnosti potrebné na objasnenie tvrdení účastníkov konania a sám vyžiadal konkrétne dôkazné prostriedky na ich preukázanie. Podľa právneho názoru vysloveného v pôvodnom konaní skutočnosť, že poskytnutý zoznam zamestnancov nebol doplnený o údaje vyžiadané odborovým orgánom, treba hodnotiť ako irelevantnú, lebo poskytnutie týchto údajov nebolo potrebné. Krajský súd tu zdôrazňuje, že v pôvodnom konaní vyslovil súd svoj právny názor vychádzajúci z úvah a právneho hodnotenia skutkovej situácie. Je pravdou, že najvyšší súd vyslovil odlišný právny názor, avšak nemožno opomenúť skutočnosť, že sudca pri svojom rozhodovaní je nezávislý a viazaný len ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou a zákonom. Je tiež viazaný právnym názorom odvolacieho alebo dovolacieho súdu, avšak len v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia v tej-ktorej konkrétnej veci. V tomto prípade by názor najvyššieho súdu vyjadrený v uznesení sp. zn. 5 Cdo 255/2008 z 19. mája 2009 nebol pre rozhodovanie okresného súdu v konaní sp. zn. 12 Cpr 26/03 záväzný, keďže sa rozhodnutie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu netýkalo rozhodnutia v konaní sp. zn. 12 Cpr 26/03.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom pod sp. zn. 16 C 109/2010, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti uzneseniu okresného súdu o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok.   Preto   právomoc   poskytnúť ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   vo   vzťahu   voči   konaniu   vedenému   okresným súdom mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Treba tiež podotknúť, že sťažovateľ právo podať odvolanie aj využil.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   14   Co   367/2011.   Túto   časť   sťažnosti   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Sťažovateľ, ktorý bol v konaní o neplatnosť výpovede neúspešný, sa rozhodol podať návrh na obnovu konania vtedy, keď zistil, že vo veci iného zamestnanca žalovanej, ktorý dostal výpoveď za rovnakých okolností ako sťažovateľ, súdy zaujali diametrálne odlišný právny názor. V dovolacom konaní totiž najvyšší súd dospel k názoru, že predložením neúplného   zoznamu   prepúšťaných   zamestnancov   odborovému   orgánu   došlo   k   tomu, že odborový orgán nemohol otázku výpovede kvalifikovane posúdiť.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery, ku ktorým krajský súd dospel, považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Argumentácia krajského súdu je dostatočná a presvedčivá.

Ako na to správne poukazuje krajský súd, inštitút obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku predstavuje zásah do právnej istoty, keďže umožňuje znovu konať a rozhodovať vo veciach, ktoré už boli právoplatne rozsúdené. Je preto namieste doslovná (skôr reštriktívna) aplikácia príslušných ustanovení pri výklade prípustnosti a dôvodnosti obnovy konania.

Ďalej je v súvislosti s riešenou problematikou podstatné, že obnova konania slúži predovšetkým na nápravu nesprávnych skutkových zistení na základe nových skutočností, rozhodnutí   alebo   dôkazov,   ktoré   dotknutý   účastník   bez   svojej   viny   nemohol   použiť v pôvodnom konaní. Obnova konania preto neprichádza do úvahy v prípadoch nesprávneho právneho posúdenia veci. Takéto pochybenia sa dajú napraviť v rámci dovolania, prípadne mimoriadneho dovolania alebo aj v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom postupom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Správne   a   dôsledne   preto   postupoval   krajský   súd,   keď   sa   snažil   rozlíšiť   také námietky sťažovateľa uplatnené v rámci konania o obnove, ktoré mali charakter nových skutočností, rozhodnutí alebo dôkazov, a také námietky, ktoré svojou povahou namietali právne posúdenie veci v právoplatne skončenom pôvodnom konaní.

Treba prisvedčiť krajskému súdu, ktorý správne ustálil, že tvrdenie o nepredložení správneho a úplného zoznamu prepúšťaných zamestnancov zo strany žalovanej odborovej organizácii by mohlo byť takou novou skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku. Zároveň však krajský súd dostatočným a presvedčivým spôsobom zdôvodnil svoj záver, podľa ktorého sťažovateľ už v pôvodnom prvostupňovom konaní o neúplnosti zoznamu vedel, no napriek tomu   žiadne   dôkazné   návrhy   v   tomto   smere   nepodal.   Navyše,   v   odvolaní   proti nepriaznivému   rozsudku   okresného   súdu   nenamietal   nedostatočné   zistenie   skutkového stavu.

Rovnako   treba   akceptovať   aj   ten   záver   krajského   súdu,   podľa   ktorého   v   rámci obnovy konania nemožno korigovať právne závery z pôvodného konania, podľa ktorých otázka   úplnosti   a   správnosti   predloženého   zoznamu   prepúšťaných   zamestnancov   nie   je relevantná. Okolnosť, že v inom konaní (skutkovo i právne obdobnom) dospel najvyšší súd k opačnému právnemu záveru, nezakladá prípustnosť obnovy konania, pretože ide o odlišné právne posúdenie veci, ktoré v rámci obnovy konania nemožno riešiť.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012