znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 161/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   Z.,   t.   č.   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave sp. zn. 1 T 13/02 z 2. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Z.   o d m i e t a   pre nedostatok svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2011 doručená sťažnosť M. Z. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho práva podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 T 13/02 z 2. februára 2010.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol označeným rozsudkom krajského súdu odsúdený pre trestný čin účastníctva na trestnom čine vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. b) a § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. h) Trestného zákona účinného do 31. júla   2001,   trestný   čin   nedovoleného   ozbrojovania   podľa   §   185   ods.   2   písm.   a) Trestného   zákona   účinného do   31. júla 2001 (podľa   bodu   1 obžaloby), pre   trestný   čin nedovoleného   ozbrojovania   podľa   §   185   ods.   2   písm.   b)   Trestného   zákona   účinného do 30. novembra 2000, trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona   účinného   do   30.   novembra   2000   (podľa   bodu   2   obžaloby),   za   trestný   čin nedovoleného   ozbrojovania   podľa   §   185   ods.   2   písm.   b)   Trestného   zákona   účinného do 30. novembra 2000, trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona   účinného   do   30.   novembra   2000   (podľa   bodu   3   obžaloby),   pre   trestný   čin nedovoleného   ozbrojovania   podľa   §   185   ods.   2   písm.   b)   Trestného   zákona   účinného do 30. novembra 2000, trestný čin poškodzovania cudzej veci podľa § 257 ods. 1 Trestného zákona účinného do 30. novembra 2000 (podľa bodu 4 obžaloby), trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. júla 2001, trestný   čin   poškodzovania   cudzej   veci   podľa   §   257   ods.   1   Trestného   zákona   účinného do 31. júla 2007 (podľa bodu 5 obžaloby), za čo bol odsúdený k úhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 12,5 roka.

Sťažovateľ   sťažnosťou   doručenou   ústavnému   súdu   4.   marca   2011   namietal,   že v konaní pred krajským súdom nerozhodoval zákonný sudca a konanie trvalo neprimerane dlho. Konajúcemu súdu vytýkal tiež to, že nepredviedol svedkov, ktorých on navrhoval. Tvrdil,   že   takýmto   postupom   krajský   súd   porušil   jeho   základné   práva,   a   navrhol,   aby ústavný súd po prerokovaní jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1. Právo M. Z. na nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru Krajským súdom v Trnave pozmeňovaním poradia podania obžaloby na tomto súde v tr. veci pod sp. zn. 1 T 13/02 vedenej na tomto súde porušené bolo.

2. Právo M. Z. na prejednanie a rozhodnutie o jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru Krajským súdom v Trnave nezabezpečením kópie spisu v tr. veci sp. zn. 1 T 13/02 počas celého súdneho konania v tejto veci porušené bolo.

3. Právo M. Z. na rovnosť zbraní – právo dosiahnuť predvolanie svedka vo svoj prospech   Krajským   súdom   v   Trnave   jednostranným   odmietnutím   žiadostí   o predvolanie svedka v prospech M. Z. porušené bolo.

4. Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa 02. februára 2010 v tr. veci sp. zn. 1 T 13/02 sa zrušuje a KS v Trnave je povinný zákonným spôsobom zriadiť zákonný súd v tejto veci a vec prejednať a rozhodnúť...“

Sťažovateľ bol tiež toho názoru, že mu ústavný súd má priznať 10 000 € z titulu „spravodlivého   zadosťučinenia“ za   zásah   do   jeho   práv   a   priznať   mu   aj   náhradu   trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Sťažovateľ namietal porušenie svojich označených práv aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 13/02. Ústavný súd však konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je príslušný na preskúmanie postupu   krajského   súdu   v   zmysle   namietaného   porušenia   označených   práv,   pretože sťažovateľ   mal   k   dispozícii   účinný   opravný   prostriedok,   ktorý   mu   zákon   poskytuje   na ochranu jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na použitie ktorého bol oprávnený podľa osobitných predpisov. Takýmto opravným prostriedkom bolo odvolanie podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku.

Sťažovateľ napokon   opravný prostriedok   aj využil a o jeho odvolaní rozhodoval Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“).   Najvyšší   súd   rozhodol rozsudkom sp. zn. 4 To 6/2010 z 18. januára 2011. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaní teda v tomto prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Keďže ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv, teda krajský súd, musel sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojich práv a slobôd napadnutým rozhodnutím   a postupom krajského súdu, po predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. apríla 2011