znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 161/09-38

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   decembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. B. Č., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   8   Co   377/2006 z 27. novembra 2008 a taktor o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. B. Č. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výrokom rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 377/2006 z 27. novembra 2008, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava II č. k. 7 C 4/00-233 z 13. júna 2006 vo výroku, ktorým bola zamietnutá žaloba v časti príslušenstva pohľadávky,   p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   8   Co   377/2006 z 27. novembra   2008   vo   výroku,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   Okresného   súdu Bratislava II č. k. 7 C 4/00-233 z 13. júna 2006 o zamietnutí žaloby v časti príslušenstva pohľadávky, a vec   v r a c i a   v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Primerané finančné zadosťučinenie JUDr. B. Č.   n e p r i z n á v a.

4. JUDr. B. Č.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 245,70 € (slovom dvestoštyridsaťpäť   eur   a   sedemdesiat   centov),   ktorú   j e   Krajský   súd   v   Bratislave p o v i n n ý   vyplatiť mu na účet jeho advokáta JUDr. J. S., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2009 doručená sťažnosť JUDr. B. Č., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkami Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 4/2000 z 13. júna 2006 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 377/2006 z 27. novembra 2008.

Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 161/09-20 z 29. apríla 2009 prijal sťažnosť na ďalšie konanie v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným   výrokom rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 377/2006 z 27. novembra 2008, a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti a nedostatku svojej právomoci.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   doručenou   okresnému   súdu   7. januára   2000   domáhal   proti   F.   so   sídlom   v B.   (ďalej   len   „žalovaný“)   ako   svojmu zamestnávateľovi určenia, že rozviazanie pracovného pomeru dané mu žalovaným podľa § 53 ods. 1 písm. b) zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení pred 1. januárom 2000 (ďalej len „Zákonník práce“) listom z 10. novembra 1999 je neplatné. Taktiež žiadal určiť neplatnosť prevedenia na inú prácu (na tomto návrhu však v ďalšom priebehu konania už netrval) a zaviazať žalovaného na zaplatenie náhrady mzdy vo výške 25 300 Sk mesačne od 11. novembra   1999   až   do platného   skončenia   pracovného   pomeru,   ktorú   v   priebehu konania   vyčíslil   za   obdobie   od 11.   novembra   1999   do   31.   decembra   2001   sumou 557 994 Sk s priznaním 17,6 % úroku z omeškania od 1. januára 2002 až do zaplatenia.

Okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 4/00-124 zo 17. apríla 2003 určil, že okamžité zrušenie pracovného pomeru dané žalovaným sťažovateľovi listom z 1. októbra 1999 je neplatné, zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi náhradu mzdy vo výške 557 000 Sk so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 1. januára 2002 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol   (rozdiel   medzi   sťažovateľom   požadovanou   čiastkou   557   994   Sk   a priznanou sumou 557 000 Sk vrátane úroku z omeškania z tohto rozdielu), rozhodol o náhrade trov konania, ako aj o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok.

Krajský súd potom, ako žalovaný podal proti tomuto rozsudku odvolanie, rozsudkom č. k. 8 Co 283/03-172 z 27. septembra 2004 potvrdil rozsudok okresného súdu v časti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru sťažovateľa a v časti, ktorou okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť sťažovateľovi náhradu mzdy vo výške 130 440 Sk s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % z priznanej sumy od 1. januára 2002 do zaplatenia. V ostatnej napadnutej časti (náhrada mzdy nad sumu 130 440 Sk s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % od 1. januára 2002 do zaplatenia, výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok   a výrok   o   náhrade   trov   konania) rozsudok   okresného súdu   zrušil   a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Výrok rozsudku okresného súdu o zamietnutí žaloby vo zvyšku nadobudol právoplatnosť, pretože proti nemu nebolo podané odvolanie.

Krajský   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   poukázal   na   to,   že   okresný   súd vo vzťahu k prvým 6 mesiacom obdobia, za ktoré priznal sťažovateľovi náhradu mzdy, svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil a vykonal potrebné dokazovanie, avšak pokiaľ ide o nasledujúce mesiace   až po 25.   mesiac,   za ktoré priznal sťažovateľovi   náhradu   mzdy, dôvody na vyhovenie žalobe sťažovateľa v tejto časti nie sú dostačujúce. Aby sa posúdila dôvodnosť návrhu na náhradu mzdy za obdobie presahujúce 6 mesiacov, je povinnosťou súdu vykonať i dôkazy nenavrhované, avšak pre rozhodnutie nevyhnutné, pričom za takýto dôkaz treba považovať všetko, čo slúži na objasnenie relevantných skutočností, na ktoré musí súd prihliadnuť zo zákona, t. j. či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu vykonával a aký zárobok dosiahol, alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

Okresný súd vo veci znova rozhodol rozsudkom č. k. 7 C 4/2000-233 z 13. júna 2006 tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľovi náhradu mzdy za obdobie od 11. mája 2000 do 31. decembra 2001 vo výške 427 060 Sk, zamietol návrh vo zvyšku žalovanej istiny   (teda   nad   sumu   427   060   Sk   po   sumu   557   000   Sk)   a   príslušenstva   (teda   úrok z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 1. januára 2002 do zaplatenia zo sumy 557 000 Sk), zaviazal žalovaného zaplatiť súdny poplatok, trovy štátu a rozhodol o náhrade trov konania medzi účastníkmi.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja účastníci. Sťažovateľ podal odvolanie proti zamietaciemu výroku rozsudku okresného súdu a žiadal ho zmeniť tak, že odvolací súd   zaviaže žalovaného aj na zaplatenie úroku   z omeškania.   Žalovaný svoje odvolanie v priebehu   odvolacieho   konania   vzal   späť,   a   preto   bolo   odvolacie   konanie   o   odvolaní žalovaného   zastavené.   Krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   8   Co   377/2006-261 z 27. novembra   2008   tak,   že   výrok   okresného   súdu   o   zamietnutí   žaloby,   pokiaľ   ide o príslušenstvo pohľadávky, potvrdil, a pokiaľ ide o istinu v jej časti 494 Sk, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil (v tejto časti už bolo rozhodnuté skorším rozsudkom okresného súdu) a rozhodol o náhrade trov konania.

Ako vyplýva zo sťažnosti v tej časti, ktorá bola prijatá ústavným súdom na ďalšie konanie, sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru iba tým výrokom rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 377/2006-261 z 27. novembra 2008, ktorým krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   o   zamietnutí   tej   časti   žaloby,   ktorou   sa sťažovateľ   domáhal   zaplatenia   úroku   z   omeškania   vo   výške   17,6   %   ročného   úroku z omeškania z istiny 427 060 Sk od 1. januára 2002 až do zaplatenia.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   popisujúc priebeh konania pred všeobecnými súdmi poukázal v sťažnosti na to, že okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 4/00-124 zo 17. apríla 2003 mu najprv priznal náhradu mzdy aj so 17,6 % ročným úrokom z omeškania od 1. januára 2002 do zaplatenia [s odôvodnením „úrok z omeškania patrí v zmysle nar. vl. č. 87/1995 Z. z. (17,6 %) od 1.1.1992 z celej priznanej náhrady mzdy“] a v časti úroku z omeškania z časti   sumy   istiny   priznanej   okresným   súdom   jeho   rozsudok   potvrdil   aj   krajský   súd rozsudkom č. k. 8 Co 283/03-172 z 27. septembra 2004, keď takéto rozhodnutie okresného súdu považoval za vecne správne. Následne okresný súd rozsudkom č. k. 7 C 4/2000-233 z 13. júna 2006 sťažovateľovi úrok z omeškania z časti istiny (ktorú uložil žalovanému zaplatiť) už nepriznal a uviedol, že „na rozdiel od predchádzajúceho rozhodnutia súdu v tomto konaní navrhovateľovi k priznanej náhrade mzdy nebolo priznané aj príslušenstvo tvoriace   úroky   z   omeškania.   Dôvodom   je   názor,   že   náhrada   mzdy   nie   je   mzdou   a   jej priznanie   závisí   od   rozhodnutia   súdu,   ktoré   určuje   aj   jej   splatnosť.“.   Krajský   súd rozsudkom č. k. 8 Co 377/2006-261 z 27. novembra 2008 potom takéto rozhodnutie o úroku z omeškania potvrdil.

Sťažovateľ odôvodňuje tvrdené porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým výrokom rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 283/03-172 z 27. septembra 2004 tým,   že   právny   názor,   na   ktorom   je   založené   zamietnutie   jeho   žaloby   v   časti   úroku z omeškania, nemá oporu v zákone. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukázal i na to, že v odvolaní   proti   v   poradí   druhému   rozsudku   okresného   súdu   uviedol   podrobnú argumentáciu   pre odôvodnenie nesprávneho   právneho   posúdenia   veci   okresným súdom, ktorý mu úrok z omeškania nepriznal. Dôvodil tým, že bez ohľadu na to, či ide o náhradu mzdy za prvých šesť mesiacov od neplatného skončenia pracovného pomeru alebo či ide o náhradu mzdy za ďalšie obdobie, nárok na náhradu mzdy je daný zákonom (§ 61, § 119, § 252 a § 256 Zákonníka práce a súd svojím rozhodnutím len deklaruje právo zamestnanca na náhradu mzdy (nezakladá ho svojím rozhodnutím). Ak je náhrada mzdy splatná mesačne pozadu   v   najbližšom   výplatnom   termíne   a   v   tomto   termíne   mu   nebola   vyplatená, zamestnávateľ sa dostal do omeškania a sťažovateľovi patrí i úrok z omeškania v zákonnej výške. Nejde o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ale o nárok založený priamo   ustanoveniami   Zákonníka   práce.   Krajský   súd   rozhodujúc   o   sťažovateľovom odvolaní sa   s touto   argumentáciou   sťažovateľa riadne   nevysporiadal. Sťažovateľ okrem týchto dôvodov   uvedených   ním už v odvolaní považuje rozhodnutie krajského súdu   za nezákonné aj preto, že záväzkový vzťah, z ktorého mu vznikol nárok na náhradu mzdy, nevzniká na základe rozhodnutia súdu, právo na plnenie vzniká priamo z právnych úkonov (neplatného   rozviazania   pracovného   pomeru   zamestnávateľom   a   neprideľovaním   práce zamestnancovi),   pohľadávka   vzniká   objektívne   bez   ohľadu   na   existenciu   súdneho rozhodnutia, ktorým súd zaviaže zamestnávateľa na plnenie náhrady mzdy, pretože súd iba deklaruje   existujúcu   povinnosť   zamestnávateľa.   Navyše   krajský   súd   porušil   i   princíp právneho štátu – požiadavku právnej istoty – ak raz (rozhodnutie, ktorým potvrdil prvý rozsudok okresného súdu) konštatoval, že nárok na úrok z omeškania vznikol sťažovateľovi podľa   Nariadenia   vlády   Slovenskej   republiky   č.   87/1995   Z.   z.,   ktorým   sa   vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, a v neskoršom rozhodnutí   sťažovateľovi   už   úrok   z   omeškania   nepriznal   (bol   porušený   princíp predvídateľnosti   súdneho   rozhodnutia),   hoci   náhrada   mzdy   je   vždy   rovnakou   náhradou mzdy bez ohľadu na to, za aké obdobie v prípade neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa poskytuje alebo či sa poskytuje v dôsledku prekážok v práci alebo z iných dôvodov predpokladaných zákonom (a vždy má i rovnako stanovenú splatnosť bez ohľadu na to, či je náhradou   mzdy   za   v   poradí   napr.   prvý   alebo siedmy   mesiac po   dni,   keď   zamestnanec požiadal   o   prideľovanie   práce   po   neplatnom   skončení   pracovného   pomeru zamestnávateľom).

Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Krajský súd Bratislava v konaní 8 Co 377/2006 a 8 Co 283/03 a Okresný súd Bratislava II. v konaní 7 C 4/2000 porušili ustanovenie článku 6 ods. 1 Dohovoru ako článku 46 ods. 1 a 48 ods. 2 Ústavy SR, keď neprejednali vec sťažovateľa spravodlivo, zákonne, verejne a v primeranej lehote,

Ústavný súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II 7 C 4/2000-233 zo dňa 13. 6. 2006 vo výroku, v ktorom návrhu na zaplatenie 17,6 % ročného úroku z omeškania zo sumy 427 060,- Sk od 1. 1. 2002 až do zaplatenia zamietol ako aj rozsudok Krajského súdu Bratislava 8 Co 377/2006-261 zo dňa 27. 11. 2008 v časti výroku, v ktorom krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej nárok na zaplatenie 17,6 % ročného úroku z omeškania z istiny 427 060,- Sk od 1. 1. 2002 až do zaplatenia zamietol, zrušuje a vec vracia súdom na ďalšie konanie.

Okresný súd Bratislava II. a Krajský súd Bratislava sú povinní zaplatiť sťažovateľovi spoločne   a   nerozdielne   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   200   000,-   Sk   do   3   dní   od právoplatnosti rozsudku ako aj trovy konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa.“

Krajský súd sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadril podaniami sp. zn. Spr. 3166/2009 z 10. júla 2009 a 11. novembra 2009 tak,   že poukázal na dôvody   rozhodnutia uvedené v odôvodnení rozsudku č. k. 8 Co 283/03-172 z 27. septembra 2004 a zároveň uviedol, že netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

Sťažovateľ listom z 27. októbra 2009 oznámil ústavnému súdu, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný   súd   podľa   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vychádza z toho, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti,   sťažovateľ   tvrdí,   že   napadnutým   výrokom   rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 377/2006-261 z 27. novembra 2008 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   jednak   preto,   že   krajský   súd   sa   primeraným   spôsobom nevysporiadal   s   jeho   argumentáciou,   ktorou   odôvodnil   svoje   odvolanie   proti   výroku o zamietnutí   žaloby   okresného   súdu   v   časti   úroku   z omeškania,   a   jednak   preto,   že rozhodnutie krajského súdu je založené na takej aplikácii zákonných ustanovení, ktorá je svojvoľná a popiera účel a zmysel aplikovaných ustanovení.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch(...)

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu. Zároveň v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods.   1   ústavy   majú   príslušné   medzinárodné   zmluvy   vrátane   dohovoru   prednosť   pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03).

Vychádzajúc z týchto ústavne významných a relevantných úvah zaoberal sa ústavný súd posúdením obsahu napadnutého rozhodnutia.

Krajský súd v odôvodnení rozsudku č. k. 8 Co 377/2006-261 z 27. novembra 2008 vo vzťahu k výroku o potvrdení rozsudku okresného súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľa, pokiaľ ide o úrok z omeškania, uviedol:

„Odvolací súd potom prejednal len odvolanie žalobcu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa, rozsudkom č. k. 7 C 4/00-124 zo dňa 17.4.2003, potvrdeným rozsudkom odvolacieho súdu zo dňa 27.9.2004, č. k. 8 Co 283/03-172 rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi dňa 10.11.1999 je neplatné a priznal mu náhradu mzdy vo výške 130.440,-Sk za obdobie od 11.11.1999 do 10.5.2000 spolu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % z priznanej sumy za čas od 1.1.2002 do zaplatenia.

Podľa § 61 ods. 1 Zák. práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Podľa § 61 ods. 2 Zák. práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho   povinnosť   nahradiť   mzdu   za   ďalší   čas   primerane   znížiť,   prípadne   náhradu   mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec   bol   medzitým   inde   zamestnaný,   akú   prácu   tam   vykonával   a   aký   zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil.

Podľa § 130 ods. 1 Zák. práce, ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky   na   strane   zamestnávateľa,   ako   sú   uvedené   v   predchádzajúcom   ustanovení, poskytne mu zamestnávateľ náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku, pokiaľ predpisy uvedené v § 131 neustanovujú inú výšku náhrady mzdy.

Tým,   že   zamestnanec   nepracuje,   a   to   aj   pre   neplatné   rozviazanie   pracovného pomeru, nevznikne mu právo na mzdu (ako odmenu za vykonanú prácu), ktorej výplatu si môže zamestnávateľ uplatňovať v čase jej splatnosti v súlade s výplatným termínom a ktorú, ak by mu ju zamestnávateľ nevyplatil, dostal by sa do omeškania. V danej veci však tak, ako správne konštatoval súd prvého stupňa náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy. Mzda, ktorú zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil konať prácu, ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy, má povahu satisfakcie voči zamestnancovi   a   súčasne   aj   sankcie   voči   zamestnávateľovi,   ktorý   bezdôvodne   pristúpil k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru so zamestnancom.

Vychádzajúc   z   povahy   predmetu   uplatneného   nároku   jeho   splnenie   môže   byť stanovené až súdnym rozhodnutím, že tu tento nárok je a v akej výške alebo nie je, takže až týmto rozhodnutím nastane i jeho splatnosť.

Podľa   § 256   ods.   1 Zák.   práce,   účastník,   ktorý   včas   a riadne neuspokojí   nárok druhého účastníka, je v omeškaní

Podľa § 256 ods. 2 Zák. práce, účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Ak ide o omeškanie s plnením veci, zodpovedá účastník, ktorý včas a riadne neplnil, za jej stratu, poškodenie alebo zničenie, okrem ak by k tejto škode došlo aj inak.

Vzhľadom na vyššie uvedené, až právoplatným priznaním náhrady mzdy a uplynutím lehoty na plnenie v rozsudku, ktorým bola priznaná, sa žalovaný dostane do omeškania. Omeškanie odporcu teda nastane vtedy, ak riadne a včas svoj dlh nesplní, teda ak podľa § 256 ods.1 Zák. práce neuspokojí nárok navrhovateľa. Dlžník sa v zásade dostáva do omeškania uplynutím času určeného na plnenie. Omeškanie dlžníka spôsobuje zmenu obsahu záväzku. Úroky z omeškania sú v zmysle § 256 Zák. práce zákonným dôsledkom omeškania so splnením peňažného nároku jedného z účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Úroky z omeškania možno priznať iba od toho, času, keď sa dlžník dostal do omeškania. Základným   predpokladom   vzniku   nároku   na   úroky   z   omeškania   je   teda   existencia omeškania s plnením peňažného nároku a základným predpokladom takéhoto omeškania je teda existencia pohľadávky, t.j. práva na peňažné plnenie a jej zročnosť (splatnosť). V   konaní   o   náhradu   mzdy   z   neplatne   skončeného   pracovného   pomeru   vzniká pohľadávka   zamestnancovi   až   právoplatnosťou   rozhodnutia,   ktorým   bola   priznaná. Splatnosť   tejto   pohľadávky   nastáva   uplynutím   lehoty   určenej   v   rozhodnutí   na   splnenie povinnosti. Súd v takomto konaní, správne rešpektujúc ustanovenie § 154 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, nemohol zároveň s uložením   povinnosti   zaplatiť   náhradu   mzdy,   uložiť   aj   povinnosť   zaplatiť   úroky   z omeškania z nej. Bráni tomu neexistencia omeškania ako základného predpokladu pre vznik nároku   na   úroky   z   omeškania.   Nárok   môže   vzniknúť   až   uplynutím   lehoty   určenej   v rozhodnutí na splnenie uloženej povinnosti zaplatiť náhradu mzdy, ak povinnosť nebude v tejto lehote riadne splnená. (...)“

Ako   vyplýva z citovaného odôvodnenia rozsudku, krajský súd svoje rozhodnutie založil na právnom názore, podľa ktorého aplikované ustanovenia (§ 61 ods. 1 a 2, § 130 ods.   1   a   § 256   ods.   1   a   2   Zákonníka   práce)   možno   vykladať   (vo   vzťahu   k   predmetu odvolacieho konania, ktorým je rozhodnutie o úroku z omeškania z istiny náhrady mzdy za obdobie od 11. mája 2000 do 31. decembra 2001, teda za obdobie siedmeho a nasledujúcich mesiacov,   za   ktoré   vznikol   zamestnancovi   nárok   na   náhradu   mzdy)   iba   tak,   že zamestnávateľ sa s výplatou náhrady mzdy v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru so zamestnancom dostane do omeškania až vtedy, keď náhradu mzdy nevyplatí zamestnancovi v paričnej lehote určenej súdom v rozhodnutí, ktorým sa zaplatenie náhrady mzdy zamestnávateľovi ukladá.

Krajský   súd   svoj   názor   odôvodnil   tým,   že „vychádzajúc   z   povahy   predmetu uplatneného nároku (nároku na náhradu mzdy, pozn.) jeho splnenie môže byť stanovené až súdnym   rozhodnutím,   že tu   tento   nárok   je   a v   akej výške alebo nie   je,   takže   až týmto rozhodnutím nastane i jeho splatnosť“. Dôsledkom toho je, že „pohľadávka (na náhradu mzdy, pozn.) vzniká zamestnancovi až právoplatnosťou rozhodnutia (súdu, pozn.), ktorým bola priznaná“.

Naopak,   sťažovateľ   zastáva   názor,   podľa   ktorého   ustanovenia   Zákonníka   práce upravujúce   nárok   na   náhradu   mzdy   je   nevyhnutné   vykladať   tak,   že   zamestnávateľ   sa dostane do omeškania s výplatou náhrady mzdy ešte pred rozhodnutím súdu, ktorým súd zamestnávateľa   zaviaže   náhradu   mzdy   zamestnancovi   vyplatiť,   a   to   v   čase   priamo a výslovne ustanovenom Zákonníkom práce (§ 119 ods. 1).

Sťažovateľ   svoj   právny   názor   odôvodňuje   tým,   že   nárok   na   náhradu   mzdy zamestnancovi v takýchto prípadoch vzniká priamo zo zákona a súd svojím rozhodnutím, ktorým zaviaže zamestnávateľa na zaplatenie náhrady mzdy, z tohto dôvodu nemôže nárok založiť, alebo iba uloží splniť žalovanému (už existujúcu) povinnosť, ktorá mu vyplýva z hmotného práva.

Pre ústavne konformný výklad dotknutých ustanovení Zákonníka práce je potrebné ustáliť moment vzniku práva zamestnanca na vyplatenie náhrady mzdy. Správne ustáliť tento moment znamená ustáliť ho v súlade so zmyslom a účelom právnej úpravy neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nárokov z neplatného rozviazania pracovného pomeru, tak ako je obsiahnutá v § 61 a nasl. Zákonníka práce.

Ako   vyplýva   z   §   61   Zákonníka   práce,   v   prípade   neplatnej   výpovede   alebo okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru   zamestnávateľom,   ak   zamestnanec   oznámil zamestnávateľovi,   že trvá   na tom, aby ho ďalej   zamestnával, Zákonník   práce   výslovne ustanovuje,   že   pracovný   pomer   zamestnanca   trvá   i naďalej,   a   ukladá   zamestnávateľovi povinnosť   poskytnúť   zamestnancovi   náhradu   mzdy.   Táto   povinnosť   zamestnávateľa poskytovať   náhradu   mzdy   zamestnancovi   teda   vzniká   dňom   nasledujúcim   po   dni,   keď zamestnanec oznámil   zamestnávateľovi,   že   trvá   na   tom,   aby   ho   zamestnávateľ   naďalej zamestnával. Táto povinnosť zamestnávateľa trvá až do právoplatnosti rozhodnutia súdu o platnosti/neplatnosti   skončenia   pracovného   pomeru   (ak   súd   určí   neplatnosť   skončenia pracovného pomeru, za ďalšie obdobie patrí zamestnancovi už mzda; ak žalobu zamietne, za ďalšie obdobie zamestnancovi už nepatrí ani mzda, ani náhrada mzdy). Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže   súd   za   stanovených   podmienok   (na   návrh   zamestnávateľa   na   zníženie   alebo nepriznanie náhrady mzdy uplatnený v súdnom konaní o nároku pracovníka na náhradu mzdy)   rozhodnúť   o   znížení   stále   trvajúcej   povinnosti   zamestnávateľa   nahradiť zamestnancovi mzdu, prípadne mu náhradu nepriznať vôbec.

Právna úprava neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nárokov z neplatného rozviazania   pracovného   pomeru   musí   byť   aplikovaná   v   kontexte   Zákonníka   práce   ako celku.

Podľa § 119 ods. 1 prvej vety Zákonníka práce (označeného ako „Splatnosť mzdy a náhrady mzdy“) mzda a náhrada mzdy je splatná pozadu za mesačné obdobie, pokiaľ v podnikovej kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nebolo dohodnuté iné obdobie, a to v najbližšom výplatnom termíne po uplynutí obdobia, za ktoré sa poskytuje.

Je nevyhnutné potom prisvedčiť argumentácii sťažovateľa, že krajský súd sa riadne nevysporiadal so všetkými ustanoveniami právneho poriadku, ktoré sa na vec vzťahujú, keď (ako to vyplýva aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia) sa pri svojom rozhodovaní opomenul vysporiadať s existenciou ustanovenia § 119 ods. 1 prvej vety Zákonníka práce. Pokiaľ totiž Zákonník práce používa pojem „náhrada mzdy“ na viacerých miestach a platí zásada, ktorá musí   byť   vlastná   právnemu   poriadku   právneho   štátu,   podľa   ktorej   obsah   rovnakých právnych pojmov použitých v právnej norme na viacerých miestach nemožno vykladať odlišne, potom je zrejmé, že ustanovenie § 119 ods. 1 Zákonníka práce upravuje splatnosť náhrady mzdy aj v prípadoch náhrady mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru. Formulovaný princíp je potvrdením zásady právnej istoty, keďže je neprípustné, aby bez výslovného vyjadrenia v právnej norme jej adresát nemohol s istotou očakávať, že rovnaké pojmy uvedené na viacerých miestach právnej normy budú mať i rovnaký obsah.

Je už iba logickým dôsledkom uvedeného pravidla, že ak je splatnosť náhrady mzdy ustanovená   v   §   119   ods.   1   Zákonníka   práce,   potom   nastáva   vo   vzťahu   k   jednotlivým mesiacom, za ktoré zamestnancovi patrí, za jednotlivý mesiac v nasledujúcom kalendárnom mesiaci v stanovenom výplatnom termíne.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zdôraznil, že v súlade s § 154 ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   bol   pri   svojom   rozhodovaní   povinný   vychádzať zo stavu v čase vyhlásenia svojho rozhodnutia. S ohľadom na už uvedené, ak predmetom konania je náhrada mzdy (ktorej splatnosť je ustanovená § 119 ods. 1 Zákonníka práce) za obdobie   mesiacov   predchádzajúcich   rozhodovaniu   súdu,   pričom   súd   rozhoduje   až po výplatnom termíne v nasledujúcom kalendárnom mesiaci, rozhoduje o náhrade mzdy vždy   v čase, keď všetky   jednotlivé mesačné sumy náhrady   mzdy, ktoré sú   predmetom konania, boli už splatné.

Ak   napriek uvedenému krajský   súd potvrdil   rozsudok   okresného súdu   vo výroku o zamietnutí žaloby sťažovateľa o zaplatenie úroku z omeškania, založil svoje rozhodnutie na   takom   výklade   ním   aplikovaných   ustanovení   Zákonníka   práce,   ktoré   popreli   účel a zmysel nielen právnej úpravy neplatnosti skončenia pracovného pomeru a nárokov z toho vyplývajúcich ako celku, ale aj jednotlivých krajským súdom aplikovaných ustanovení, a to aj v dôsledku opomenutia krajského súdu vysporiadať sa s existenciou všetkých ustanovení, ktoré na ním rozhodovanú vec dopadali (§ 130 ods. 1 Zákonníka práce).

Ústavný súd zotrváva na stanovisku (podobne aj IV. ÚS 1/02), že zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov, ktoré ich viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred   nimi.   Tento   prístup   je   dôsledkom   toho,   že   všeobecné   súdy   vychádzajú   pri prerokovávaní   a   rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich   právomocí   zo   zákonnej   úpravy a z vlastnej   interpretácie   zákonov.   Ústavný   súd   je   však   oprávnený   a   povinný   posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov vo veciach, v ktorých už niet iného nadriadeného alebo opravného súdu, ktorý by chránil základné právo účastníka konania. Tieto   zásady   týkajúce   sa   vzťahu   ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   pri   ochrane ústavnosti   boli   relevantné   aj   v danej   veci.   Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou judikatúrou konštatoval, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).

Keďže   právne   závery   krajského   súdu   boli   zjavne   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozhodnutím   bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

V záujme ochrany ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré boli u sťažovateľa porušené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 377/2006 z 27. novembra 2008, bolo potrebné rozsudok krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Úlohou   krajského súdu   v ďalšom   priebehu   odvolacieho konania bude rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa v časti, ktorou sa domáhal od žalovaného zaplatenia 17,6 % ročného úroku z omeškania z istiny 427 060 Sk od 1. januára 2002 až do zaplatenia, a to takým spôsobom, ktorý   bude   ústavne   konformný   a   bude   v   súlade   s   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto náleze.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva   boli   porušené,   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie.   Ako   vyplýva   zo   sťažnosti, sťažovateľ   žiadal   priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 200   000   Sk,   a to z dôvodu   dĺžky   trvania   súdneho   konania,   ktorá   ovplyvnila   jeho   existenčné   pomery, poznačila   jeho   spoločenské   postavenie,   sťažovateľ   bol   dehonestovaný   spoločensky   aj psychicky. Pokiaľ ide o náhradu mzdy, táto bola sťažovateľovi priznaná takmer po desiatich rokoch   a   aj   to   bez   úroku   z   omeškania,   navyše   platy   od   roku   2000   do   roku   2008   sa vo všeobecnosti zvýšili a zvýšilo sa aj ohodnotenie funkcie, ktorú sťažovateľ zastával.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd prihliada na všetky okolnosti danej veci, pričom v danom prípade vzhľadom na intenzitu porušenia   základného   práva   sťažovateľa   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   konštatovanie porušenia   základného   práva   pre   sťažovateľa   dostatočným   zadosťučinením.   Ústavný   súd poukazuje na skutočnosť, že predmetom jeho rozhodovania v tejto veci bolo posudzovanie ústavnosti rozhodnutia krajského súdu, ktorým bolo rozhodované už iba vo vzťahu k úroku z omeškania, teda za situácie, keď o ostatných častiach nároku sťažovateľa súdmi bolo rozhodnuté   v   prospech   sťažovateľa   a   tieto   ich   rozhodnutia   nadobudli   právoplatnosť. Porušenie   základného   práva   sťažovateľa   napadnutým   rozhodnutím   nevytvorilo   navyše nezvratný stav, po jeho zrušení ústavným súdom bola vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Navyše dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sa vzťahujú k jeho tvrdeniam o zbytočných prieťahoch v konaní všeobecných súdov, celkovej dĺžke konania, a teda k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, teda k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   na   ďalšie   konanie   ústavným   súdom   prijatá   nebola,   pretože neostalo nič iné, ako ju vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú. Za tejto situácie zo sťažnosti sťažovateľa potom nie sú zrejmé presvedčivé dôvody, pre ktoré žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v prípade zistenia porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavným súdom

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie nepriznal, tak ako to je uvedené v 3. bode výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. S. v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ žiadal priznať   náhradu   trov   konania   pozostávajúcu   z   odmeny   advokáta   za   vykonanie   dvoch úkonov   právnej   služby   v   roku   2009,   a   to   prevzatie   zastupovania   a   podanie   sťažnosti ústavnému súdu. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov vo výške 245,70 € spolu za dva   úkony právnej   pomoci   podľa   § 11 ods.   2 a § 13 ods.   3 vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, t. j. 2-krát 115,90 € a 2-krát 6,95 € režijný paušál (prevzatie zastupovania a podanie sťažnosti ústavnému súdu).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2009