znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 161/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 predbežne prerokoval sťažnosť súdneho exekútora Mgr. I. P., P., zastúpeného advokátom JUDr.   P.   P.,   P.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva vlastniť   majetok zaručeného   v   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   zaručeného   v   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd a základného   práva   na   súdnu   ochranu   a spravodlivý   proces   zaručeného   v čl.   46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 CoE 45/07 z 24. januára 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť súdneho exekútora Mgr. I. P. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2008 doručená   sťažnosť   súdneho   exekútora   Mgr.   I.   P.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces zaručeného v čl. 46 ods.   1   ústavy   a práva   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoE 45/07 z 24. januára 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že V. (ďalej len „oprávnená“) 3. júna 1999 podala proti P. N. – F., P. (ďalej len „povinný“), návrh na vykonanie exekúcie. Na základe poverenia Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) začal sťažovateľ v predmetnom exekučnom konaní vykonávať jednotlivé úkony. Oprávnená podala 17. mája 2004 návrh na zastavenie   exekúcie,   na   základe   ktorého   okresný   súd   exekúciu   zastavil.   Po   doručení uznesenia o zastavení exekúcie sťažovateľ 19. apríla 2007 vyúčtoval trovy exekúcie, ktoré v predmetnom   exekučnom   konaní   vznikli   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č.   288/1995   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov v znení neskorších predpisov v celkovej sume 4 722,70 Sk.

Okresný súd oznámením z 20. septembra 2007 sťažovateľovi oznámil, že nebude o trovách exekúcie rozhodovať. Sťažovateľ 11. októbra 2007 podal okresnému súdu žiadosť o vydanie rozhodnutia vo veci, v ktorej uviedol dôvody, na základe ktorých žiadal vo veci trov exekúcie rozhodnúť.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   23   Er   1767/99   z   26.   októbra   2007   rozhodol,   že sťažovateľovi   náhradu   trov   exekučného   konania   nepriznáva,   proti   ktorému   sťažovateľ 14. novembra   2007   podal   odvolanie.   O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 7 CoE 45/2007 z 24. januára 2008 tak, že zmenil uznesenie okresného súdu tak, že návrh sťažovateľa na doplnenie uznesenia zamietol. V odôvodnení uznesenia krajský súd uviedol, že „súd prvého stupňa správne na daný stav aplikoval ustanovenie § 166   OSP   a že   exekútor   v lehote   do   15   dní   od   doručenia   uznesenia   nenavrhol   jeho doplnenie o výrok vzťahujúci sa na trovy exekúcie“.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd nesprávne aplikoval § 166 Občianskeho súdneho poriadku a že predmetnú vec mal rozhodnúť podľa Exekučného poriadku.

Podľa   sťažovateľa   rozhodnutím   krajského   súdu   o nepriznaní   trov   exekučného konania bolo porušené jeho základné právo vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a právo   zaručené   v   čl.   1   dodatkového   protokolu   a   základné   právo   na   súdnu   ochranu a spravodlivý   proces   zaručené   v čl.   46   ods.   1   ústavy   a právo   zaručené   v   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje ústavnému súdu vydať tento nález:„Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7 CoE 45/2007 zo dňa 24. 01. 2008 bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   vlastniť   majetok   garantované   čl.   20   ods.   1 Ústavy   SR   a čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7 CoE 45/2007 zo dňa 24. 01. 2008 bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces garantované   čl.   46   ods.   1   Ústavy   a čl.   6   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7 CoE 45/2007 zo dňa 24. 01. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný súd skúma,   či   dôvody uvedené   v § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva vlastniť majetok zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu   a základného   práva   na súdnu   ochranu   a spravodlivý   proces   zaručené   v čl.   46 ods. 1   ústavy   a právo   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 7 CoE 45/07 z 24. januára 2008.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie označených základných práv a práv uznesením krajského súdu z 24. januára 2008, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu z 26. októbra 2007, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by v prípade sťažovateľa   prichádzalo   do   úvahy   vtedy,   keby   podmienky   na   prístup   k tomuto   súdu ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby krajský súd tieto   všeobecné   podmienky   prístupu   k   súdu   vykladal   vo   vzťahu   k sťažovateľovi diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľa k takej situácii nedošlo, sťažovateľ mal priznané postavenie účastníka   súdneho   konania   a krajský   súd   o   jej   návrhu   meritórne   rozhodol,   aj   keď   nie v súlade s jeho predstavami.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že krajský súd napadnutým rozhodnutím tým, že mu nepriznal trovy exekúcie, „dokonca sa trovami exekúcie ani meritórne nezaoberal“, porušil   jeho   právo   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1   dodatkového protokolu.

Ústavný   súd   teda,   tak   ako   to   už   vyslovil   vo   viacerých   svojich   nálezoch,   nie   je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy   (čl.   46   až   50   ústavy).   Z takéhoto   pohľadu   pristúpil   ústavný   súd   aj   k posúdeniu napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva, že: „Odvolací   súd   v zmysle   zásad   ustanovenie   §   212   O. s. p.   preskúmal   napadnuté uznesenie   spolu   s konaním,   ktoré   mu   predchádzalo,   vec   prejednal   bez   nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 písm. c) O. s. p. a zistil, že odvolanie súdneho exekútora nie je opodstatnené, a to i napriek tomu, že súd prvého stupňa nesprávne postupoval, ak rozhodol o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi. Ako to vyplýva z obsahu spisu, uznesením zo dňa 5. 10. 2004, č. k. 23 Er 1767/1999- 11   doručeným   súdnemu   exekútorovi   dňa   11. 10. 2004,   bola   exekúcia   zastavená. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 23. 11. 2004. Výrok o trovách exekúcie však do rozhodnutia zahrnutý nebol.

V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 166 ods. 1, 2 O. s. p., podľa ktorého   ak   nerozhodol   súd   v   rozsudku   o   niektorej   časti   predmetu   konania,   o   trovách, konania alebo o predbežnej vykonateľnosti, môže účastník do 15 dní od doručenia rozsudku navrhnúť jeho doplnenie. Súd môže rozsudok, ktorý nenadobudol právoplatnosť, doplniť aj bez   návrhu.   Doplnenie   urobí   súd   dopĺňacím   rozsudkom,   pre   ktorý   platia   obdobne ustanovenia   o   rozsudku.   Ak   súd   nevyhovie   návrhu   účastníka   na   doplnenie   rozsudku, uznesením návrh zamietne.

Možnosť aplikácie vyššie uvedeného ustanovenia i v prípade rozhodnutia vydaného vo forme uznesenia, je daná ustanovením § 167 ods. 2 O. s. p.

Súdny exekútor v lehote do 15 dní od doručenia uznesenia nenavrhol jeho doplnenie o výrok vzťahujúci sa na trovy exekúcie, v dôsledku čoho mal súd prvého stupňa návrh súdneho   exekútora   na   doplnenie   rozhodnutia   uznesením   zamietnuť.   Podanie   súdneho exekútora zo dňa 19. 4. 2007, ktorým sa domáhal priznania náhrady trov exekúcie, po tom, čo došlo k právoplatnému zastaveniu exekúcie, z hľadiska obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.) totiž nemožno hodnotiť inak ako návrh na doplnenie uznesenia.

Skonštatovaním nepriznávajúcim súdnemu exekútorovi postavenie účastníka v časti týkajúcej sa trov exekúcie sa stotožniť nedá. Hoci Exekučný poriadok účinný do 31. 1. 2002 súdnemu exekútorovi v ustanovení § 37 ods. 1 postavenie účastníka nepriznával, z ďalších ustanovení Exekučného poriadku je zrejme, že aj v tom čase súdny exekútor, pokiaľ sa rozhodovalo   o   trovách   exekúcie,   takýmto   účastníkom   konania   bol.   Ustanovenie   §   200 Exekučného poriadku účinné do 31. 1. 2002 za trovy exekúcie považovalo bez akýchkoľvek pochybností odmenu exekútora, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu času pri vykonávaní exekúcie. Uvedené ustanovenie pritom nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku priznávalo nielen oprávnenému ale tiež i exekútorovi. Nárok na náhradu   trov   exekúcie   teda   jednoznačne   predstavoval   nárok   exekútora   ako   účastníka konania. Doplnením ustanovenia § 37 ods. 1 Exekučného poriadku novelou tohto právneho predpisu uskutočnenou zák. č. 32/2002 Z. z. sa len zvýraznilo postavenie súdneho exekútora ako   účastníka   konania   a   odstránili   nejasnosti   umožňujúce   rozdielny   výklad   súvisiaci s postavením súdneho exekútora pri rozhodovaní o trovách exekúcie.

S   prihliadnutím   na   tieto   skutočnosti   odvolací   súd   postupom   vyplývajúcim z ustanovenia § 220 O. s. p. napadnuté uznesenie zmenil a návrh súdneho exekútora na doplnenie uznesenia zamietol.“

Keďže ústavný súd z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nezistil skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné,   resp.   neudržateľné,   ktoré   by   súčasne   mali   za   následok porušenie   označených   práv   sťažovateľa,   a skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   s uznesením krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu, sťažnosť sťažovateľa na porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Absencia   porušenia   ústavoprocesných   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   označených   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho   charakteru   (IV.   ÚS   116/05).   Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   skoršou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) aj naďalej zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavoprocesné   princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne čl. 6 ods. 1 dohovoru. V opačnom prípade by ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery   v rozhodnutiach   všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Keďže   odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   ústavný   súd nepovažoval ani za svojvoľné, ani arbitrárne, nemohlo preto týmto rozhodnutím krajského súdu dôjsť ani k porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008