znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 161/07-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   februára   2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha   prerokoval   sťažnosť   M.   Š.,   B.,   zastúpenej   advokátom   JUDr. M.   K.,   B., pre namietané   porušenie   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 41/03 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 41/03   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava III   p r i k a z u j e,   aby vo veci sp. zn. 3 T 41/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. Š. trovy konania v sume 7 492 Sk (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatdva slovenských korún) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. M. K., B.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti M. Š.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 161/07-16   z   28.   júna   2007   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   M.   Š.   (ďalej   len „sťažovateľka“) pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 41/03.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že   na   okresnom   súde   prebieha   pod   sp.   zn. 3 T 41/03 trestné konanie proti obžalovanému V. Č. pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona. V tomto trestnom konaní má navrhovateľka postavenie poškodenej.

Rozsudkom okresného súdu z 10. marca 1999 sp. zn. 1 T 71/96 bol obvinený V. Č. uznaný za vinného z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona a bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 10. marca 1999.

Minister   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   9.   septembra   2002   podal   proti právoplatnému   rozsudku   okresného   súdu   sťažnosť   na   porušenie   zákona.   Následne uznesením   sp.   zn.   3   Tz   23/02   z   11.   februára   2003   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky rozhodol, že rozsudkom okresného súdu z 10. marca 1999 sp. zn. 1 T 71/96 a v konaní, ktoré   mu   predchádzalo,   bol   porušený   zákon   v   neprospech   obvineného   V.   Č.,   rozsudok okresného súdu   zrušil   a prikázal okresnému   súdu,   aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Po vrátení veci prvostupňovému súdu okresný súd nariadil vykonať dôkaz znaleckým posudkom, za účelom vypracovania ktorého bol spis okresného súdu zaslaný na Žilinskú univerzitu v Žiline, Ústav súdneho inžinierstva (ďalej len „ústav súdneho inžinierstva“).Od   roku   2003   sa   predmetný   spis   nachádzal   na   Žilinskej   univerzite   za   účelom vypracovania   znaleckého   posudku.   Okresný   súd   napriek   nečinnosti   znaleckého   ústavu zostal nečinný a za účelom urýchlenia vypracovania znaleckého posudku nevyužil žiadny zákonný prostriedok, ktorý mu právny poriadok priznáva.

Po doručení znaleckého posudku okresnému súdu v auguste 2005 okresný súd viac ako rok nenariadil vo veci pojednávanie.

Sťažovateľka   podala   v   zmysle   §   62   a   nasl.   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov predsedovi okresného súdu sťažnosť na postup daného   súdu,   ktorá   smerovala   proti   porušeniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.

Na sťažnosť predseda okresného súdu sťažovateľke neodpovedal.Vo veci nie je do podania sťažnosti na ústavnom súde právoplatný rozsudok napriek tomu, že k skutku došlo pred takmer 11 rokmi.

Zo skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka vyvodila, že okresný súd porušil jej základné právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho   vec   verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov.   Zbytočné   prieťahy   v konaní sťažovateľka vidí najmä v tom, že okresný súd nevyužil zákonné možnosti na dodržanie sudcovskej lehoty stanovenej na vypracovanie znaleckého posudku znaleckým ústavom, v dôsledku   čoho   nebol   posudok   vypracovaný   2   roky,   okresný   súd   po   doručení vypracovaného   znaleckého   posudku   1   rok   a   4   mesiace   nenariadil   vo   veci   hlavné pojednávanie a konanie nebolo právoplatne ukončené napriek tomu, že od skutku uplynulo takmer 11 rokov.

Sťažovateľka   uviedla,   že   vzhľadom   na   prežitú   traumu   spôsobenú   úmrtím   dvoch blízkych ľudí pri dopravnej nehode, ktorej účastníkom bol V. Č., pôsobia na ňu prieťahy v uvedenom súdnom konaní traumatizujúco a sťažujú ešte viac jej ťažký psychický stav. Z tohto dôvodu si v konaní pred ústavným súdom uplatňuje nárok na primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk.

Z uvedených dôvodov sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Nekonaním Okresného súdu Bratislava III v právnej veci, sp. zn. 3 T 41/03, bolo porušené právo sťažovateľky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov.

2. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava III, aby vo veci konal.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.

4. Okresný súd Bratislava III je povinný nahradiť právnemu zástupcovi sťažovateľky náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   Ústavným   súdom   SR,   na   účet 2627545003/1100, vo výške 6 887,70 Sk (á 2 730 Sk x 2 za dva úkony právnej služby - príprava a prevzatie právneho zastúpenia, písomné podanie na súd, 19 % DPH a režijný paušál vo výške 164 Sk x 2 za dva úkony právnej služby a 19 % DPH).“

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 3223/2007 z 1. júna 2007 vyjadrila podpredsedníčka okresného súdu, pričom uviedla:

Vec   napadla   na   Okresný   súd   Bratislava III dňa   25.   3.   2003   po   rozhodnutí Najvyšším súdom SR, ktorý dňa 11. 2. 2003, že vo veci obv. V. Č. vedenej pod sp. zn. 1 T 71/96   bol   porušený   zákon   v   neprospech   obvineného.   Zákonný   sudca   dňa   15.   4.   2003 vyslovil   zaujatosť   v   predmetnej   trestnej   veci   o   ktorej   Krajský   súd   v   Bratislave   svojim rozhodnutím zo dňa 24. 6. 2003 rozhodol, že zákonný sudca JUDr. M. nie je vylúčený z vykonávania   úkonov   trestného   konania.   Vo   veci   boli   následne   vytýčené   hlavné pojednávania dňa 1. 12. 2003, 2. 2. 2004, na hlavnom pojednávaní dňa 2. 2. 2004 bolo rozhodnuté   o   pribratí   Ústavu   súdneho   inžinierstva   do   konania   na   podanie   znaleckého posudku.

Spisový   materiál   bol   dňa   2.   9.   2005   vrátený   z   Ústavu   súdneho   inžinierstva s vypracovaným   znaleckým   posudkom,   následne   bol   spis   predložený   vyššiemu   súdnemu úradníkov   na   vypracovanie   uznesenia   o   priznaní   znalečného   ako   aj   svedočného. Nečinnosťou vyššieho súdneho úradníka spis nebol predložený sudcovi a z tohto dôvodu sudca vo veci nemohol vytýčiť termín hlavného pojednávania.(...)

Po   predložení   spisu   zákonnému   sudcovi   bol   vo   veci   vytýčený   termín   hlavného pojednávania na 23. 4. 2007 a 21. 5. 2007. Týchto hlavných pojednávaní sa obžalovaný nezúčastnil, svoju neúčasť neospravedlnil a preto bol na obžalovaného dňa 21. 5. 2007 vydaný príkaz na zatknutie.“

Ústavný súd z vyžiadaného spisového materiálu týkajúceho sa veci zistil, že Okresná prokuratúra B. podala 17. decembra 1996 na okresnom súde obžalobu na V. Č. pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Konanie na okresnom súde bolo   vedené   pod   sp.   zn.   1   T   71/96   a sťažovateľka   mala   v tomto   konaní   postavenie poškodenej. Rozsudkom sp. zn. 1 T 71/96 bol 10. marca 1999 obžalovaný uznaný vinným zo spáchania trestného činu podľa obžaloby. Bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov spolu so zákazom činnosti. Okresný súd ho zaviazal aj k náhrade škody (okrem iných) aj voči sťažovateľke.

Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 10. marca 1999.Na   podnet   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   rozhodol   Najvyšší   súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Tz 23/02 z 11. februára 2003, že rozsudkom okresného súdu z 10. marca 1999 bol porušený zákon v neprospech obvineného. Prikázal okresnému súdu vec znova prerokovať a rozhodnúť.

Od 25. marca 2003 opätovne vo veci konal okresný súd. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 3 T 41/2003. Okresný súd vo veci nariadil niekoľko pojednávaní (2. júna 2003, 24. júna 2003, 1. decembra 2003, 2. februára 2004, 5. apríla 2004, 23. apríla 2007, 21. mája 2007, 11. júla 2007, 24. októbra 2007, 28. novembra 2007 a 31. januára 2008). Uznesením zo   6.   februára   2004   okresný   súd   pribral   do   konania   ústav   súdneho   inžinierstva.   Ústav súdneho   inžinierstva   vrátil   spis   okresnému   súdu   spolu   s   vypracovaným   znaleckým posudkom   2.   septembra   2005.   Z dôvodu   neúčasti   na   pojednávaní   obžalovaného   vydal okresný súd 21. mája 2007 príkaz na jeho zatknutie. Dňa 6. júna 2007 príkaz na zatknutie zrušil. Do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu vec nebola meritórne rozhodnutá.Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II. ÚS 813/00),   pričom   „k naplneniu   práva   na   súdnu ochranu   v rozhodovaní   o veci   samej   dochádza   zásadne   právoplatným   rozhodnutím...“ (IV. ÚS 68/02).

Pri   posudzovaní,   či   vo   veci   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (IV. ÚS 26/02) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú   povaha konania, právna   a   faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   konania a spôsob, akým súd vo veci postupoval.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 3 T 41/03, ústavný súd zistil, že obžaloba bola podaná ešte 17. decembra 1996 pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného zákona. Z právneho hľadiska   nemožno   vec   považovať   za   zložitú,   avšak   vzhľadom   na   potrebu   obsiahleho dokazovania a v tej súvislosti aj s potrebou vypracovania znaleckého posudku vec možno považovať   za   zložitú   z faktického   hľadiska. V rámci   zložitosti   konania   ústavný   súd posudzuje   i povahu   konania,   teda   to,   o čo   sťažovateľovi   ide.   Sťažovateľka   prišla   pri dopravnej nehode, ktorej účastníkom bol V. Č., obžalovaný v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 1 T 71/96, neskôr sp. zn. 3 T 41/03, o dvoch blízkych ľudí. Z tohto pohľadu je pre ňu mimoriadne dôležité právoplatné ukončenie trestného konania.

2. Pri posudzovaní správania sťažovateľky ústavný súd nezistil v preskúmavanej veci žiadnu významnú skutočnosť v jej správaní. Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení   taktiež   nenamietala   správanie   sťažovateľky   v súvislosti   s dĺžkou   označeného konania.

3. Ďalším hodnotiacim kritériom je postup okresného súdu. Okresný súd prvýkrát vo veci meritórne rozhodol 10. marca 1999 a rozsudok nadobudol právoplatnosť 7. apríla 1999. Sťažovateľke bola v zmysle tohto rozhodnutia vyplatená náhrada škody. Stav právnej neistoty sťažovateľky bol týmto rozhodnutím odstránený, avšak konanie pred okresným súdom potom znova pokračovalo po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tz 23/02 z 11. februára 2003, ktorým rozhodol o sťažnosti na porušenie zákona, ktorú podal minister spravodlivosti Slovenskej republiky tak, že zrušil rozsudok okresného súdu sp. zn. 1 T 71/96, pretože ním bol porušený zákon. Prikázal okresnému súdu vec znova prerokovať a rozhodnúť.

Vec bola ďalej na okresnom súde vedená pod sp. zn. 3 T 41/03. Z hľadiska prieťahov v konaní sa ústavný súd sústredil najmä na obdobie po februári 2003, avšak prihliadol pri tom aj na celkovú dĺžku konania v označenej veci. V období, keď bolo konanie vedené pod sp.   zn.   3   T   41/03,   ústavný   súd   konštatuje   viaceré   dlhšie   obdobia   nečinnosti   v konaní okresného   súdu,   ktoré   v konečnom   dôsledku   označil   aj   sám   okresný   súd,   ale   aj neefektívnosť úkonov okresného súdu, následkom ktorých postup okresného súdu neviedol k meritórnemu rozhodnutiu veci ani do dňa podania sťažnosti sťažovateľkou na ústavnom súde v roku 2007.

Podľa zistenia ústavného súdu konanie nebolo právoplatne skončené ani v januári 2008.

Vzhľadom na tieto skutočnosti postup okresného súdu nemožno považovať za taký, ktorý   by   smeroval   k meritórnemu   rozhodnutiu,   a tým   aj   k   odstráneniu   právnej   neistoty sťažovateľky.

Ústavný súd po zvážení všetkých okolností pri hodnotení postupu okresného súdu, najmä s prihliadnutím na skutočnosť, že konanie na okresnom súde začalo ešte v roku 1996, konštatuje, že celková dĺžka konania nemôže byť považovaná za zodpovedajúcu požiadavke konania bez zbytočných prieťahov. Uvedené okolnosti sú dostatočné na to, aby oprávnili ústavný súd k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 41/03 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody porušil, vo veci konal [podobne aj § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde]. Keďže konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn. 3 T 41/03 nebolo dosiaľ právoplatne skončené, ústavný súd vo   výroku   tohto   rozhodnutia   uložil   okresnému   súdu   aj   povinnosť   ďalej   konať   bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.   Podľa   odseku   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk, čo odôvodnila traumatizujúcimi dôsledkami na jej psychický stav po strate dvoch blízkych ľudí.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať, aby fyzická osoba viac ako štyri roky čakala na výsledok súdneho konania v trestnej veci, zvlášť, keď skutok, ktorý je predmetom trestného konania, sa stal ešte v roku 1996 a v tejto veci už okresný súd niekoľko rokov konal a vykonával dokazovanie v predchádzajúcom konaní. U sťažovateľky takýto   postup   okresného   súdu   oprávnene   vyvolával   stav   právnej   neistoty.   Vychádzajúc z tohto,   ale   tiež   z povahy   veci,   teda   toho,   o čo   sťažovateľke   v označenom   konaní   ide, z princípov   spravodlivosti   a spôsobu   zavŕšenia   ochrany   základných   práv   sťažovateľky, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   finančné   zadosťučinenie   v   sume   100 000 Sk,   ktoré   je okresný súd povinný zaplatiť v súlade s výrokom tohto nálezu sťažovateľke, je primeraným zadosťučinením spojeným s porušením jej základného práva.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupca sťažovateľky   si   podaním   zo   17.   augusta   2007   uplatnil   trovy   konania   v celkovej   sume 10 633, 80 Sk. Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov konania v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   a to   za   dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia a spísanie sťažnosti) 2 970 Sk za každý úkon plus režijný paušál v sume 178 Sk za každý úkon v celkovej sume 6 296 Sk. Keďže   právny   zástupca   preukázal,   že   je platiteľom   dane   z pridanej   hodnoty   (ďalej   len „DPH“),   priznal   mu   ústavný   súd   aj   náhradu   19   %   DPH   za   vykonanú   právnu   službu. Celkovo teda sťažovateľke z titulu úhrady trov konania priznal 7 492 Sk. Úhradu trov konania   v súvislosti   s podaním   na   ústavnom   súde   zo   17.   augusta   2007   sťažovateľke nepriznal,   pretože   týmto   jej   právny   zástupca,   hoci   podanie   označil   ako „stanovisko“, neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by sa týkali merita veci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2008