znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 161/05-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   6. júla 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   K. Š.,   trvale   bytom   S., zastúpeného   advokátkou JUDr. V. D., so sídlom B., namietajúcu porušenie jeho základného práva na súdnu a inú právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 122/03 a Krajským súdom v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 108/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 8. júna 2005 doručená sťažnosť K. Š., trvale bytom S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., so sídlom B., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 122/03 a Krajským   súdom   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 Co 108/04.

Z obsahu sťažnosti i k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 31. januára 2003   domáhal,   aby   okresný   súd   uložil   odporcovi   Okresnému   stavebnému družstvu   Dunajská   Streda   (ďalej   len   „odporca“)   povinnosť   zabezpečiť   vypratanie družstevného bytu v Dunajskej Strede, sídlisko Sever, blok C 3, 2. poschodie, č. 10 (ďalej len „sporný byt“) a previedol ho do jeho vlastníctva. Sťažovateľ svoju žalobu opieral hlavne o rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C 206/92 z 9. februára 1993, ktorým určil, že dohoda o užívaní   sporného   bytu   medzi   sťažovateľom   a odporcom   z   5. januára 1967   je   platná. Okresný   súd   žalobu sťažovateľa zamietol   rozsudkom   č.   k.   7 C 122/03-77   z 30. októbra 2003. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 10 Co 108/04-125 z 24. novembra 2004, v ktorom rozsudok okresného súdu potvrdil. Rozsudok krajského súdu bol sťažovateľovi doručený 9. mája 2005.

Sťažovateľ   okresnému   súdu   vyčíta,   že „zamietol   nezákonne   moju   požiadavku na vykonanie   právoplatného   a vykonateľného   rozsudku   4   C   206/92“,   a poukazuje   tiež na skutočnosť,   že   vec   bola   pridelená   zákonnej   sudkyni   JUDr.   A.   V.,   pričom   vo veci rozhodla   sudkyňa   JUDr.   O.   C..   Krajskému   súdu   sťažovateľ   okrem   iného   vyčíta, že „pokračoval v predchádzajúcich porušovaniach zákonov... v tom, že odobral prípad zákonnému   sudcovi,   opieral   sa   o nezákonné   dedičské   konanie,   keď   do   dedičstva neoprávnenej osoby zahrnul aj môj družstevný byt ešte za môjho života. Súd nepožadoval od bytového družstva písomné doklady, ktoré potvrdzujú kto je právoplatným nájomcom predmetného družstevného bytu, napriek môjmu naliehaniu mi neumožnil položiť otázky na zistenie pravdy a skutočnosti a nebral do úvahy ani moje vyjadrenie a tiež uznesenia vyšetrovateľa, okresného a krajského prokurátora, že o byt som bol okradnutý a Š. ho získal spáchaním   trestného   činu   podvodu   s krádežou   zamestnancov   družstva   a uznesenie krajského súdu, že pridelenie bytu Š. nie je platné.“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:„1. Základné právo K. Š. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ÚSR v konaní vedenom   na   Okresnom   súde   v Dunajskej   Strede   č.   k.   7 C 122/03   a na   Krajskom   súde v Trnave 10 Co 108/04 porušené bolo.

2. Občiansky súd je povinný ukončiť súdny spor 4 C 206/92 zákonným spôsobom a to zabezpečením vykonateľnosti tohto rozsudku a to vrátením bytu mne na užívanie, vrátiť všetky členské práva k bytu,   ktoré mi boli neprávom odobraté a v zmysle zákona 42/92 § 24 previesť   byt   do   môjho   vlastníctva.   Zrušiť   súdom   prevedené   nezákonné   dedičské konanie môjho bytu. Za neoprávnené užívanie bytu od roku 1991 uhradiť čisté nájomné za opotrebovanie bytu mesačne 800. - Sk, t. j. celkom za 13 rokov 124 800, - Sk.

V zmysle   Ústavy   SR   čl.   46   ods.   3   mi   štát   uhradí   spôsobenú   škodu   nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym postupom súdu vo výške obvyklej ceny za 3-izbový upravený a zateplený byt 700 000, - Sk a čisté nájomné za protiprávne užívanie bytu za 13 rokov, čisté nájomné za opotrebovanie bytu mesačne t. j. 124 800, - Sk, celkom 824 800, - Sk.

Takisto   si   uplatňujem   náhradu   doteraz   vynaložených   trov   konania   za   10   rokov 25 000, - Sk.

Z navrhnutých dvoch alternatív v bode 2) žiadam realizovať jeden, ktorý je zákonný.

3) Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť K. Š. trovy právneho zastúpenia na účet právnej zástupkyne JUDr. V. D. za 2 právne úkony.“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy „o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.“.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrálne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   rozsudkom   okresného   súdu   č. k.   7 C 122/03-77 z 30. októbra   2003, ako   aj   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu   a tiež   rozsudkom krajského   súdu   č. k.   10 Co 108/04-125   z   24. novembra 2004,   ako   aj   postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

1. K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 122/03-77 z 30. októbra 2003, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Podľa   §   201   Občianskeho   súdneho   poriadku   účastník   súdneho   konania   môže napadnúť rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   odvolaním.   Podľa   §   10   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku o odvolaniach proti rozhodnutiam okresných súdov rozhodujú krajské súdy. Pretože o ochrane základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré malo byť podľa jeho tvrdenia porušené rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 122/03-77 z 30. októbra 2003, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu, rozhoduje krajský súd, ústavný súd v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol pri predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 10 Co 108/04-125 z 24. novembra 2004, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu

Opierajúc sa o svoju konštantnú judikatúru ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti posudzoval, či sa namietaný rozsudok krajského súdu opiera o skutkové a právne závery,   ktoré   sú   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň či mali (mohli mať) za následok porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Za týmto účelom ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní   preskúmal   namietaný   rozsudok   krajského   súdu,   ako   aj   ďalšiu dokumentáciu predloženú sťažovateľom vrátane namietaného rozsudku okresného súdu.

Z písomných   dôkazov   predložených   sťažovateľom   ústavný   súd   zistil,   že   dohoda o užívaní sporného bytu medzi sťažovateľom   a odporcom   z 5. januára 1967   je aj podľa právoplatného rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 206/92 z 9. februára 1993 platná, pričom ale sťažovateľ 20. februára 1973 požiadal odporcu o súhlas na prenechanie sporného bytu príbuzným   na dočasné   užívanie   z dôvodu   jeho preloženia   na výkon   práce   do   mesta   S. Odporca   túto   žiadosť   sťažovateľa   akceptoval   a podľa   zápisnice   z   13. augusta 1973 podpísanej aj sťažovateľom a jeho manželkou dal sporný byt k dispozícii odporcovi, pričom odporca sa zaviazal, že sporný byt sťažovateľovi vráti do užívania do šiestich mesiacov od požiadania. Následne odporca na základe rozhodnutia svojho predstavenstva v roku 1974 pridelil byt J. Š. a neskôr po jeho smrti na základe zmluvy o prevode družstevného bytu do vlastníctva   nájomcu   zo   14. júla 1974   previedol   do   vlastníctva   V.   Š.,   manželky zomrelého. Tieto skutočnosti sa stali skutkovým a právnym základom rozsudku okresného súdu, ktorý návrh sťažovateľa na vypratanie sporného bytu odmietol z dôvodu nedostatku pasívnej   legitimácie,   pretože   odporca   v čase   podania   žaloby   nebol   už   ani   vlastníkom, pričom sporný byt ani fakticky nebol v jeho moci.

Z odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   tento   pri rozhodovaní   vzal   do   úvahy   viaceré   súdne   konania   týkajúce   sa   sporného   bytu;   popri už spomínanom konaní o platnosti dohody o užívaní bytu medzi sťažovateľom a odporcom z 5. januára 1967 vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 206/1992, tiež konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 8 C 82/96 o návrhu sťažovateľa na vyslovenie neplatnosti zmluvy   o prevode   družstevného   bytu   medzi   odporcom   a V.   Š.,   ktorý   okresný   súd rozsudkom z 11. novembra 1996 zamietol, pričom odvolací súd tento rozsudok ako vecne správy potvrdil. Následne sa sťažovateľ domáhal určenia neplatnosti dohody o pridelení sporného bytu medzi odporcom a J. Š.. Toto konanie vedené pod sp. zn. 5 C 3/98 bolo uznesením   okresného   súdu   č.   k.   5 C 3/98-79   z 23. januára 2001   zastavené.   Krajský   súd v namietanom rozsudku dospel k záveru, že „... súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal   dokazovanie   na   zistenie   skutkového   stavu   a vec   správne   posúdil   aj   po   právnej stránke. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že na strane odporcu je nedostatok pasívnej legitimácie...“, keďže „Základným predpokladom úspešnosti návrhu na vydanie veci (vypratania nehnuteľnosti) je, že sa vec neoprávnene nachádza vo faktickej moci inej osoby než vlastníka. Navrhovateľ si v danej veci uplatnil právo vypratania bytu odporcom, avšak vypratať byt môže len subjekt, ktorý ho má vo faktickej držbe, resp. ktorý ho užíva, ktorý do bytu vniesol svoje veci. Odporca v žiadnom prípade nie je uvedenou osobou, navyše keď byt, ktorého vypratania sa navrhovateľ domáha, obýva jeho vlastníčka, takže užívanie je v súlade so zákonom.“.

Z odôvodnenia   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   tiež   vyplýva,   že   tento akceptoval na jednej strane platnosť dohody medzi sťažovateľom a odporcom o užívaní sporného   bytu   z   5. januára 1967,   ale   zároveň   formuloval   právny   názor,   že táto „... nezakladá ďalej právo navrhovateľa, že je aj naďalej nájomcom predmetného bytu a to z dôvodu, že užívacie právo navrhovateľa k predmetnému bytu zaniklo v súlade s § 183 Obč. zák. účinného v roku 1973, podľa ktorého právo užívať byt zanikne písomnou dohodou medzi   organizáciou   a   užívateľom   alebo   písomným   oznámením   užívateľa,   že   nechce   byt užívať. Za takéto oznámenie súd považoval dohodu, ktorú uzavrel navrhovateľ s odporcom dňa 13. 8. 1973, z obsahu ktorého záznamu jednoznačne vyplýva, že navrhovateľ prejavil svoju vôľu predmetný byt odovzdať odporcovi a nechce byt ďalej užívať“.

Po   preskúmaní   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   a   priloženej   spisovej dokumentácie ústavný súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu č. k. 10 Co 108/04-125   z   24. novembra 2004   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   ani   arbitrárny, pričom skutkové a právne závery, o ktoré sa opiera, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné,   a preto   v tejto   časti   sťažnosť   sťažovateľa   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   zaoberať   sa   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti aj alternatívnym návrhom sťažovateľa, v ktorom žiadal, aby ústavný súd rozhodol o tom,   že   štát   uhradí   sťažovateľovi   škodu   spôsobenú   nezákonným   rozhodnutím   alebo nesprávnym   úradným   postupom.   Vo   vzťahu   k tomuto   návrhu   sťažovateľ   v sťažnosti uviedol, že krajský súd „nebral do úvahy ani moje vyjadrenie a tiež uznesenia vyšetrovateľa okresného a krajského prokurátora, že o byt som bol okradnutý a Š. ho získal spáchaním trestného činu podvodu s krádežou zamestnancov družstva“. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal   na   dokumentáciu   priloženú   k sťažnosti   sťažovateľom;   konkrétne   uznesenie policajného orgánu sp. zn. ČTS: ORP - 44 /98 z 27. januára 1998 o odložení trestného stíhania bývalých funkcionárov odporcu z podozrenia zo spáchania trestného činu podvodu podľa   §   250   ods.   1   Trestného   zákona,   ako   aj   list   Krajskej   prokuratúry   v Trnave   č. k. 2 Kn 2089/98   -   12   z   11. decembra 1998,   v   ktorom   je   potvrdená   zákonnosť   postupu policajného orgánu s poukazom na skutočnosť, že k odloženiu veci došlo z dôvodu úmrtia podozrivých osôb [§ 11 ods. 1 písm. e) Trestného zákona]. V tomto liste bol sťažovateľ zároveň poučený, že svoje prípadné nároky na náhradu spôsobenej škody si môže uplatniť v občianskoprávnom konaní.

Pre rozhodovanie ústavného súdu bolo právne irelevantné zisťovať, či si sťažovateľ toto svoje právo na náhradu škody v občianskoprávnom konaní riadnym spôsobom a včas uplatnil. Zároveň ale ústavný súd poukázal, že samotné podanie sťažnosti ústavnému súdu, ktorého   súčasťou   je   aj   návrh   na   priznanie   náhrady   škody   zo   strany   štátu,   nemožno považovať   za   uplatnenie   práva   na   náhradu   škody   v občianskoprávnom   konaní,   keďže uplatnenie   tohto   práva   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov,   a nie   do   právomoci ústavného súdu, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj alternatívny návrh sťažovateľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Nad   rámec   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať na skutočnosť,   že   námietka   sťažovateľa   týkajúca   sa porušenia   jeho   základného   práva na zákonného   sudcu,   ktorú   formuloval   aj   proti   rozsudku   krajského   súdu,   je   vo   vzťahu k postupu krajského súdu právne irelevantná, pretože k porušeniu tohto základného práva malo   podľa   sťažnosti   dôjsť   postupom   okresného   súdu,   pričom   o   tejto   námietke   mohol rozhodnúť   krajský   súd,   ak   by   ju   sťažovateľ   namietol   vo   svojom   odvolaní.   Z obsahu predmetného   odvolania,   ktoré   tvorí   súčasť   dokumentácie   predloženej   sťažovateľom, vyplýva,   že   sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní   porušenie   práva   na   zákonného   sudcu nenamietal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júla 2005