znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 161/03-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. septembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. Z., bytom L., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Rady Slovenskej televízie vo výberovom konaní na funkciu ústredného riaditeľa Slovenskej televízie a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Z. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. marca 2003 doručené podanie Ing. J. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom L., zastúpeného advokátom JUDr.   T.   Š.,   K.,   označené   ako   „Sťažnosť   pre   porušenie   základného   práva   na   prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4) Ústavy SR v spojení s čl. 12 ods. 2) Ústavy SR“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľ podal 29. novembra 2002 Rade Slovenskej   televízie   (ďalej   len   „Rada“)   prihlášku   do   výberového   konania   na   funkciu ústredného riaditeľa Slovenskej televízie, súčasťou ktorej bol aj „projekt riadenia STV, životopis a ostatné doklady podmieňujúce spôsobilosť na zastávanie funkcie“. Po tom, ako bol zaradený do zoznamu kandidátov na funkciu ústredného riaditeľa Slovenskej televízie, sťažovateľovi 13. januára 2003 sekretariát Rady (listom sp. zn. 21/03) oznámil, že „... na základe výsledkov výberového konania, ktoré bolo uzavreté dňa 10. 01. 2003, Rada STV hlasovaním rozhodla nepodporiť mnou predložený projekt koncepcie riadenia Slovenskej televízie...“. Sťažovateľ napáda postup Rady počas výberového konania, ktorý podľa jeho názoru dokonca vyústil do porušenia jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), pretože aj keď uznáva, že „... nárok na verejnú ani inú volenú funkciu neexistuje...“, podľa jeho názoru „... pevné kritériá výberového konania zjavne neboli ustanovené...“ a „... Rada STV v prípade tohto výberu   postupovala   absolútne   netransparentne   a teda   spôsobom,   ktorým   významným spôsobom   diskriminoval.   Nevidím   totiž   dôvod,   pre   ktorý   by   som   ja   rovnako   ako   dvaja poslední uchádzači, nemal byť priamo vypočutý Radou STV a rovnako ako oni obhajovať pred ňou ústne svoju koncepciu...“. Sťažovateľ ďalej uviedol:

„Výber kandidáta na Ústredného riaditeľa STV podliehal takto dvom hlasovaniam: hlasovaniu v samotnej Rade STV, ktoré som ovplyvniť mohol a hlasovanie v Národnej rade SR v dôsledku návrhu Rady STV, ktoré som už ovplyvniť nemohol. Svoje právo považujem za   porušené   diskrimináciou   vo   vzťahu   k dvom   Radou   vypočutým   kandidátov   vo   fáze hlasovania vo vnútri Rady STV“, v dôsledku čoho «... sa cítim poškodeným odmietnutím možnosti prezentovať svoje predstavy a koncepciu na rovnakej úrovni ako kandidáti R. a Č., ktorí postupili do fázy „osobného vypočutia“.»

V dôsledku uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol takto:

1) Základné právo Ing. J. Z. na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl.   30   ods.   4)   v spojení   s čl.   12   ods.   2)   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Rady Slovenskej televízie pri voľbe kandidátov, ktorých predložia Národnej rade SR na voľbu dňa 10. 01. 2003 bolo porušené.

2) Uznesenie Národnej rady SR č.... zo dňa... o voľbe Ústredného riaditeľa STV zrušuje a vec vracia Rade Slovenskej televízie na ďaľšie konanie.

3) Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia.

4) Priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v rozsahu 150.000,- Sk.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   a   s účinnosťou   od   1.   januára   2002 oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky   konania   ústavného   súdu   o sťažnostiach,   ako   aj   ich   zákonom   predpísané náležitosti   sú   upravené   v   zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto   predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Zohľadnil pritom, že pod zjavne neopodstatneným podaním (sťažnosťou) je potrebné rozumieť   také,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorého   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť po prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preto ústavný súd preskúmal   postup   Rady   počas   výberového   konania   na   funkciu   ústredného   riaditeľa Slovenskej   televízie   a zisťoval,   či   signalizuje   reálnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, a zistil, že tomu tak nie je.

Z vyžiadaných   písomných   podkladov   od   Rady   predovšetkým   vyplynulo,   že   na základe svojho uznesenia č. 54/2002 z 27. augusta 2002, ako aj uznesenia č. 5/2002/71/2002 z 20.   decembra   2002   bol   záväzne   stanovený   spôsob   výberového   konania   na   funkciu ústredného riaditeľa Slovenskej televízie, a to tak, že bol rozdelený do dvoch etáp. V rámci prvej členovia Rady preštudovali písomné projekty rozvoja Slovenskej televízie predložené uchádzačmi a na základe ich preštudovania „tajne navrhnú mená kandidátov, o ktorých si myslia, že by mali byť vypočutí. O všetkých týchto navrhnutých menách bude Rada STV tajne hlasovať a tí uchádzači, ktorí získajú v tomto hlasovaní nadpolovičnú väčšinu hlasov členov Rady STV budú prizvaní na osobný pohovor. Obdobne bude Rada STV postupovať aj v ďalšom kole výberového konania“ (uznesenie č. 5/2002/71/2002 z 20. decembra 2002).

Na   základe   týchto   svojich   uznesení   a v súlade   s nimi   Rada   aj   postupovala   a ako vyplýva   z jej   uznesenia   č.   1/2003   zo   4.   januára   2003: „Na   základe   uznesenia č. 5/2002/71/2002   z 20.   12.   2002   Rada   STV   v prvom   kole   vybrala   tajným   hlasovaním 28 z 39 uchádzačov o funkciu ÚR STV a posunula ich do druhého kola.

V druhom kole tajným hlasovaním vybrala z týchto 28 uchádzačov dvoch – V. Č. a R. R., ktorí získali nadpolovičnú väčšinu hlasov všetkých členov Rady STV.

Týchto dvoch uchádzačov pozvala Rada STV na ústne vypočutie v piatok 10. januára 2003.“

Uznesenie Rady č. 5/2003 z 10. januára 2003 potvrdzuje, že po ústnom vypočutí oboch uvedených kandidátov získal väčšinu hlasov požadovanú čl. 6 ods. 5 Štatútu Rady Slovenskej televízie, potrebnú na predloženie návrhu na ústredného riaditeľa Slovenskej televízie Národnej rade Slovenskej republiky R. R.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd zistil, že sťažovateľ sa uchádzal o funkciu ústredného riaditeľa Slovenskej televízie vo výberovom konaní riadenom Radou, pričom toto   bolo   upravené   jej   uzneseniami   č.   54/2002   z 27.   augusta   2002   a č. 5/2002/71/2002 z 20. decembra 2002. Samotný proces, v ktorom sa uchádzač uchádzal o volenú alebo inú verejnú funkciu (podľa čl. 30 ods. 4 ústavy), bol rozdelený na písomnú a ústnu etapu tak, že kladné hodnotenie požadovaných písomných podkladov po ich posúdení a hlasovaní v Rade tvorilo základ pre „postup“ uchádzača do ďalšej ústnej fázy výberového konania. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že čl. 30 ods. 4 ústavy nevylučuje, aby rovnaký prístup (proces rovnakého   prístupu)   k voleným   a iným   verejným   funkciám   nemohol   byť   rozdelený   na viaceré etapy, pričom dosiahnutý výsledok v jednej z nich je predpokladom pre postúpenie do druhej (ďalšej z nich). Podstatné je, aby v každej z týchto etáp bol rešpektovaný príkaz ústavnej normy z čl. 30 ods. 4, t. j. aby so všetkými uchádzačmi, ktorí sa v nich nachádzajú, resp.   ktorí   sa   do   nich   dostali,   bolo   zaobchádzané   rovnakým   spôsobom   a za   rovnakých podmienok   a aby tiež   voči   všetkým   uchádzačom   boli rovnakým spôsobom   uplatňované podmienky, splnenie ktorých je nevyhnutné pre postup do ďalšej etapy výberového konania. Zo sťažnosti sťažovateľa vyplynulo, že absolvoval prvú etapu výberového konania, v rámci ktorej   došlo   k   posúdeniu   jeho   písomného   projektu   rozvoja   Slovenskej   televízie   členmi Rady.   Vzhľadom   na   to,   že   jeho   projekt   ale   nezískal   potrebnú   podporu   členov   Rady, sťažovateľ   (spolu   s ďalšími   uchádzačmi)   nepostúpil   do   ďalšej   etapy,   v rámci   ktorej   sa uskutočnilo   ústne   konanie   s tými   uchádzačmi,   projekty   ktorých   získali   požadovanú (nadpolovičnú) väčšinu hlasov.

Sťažovateľ mal preto reálnu možnosť uchádzať sa o funkciu ústredného riaditeľa Slovenskej   televízie   a z predložených   podkladov   vyplynulo,   že   jeho   koncepcia   rozvoja Slovenskej televízie bola v prvej etape výberového konania posúdená v Rade a hlasovalo sa o nej   za   rovnakých   podmienok   ako   u ďalších   uchádzačov.   Keďže   však   nezískala   takú podporu   členov   Rady,   ktorá   by   mu   umožnila   dostať   sa   do   fázy   ústneho   vypočutia, sťažovateľ bol vyrozumený, že vo výberovom konaní neuspel.

Pokiaľ ide ale o namietané porušenie čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, „... vo   vzťahu k dvom Radou   vypočutým kandidátov   vo   fáze   hlasovania vo vnútri Rady STV“, ústavný   súd   uvádza,   že   k možnému   porušeniu   ústavnej   zásady   rovnakého zaobchádzania   (nediskriminácie)   môže   dôjsť   iba   v okruhu   osôb   nachádzajúcich   sa v rovnakej   právnej   a/alebo   faktickej   situácii,   pričom   s niektorými   z nich   sa   zaobchádza odlišne bez rozumného a racionálneho dôvodu. Z uvedeného vyplýva, že k porušeniu tejto zásady pri uplatňovaní základného práva sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods.   2   ústavy   reálne   mohlo   dôjsť   iba   a vo   vzťahu   medzi   účastníkmi   jednotlivých   etáp výberového konania, to znamená buď v etape posudzovania, vyhodnocovania a hlasovania o písomných podkladoch uchádzačov, alebo v etape ich ústneho vypočutia, avšak nie aj medzi účastníkmi prvej a druhej etapy výberového konania. Sťažovateľ sa zúčastnil len etapy zhodnotenia svojho písomného projektu, avšak v tejto žiadnu svoju „diskrimináciu“ nenamietal a zo zadovážených písomných podkladov ani ústavný súd nezistil nerovnaké zaobchádzanie v porovnaní s ostatnými uchádzačmi.

Pokiaľ ide o jeho údajnú diskrimináciu v ústnej fáze konania s uchádzačmi, tejto sa sťažovateľ vôbec nezúčastnil, pretože jeho písomný projekt nezískal požadovanú podporu, takže v tomto prípade ani vôbec nedošlo k splneniu podmienok uplatnenia čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že postup Rady vo výberovom konaní na funkciu ústredného riaditeľa Slovenskej televízie v období od   augusta   2002   do   januára   2003   nesignalizoval   možnosť   porušenia   základného   práva sťažovateľa podľa   čl.   30 ods.   4   ústavy   a čl.   12   ods.   2 ústavy,   reálnosť ktorej   by bolo potrebné overiť v konaní vo veci samej, bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2003