znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 160/2013-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. D. B., K., vedené pod sp. zn. Rvp 11201/2012, sp. zn. Rvp 12122/2012, sp. zn. Rvp 12123/2012   a   sp.   zn.   Rvp 12895/2012   vo   veci   namietaného   porušenia   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   v   jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Lučenec sp. zn. 21 Er 281/2010 z 20. decembra 2010, sp. zn. 13 Er 1102/2010 z 29. decembra 2010, sp. zn. 10 Er 1102/2010 zo 16. marca 2011 a sp. zn. 8 Er 1101/2010 z 26. januára 2011, postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoE160/2011 z 29. júna 2011, sp. zn. 2 CoE 97/2011 z 30. septembra 2011, sp. zn. 1 CoE 293/2011 z 23. júna 2011 a sp. zn. 17 CoE 149/2011 z 31. mája 2011 a postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5   Cdo   100/2012   z   5.   júna   2012,   sp.   zn.   3   Cdo   100/2012   z   12.   júla   2012,   sp.   zn. 7 Cdo 29/2012 z 28. mája 2012 a sp. zn. 7 Cdo 7/2012 z 22. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 11201/2012, sp. zn. Rvp 12122/2012, sp. zn. Rvp 12123/2012 a sp. zn. Rvp 12895/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11201/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. augusta 2012, 7. septembra 2012 a 19. septembra 2012 doručené sťažnosti (doplnené podaniami doručenými ústavnému súdu 8. januára 2013 a 7. februára 2013) obchodnej spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie (súdny proces) podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Lučenec (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 Er 281/2010 z 20. decembra 2010, sp. zn. 13 Er 1102/2010 z 29. decembra 2010, sp. zn. 10 Er 1102/2010 zo 16. marca 2011 a sp. zn. 8 Er 1101/2010 z 26. januára 2011, postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 CoE 160/2011 z 29. júna 2011, sp. zn. 2 CoE 97/2011 z 30. septembra 2011, sp. zn. 1 CoE 293/2011 z 23. júna 2011 a sp. zn. 17 CoE 149/2011 z 31. mája 2011 a postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 100/2012 z 5. júna 2012, sp. zn. 3 Cdo 100/2012 z 12. júla 2012, sp. zn. 7 Cdo 29/2012 z 28. mája 2012 a sp. zn. 7 Cdo 7/2012 z 22. februára 2012.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného zhodne uvádza, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom súde žiadosti o vydanie poverení na začatie exekúcií. Exekučným titulom boli rozhodcovské rozsudky Arbitrážneho súdu K. Okresný súd právo sťažovateľky na výkon vykonateľných rozhodnutí odoprel, keď o žiadostiach exekútora rozhodol svojimi uzneseniami tak, že ich zamietol. Rozhodnutiam okresného súdu predchádzalo dožiadanie adresované   súdnemu   exekútorovi,   aby   predložil   poistnú   zmluvu.   Následne   okresný   súd vykonal preskúmanie a vyhodnotenie   obsahu   listín,   teda   dokazovanie   bez   ďalšej   účasti sťažovateľky. Podstatou argumentácie okresného súdu pri zamietnutí žiadostí o vydanie poverení bol názor, že rozhodcovské doložky boli už v čase ich uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako také boli už od počiatku neplatnými v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmlúv. Rozhodcovské konania, ktorých výsledkom boli exekučné tituly, sa teda uskutočnili bez riadneho zmocnenia strany zmluvných strán a rozhodcovské rozsudky vydané v takomto konaní nemôžu byť riadnymi exekučnými titulmi na   vykonanie   exekúcií.   V   dôsledku   toho   považoval   okresný   súd   exekučné   tituly   za materiálne nevykonateľné a absenciu tejto vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcií.   Skutkové zistenia okresného súdu   nemala sťažovateľka možnosť procesným spôsobom vyvrátiť, pretože exekučný súd, aj keď zjavne dokazoval, nenariadil pojednávanie.   Na   odvolanie   sťažovateľky   reagoval   odvolací   súd   tak,   že   uznesenia okresného   súdu   svojimi   uzneseniami   potvrdil.   Najvyšší   súd   uzneseniami   dovolania sťažovateľky odmietol ako neprípustné.

Podstata   argumentácie   sťažovateľky   spočíva   v   tvrdení,   že   všeobecné   súdy v exekučnom konaní o jej žiadostiach o udelenie poverení rozhodli bez jej účasti, vykonali dokazovanie,   ku   ktorému   sa   sťažovateľka   nemala   možnosť   vyjadriť,   a   rozhodli   bez nariadenia   pojednávania.   Takýto   postup   je   podľa   sťažovateľky   v   rozpore   so   zákonom. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala „na dnes už zrušené ust. § 253 ods. 2 O. s. p., podľa   ktorého   predseda   senátu   v   exekučnom   konaní   nariadil   pojednávanie,   len   ak   to považoval za potrebné alebo ak to ustanovil zákon. Toto ustanovenie slúžilo exekučným súdom ako procesný podklad pre nenariadenie pojednávaní. Platné znenie O. s. p. a EP v súčasnosti   takéto   ustanovenie   nemá.   Exekučný   súd   je   preto   povinný   na   vykonanie dokazovania nariadiť pojednávanie, pričom tento postup je v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu.“.

K   právnemu   názoru   dovolacieho   súdu   v   otázke   nariadenia   pojednávania v exekučných konaniach sťažovateľka uvádza, že tento je „v priamom rozpore s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako orgán, ktorý je taktiež orgánom ochrany nielen zákonnosti, ale aj ústavnosti, neposkytol sťažovateľke ochranu práva   na   prístup   k   súdu,   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces odmietnutím   aplikácie   zásad   podľa   vyššie   cit.   rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn. III. ÚS 60/2004.   Z   tohto   pohľadu   sú   rozhodnutia   dovolacieho   súdu   odvolacieho   súdu arbitrárne a nepreskúmateľné.“.

Označeným   rozhodnutiam   najvyššieho   súdu   sťažovateľka   vytýka   ich   arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu, keď pri vydávaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   súd   nevykonáva   dokazovanie.   Konkrétne sťažovateľka uvádza: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia spočíva aj v tom, že Najvyšší súd nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho právnym názorom má   považovať   za   dokazovanie   a   aký   postup   súdu   už   dokazovaním   nie   je.“ V závere sťažovateľka   uvádza,   že „Exekučné   súdy   mali   správne   vykonať   riadne   dokazovanie   na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel (§ 122 a nasl. OSP), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní.“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   a   nálezom   vyslovil,   že   označenými   postupmi a rozhodnutiami   okresného   súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jej základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny a právo   zaručené   v   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   aby   označené   rozhodnutia   okresného   súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal....

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností sťažovateľky je namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   označenými   postupmi   a   uzneseniami   okresného   súdu,   krajského   súdu a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhoch na vykonanie exekúcií na základe právoplatných   rozhodcovských   rozsudkov,   v   ktorých   vystupovala ako oprávnená osoba. Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní o jej žiadostiach o udelenie poverení na vykonanie exekúcií rozhodli bez nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   vykonávali dokazovanie, čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. V tejto súvislosti uviedla,   že   všeobecné   súdy   postupovali   aj   v   rozpore   judikatúrou   ústavného   súdu (III. ÚS 60/04), ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak   v   súlade   s   citovaným   §   31a   zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 11201/2012,   sp.   zn.   Rvp   12122/2012,   sp.   zn.   Rvp   12123/2012   a   sp. zn. Rvp 12895/2012 a z tohto vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a prihliadajúc   tiež   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky,   okresného   súdu,   krajského   súdu a najvyššieho súdu, proti ktorým jej sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení vecí, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   uzneseniami okresného súdu sp. zn. 21 Er 281/2010 z 20. decembra 2010, sp. zn. 13 Er 1102/2010 z 29.   decembra   2010,   sp.   zn.   10   Er   1102/2010   zo   16.   marca   2011   a   sp. zn. 8 Er 1101/2010 z 26. januára 2011

Ústava nezakotvuje ústavný súd ako jediný a výlučný orgán ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. V zmysle princípu subsidiarity formulovaného v čl. 127 ods. 1 ústavy (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) preto nemal ústavný súd právomoc preskúmavať označené uznesenia okresného súdu, keďže právomoc rozhodnúť o ochrane práv sťažovateľky, ktoré nimi údajne mali byť porušené, mal v rámci riadneho inštančného postupu a prostredníctvom odvolania krajský súd, pričom podanie odvolania sťažovateľka aj využila, hoci s nie priaznivým výsledkom.

Sťažnosti boli preto v tejto časti odmietnuté pre nedostatok právomoci ústavného súdu na ich prerokovanie a rozhodnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupmi   a   uzneseniami krajského   súdu   sp.   zn.   43   CoE160/2011   z   29.   júna   2011,   sp.   zn.   2   CoE   97/2011 z 30. septembra 2011, sp. zn. 1 CoE 293/2011 z 23. júna 2011 a sp. zn. 17 CoE 149/2011 z 31. mája 2011

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehoty na podanie sťažností proti uzneseniam krajského súdu považoval za zachované, a to v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom   doručenia   rozhodnutia   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku   (dovolaní)   a   je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09, IV. ÚS 58/2011).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Sú   to   teda všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého   procesu   na   zákonnej úrovni.   Táto   ochrana sa   prejavuje aj v   tom,   že   všeobecný   súd   odpovedá   na   konkrétne námietky   účastníka   konania, keď   jasne a   zrozumiteľne dá   odpoveď   na   všetky   kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane   uviedol   (napr.   II.   ÚS   13/01,   I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a   5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti,   patrí   aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z   predložených   listín   vyplýva,   že   súdny   exekútor   doručil   žiadosti   o   udelenie poverení   na   vykonanie   exekúcií   v   súlade   s   §   44   Exekučného   poriadku,   na   základe exekučných titulov – rozhodcovských rozsudkov, ktoré vydal Arbitrážny súd K., pričom okresný   súd   obsadený   vyšším   súdnym   úradníkom   podľa   ustanovenia   §   40   ods.   1 Exekučného poriadku vyzval súdneho exekútora na doplnenie návrhov na začatie exekúcií o poistné zmluvy. Súdny exekútor následne požiadal o uvedené listiny sťažovateľku. Po doručení poistných zmlúv a všeobecných obchodných podmienok exekútor tieto predložil okresnému súdu.

Napadnutými uzneseniami okresný súd žiadosti exekútora o udelenie poverení na exekúcie   zamietol   z   dôvodu,   že   rozhodcovské   doložky   boli   už   v   čase   jej   uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako také boli už od počiatku neplatné v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho   zákonníka   účinného   v   čase   uzatvárania   zmluvy.   Rozhodcovské   konania, ktorých výsledkom boli exekučné tituly, sa teda uskutočnili bez riadneho zmocnenia strany zmluvných   strán   a   rozhodcovské   rozsudky   vydané   v   takomto   konaní   nemôžu   byť exekučnými   titulmi   na   vykonanie   exekúcií.   V   dôsledku   toho   považoval   okresný   súd exekučné   tituly   za   materiálne   nevykonateľné   a   absenciu   tejto   ich   vlastnosti   za neodstrániteľnú   prekážku   brániacu   vo   vykonaní   exekúcií   Sťažovateľka   podala   proti uzneseniam   okresného   súdu   odvolania   na krajskom   súde,   v   ktorých   o.   i.   namietala,   že napadnuté uznesenia sú nezákonné, a svoje odvolacie dôvody oprela o ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) až f) OSP.

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutých uznesení okresného súdu bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP, pretože podľa jeho názoru nešlo o vec podľa § 214 ods. 1 OSP, dospel k záveru, že odvolania sťažovateľky nie sú dôvodné.

Krajský súd sa stotožnil s odôvodneniami uznesení okresného súdu a poukázal na Smernicu rady 93/13EHS, ako aj na judikatúru Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 ASTURCOM,   ktorý   postupoval   v   súlade,   resp.   so   zohľadnením   zásady   priority komunitárneho   práva   pred   vnútroštátnou   právnou   úpravou,   t.   j.   konal   teda   podľa komunitárneho   práva.   Ako   uvádza   aj   samotné   rozhodnutie   Európskeho   súdneho   dvora vo veci C-40/08 ASTURCOM: „Je vhodné spresniť, že článok 6 ods. 1 smernice 93/13 je imperatívnym   ustanovením.   Okrem   toho   treba   zdôrazniť,   že   podľa   judikatúry   Súdneho dvora   predmetná   smernica   ako   celok   predstavuje   podľa   článku   3   ods.   1   písm.   t)   ES opatrenie nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Európskemu spoločenstvu a, najmä, na zvýšenie životnej úrovne a kvality života v celom Spoločenstve (rozsudok Mostaza Claro, už citovaný, bod 37). Vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, je namieste konštatovať, že   článok   6   uvedenej   smernice   musí   byť   považovaný   za   ustanovenie   rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho právneho poriadku majú právnu silu   noriem   verejného   poriadku.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   ak   vnútroštátny   súd,   ktorý rozhoduje   o   návrhu   na   výkon   právoplatného   rozhodcovského   rozsudku,   musí   podľa vnútroštátnych   procesných   pravidiel   preskúmať   ex   offo   rozpor   rozhodcovskej   doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď, ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudok Pannon GSM, už citovaný, bod 32).“ Z uvedeného teda vyplýva, že súd je pred samotným rozhodnutím povinný zistiť si právne a skutkové okolnosti potrebné na   svoje   rozhodnutie.   Odôvodnenia   uznesení   krajského   súdu   nevykazujú   arbitrárny charakter.   Ústavný   súd   už   judikoval,   že   „...   judikatúra   Súdneho   dvora   Európskej   únie vychádza   z   predpokladu,   že   kontrolu   neprijateľných   podmienok   v   spotrebiteľských zmluvách   má   súd   realizovať   ex   offo,   pričom   nevyhnutnosť   tohto   postupu   je   daná povahou a významom   verejného   záujmu,   z   ktorého   vychádza   ochrana   spotrebiteľa.“ (II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným   (m.   m.   I. ÚS   313/2010,   II.   ÚS   134/09).   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O   svojvôli   pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosti v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ   ide   o   argument   sťažovateľky,   že   krajský   súd   nenariadil   pojednávanie a neumožnil jej uplatnenie základných procesných práv, krajský súd uviedol, že „ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné“.

Ústavný súd uvádza, že na nenariadenie pojednávanie použil krajský súd zákonný dôvod a vzhľadom na charakter prerokúvanej veci nepovažoval jeho nariadenie za dôvodné. Hoci využitie zákonného dôvodu na nenariadenie pojednávania súdom nemôže byť samo osebe považované za porušenie základného práva účastníka konania, môže byť napadnuté opravným prostriedkom na súde vyššieho stupňa (k čomu v danom prípade aj došlo).

3.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupmi   a   uzneseniami najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   100/2012   z   5.   júna   2012,   sp.   zn.   3   Cdo   100/2012 z 12. júla   2012,   sp.   zn.   7   Cdo   29/2012   z   28.   mája   2012   a   sp.   zn.   7   Cdo   7/2012 z 22. februára 2012

Proti rozhodnutiam krajského súdu podala sťažovateľka dovolania najvyššiemu súdu, ktorý o nich rozhodol tak, že ich odmietol ako neprípustné.

Aj vo vzťahu k napadnutým uzneseniam najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie   jeho   právneho   názoru   o   neprípustnosti   dovolaní   sa   nevyznačuje arbitrárnosťou,   pričom   argumentácia   sťažovateľky   uvedená   v   jej   sťažnostiach   nie   je spôsobilá   spochybniť   opodstatnenosť   jeho   záverov,   ktoré   vyčerpávajúcim   spôsobom a presvedčivo odôvodnil. Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a) OSP], že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a tiež že postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Ústavný súd sa osobitne zaoberal opodstatnenosťou námietok sťažovateľky, ktorá vzhľadom   na   judikatúru   ústavného   súdu   (III.   ÚS   60/04)   tvrdila,   že   jej   vec   mala   byť prerokovaná verejne, v jej prítomnosti, takže v konaní malo byť nariadené pojednávanie. Rovnako tvrdila, že sa nemohla vyjadriť k vykonávaným dôkazom.

Ústavný súd vychádzajúc z rozhodnutí najvyššieho súdu konštatoval, že najvyšší súd jej dal primeranú odpoveď aj na tieto námietky, keď uviedol:

„V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia tých   zákonom   stanovených   procesných   predpokladov,   za   ktorých   súd   poverí   exekútora vykonaním   exekúcie.   Dovolaním   je   napadnuté   rozhodnutie   vydané   v   tomto   štádiu exekučného   konania.   Po   podaní   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia   na vykonanie   exekúcie   exekučný   súd   preskúmava   žiadosť   o   udelenie   poverenia,   návrh   na vykonanie exekúcie a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medzitým skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný   titul   opatrený   potvrdením   (doložkou)   o   vykonateľnosti,   či   je   exekučný   titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titulu a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O. s. p.. V štádiu, pri ktorom súd   skúma,   či   žiadosť   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   alebo   návrh   na vykonanie   exekúcie   alebo   exekučný   titul   nie   sú   v   rozpore   so   zákonom   (§   44   ods.   2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín a príloh. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov, za ktorých možno vyhovieť žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného. Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.“

Ako je zrejmé, ochrana práv spotrebiteľov je tiež predmetom úpravy úniového práva a rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“), ktorá sa zaoberá jeho viacerými   aspektmi.   Na   podporu   svojho   tvrdenia,   že   v   súdnych   konaniach,   v   ktorých dochádza k skúmaniu súdnej či arbitrážnej doložky v spotrebiteľských zmluvách, je súd povinný nariadiť aj pojednávanie, sťažovateľka uviedla viaceré rozsudky Súdneho dvora (C-473/00,   C-40/08,   C-243/08,   C-137/08)   v   dôsledku   čoho   dospela   k   záveru,   že „Aj zo samotnej judikatúry ESD teda vyplýva povinnosť súdu rozhodovať na základe riadne vykonaného dokazovania a riadne zisteného skutkového stavu“, v dôsledku čoho „Tento príkaz bol exekučnými súdmi porušené pretože... riadne nezistili skutkový stav a pri jeho zisťovaní   nepoužili   príslušné   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   za   účelom riadne vykonaného dokazovania nenariadili pojednávanie.“.

Ústavný súd konštatuje, že ak sa aj najvyšší súd v konaní o dovolaniach nezaoberal označenými rozsudkami Súdneho dvora, samo osebe to neznamená porušenie procesných práv sťažovateľky, keďže európske pravidlá ochrany spotrebiteľa môžu obsahovať odlišnú právnu úpravu, ktorá má pred vnútroštátnym právom (a súdom) prednosť a zabezpečuje lepšie   procesné   postavenie   účastníka   (v   danom   prípade   priznaním   práva   na   verejné prerokovanie   veci   a   uskutočnenie   dokazovania   v   konaní,   kde   dochádza   k preskúmaniu doložiek   v   spotrebiteľských   zmluvách).   Vychádzajúc   z   uvedeného   preto   ústavný   súd konštatuje,   že   identifikácia   obsahovej   odlišnosti   úniovej   a   vnútroštátnej   právnej   úpravy počas predbežného prerokovania ústavnej sťažnosti môže signalizovať možnosť porušenia základného práva účastníka súdneho konania podľa úniového práva, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné zisťovať po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   preto   skúmal   sťažovateľkou   označené   rozhodnutia   Súdneho dvora a konštatuje, že dokazovanie v konaní o ochrane spotrebiteľa sa spomína iba vo veci C-137/08,   pričom   bod   3   výrokovej   časti   rozsudku   z   9.   novembra   2010   uvádza: „Vnútroštátny súd musí ex offo nariadiť vykonanie dôkazov s cieľom zistiť či ustanovenie o voľbe výlučnej miestnej príslušnosti súdu nachádzajúce sa v zmluve ktorá je predmetom sporu   ktorý   prejednáva   a   ktorá   bola   uzavretá   medzi   predajcom   alebo   dodávateľom a spotrebiteľom patrí do pôsobnosti smernice a v prípade, že je to tak posúdiť ex offo prípadnú   nekalú   povahu   tohto   ustanovenia.“ Podľa   sťažovateľky   uvedený   rozsudok potvrdzuje, že povinnosť súdu vykonať dokazovanie v zmysle uvedeného rozsudku viaže aj slovenské súdy, ktoré ju v jej veci nevykonali, a tak porušili jej práva.

Na účely overenia znenia slovenského prekladu rozsudku vo veci C-137/08 ústavný súd preskúmal aj jeho ďalšie jazykové verzie, na základe čoho bol nútený konštatovať obsahovú nesprávnosť slovenského znenia. Ako totiž vyplýva z ďalších jazykových verzií, tieto   namiesto „ex   offo   nariadenia   dokazovania“ uvádzajú   povinnosť   súdu   ex   offo „nariadiť vyšetrovanie“. Vychádzajúc z porovnania viacerých jazykových verzií rozsudku, ktoré zhodne potvrdzujú záväzok súdu ex offo nariadiť vyšetrovanie (a nie dokazovanie) na zistenie,   či   súdna   doložka   tvorí   súčasť   spotrebiteľskej   zmluvy   podliehajúcej   smernici č. 93/13, si ústavný súd osvojil výklad označeného rozsudku v zmysle zodpovedajúcom jeho viacerým jazykovým verziám a použil ho pre potreby ďalšieho konania. V zmysle označeného   rozsudku   je   podstatou   záväzku   vnútroštátneho   súdu   povinnosť   ex   offo zisťovania skutkového stavu (bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu členského štátu) na účely efektívnej ochrany spotrebiteľa podľa úniového práva. V tomto smere postup súdov označených sťažovateľkou zodpovedá plne smernici č. 93/13. Na základe uvedeného preto ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu pri posudzovaní splnenia podmienky § 237   písm.   f)   OSP   ako   prípustnosti   dovolania   nebol   na   ujmu   označeným   právam sťažovateľky na verejné pojednávanie jej veci a vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom.

Na   základe   uvedeného,   ako   aj   so   zreteľom   na   argumentáciu   sťažovateľky v sťažnostiach ústavný súd konštatuje, že v danom prípade preto nemožno prijať záver o takej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutými   uzneseniami   najvyššieho   súdu   ako dovolacieho súdu a postupmi, ktoré predchádzali ich vydaniu, a v sťažnostiach označenými právami sťažovateľky, na základe ktorej by po prijatí sťažností na ďalšie konanie bolo možné reálne dospieť k záveru o porušení týchto práv.

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažností, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013